Gabina Weissová
foto Jozef Barinka
Pri flamencu je dovolené všetko. Pohybom vyjadriť emóciu, dupnutím zvýrazniť dôležitý okamih, spevom plakať a hrou na gitaru nechať rozochvieť rozjarenú dušu. Môže sa pokrikovať, dvíhať sukne, môže sa tlieskať i zatínať päste, hlavne nesmie ostať ticho… Flamenco je aj životom muža, ktorý vyzerá ako Španiel, hoci je Slovák ako remeň… a vo svete mu nepovedia inak ako Morenito de Triana.
Ako vnímate hluk publika počas vášho hrania?
Keby ľudia iba ticho sedeli, bol by to signál, že niečo asi robíme zle. Našťastie, z hľadiska k nám bežne doliehajú rôzne pokriky, Španieli sú v tomto veľmi vynaliezaví a nezriedka počuť napríklad: Nech žije matka, ktorá ťa porodila! Alebo: Sväté tvoje ruky! Alebo: Zožeriem ti tvár! Bude to znieť asi zvláštne, ale v Španielsku majú aj národnú súťaž v pokrikovaní, v akýchsi komplimentoch, je to ich národný šport. Tam, keď muž ženu nepochváli, cíti sa dotknutá…
Súťaž v komplimentoch? Ako si ju máme predstaviť?
Ľudia si vymýšľajú rôzne pochvalné pokriky, sú to dokonca nádherné mini básne, ktoré potom volajú do rádia, vysielajúceho v celej Andalúzii. A najkreatívnejší vyhráva. Je to ako so samotným flamencom, ktoré vzniklo v najchudobnejšej časti Španielska a šírili ho dokonca úplní analfabeti. Sám poznám takých, ktorí sú dodnes nevzdelaní, nevedia čítať ani písať, ale výborne hrajú na gitare a spievajú. Ich jediným spôsobom vyjadrenia je hudba.
Každý už o flamencu počul, málokto však presnejšie vie, kde sa tento štýl hudby a tanca vlastne vzal…
Tomu sa venujú flamencológovia, ktorí ovládajú celú teóriu okolo flamenca, jeho históriu, ako vzniklo a podobne… Špecialista na flamencové básne, Felix Grande, písal o flamencu a Pacovi de Lucia celé knihy, tí dvaja sa dokonca od detstva priatelili. Keď sme sa stretli na festivale v Prahe, vyzvali ho, aby porozprával o flamencových letrách (básňach). Začal rozprávať pri raňajkách a skončil, keď boli dve popoludní. Objednali sme si teda obed a zase rozprával, ale s takým zápalom, akoby mal dvadsať. Už nežije, moderní básnici ako on by však dali všetko za to, aby vymysleli perfektný verš, vtesnaný do štyroch riadkov. Alebo radšej do dvoch viet. Pretože flamenco je ako bujón – koncentrovaná emócia.
O čom sa hovorí v „letrách“?
Jedna z nich, ak by som ju voľne preložil, znie takto: „Keby som mohol smútky vyliať do potôčika, a keby ten prišiel až k moru, more by sa dotýkalo neba.“ Je to nekonečný smútok. Našincovi znie zaspievanie takejto emócie ako výkrik, niečo naturálne, z čoho sa nám okamžite zježia chlpy alebo vtisnú do očí slzy. Je to niečo, čo bolo napísané pred dvesto rokmi a vychádza z kultúry Arabov, Cigánov a Židov, ktorých v 15. storočí v Španielsku nechceli a utláčali. Tam sa tie tri kultúry spojili, zmiešali a vzniklo flamenco, no keďže boli chudobní a večne hladní, malo a má v sebe niečo veľmi tragické.
Existujú aj radostné piesne?
Isteže, napríklad o láske a zaľúbení, existujú „alegrias“, ktoré radostne hovoria o zábavných veciach, existujú aj spevy o prírode a ďalších optimistických veciach, ale je ich oveľa menej, ako tých smutných a tragických. Čím bolestnejšiu udalosť pieseň opisuje, tým viac zdrobnenín v nej nájdeme. Je to paradox, akoby sa autor snažil dopad celého smútku na človeka nejako zjemniť…Treba tomu rozumieť, ale aj nás na začiatku na flamencu priťahovalo, že sme mu nerozumeli (smiech).
Vaše gitarové začiatky vraj boli pomerne netradičné…
Žili sme v Tomášove, môj otec pracoval v tamojšej polepšovni, kde väčšinu zverencov tvorili Cigáni a niektorých otec občas brával k nám domov na nedeľný obed alebo na opekačku. Mama bola zase „sľukárka“. Cez folklór som sa dostal k tancu a cez chalanov z polepšovne ku hre na gitaru. Od nich som sa naučil prvé akordy. Prešiel som aj obdobím „Gypsy Kings“, ale keď mi raz niekto venoval pásku Paca de Luciu, skoro som sa zbláznil! Všetko to išlo veľmi rýchlo, gitara ma nesmierne bavila a nakoniec som sa dostal na hodiny ku Františkovi Grófovi, ktorému sa pred dverami striedali všetci – od Tublatanky až po jazzových hráčov… Tam som stretol gitaristu Braňa Krajča, s ktorým sme spolu získali angažmán do Paríža. Vlastne nás tam vzal so sebou tanečník flamenca pôsobiaci vo Viedni, Kolumbijčan Dario Arboleda.
Neťahalo vás to rovno do Španielska?
V Paríži sme hrali dva mesiace v divadielku Planet Andalucía a keď všetko skončilo, zavolal som mame, že sa domov nevrátim a že idem do Sevilly. Vždy som po tom túžil. Mal som naivnú predstavu, že keď budem veľa cvičiť a hrať, budem si môcť zahrať flamenco so Španielmi. Otec ma odhováral, vravel, že mám tancovať, a nie vymýšľať hlúposti, ale trval som na svojom. Odišiel som tam aj s vtedajšou priateľkou, lenže začiatky vôbec neboli ľahké. Nemali sme peniaze, denne som cvičil a potom ma priateľka prihlásila na gitarovú súťaž, kde ma asi zo štyristo prihlásených vybrali do finále medzi piatich najlepších. Mal som trému ako hrom, ale hneď po súťaži prišla ponuka od jednej speváčky, ktorej sa moja hra páčila a v nasledujúcu sobotu nemala dohodnutý žiaden gitarový sprievod. Nemusel som chodiť do žiadnej školy, odvtedy som bol neustále v kontakte s ďalšími spevákmi a tanečníkmi, bol som s nimi stále na cestách. Spoznal som Juana Polvilla, tanečnú ikonu krajiny, hral som na miestach, kde nikdy v živote nehral žiaden cudzinec, iba samí domáci a flamencové hviezdy. Cítil som sa ako vo sne.
Ako reagovali domáci, keď sa dozvedeli, že ten chlapík, ktorý síce vyzerá a hrá flamenco ako Španiel, nie je Španiel?
Ja som to vlastne nikomu nehovoril, nevedel som dobre po španielsky (smiech). Vždy ma niekto iný predstavil, vizážou som všade zapadol a hneď som začal hrať. Nikomu to nebolo čudné a napokon zistenie, že som vlastne cudzinec, bolo zakaždým iba plus. Reč som sa učil „za jazdy“, s ľuďmi doslova na ulici, iba so spomínanou speváčkou som mal dohodu, že keď poviem niečo zle, zakaždým ma opraví. A keď ma opravila stý raz, už som si dal na jazyk pozor. Mali sme aj dohodu, že sa denne naučím desať nových slovíčok.
Je možné, aby sa človek, ktorému v žilách nekoluje krv Španiela, dokonale zžil s flamencom a doslova ho „dýchal“?
Poznám tanečnicu z Kanady, ktorá chodí flamenco tancovať s najväčšími hviezdami a keby nebola ryšavá, nikomu by nenapadlo, že nie je Španielka. Poznám švédskeho gitaristu Tomatita, jedného z najlepších… Určite áno, dá sa to. Nie však cez Youtube. Človek tam musí nejaký čas žiť, cítiť teplo medzi ľuďmi, vnímať ich reč, komunikáciu, podnebie, musí sa stať súčasťou kultúry a flamenca samotného. Niekomu nemusí sedieť nedochvíľnosť a akoby „cigánskosť“ Andalúzanov, ale pre mňa, keďže som vyrastal spolu s Cigánmi, to bolo prirodzené. Spolupracoval som aj s cigánskymi klanmi, no nik neskúmal, odkiaľ som. Počuli ma hrať, a to im stačilo. Človek tam žije oveľa otvorenejšie – od každého som sa mohol niečomu priučiť: akordom – od bezdomovca s gitarou, rytmu – od niekoho ďalšieho…
Takto ste vlastne celý deň cvičili?
Presne tak. Mal som suseda Joachima, starého osemdesiatročného pána, ktorý vždy len zakričal: Morenito, dones si gitaru! Kým som mu hral – a trvalo to bežne aj šesť hodín – on do toho recitoval Lorcove básne a varil. Keď som niečo zle zahral, rozkričal sa na mňa (smiech). Mal som šťastie na takýchto ľudí a kvôli nim som sa domov neponáhľal. Chcel som sa naučiť čo najviac, veľa cvičiť, zvládnuť náročnú techniku… Gitarový génius Paco de Lucia vždy vravieval, že stačí prvých desať rokov cvičiť denne desať hodín, aby sa človek trošku oboznámil s gitarou. Povedal to človek, ktorý nikdy neuveril, že je najlepším gitaristom sveta.
Stretli ste sa aj osobne. Aký bol?
Bol vskutku výnimočný. Vo flamencu sa datuje obdobie „pred Pacom“ a „po Pacovi“, pretože dokázal z niečoho akoby hotového, čoho sa nik nesmel dotýkať, urobiť ešte oveľa viac. Mal odvahu. Predstavte si, že by abecedu niekto rozšíril o ďalších päťdesiattisíc písmen. A to spravil Paco de Lucia s flamencom. Po prvýkrát som ho videl na koncerte v Berlíne, kam ma zavolala kamarátka. Bola s ním rodinne spriaznená a dodala, že po koncerte pôjdeme s Pacom na večeru. Kúpil som si teda letenku a vydal sa do Berlína. Už zvuková skúška pred koncertom bola úžasná. Paco za nami prišiel, predstavil sa a ja som ani nedokázal povedať, ako sa volám. Bolo to ako stretnutie s bohom.
Celý článok vyšiel v tlačenom Miau, apríl 2015