Keď sa láska k farbičkám spojí s neposednosťou a okorení to fascinácia históriou, vznikne knižka plná obrázkov a krátkych textov, na ktorých sa dá zabaviť, zamyslieť sa, ale aj zacestovať si v čase. Takú knižku ponúka čitateľom malým aj veľkým, ako sa páči, nech sa ráči, ilustrátorka Kristína Soboň, tohto času aj šéfredaktorka detského časopisu Slniečko. Aj ten príde v našom rozhovore na pretras.
1. Vraj si na cestách zvyknete sadnúť do kaviarne a kresliť, čo vidíte naokolo. Kde to bolo tieto prázdniny?
Toto leto som sa snažila nastaviť si veľmi oddychový mód. Podarilo sa mi to najmä počas dlhšej letnej dovolenky v USA. Príroda a domčeky Nového Anglicka sú ako stvorené na kreslenie! Nie som človek, ktorý by vyhľadával exotické destinácie – možno je v tom istá pohodlnosť. Ale práve taká pomalá dovolenka, kde sa dni prelievajú ako med a ja môžem len tak posedávať na trávniku, v kaviarňach alebo na lavičkách, mi veľmi vyhovuje. Čím som staršia, tým viac ma lákajú malé mestečká alebo príroda. Cítim potrebu ujsť z hluku a zhonu veľkých miest. A to ovplyvňuje aj moju kresbu. Fakt rada kreslím krajinky. Je to také starosvetské. Ale rada pozorujem aj ľudí. Vlastne už od malička, už ako dieťa som vedela dlho len tak sedieť a pozorovať, čo sa deje okolo mňa.
2. Staráte sa o spomienky zo svojich ciest? Oprašujete ich svedomito, keď sa na ne už začína usadzovať prach?
Och, ja som posadnutá zápisníkmi! Úplne ma uchvátila aj celá komunita okolo písania denníkov alebo vizuálneho zaznamenávania bežných dní. Alebo travel journaling. Rada si vediem denník, do ktorého si lepím aj fotografie. Aj toto leto som si zaznamenávala svoje malé sledovania zo zákutí Severnej Ameriky. Veľa som pozorovala aj ľudí, priznám sa, že často dosť kriticky. Záznamy boli však často aj v podobe rýchlych skíc okolia: romantické americké domy a scenérie lesov a jazier štátu Massachusetts ma inšpirovali. Páči sa mi tento analógový spôsob. Ešte som si však nikdy nesadla a neprečítala spätne svoje spomienky. S tým mám problém. Asi na to budem potrebovať roky, kým tá „čerstvosť“ opadne. Teraz by som sa cítila asi trochu trápne z toho, čo som tam všetko popísala. Ale raz bude skvelé listovať si vo vlastných spomienkach. Myslím, že to tak trochu robím pre svoje budúce ja.
3. Vaša knižka Sem a tam má podtitul Dejiny cestovania v 50 obrázkoch. Ako vám napadlo ju nakresliť? A aj sama napísať?
Na začiatku stála práve myšlienka kresby. Vlastne som sa snažila vymyslieť tému, pri ktorej by som mohla nakresliť čo najviac krajiniek (smiech). Ale vložila sa do toho aj moja láska ku histórii. A tak sa postupne vyprofilovala aj téma dejín cestovania. Tiež ma veľmi inšpirovalo blízke stretnutie s archívom Miroslava Šaška, ktorý bol slávnym ilustrátorom zachytávajúcim zaujímavosti a ducha rôznych miest a krajín. Jeho knihy zo série This is… sú celosvetovo populárne doteraz. Avšak jedno je predstava o tvorbe knihy, vždy tak trochu romantická a druhé je samotná tvorba. A tá bola dosť náročná. Najmä keď ju človek musí spojiť s prácou na plný úväzok. Najskôr som sa musela prehrýzť cez množstvo literatúry (to ma však bavilo) a potom to celé literárne spracovať. I keď iba do krátkych textov. S tými som sa veľmi natrápila, až sa do veci vložil Peter Michalík z vydavateľstva Monokel a pomohol mi text poriadne preškrtať a dať im logický sled. Bez jeho pomoci by som sa s tým asi doteraz trápila.
4. Kniha má nezvyčajný long formát. Bol to zámer, ktorý mal evokovať…
… áno, turistické bedekre. Také tie klasické, s mäkkou väzbou, ktoré si strčíte do vrecka. Ja som sa však nedržala malého formátu, ten by ma príliš zväzoval, lebo mojím zámerom bolo vytvoriť picture book. Turistickým bedekrom sa však inšpirovala pri viacerých aspektoch tvorby knihy. Aj samotné ilustrácie som komponovala ako fotografie z ciest. Tie sú doplnené krátkymi textami, akoby poznámkami. Aj moje obľúbené travel journals (akoby putovania dejinami cestovania) to majú tak: obrázky, fotografie striedajú krátke pozorovania. Veľmi mi pomohlo nachádzanie podobných inšpirácií, budovanie nápadov na základe už existujúcich referencií, ktoré sa ľuďom s cestovaním spájajú – ako napríklad dynamika cestovateľského bedekra, veľkosť, mäkká väzba… Keď tvoríte knihu, v istom momente zistíte, že máte príliš veľa možností a stanovanie mantinelov môže veľmi pomôcť.
5. Čo najzaujímavejšie ste počas štúdia dejín cestovania vypátrali?
Musím povedať, že každé obdobie malo fascinujúce momenty. Osobne ma veľmi prekvapilo zistenie, aké náročné bolo cestovať v stredoveku. Skoro žiadne poriadne cesty a žiadna bezpečnosť. Vydať sa niekam vyžadovalo veľkú odvahu. Nuž a potom bolo ešte veľmi fascinujúce obdobie, počas ktorého vznikol turizmus, ako ho poznáme dnes. Stojí za ním prakticky jeden človek. Celé to, v podstate úplnou náhodou, rozbehol Thomas Cook.
6. Keby ste mali zdôrazniť míľniky, ktoré menili tvár cestovania, ktoré by to boli?
Jedným z najväčších míľnikov je vznik cestovania pomocou cestovnej kancelárie. A o to sa pričinil práve Thomas Cook. Pochopil, že ľudia disponujú konečne aj voľným časom. Jeho prvotným zámerom ako zarytého abstinenta bolo, aby sa Briti vo voľných chvíľach nevenovali alkoholu. A tak v júli 1841 pre obyvateľov svojho mestečka prenajal vlak a zorganizoval prepravu do neďalekého Leicesteru na veľké zhromaždenie členov spolku striedmosti. Tiež tomu veľmi pomohol rozvoj verejnej dopravy. Už tu bola možnosť, a nielen pre vyššie vrstvy, dopraviť sa vlakom k moru. Väčšinou však ľudia nemali s cestovaním žiadne skúsenosti. A práve v tom im Cook podal pomocnú ruku. Možnosť rýchleho (alebo o dosť rýchlejšieho) presunu z miesta na miesto zmenila veľa. Rozvoj vlakovej a lodnej dopravy, schopnej prepraviť naraz množstvo pasažierov, ponúkol dostupnejšie možnosti aj pre tých menej solventných. No a po druhej svetovej vojne prichádza aj veľký rozvoj leteckej dopravy.
7. Kedysi sa väčšinou cestovalo za nejakým účelom. Po Hodvábnej ceste obchodníci, po pútnických cestách veriaci, synovia bohatých šľachticov sa vydávali do sveta za poznaním na tzv. Grand tours. Keby ste žili vy v tých časoch, aký dôvod by vás zlákal na cestu?
Záleží na tom, o akom historickom období hovoríme. Za stredoveku by som asi radšej sedela doma Osobne trochu závidím mladým šľachticom vydávajúcim sa na Grand tours. Tie často trvali aj niekoľko rokov. Zámerom bolo navštíviť dôležité európske centrá, kde ich často čakali spriatelené aristokratické rodiny. Udržiavali sa takto kontakty, svojím spôsobom v tom hrala významnú rolu aj politika. Mladý šľachtic mal jednak pestovať a zlepšovať vzťahy medzi spriatelenými rodmi všelikde po Európe, cibriť si jazykové schopnosti a taktiež sa aj kultúrne vzdelávať. Pravdou však je, že pre mňa ako ženu by žiadna z týchto možností nebola dostupná. Jednak bolo pre ženy cestovanie oveľa nebezpečnejšie, ale hlavne sa považovalo za spoločensky neprípustné.
8. Určite ste však počas svojho výskumu objavili aj nejaké výnimky. Žien, ktoré sa nevzdali túžby cestovať…
Samozrejme, natrafila som aj na výnimočné ženy, i keď ich osudy v mojej knihe nerozoberám. Avšak v inej knihe z vydavateľstva Monokel, Atlas ciest a bádateľov, som narazila na fascinujúci príbeh botaničky Jeanne Baret, prvá ženy v dejinách, ktorá oboplávala svet. Podarilo sa jej to aj napriek francúzskemu kráľovskému dekrétu, ktorý ženám v 18. storočí vyslovene zakazoval vstup na loď. Veľkú rolu v jej príbehu zohrala láska k botanikovi Philibertovi Commersonovi, ktorý sa zúčastnil prvej veľkej expedície okolo sveta zaštítenej samotným kráľom Ľudovítom XIV. Dvojica vymyslela tajný plán, vďaka ktorému sa Jeanne podarilo tajne prepašovať na loď – prezlečenú za chlapca.
9. Aký typ cestovateľky ste vy osobne?
Som totálny typ flanérskej cestovateľky. Rada sa iba tak flákam. Hoci to častokrát skončí tak, že ma prevalcuje moje organizátorské ja, ktoré musí vidieť čo najviac miestnych zaujímavostí. Snažím sa však s ním bojovať a ide mi to stále lepšie. Rada len tak chodím a verte mi, dokážem chodiť fakt veľa a dlho! Preto je môj pán manžel rád, že som si na dovolenke našla záľubu v kreslení a nesnažím sa ho uchodiť na smrť. Som cestovateľka, ktorá má rada isté pohodlie. Asi preto ma až tak neláka exotika. A tiež mám po preštudovaní toho množstva kníh o turizme dosť veľký problém s prehnaným vyhľadávaním všetkých tých „must see“ miest sveta. Príšerné, ako sme schopní turizmom deštruovať dušu krásnych miest.
10. Bratia Wrightovci, Thomas Cook, Karl Baedeker. Tri konkrétne mená spojené s dejinami cestovania. Prečo ste si vybrali práve ich?
Dalo by sa povedať, že týmto mužom vďačíme za to, že veľká časť z nás vníma cestovanie ako neoddeliteľnú súčasť života. Každý z nich nám podal pomocnú ruku iným spôsobom. Bratia Wrightovci dali svetu absolútne základy konštrukcie lietadiel, ktoré sa využívajú prakticky dodnes. Thomas Cook prišiel s cestovaním na kľúč, počas ktorého môže turista úplne vypnúť hlavu a o nič sa nestarať, pretože za neho všetko už niekto vyriešil. A Karl Baedeker nám dal praktické príručky, v ktorých si môžeme ešte pred cestou naštudovať každý detail navštíveného miesta. Samozrejme, dejiny cestovania ovplyvnilo množstvo ďalších osobností. Niektorí, ako napríklad Sir John Lubbock, zmenou štátnych nariadení. Vďačíme mu za koncept tzv. „bank holiday“ – štátom určených dní voľna, keď je v krajine úplne všetko (vrátane bánk) zatvorené.
Simonetta Zalová
foto Dorota Holubová, Michal Mazák
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2025)