Ak ste doteraz mali k rybám vlažný vzťah, Lucia Drábiková ho pravdepodobne zmení. Morská biologička zasvätila svoj život akvakultúre a zlepšovaniu života chovných rýb. Vie, ako sa lososy skrášľujú, prečo niekedy sčernejú aj prečo tých divých ubúda. Po štúdiách vo Veľkej Británii, Belgicku i Španielsku zakotvila uprostred krásnych fjordov, kde sa v rámci povestného nórskeho work-life balansu stráca v lesoch, ponára do mrazivých vĺn a hľadá spôsoby, ako predchádzať deformáciám lososích kostí a znečisteniu životného prostredia.
Čo pre vás znamená more?
More, ale v podstate i jazero či rieka, mi dodávajú pocit slobody, možnosť sa nadýchnuť a uvoľniť. Takisto sa mi spájajú s pocitom leta a časom stráveným s mojou rodinou a starými rodičmi, či už v niektorých z balkánskych krajín pri pôvodnom koryte Dunaja, alebo na našom obľúbenom Vojkárskom jazere, kde som vyrastala. Asi ako každý človek pochádzajúci z vnútrozemskej krajiny i ja som mala priority vždy jasné: využiť každú príležitosť na okúpanie sa v mori. V premenlivom nórskom počasí vodný entuziazmus zo mňa miestami zmyje dážď. More je aj miestom, kde sa mi naskytne pohľad na vodné živočíchy v ich prirodzenom prostredí. Všetko je tam pokojnejšie a rozvážnejšie. Je to však aj silný živel. Spomínam si na rodinné dobrodružné cesty do Čiernej hory. Mám extrémnejšie orientovaného otca, čiže sme väčšinou skončili na miestach s čo najnižším komfortom, no o to väčšou zábavou. Vrchol vybavenia v našej chatrči bola sprcha so slanou vodou, ale na oplátku sme v okolí mohli pozorovať suchozemské korytnačky, hady alebo si nazbierať sladké figy priamo zo stromov. Dni sme trávili člnkovaním a nachádzaním osamotených pláží, šnorchlovaním a skákaním z útesov. Raz ma otec bežal zachraňovať pri mojom prvom samostatnom šnorchlovaní. K vode určite preto cítim silný rešpekt.
Čo zaujímavé ste pozorovali pod hladinou?
Nebudem sa snažiť prekvapiť tvrdením, že ma fascinuje pozorovať morské uhorky (úsmev). Úprimne sa mi vždy páčili morské cicavce a korytnačky. Na týždňových potápačských plavbách po Červenom mori sa mi naskytlo niekoľko pohľadov na morské korytnačky počas oddychu na malých koralových ostrovčekoch a pri kŕmení na trsoch tráv. Korytnačiek potrebujeme na svete viac, kŕmia sa aj stále rastúcim počtom medúz. Najfascinujúcejšie bolo pre mňa ale pozorovať podmorský svet počas tmy za svetla baterky. Je na tom niečo čarovné, súkromné a tajomné. Naskytol sa nám pohľad na všemožné množstvo spiacich rybiek, loviace murény a makrely či na krídlovca ohnivého (perutína), ktorému svetlo pomáha pri hľadaní koristi. Pevne verím, že sa mi v budúcnosti ešte podarí vidieť veľryby, kosatky alebo žraloky.
Čo priviedlo ženu zo srdca Európy k morskej biológii?
Vždy som mala blízko k zvieratám, ale pôvodný plán bol štúdium veteriny v Brne. Zároveň som randila s chlapcom, ktorý plánoval štúdium v Londýne. Myšlienka štúdia v Británii ma zaujala, no na náročnú veterinu po anglicky som sa neodhodlala. Spomenula som si však na hodiny morskej biológie, ktoré som mala počas výmenného stredoškolského pobytu v Kalifornii. Tak som sa možno naivne vydala cestou morskej biologičky a oceánografky, ktorá ma mala priviesť k vysnívanému povolaniu veterinárky pre morské cicavce.
Namiesto toho vás priviedla k vedeckej práci a akvakultúre…
Keď sa pozrieme na šíry oceán, fjordy či moria, možno si v prvom momente ani neuvedomíme, že ostrovy, prúdy a rozdiely v teplote, slanosti či tlaku predstavujú neviditeľné bariéry, cez ktoré sa nie každý vodný organizmus dostane. Najviac ma fascinuje, že sa na Zemi nachádza okolo 30.000 druhov rýb rôznych tvarov a veľkostí, s rôzne vyvinutými čeľusťami alebo plutvami, a pritom maximálne prispôsobenými okolitému prostrediu a potrave, ktorou sa kŕmia alebo ktorú lovia. Napríklad hlbokomorské ryby druhu čerta morského majú veľké ústa s relatívne malým telom. V hĺbkach okolo 1.800 m je veľmi malé množstvo potravy, takže veľké ústa s ostrými zubami maximalizujú efektivitu lovu. Väčšinou si so sebou „nosia“ bioluminiscenčné svetielko, ktoré im pomáha pri love. Toto svetielko je výsledkom práce symbiotických baktérií, čiže fungujú na princípe niečo za niečo. Baktérie sú chránené vo „svetelnom“ orgáne a ryba im zároveň poskytuje zdroj potravy. Keďže pravdepodobnosť stretnutia dvoch čertov je relatívne mizivá, akonáhle sa tak stane, samec sa prisaje na samicu a už sa nikdy nepustí. Ich telá doslova splynú v jedno. Samcovo telo postupne zdegeneruje. Jeho jedinou úlohou zostáva ju oplodniť. Iný príklad prispôsobenia sa možno pozorovať pri morskom koníkovi, ktorého chvost je vďaka unikátnej anatómii flexibilný a zároveň silný a koník ho používa skôr na prichytenie než na pohyb. Kolegovia v belgickom Gente sa zaoberajú jeho štúdium na inovačný výskum v oblasti robotiky. Oceán je fascinujúci svet plný tajomstiev a skvelých nápadov.
Ako sa vám študovalo v britskom Plymouthe?
Plymouth, nazývaný aj oceánske mesto, má bohatú históriu morského výskumu. Na univerzite sa nachádzajú špičkové laboratóriá, skvelí vyučujúci a napríklad aj budova s umelými vlnami, ktoré napomáhajú testovaniu obnoviteľných zdrojov elektrickej energie, využívajúcich silu morských prúdov. Sídli tam aj akvárium a Morská biologická asociácia s takmer storočnou históriou výskumu planktónu severného Atlantického oceánu. Počas štúdia bola na popredných miestach ochrana prírody a hlavne oceánu. Štúdium sa dalo zvládnuť bez problémov i keď každým rokom to bolo o niečo náročnejšie. Úsmevné momenty som zaprežívala popri brigáde na klzisku a za barom. Boli tam aj pekné pláže, kde miestni chodili sledovať živočíchy uväznené v malých jazierkach po odlive, tzv. rockpooling. Po prvý raz som sa tu dostala do styku s akvakultúrou, teda chovom vodných organizmov. Asi viacerým bude známy chov lososa atlantického vo veľkých ponorených sieťach v nórskych fjordoch alebo na pobreží Škótska. Na Slovensku máme rybníkový chov kapra obyčajného a chov pstruha dúhového a sumčeka afrického v nádržiach. Menej známy je aj chov mušlí a pestovanie morských rias na ponorených lanách. Na univerzite v Plymouthe som dokončila bakalárku, kde som sa zaoberala použitím probiotík počas chovu pstruha dúhového.
Absolvovali ste aj letné stáže v Španielsku…
Strávila som mesiac v meste Vigo na severozápade Španielska, v Galícii a rok nato som šla na juh do Cádizu v Andalúzii. Vo Vigu som mala možnosť pomôcť s analýzou vzoriek morskej vody, kde sme skúmali výskyt škodlivých rias, ktoré vytvárajú toxíny a môžu spôsobiť problémy ľuďom pri priamom styku alebo pri konzumácii ustríc či mušlí, ale takisto sú nebezpečné pre ryby a iné vodné živočíchy. Ich výskyt je čoraz častejší hlavne kvôli znečisteniu vody hnojivami z poľnohospodárstva a zvyšovaniu teploty. Na univerzite v Cádize som sa zúčastnila projektu zaoberajúcim sa štúdiom imunológie rýb. Ryby majú tiež okrem prirodzenej aj adaptívnu imunitu, ktorá si dokáže zapamätať, ako bojovať voči špecifickým patogénom. Dajú sa teda zaočkovať, čo je skvelé, pretože vďaka tomu vieme zabrániť výskytu chorôb pri ich chove a znížiť použitie antibiotík. V dnešnej dobe je antibiotikami liečené iba 1% všetkých chovných lososov v Nórsku.
Španielsko predstavuje pomerne veľký kontrast k severu, kde ste väčšinu času študovali.
Španielsko pre mňa bola vždy srdcová záležitosť. Veľmi sa mi páčil jazyk a takisto som snívala o tom, že si raz v tejto krajine nájdem prácu a presťahujem sa tam. Počas letných stáží nebola núdza o zmätočné pracovné rána a dlhé, zdanlivo zbytočné prebdené noci pri práci v laboratóriu. Vtedy som okrem iného porozumela aj tomu, že osobne si so Španielmi lepšie rozumiem pri pivku alebo na diskotéke ako v práci. Do Španielska teda chodím zo zásady už iba na dovolenky alebo konferencie.
V Škótsku ste pokračovali v štúdiu akvakultúry. Trávili ste veľa času v teréne?
V Stirlingu sídli najstaršia univerzita na štúdium akvakultúry a Škótsko je zároveň krásna krajina plná hôr, kultúry a milých ľudí. V teréne to bolo zaujímavejšie v Plymouthe, odkiaľ sme šli zbierať vzorky do Gullmar fjordu, jediného pravého fjordu vo Švédsku. Fjordy sú lákavé z rôznych dôvodov. Vo fjorde sa hlbokomorské živočíchy môžu nachádzať aj v päťkrát menších hĺbkach v porovnaní s oceánom. Na miestnej výskumnej stanici majú aj mapu sveta, kde návštevníci môžu zaznačiť krajinu pôvodu. Slovensko som tam zaznačila ako prvá…
Za doktorátom ste odišli do Belgicka…
Gent je rušné miesto plné barov, kaviarní, kultúry, ale aj mnohých oáz pokoja. Doktorát je veľmi intenzívny zážitok. Treba sa pripraviť na nekonečné množstvo výziev, stresu, ale aj radosti, keď vám vyjde článok, množstvo prezentácií na medzinárodných konferenciách a uspokojivý pocit, že vaša práca pomohla posunúť veci správnym smerom. V Gente šikovní doktorandi vytvorili veľmi silnú študentskú komunitu s množstvom organizovaných aktivít, ktorých som sa rada zúčastňovala, napríklad boulderingu, lezenia bez istenia, ktorý je tam veľmi populárny. Zaoberala som sa správnou výživou pri chove rýb. Chovné lososy jedia len to, čo im farmár poskytne. Na rozdiel od kaprov, kde sa pri chove sa snažíme o správnu podporu rastu rastlinstva v rybníku, na ktorom sa pasú, u lososov musíme všetky látky potrebné pre ich zdravý rast, obsiahnuť v granulách. V chovných sieťach lososy na jedenie nič iné nenájdu.
Aktuálne pôsobíte v Nórskom inštitúte morského výskumu. Čo môžu výsledky vášho výskumu priniesť svetu?
Zameriavam sa na to, ako správne vypočítať, koľko fosforu dôležitého pre rast ryby, jej celkové fungovanie a mineralizáciu kostí treba lososom primiešať do stravy, aby ho mali dostatok, ale zároveň, aby jeho prebytok vylúčili do prostredia čo najmenej. Fosfor je dôležitý nielen v akvakultúre, ale hlavne v poľnohospodárstve, kde sa využíva ako hnojivo. Jeho používanie vyžaduje prísny manažment, keďže zdroj fosforového minerálu pochádza z neobnoviteľných zdrojov. Zároveň fosfor predstavuje zdroj znečistenia vody. Pri jeho prebytku sa vo vode začínajú množiť neželané škodlivé riasy, ktoré predstavujú problém pre zdravie rýb aj ľudí. Pri odumieraní týchto rias a ich následnom rozklade prichádza k nadbytočnej spotrebe kyslíka vo vode, čo vedie ku vzniku bezkyslíkatých tzv. mŕtvych zón. Toto sú ďalšie dôvody, prečo treba hodnoty fosforu v strave rýb prísne kontrolovať a obmedzovať. V našej najnovšej vedeckej práci sme zistili, že granule momentálne obsahujú až o 20 % viac fosforu, ako lososy potrebujú, čo znamená, že sa ním plytvá.
Sú lososy múdre ryby?
Lososy, ako aj iné ryby, majú schopnosť kognitívneho správania, takže rozumejú, čo sa okolo nich deje, spracúvajú takúto informáciu, zapamätajú si ju a vedia ju následne použiť. Napríklad sa aktívne vyhýbajú miestam, ktoré im spôsobujú bolesť alebo diskomfort. Vedia si takisto spojiť opakujúci jav ako príchod farmára alebo zvuk zvončeka s príchodom krmiva (Pavlovov reflex). Ryby sú schopné komplexných sociálnych interakcií – vytvárajú húf jedincov a spolupracujú pri migrácií, hľadaní koristi alebo počas rozmnožovania. Losos má tiež silno vyvinutý čuch.
My, ľudia, rastieme len v časovo obmedzenom období. Lososy, ako aj iné ryby, rásť nikdy neprestávajú! Ak počítame s tým, že majú správnu výživu, rast môže byť limitovaný jedine nedostatkom miesta. Losos sa v Nórsku chová v nádržiach so sladkou vodou, až kým nedosiahne 100 – 200 gramov. Počas tohto štádia prepláva okolo 2.500 km, čo je približne ďaleko ako autom z Košíc do Bergenu. Následne sú lososy presunuté do fjordov so slanou vodou. Pri ich chove lososov treba dbať aj na to, aby mali dostatočný prístup k hladine. Musia sa totiž raz za čas nadýchnuť, aby si doplnili plynový mechúr, čo im pomáha dosiahnuť správny vztlak – polohu vo vode. Lososí mlieč sa vraj používa v injekčnej forme ako omladzujúca kúra na pleť a lososia koža vie slúžiť ako materiál na kabelky. Lososy pacifické na rozdiel od atlantických po rozmnožovaní umierajú a dokážu sa páriť iba raz za život.
Losos patrí k tým rybám, ktoré dokážu prežiť v slanej i sladkej vode. Ako je to možné?
Pre správne fungovanie potrebuje ich telo rovnováhu medzi vodou a soľou. V prostredí s vyšším obsahom soli musia vodu aktívne piť a snažia sa ju čo najefektívnejšie udržiavať v tele. Obličky sa snažia o vyfiltrovanie solí, ktoré sa vylúčia ako tuhý moč. Naopak v sladkej vode vodu aktívne nepijú, ale samozrejme sa im do tela dostane cez žiabre a kožu. Obličky teda aktívne recyklujú dostupné minerály a sladkovodné ryby následne vylučujú zriedený moč. Žiabre takisto plnia dôležitú funkciu pri príjme a výdaji solí. Lososy atlantické sú schopné takejto zmeny v osmoregulácii (regulácia obsahu solí a vody vo vnútornom prostredí tela) niekoľkokrát za život. Takúto schopnosť má len málo rýb, napríklad jeseter alebo morský pstruh dúhový.
Kvôli rozmnožovaniu sa lososy vždy snažia dostať do tej rieky, kde sa narodili. Čo ich tam naviguje a čo sa stane, ak tam „netrafia“?
Odhaduje sa, že lososy do rodných riek navigujú prirodzené chemické látky, ktoré sa z riek šíria. Možno sa u nich táto schopnosť vyvinula preto, že pravdepodobnosť prežitia ich potomstva je tam automaticky vyššia, keďže to už je generačne odskúšané. Ak netrafia, predpokladám, že sa nič nestane a lososy aj tak vytvoria maximálnu snahu, aby boli úspešné v párení. Sú známe prípady, kedy pri odstrelení starých vysokých hrádzí, ako napríklad na rieke Elwha v štáte Washington, prišlo k opätovnému osídleniu niekoľkými druhmi lososovitých rýb. Odstrel hrádzí sa robí za účelom umožniť lososom opätovnú migráciu hore prúdom rieky. Je málo pravdepodobné, že lososy, ktoré do Elwhy zavítali, odtiaľ aj pochádzali. Skôr sa im zapáčilo málo obývané znovuzrodené prostredie s dostatkom obživy v podobe hmyzu a malých rybiek.
Samce sa pred rozmnožovaním skrášľujú, čo sa v ich telách deje?
Počas dosiahnutia pohlavnej dospelosti a pred rozmnožovaním sa im čeľusť vytvaruje do háku. Presný dôvod nepoznáme, no hák asi slúži pri súboji o samice. Lososy dokážu dovŕšiť pohlavnú dospelosť počas akejkoľvek veľkosti. Niekedy sa stane, že losos dospeje aj bez toho, aby navštívil oceán. Takéto stogramové samce potom musia nenápadne prebziknúť okolo svojich päťkilových sokov, aby dokázali oplodniť ikry vyvolenej samice. Po rozmnožovaní sa môže stať, že sa lososovi nepodarí vrátiť naspäť do oceánu. Ak losos aj napriek tomu prežije, konzumuje veľmi málo jedla a stmavne, voláme ich čierne lososy. V niektorých tradičných kultúrach sa považujú za delikatesu. Keď sa aj týmto lososom podarí vrátiť do slaného prostredia, sivastá farba, ktorá im pomáha splynúť s okolitým prostredím, sa im navráti. Vajíčka samičiek lososov a ich kvalita stúpa s každým oplodnením. Čiže aj pravdepodobnosť, že potomstvo prežije, je automaticky vyššia. O to viac by sme preto mali chrániť veľké jedince s množstvom skúseností.
Zuzana Zimmermannová
foto Tom Fraser
Celý rozhovor si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2025)