Dobrý džem aj deň, čierna škvrnitosť ruží sa rozmáha v záhrade, tuším ju chytili aj tekvice, levanduľa je ostrihaná, skalka okopaná s novou motykou s čiernym ostrím, objednala som si nové besné martensy, keby prišla jeseň skôr, ešte si kúpim topánky s guličkou a šaty, vlhy prídu a jódlujú na breze, a tá si namáča vlasy od susedov do našej tekvice, vlha vlastne spieva tekvici, čo len kvitne a potom nič, pes serie do hosty, mirabelky padajú, cesto na osúchy kysne, dajakú kométu vídam z postele, ako padajúcu žiarovku… samé „musím mať“ tu rastú, občas dáky chcem, a videla som dobrú fotku, jeden na nej sedel a držal pílku ako melón, zubaňu zubatú, jak tá sa cerila do fotoaparátu, a čierne mravce niesli náklad, asi sa sťahovali, skoro som sa kvôli nim zamotala do hadice, roháč sa utopil s jaštericou vo vaničke, mohli by ste tú vodu nejako regulovať, vravel syn, nech tu nekántrite tie zvieratá, a potom náš Dunčo šiel kuknúť, aké zvieratá to sú…
Leto tuším ani nebolo, a už je tu jeseň. Prišla nenápadne, tuším niekedy v polovici augusta, otvorila si našu modrú bránku do záhrady a začala zhadzovať zo stromov jabĺčka. Hrozno tento rok dostalo zabrať. To, čo sa podarilo zachrániť pred chorobami, dnes vinohradníci rýchlo oberajú a ratujú pred škorcami.
Sedeli sme v nedeľu ráno so sestrou na terase a pozerali na čierny mrak, kŕdeľ vtákov, ktorý si hľadal raňajky za humnami. Najprv ich príde zopár, akože na výzvedy, potom sa vrátia po rodinu a amendolores!
Jeseň je u nás parádna. Z vinohradov zvážajú posledné hrozno, lístie žltne, schne a opadáva, pavúky sa tlačia dnu a vzduch vonia, lebo ľudia už kúria a z komínov sa dymí ako pre príslovie. Čo keď prší! Každá cesta autobusom je výletom cez krajinu, očami behám po viniciach. A napokon, aj ísť domov taxíkom v tej horúčave a predstavovať si zvieratá v krajine okolo, zajace, vtáka, čo lieta nad suchým poľom, nad vinohradmi, krídlami šmátra vzduch, zobákom možno nezrelé hrozno, čo „zamaká“ a zreje, spomenúť si na líšky, ktoré bývajú na jeseň sfarbené ako chrastie, ktorým sa prevliekajú vysušené a štíhle ako ihly, na zrazené mačky, čo majú hroby pri cestách, ako im živým v noci svietia oči v tme, ako zelenkavé drahokamy, čomu všetkému musia zvieracie labky ukročiť, spomenúť si, ako som ráno bola ryba a že vlastne som ryba aj v tom taxíku, len to o mne nevedia, som aj zlomená sviečka, čo horí po svojom, na svojom, o svojom… Ako nám to tu trochu patrí… a aké je nezdieľne to, ako sa každý deň o tieto výrezy z krajiny očami starám.
Modrá modrejšia, najmodrejšia, leto sa tuším ešte neskončilo, no videla som divé husi v ráme z oblohy.
Koncom leta sa vždy začne ozývať nebo. Sú dni a sú noci, sú dni a noci, kedy letia, no ty ich vždy nevidíš, len tušíš rozgagotané kŕdle a počuješ jemné sonórne husie híkanie a vtedy v tundre a tajge skončilo leto, o chvíľu tam začne padať jemný sneh. Keď sa raz nad nami ozve gagot divých husí a zbadáme ich dlhý, všelijako sa vzdúvajúci klin, málokomu srdce nezaplesá. Namiesto drsného gagotania a trúbenia začuješ dvoj-, trojslabičné zvonivé ank ank kaja, ankajak, kajajak, tým sa líšia od našich divých husí, ktoré „iba“ gagocú. V kŕdľoch sivých husí však bývajú často husi severanky – bieločelé s piskľavejším hlasom, čo pripomína mutovanie našej husi divej… A na jeseň sa rozgagoce celá obloha aj s hviezdami, aj s Marsom a Jupiterom, rozgagoce sa malý aj veľký voz, Andromeda, páni, keď letia husi, to hviezdy na nás gagocú! Letia vo veľkom urozprávanom kŕdli, zarozprávané a hladné, utárané ako veľká roztatárená rodina na hostinu k Dunaju. Keď letia divé husi, vždy vidíme na oblohe jednotku, kŕdeľ husí ženúci sa v šíku do neba, v noci nespávajú, dunkajú, gaškajú, zdá sa nám, že Boh otvoril nebeské okná, tu na nebi je každý deň vyleštený, ešte je teplo a medzitým ľad možno obšíva ažúrkou ich hniezda pri vodách na severe.
Vidíme ich koncom leta, v septembri, v októbri aj na dušičky letia nad našimi hlavami divé husi, duduškajú ako dušičky a v brečtane sa besní malý vrabec, letia tie divé husi rozprávajú sa úplne nahlas, nezáleží na tom, ako rýchlo letíš, kým nezastaneš a oni letia, vyplašili už bažanta v záhrade, vzniesol sa ako jesenný páv, plavne a nízko, prebehla čierna mačka po múre, sedem rokov nešťastia, vyzerali tie husi ako kŕdeľ zablatených anjelov, chceli zosadnúť, no ja som sa im tak zaradovala, že od radosti som začala kričať, a tak nezosadli, ale kŕdeľ v šíku sa potrhal. Kto vie, kam tie chuderiská rozgagotané doleteli! A či sa ešte stretnú.
Naši predkovia nevedeli, kde zmiznú vtáky v zime. A tak verili, že vtáky odlietajú na mesiac alebo lastovičky sa zahrabú do blata v rybníkoch a kukučky sa zmenia na krahulcov… V roku 1822 však priletel do Nemecka bocian so šípom v krku. Šíp bol zo strednej Afriky a bol to jeden z prvých dôkazov, že bociany odlietajú do Afriky…
Brat slnko aj sestra luna boli chvíľku ráno spolu na oblohe, potom zaliezli obaja. Do nášho dvora koncom leta padajú hviezdy aj husi. V septembri človeku býva trochu smutno, vlastne dosť, ako obrovská brána, do ktorej sa zmestí voz aj s koňom a naloženou vlečkou a dva býky a stádo dobytka a fúra uhlia aj dreva.
Keď letia divé husi, je z neba obrázok, obloha sa rozlieva ako modrá škvrna, má to svoj názov, len do nej vleteli husi a stále letia, predstavujem si, ako niekde hore rozrazia nebeské okná, vletia pánu Bohu do komnát, zavadia krídlom o rám okna, vymetú z neho pavučiny, možno tam pustia dáke perie, a to bude potom padať na zem ako sneh, ako biele ovečky, a možno tam majú na parapetnej doske z bieleho achátu nasypané zrnká. Významy sa v ľudskom povedomí zažínajú automaticky.
Nebeské okná so svetličkovo modrým rámom do nebeskej spálne. Do neba je odvšadiaľ, aj z neba ďaleko, napokon, ďaleko je zavše aj k susedom, či do vedľajšej izby, ba ešte ďalej, obyčajne sa zle na to nebo pýtame, a takmer vždy aj neskoro a na nesprávnych miestach, no možno si to stačí neškrabať, tá strašná spleť starostí, ktorá utvára náš život, je v skutočnosti hniezdo. A človek odrazu zistí, že už si hniezdo nemusí viť, že už ho má!
Lastovičky mi z fertušky odlietajú. Kvitne vratič a žltne tráva. Z Modry vidno Zobor. Prvého septembra sa aspoň od môjho jakživa vždy šlo po prázdninách do školy. Aj sa ide, všelikde v Európe, ale my, Slováci, nejdeme, lebo oslavujeme! Inak, na september vychádzajú rovno dva štátne sviatky! Najviac mi je ľúto toho prvého septembra.
S metlou som zahnala pavúky a asi som si všetko šťastie z domu vyhnala. Ale aký je september, dokonca som prepáčila slnku, že trochu dobiedza, presťahovala som si stôl, zdá sa, že budem mať celkom nečakaný výhľad na kúsok psieho vína, čo sa vinie okolo domu a na nebo. Drozdy majú nad oknami hniezdo, asi stále majú návštevy či čo, melie sa to tam ako v škole a vzduchom, ak sa dostatočne dlho pozeráte, všeličo lieta, pierko, pavúk, špinka, semienka… Vrátili sa sovy a večer hviezdy gagocú vysoko v nebi, ako keby husi niečo hovorili… A ja viem čo. A nepoviem…
Prajem vám na jeseň veľa modrej, a plnú oblohu husích pierok a plné žiacke knižky jednotiek.
Vaša Veve
Veronika Šikulová