Že ste o house sittingu nikdy nepočuli? Tieto štyri mladé housesitterky vás hodlajú presvedčiť, že stráženie domov a domácich zvierat výmenou za ubytovanie kdekoľvek na svete môže byť niekedy riadny nervák, adrenalínové dobrodružstvo, ale aj bohorovný relax a neskutočná radosť z poznávania cudzích krajín a toho, čomu sa dnes hovorí slow traveling. Pomalé cestovanie.
Ivana Grešlíková
blogerka, autorka cestopisov, o house sittingu napísala aj knihu
House sitting – nápad za milión: Prvýkrát som o house sittingu počula od známych, ktorí vďaka nemu prebrázdili Anglicko bez toho, aby platili za ubytovanie. Nahovárali ma, nech to skúsim. V tom čase som žila v juhovýchodnej Ázii, nepotrebovala som šetriť na ubytovaní. Časom však na mňa „vyskakovali“ články o house sittingu a o tom, ako pomáha dostať sa bližšie k miestnym. Bol rok 2015, na Slovensku sa o house sittingu nevedelo takmer nič. Prepojenie s miestnymi ma chytilo. Nevedela som si ale predstaviť žiť v cudzom dome, používať niekoho riad a čítať si na jeho gauči. Tiež som mala obavy z toho, že si zo mňa urobia majitelia upratovačku, čo je stigma house sittingu. Mala som podmienku, že pôjdem na house sit len vtedy, ak uvidím majiteľov počas video hovoru, budem mať jasné podmienky a voľný čas spoznať okolie a pracovať, keďže sa živím písaním cestovateľských reportáží.
House sitovala som sama aj v páre, dnes už aj s naším desaťmesačným synom. Výhodou sólo house situ bolo, že som si počas troch týždňov intenzívne užila talianske provinčné malé mesto vo vlastnom tempe a dopriala si čas na jogu, dlhé prechádzky a fotenie domácich, čo je často jednoduchšie ako v páre. Mať ale partnera poruke sa oplatí na vidieku, kde je veľa povinností okolo domu alebo keď pravidelne hapruje bojler, ako sa mi to stalo v Turecku.
Môj prvý house sitting: Na ten sa nedá zabudnúť! Bolo to v anglickom Brightone, vyše mesiac so zachránenou pouličnou mačičkou Fatso. Premiéru mali aj majitelia, juhoafricko-grécky pár. Všetci sme boli mierne vyplašení, ako to dopadne. Majiteľka však myslela na každý detail, na kvetináčoch mi nechala nálepky s inštrukciami, koľkokrát do týždňa mám polievať každý kvet. Šuflíky a skrinky v kuchyni označila tak, aby som nemusela nič hľadať. Čo mi však „zabudli“ povedať bolo, že mačka bola hluchá, nadránom bez prestávky mňaukala, keďže sa takto sama navigovala pri presune po byte. Myslela som, že plače za majiteľmi, no keď som im o jej správaní napísala, „odhalili“ tajomstvo.
Pamätám si, že keď za sebou zatvorili dvere, sadla som si na gauč, pozrela na ležiacu Fatso a pýtala sa samej seba, čo tam robím. Cítila som sa bizarne. Na stolíku predo mnou kľúče od bytu ľudí, o ktorých nič neviem, v meste, ktoré nepoznám, s cudzou mačkou. Po týždni som si to začala užívať.
Skúška house sittingovým ohňom prišla až na druhom a treťom site – v štyristo ročnom dome na samote v Portugalsku. Pre pitnú vodu som chodila do studne dva kilometre, pre jedlo do potravín päť kilometrov. Na tom istom mieste som zachraňovala kocúra, ktorý sa skryl pred divou mačkou na strom a nevedel zliezť. V Turecku ma o dva mesiace neskôr na house site zastihla búrka. Vyhodilo poistky. V dome som bola úplne sama, pomohol mi sused, ktorý sa vracal z nočnej poľovačky a videl, že len môj dom z celej dediny ostal v tme. V tom istom dome ma zastihlo aj zemetrasenie, v New Orleans zasa tornádo. Všetko ale dobre dopadlo.
Pet sitting pre mňa ako stvorený: Osobne mám radšej house sity so zvieratkami. Zvládnem väčší počet mačiek (najviac ich bolo päť na jednom house site), ale viac než troch psov by som už nechcela, je to obrovská zodpovednosť. Na začiatku som si hovorila, že sa budem uchádzať len o house sit so zvieratami, ktoré som mala v minulosti. Keď však prišla ponuka starať sa o dvoch papagájov v Singapure a majiteľka ma uisťovala, že sú nenároční a zvládnem to, šla som do toho. Stačilo riadiť sa jej inštrukciami, vypustiť z klietky len samičku, samec by ma vraj doďobal a nevrátil sa do klietky. Kŕmila som ich, čistila klietky. Starala som sa aj o sliepky, rybičky a zachránené holuby. Raz som šla počas house situ v Sofii urgentne so sliepkou k veterinárovi, potrebovala antibiotiká, niekoľkokrát s kocúrom liečiť zapálené ďasná, s ktorými mal problémy už predtým. Počas ôsmich rokov a vyše dvadsiatich house sitov sa mi stalo len raz, v Saigone, že si na mňa psík dlhšie zvykal. Prišiel z útulku, nikomu neveril, prvý deň mi nedovolil dotknúť sa ho. Nejedol, nepil, skučal a sedel pred dverami. Zlomilo sa to po 24 hodinách.
Alfa a omega house sittingu: Nikdy som nebrala house sitting ako ubytovanie zdarma. Robím to preto, aby som sa dostala na miesta, ktoré takmer nie sú na mape, ako dedina v Portugalsku, Francúzsku, Bulharsku, alebo naopak, idem do veľkomiest, ktoré chcem zažiť z miestnej perspektívy, ako to bolo v Singapure, New Orleans či New Yorku. Toto je pre mňa gro house sittingu. Mať správny zámer. Nemala by som svedomie ísť niekam len kvôli ubytovaniu zadarmo, nechať zvieratá samé a ísť si pozerať celý deň pamiatky. Hovorím o tom aj vo svojej knihe o house sittingu, kde prezrádzam, podľa čoho si vyberajú majitelia house sittera. Ja si zasa vyberám house sit podľa toho, ako ho popisujú majitelia. Ak prehnane či úzkostlivo píšu o svojich miláčikoch, viem, že to bude problém. Stalo sa mi, že majitelia mačacej rodiny mi písali dennodenne a chceli mačky vidieť na kameru. Ak majiteľ v popise uvádza, že chce, aby som si popri house site užila okolie, je to dobré znamenie.
Gabriela Holcer
výtvarníčka, grafická dizajnérka, miluje maľovať na hodváb, www.gabrielaholcer.com
House sitting – nápad za milión: K house sittingu som sa dostala cez moju kamarátku Ivanku Grešlíkovú v roku 2017. V tom čase som počula o niečom takom prvýkrát. S mojím partnerom Lukášom sme milovníci zvierat, a tak nám prišlo dosť sebecké a nefér odložiť nášho psíka niekam, len aby sme sa mohli túlať pár mesiacov do roka po svete. House sit bol pre nás v tomto smere úžasný objav. Spojenie zvierat s cestovaním – čo viac si priať! Zo stráženia zvierat som žiadne obavy nemala, skôr mi prišlo divné, že mám bývať u niekoho cudzieho. Majitelia vám absolútne dôverujú a sprístupnia vám svoje obydlie. Bolo zvláštne variť v ich kuchyni, požičať si knižku z ich knižnice, či si na ich bicykli vybehnúť na výlet po okolí. Do house sittingu som nešla sama. Vo dvojici je to výhodnejšie, z hľadiska rozloženia povinností, tiež finančne a ako bonus si partnersky užívate príjemný čas spolu.
Môj prvý house sitting: Nebol náročný. Chceli sme začať zľahka, získať dobré hodnotenie. V Londýne sme sa starali o čiernu mačku Blanche v rodine expatov, ktorí na vianočné sviatky odcestovali domov, tuším do Švajčiarska. Bolo to pred našou cestou na Srí Lanku, čo Sylvie, pani domu, vedela a vedela tiež, že zbožňujeme curry, tak nám po návrate na znak vďaky poslala kuchársku knižku receptov zo Srí Lanky. Bolo to milé prekvapenie! Mačkám veľa netreba, nemusíte ich venčiť a keď dostanú nažrať, sú spokojné a nechajú sa aj pomojkať. Dôležité bolo, aby Blanche dostala denne a v daný čas liek, ktorý musela užívať a potom sme už len dávali pozor, nech hraním s vianočnými ozdobami nestiahne na zem aj celý stromček (smiech). Po tejto skúsenosti s house sittingom sme si povedali, že do toho pôjdeme opäť.
Pet sitting pre mňa ako stvorený: Máte na výber – buď sa budete starať len o dom či apartmán, alebo tam bude aj nejaké zvieratko. Ja som vždy preferovala stráženie domácich miláčikov. House sit bez zvierat pre mňa nie je tým pravým house sitom. Za tých pár rokov sa mi do srdca vryli mnohé zvieracie osobnosti: Blanche v Londýne, Scheba a labrador Beau v Taliansku, ďalší labrador Oscar, zachránený Bernie, sučka Marley, ktorá rada utekala, keď ste ju pustili z vôdzky, kocúr Lancelot, hluchý írsky seter Shadow, veľký čierny miláčik Ozzy s mozgovými príhodami, ktorý vyzeral ako Ničota z Nekonečného príbehu, dobre stavaný mladý nemecký ovčiak Broxi, kríženkyňa Alba, nočná lovkyňa, Johnny a Jenny, psíky, ktoré nám neplánovane prišli do cesty na Malorke, pudel Finn, ktorého sme vo Francúzsku strážili už dvakrát a konečne Jake, bretónsky španiel, u ktorého sme vo Švajčiarsku momentálne aj s naším Maxom už tretíkrát. Na iné zvieratá ako psy a mačky sme si netrúfli, ako napríklad na kone alebo iné farmárske zvieratá na statkoch, hoci aj o takých ponukách sme uvažovali, ale zodpovednosť nám to nedovolila…
Človek pri strážení zažije rôzne chvíle, áno, aj tie krušné. Napríklad niektoré mačky sa nám nevrátili po noci plnej randenia a flákali sa dlhšie. Po troch dňoch sme teda radšej kontaktovali majiteľov, či je to bežné alebo treba vybrať sa ich hľadať. Uistili nás, že aj ich sem-tam takto potrápia, ale cenili si, že sme im radšej zavolali. Iná skúsenosť: na house site na Malorke nás Jenny neprijala hneď. Bola trošku agresívnejšia, štekala, vrčala. Vedela som, že je vyplašená, bola nájdenec a zrejme po nejakej zlej skúsenosti nedôverovala ľuďom. Dali sme jej priestor, boli trpezliví a mali po ruke vždy sladkú odmenu. Na konci house situ ma Jenny milovala až tak, že spala pri mne v posteli aj v tú noc, keď už boli jej pánkovia doma. Stalo sa nám tiež, že Lukáš musel ťahať z Broxiho tlamy susedovu mačku, aby ju neroztrhal. Mačka prežila a bola v poriadku. Či sa mu ju podarilo chytiť neskôr, to už neviem (smiech).
Alfa a omega house sittingu: Celé je to o rešpekte, dôvere a ľudskosti. Vždy si dáme záležať, keď píšeme žiadosť o house sit. Je to prvý krok. Oslovujeme menom hneď v pozdrave aj zvieratá, nielen ľudí, veď predsa o ne ide. Predstavíme seba, čo je naša práca a prečo nás house sit baví. Nie každý predsa bude hneď utekať na náš profil, aby si prečítal čo sme zač. Ak dostaneme odpoveď so žiadosťou o video hovor, máme už „nohu vo dverách“. Na dohodnutý termín video hovoru nikdy nemeškáme, sme pripravení so spísanými otázkami. Napríklad, keď sme sa uchádzali o house sit v Španielsku, v tom čase som bola v Kanade, Lukáš na Slovensku a majitelia vo Veľkej Británii. Pohovor som absolvovala skoro ráno rovno z postele, no stálo zato si privstať, ten house sit sme dostali. Niekomu stačí, keď prídeme v deň odchodu, niekto nás chce mať doma aspoň o deň skôr. Je lepšie, ak sa so zvieratkom stretneme, ešte keď sú pánkovia doma, viac nám dôveruje a nie sme preň až taká hrozba. Nikdy nič nenafukujeme a odpovedáme pravdivo. Niekedy sa nás pýtajú sa našu prácu, mňa ako umelkyne a Lukáša na jeho skúsenosti z práce v záchranných centrách, a tiež na naše zahraničné cesty a podobne. Od domácich zvyčajne dostaneme manuál s pravidlami, tie dodržujeme stále. Uľahčujú nám pobyt a ak aj na niečo sem-tam zabudneme, máme to napísané v manuáli. Ako keď sme mali kúriť s drevenými peletami v Cádize, aby nám nebolo zima, kedy vyložiť smetie pred bránu alebo že Blanche musí užiť lieky vždy o 16.00, poprípade koľko hodín môžeme to-ktoré zvieratko nechať samé, aby sme mohli vybehnúť na nákup alebo na výlet. Každý house sit je iný, niekde voľnejší, niekde striktnejší. Majiteľom vždy posielame fotografie ich miláčikov, niekedy sa podaria aj vtipné momenty, alebo im len tak napíšeme. A ako bonus, avšak veľmi radi, vždy poupratujeme celý dom alebo byt, navaríme, napečieme, nech majú príjemný návrat domov. Lukáš napríklad v Taliansku vyplel celú záhradu a ostrihal plot, majitelia boli veľmi milo prekvapení a vďační, že to nemuseli robiť oni. Ja im vždy darujem na pamiatku nejakú moju maľbu či kresbu, buď ich miláčika, rodiny alebo miesta, ktoré je im blízke. Zatiaľ sa nám to vždy oplatilo a odplatilo na výbornom hodnotení, ktoré sme za naše house sity dostali…
Taťána Rubášová
scenáristka, momentálne sa živí brandingom a píše knižky
House sitting – nápad za milión: S tým nápadom prišiel môj partner Adam. Je to digitálny nomád, ktorý na cestách strávil už zopár rokov života. Druhý deň po našom zoznámení odletel do Ázie! Prvé mesiace vzťahu sme strávili na Bali, mesiac na Ukrajine. Potom prišiel covid a narodila sa nám dcéra Zoja. Dlhé štyri roky sme nikde neboli. Sme veľmi opatrní rodičia, ja som úzkostná, cestovať sme sa báli. A úprimne, rodinný rozpočet s jedným platom tomu ani nenahrával. Jazdili sme na chatu, Adamovi už ale tŕpli prsty zimou i nedočkavosťou – bol zvyknutý tráviť zimu v teple. A tak prišiel so šikovným riešením – budeme strážiť domy! Zaplatíme si len za cestu a jedlo na mieste. Začiatkom decembra nám vytvoril profil na trustedhoussiters.com. Krajinu sme si mohli vybrať doslova kdekoľvek i dĺžku pobytu a či chceme vidiek, hory, mesto alebo more. Už som sa videla, ako popíjam kávičku niekde na španielskej promenáde. Zaplatili sme ročný príspevok, vyplnili profil, pridali fotky a poprosili kamarátku Ivanku, skúsenú housesitterku, aby nám pridala referencie a boli sme tak viac „dôveryhodní“.
Môj prvý house sitting: Zanedlho mi Adam nadšene oznámil, že našiel stráženie farmy v Taliansku. Vo februári! Zdalo sa mi, že sa zbláznil. Starostlivosť o dvojročné dieťa, u ktorého vrcholilo obdobie vzdoru, bolo pre mňa náročné v meste, nieto ešte na dedine. Najskôr som to rezolútne odmietla, ale potom som súhlasila, i keď s veľkými obavami. Prvé ráno na farme som si zapísala do denníka: „V noci je spln, vonku sú vraj vlky, dikobrazy a sovy, ale my počujeme len Zoju, ako sa s plačom budí. Spíme v čapiciach. Ráno nám Hans a Marjan ukazujú farmu. Kozy, moriaky, sliepky, mrazuodolnú zeleninu. Je tu krásne, iba škoda, že je tu ku***ská zima. Čo tu budeme dvadsať dní robiť?” Potom ale vyšlo slnko, väčšinu pobytu sa teplota držala na pätnástich stupňoch a my sme sa cítili ako v raji. Zoja bola nadšená, kŕmila zvieratá, nosila seno a vajíčka. Začala oveľa skôr hovoriť. Často sme jazdili k moru, ktoré bolo len pár minút autom. Zoja ho videla prvý raz. A tiež prvý raz stavala snehuliaka. Raz nás tak zasypal sneh, že Adam musel zachraňovať olivový sad. Najväčším prekvapením bolo, keď sa nám narodili kozliatka. Dojalo ma to viac než vlastný pôrod. Najveselší zážitok sme mali z miestneho karnevalu, pre ktorý som vyrobila masky, čo farma dala. Šli sme za Koreň, Dub a Trstinu. Keď si spomeniem na nechápavé pohľady miestnych, ešte aj dnes sa smejem. Na farme som sa naučila založiť oheň a našla kľud. Skoro po pätnástich rokoch na antidepresívach mi došlo, že môže existovať miesto, kde by som ich ani nepotrebovala.
Pet sitting pre mňa ako stvorený: Sme milovníci zvierat, v rodine máme šesť psov, dvoch sme priviezli z Ázie. Na platforme sme si mohli vybrať, aké zvieratá chceme strážiť. To som uvítala, pretože som alergická na mačky. Zaškrtli sme všetko, od psov cez kone až po hospodárske zvieratá. Adam vyrástol v Beskydách, je zvyknutý starať sa o sliepky, v jeho rodine sa dokonca chovali ovce. Obaja sme síce posledných pätnásť rokov strávili za počítačom, ale verili sme, že to zvládneme. V Taliansku sme mali na starosti šesť kôz, päť moriakov a štyri sliepky. Hlavní hospodári boli Adam so Zojou. Špeciálnej starostlivosti sa ušlo moriakovi, ktorý sa nemohol postaviť na nohu a tiež novonarodeným kozliatkam. Zvieratá dostávali krmivo a vodu, podstielku zo sena, čerstvú „kapustu” (rôzne hlúboviny, ktorá rástli na farme). Na noc sme ich zatvárali do prístreškov. Na farme žila i dedinská mačka Oliva, ktorá nás všade sprevádzala ako pes. Boli sme radi, že nefigurovala v inzeráte, inak by sme tam neprišli! Užívali sme si nové zručnosti v blízkosti zvierat, všetky boli pre nás vzácne. Moriak sa uzdravil.
Alfa a omega house sittingu: Myslím si, že house sitting je predovšetkým o ľuďoch. A cítiť je to už z ponúk. Ako dotyčný inzerát formuluje, či cítite uvoľnenosť, vrelosť a pohostinnosť, alebo si majiteľ diktuje prísne a podrobné požiadavky. My sme mali veľké šťastie na Hansa a Marjan, Holanďanov na prahu sedemdesiatky, ktorí pôvodne ruinu z roku 1860 kúpili. Nesmierne nás inšpiroval ich prístup k životu a ich otvorené, láskavé a optimistické povahy. Rovnako nás povzniesol pobyt na farme. Alfou a omegou house sittingu je dôvera. Keď sme v noci prichádzali na neznáme odľahlé miesto, netušila som, kto alebo čo nás čaká. Rovnako tak to nemohli vedieť ani oni, keď nám zverovali svoj dom. Je skvelé, že aj v dnešnej dobe dokážeme dôverovať neznámym ľuďom a tiež sebe, že zvládnete neznáme situácie.
Marta Rajková
cestovateľka, freelance novinárka, marketérka
House sitting – nápad za milión: House sitting som vyskúšala prvýkrát v roku 2015 v Austrálii. S vtedajším priateľom Martinom sme sa vybrali na deväťmesačnú cestu okolo sveta, lepšie povedané pol sveta a začínali sme na Novom Zélande, odkiaľ sme potom šli do Austrálie. Pre house sitting sme sa rozhodli z viacerých dôvodov: 1. Mala som online prácu, takže po tripe na Novom Zélande som potrebovala byť aspoň chvíľu na jednom mieste a pracovať. 2. Austrália je drahá, takže sme zháňali win-win situáciu: teda že ušetríme na ubytovaní a niekomu zároveň pomôžeme. Nikdy sme to neskúšali, tak sme si povedali, že je načase. Neviem, ako je to dnes, lebo dnes už cestujem trochu iným štýlom, ale v tom čase existovali asi len tri stránky, ktoré house sitting ponúkali. Pamätám si, že nebolo ľahké nájsť si „house sit“, veľa som si o tom zisťovala, ako správne vyplniť profil, na čo nezabudnúť. Do formuláru sme napísali o sebe čo najviac a podľa mňa veľmi pomohla aj pekná spoločná a veľmi idylická fotka s mojím psom, labradorom Benym, ktorý je dnes už v psom nebi. No a výber padol na rodinu v Melbourne, strážili sme im dva týždne dom a mačku.
Môj prvý house sitting: Bol to úžasný house sit, ale aj tak sa na ňom prihodilo zopár trápnych situácií. Napríklad hneď v úvode sa mi omylom podarilo resetovať modem (k wifi), takže sa nedalo vôbec pripojiť a potrebovali sme nastaviť úplne nové heslo. Celé popoludnie som to riešila, vybavovala, aj cez susedov a potom cez môj mobilný telefón, takže o mesiac mi prišiel riadny účet za volanie na austrálske číslo. Tiež sa mi, žiaľ, podarilo „prepolievať“ orchideu pani domácej. Skrátka, išla mi karta. Podľa mňa aj preto, že som sa až príliš snažila a obávala sa, aby všetko dobre dopadlo a nakoniec sa udial presný opak. Našťastie, naša hostiteľská rodina bola super pohodová, nemali s ničím problém a ešte dlho potom sme boli v kontakte. V Austrálii sme house sittovali v čase Vianoc, kedy je na južnej pologuli leto. Chodili sme na pláž a stretávali Santa Clausov v kraťasoch a na Štedrý deň sme sa potili v 42-stupňových horúčavách. Melbourne bolo vyzdobené letne a vianočne zároveň, napríklad na námestí Federation Square stál asi päťmetrový vianočný stromček postavený z vyše pol milióna lego súčiastok, za čo si vyslúžil titul najväčší lego stromček na južnej pologuli. Na budove radnice premietali vianočné animácie. Na Štedrý deň sme si, ako sa len dalo, spravili Vianoce po slovensky – so zemiakovým šalátom, kapustnicou, ktorej som nechtiac uvarila ako pre regiment a koláčmi. Napiekla som aj medovníky, jeden veľký v tvare austrálskeho kontinentu a s názvom nášho blogu Travelistan.
Pet sitting pre mňa ako stvorený: V Melbourne sme sa starali o mačku, ale jej meno si už nepamätám. Staral sa o ňu hlavne priateľ, lebo s mačkami mal už skúsenosti z rodiny. Ale ona bola aj tak hlavne vonku, takže veľa starostí s ňou nebolo. Raz sme ju však dlhší čas nevideli, tuším aj viac dní a vtedy som začala riadne stresovať. Všade sme ju hľadali, ale márne. Nakoniec sme ju našli ukrytú v škáre pod domom, kde sa ochladzovala. Austrálčania majú totiž podobne ako napríklad Američania mobilné domy, bez pivnice. Inak okrem mačiek a psov mám veľmi rada aj kone, takže kedysi som hľadala aj house sitting s koňmi, no nikdy sa mi nepodarilo nič vhodné nájsť.
Alfa a omega house sittingu: Podľa mňa úplne najdôležitejšie je byť úprimný a neklamať sám sebe, ani hostiteľovi. Napríklad, že milujem mačky a pritom ich nemám rada. Ono by sa to vypomstilo. Celkovo by som ale uprednostnila house sitting vo dvojici, tak ako sme to vlastne mali aj v Austrálii. Počas cestovania totiž veľa pracujem, no a keď sa mám ešte aj starať o dom a zvieratá, tak sa tých povinností riadne nazbiera a nemusím to všetko stíhať.
Simonetta Zalová
foto archív housesitteriek
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2023)