Lenka Petráková – Musíme prestať uvažovať o budovách na jedno použitie

 

Navrhla banku semienok na Antarktíde, ktorá sa dokáže plaviť aj stáť v ľadovej krajine, stanicu v Istanbule, na ktorej vlaky vďaka pohyblivým nástupištiam nezastavujú alebo medzinárodne ocenenú plávajúcu pevnosť Ôsmy kontinent, ktorá zbiera odpad v oceánoch. Lenka Petráková je jediná Slovenka, ktorá pracuje pre svetoznáme architektonické štúdio Zaha Hadid Architects, kde navrhla desiatky budov naprieč celým svetom od Taiwanu až po Saudskú Arábiu. A hoci mnohé jej návrhy si na stavbu ešte budú musieť počkať, už teraz je jasné, že okrem geometrie a rafinovanosti prinesú aj veľa nečakaných riešení.

 

Na ktoré stavby, bez ohľadu na miesto a čas vzniku, sa ako architektka neviete vynadívať?

Patrí k nim určite výšková budova Leeza Soho vo finančnej obchodnej štvrti v čínskom Pekingu. Táto budova od Zaha Hadid Architects ma oslovila ešte počas výstavby, ide o dve veže, ktoré sú prepojené a vytvárajú 194 metrov vysoké átrium. Átrium však mení svoj obrys na každom poschodí a vytvára tak nezabudnuteľný priestor. Rovnako aj kultúrne centrum Heydar Aliyev v hlavnom meste Azerbajdžanu Baku, ktorého strecha plynulo prechádza do stien a vytvára neopakovateľný priestor v interiéroch aj v exteriéri. Je pre mňa jednou z formálne najsilnejších stavieb od Zaha Hadid Architects.

 

Takže historické ikonické stavby ako Sagrada Familia či Angkor Wat vás ako modernú architektku nenadchýnajú?

Samozrejme, zaujímajú ma aj historické stavby, či už budovy od Antonia Gaudího alebo Franka Lloyda Wrighta. Imponujú mi aj florentské kupoly od Filippa Brunelleschiho alebo spomenutý Angkor Wat. Obdivujem budovy hlavne kvôli priestoru, ktorý sa hrá s naším vnímaním konštrukčných možností, ale aj pre ich cit pre detail, remeselnú zručnosť a vynaliezavosť alebo práve pre tvarovú čistotu, akú vidno napríklad u stavieb od brazílskeho architekta Oscara Niemeyera. Architektúra má dlhú históriu a my sa môžeme veľa učiť od majstrov minulosti, ktorí dokázali bez dnešných technických možností vybudovať často na svoju dobu aj oveľa komplikovanejšie stavby.

 

Čo pre vás znamená „dobrá architektúra“?

Dobrá architektúra je pre mňa taká, ktorá kladie na prvé miesto užívateľa, jeho zážitok z priestoru a ich vzájomnú interakciu. Predsa len, architektonický priestor bez užívateľa je iba socha. Ale priestor, ktorý akoby vytváral nepísaný scenár pre našu návštevu, dokáže upútať. Napríklad newyorská World Trade Center stanica od Španiela Santiaga Calatravu ponúka už pri vchode dovnútra jasné a viditeľné body navigácie. Človek vie, kadiaľ má ísť k nástupištiam, sú tu aj pomalšie trasy pre ľudí, ktorí sem prišli nakupovať a súčasne prináša zážitok z pobytu, napríklad balkóny a ďalšie prvky pripomínajúce železničnú stanicu Grand Central na Manhattane, čím vzdáva poklonu aj tomuto pamätnému dielu. Dobrá architektúra je tiež tá, ktorá znamená viac ako len stavbu, prináša riešenie komplikovaného územia alebo nový pohľad na problematiku.

 

Pôsobíte v londýnskom ateliéri Zaha Hadid Architects. Aká je to práca?

Veľmi zaujímavá, v rámci štúdia som pracovala už na vyše tridsiatich projektoch – od výškových budov v Číne, na Taiwane a v Monaku cez hotelové objekty vo Francúzsku či v Indii až po obytné budovy v Grécku, Rusku a Saudskej Arábii. Každý projekt je jedinečný aj svojou mierkou – od luxusných víl, ktoré mali 2.000 m² po firemné centrály s rozlohou 250.000 m². O projektoch v rámci tímov vždy veľmi živo diskutujeme, neustále hľadáme, čo nové vieme priniesť na stôl. Pri prvých skiciach skončí na stole ľahko aj dvadsať rôznych variantov, ktoré sa následne preverujú z konštrukčného a programového hľadiska. Je to veľmi multikultúrne prostredie nielen preto, že pracujeme na množstve medzinárodných projektov a máme partnerov z celého sveta, ale i preto, že ZHA zamestnáva architektov z päťdesiatich krajín. Aj v tíme, v ktorom pracujem, je každý člen z inej krajiny.

 

Zaha Hadid zomrela v roku 2016. Je ju v štúdiu ešte cítiť?

Jej odkaz žije. Žiaľ, ja som prišla do ateliéru až po jej smrti, ale počula som od kolegov o jej chuti stále objavovať nové riešenia a posúvať limity, a tá je stále viditeľná v každom projekte. Samozrejme, niekedy sú objekty spojené aj s kontroverznými situáciami, samotná Leeza Soho bola takmer zastavená, lebo čínska vláda sa rozhodla stopnúť výstavbu „zvláštnych budov“ a vedenie mesta si nebolo isté, čo sa pod tým pojmom rozumie. Stavbu však napokon povolili a dnes sa môže pýšiť najvyšším átriom na svete. Objekty z dielne ZHA často lámu rekordy – napríklad aj unikátny most Danjiang Bridge, ktorý sa stal najväčším asymetrickým lanovým mostom na svete s jednou vežou.

 

Pomerne často navštevujete Čínu, čím vám architektonicky imponuje?

Rôzne mierky, s ktorými sa tam stretnete, ma fascinujú. Na jednej strane ultramoderné centrá a cez ulicu malé domčeky a elektrické vedenia na stĺpoch či stromoch. Alebo mrakodrapy a pri nich ujo na bicykli, ktorý predáva v plastovom vrecku buchty. Tieto veľké rozdiely však vytvárajú zaujímavý mix. Napríklad pri sídle kancelárie ZHA v Pekingu sa dole nachádza detské centrum, kde po večeroch trénujú alebo tancujú troj-, štvorročné deti. Je to hneď pri dverách, ale týmto vchodom sa dovnútra určite nedostanete, lebo po celej šírke päťmetrovej chodby sedia mamičky na malých plastových debničkách a sledujú svoje deti. Spôsob, akým Číňania využívajú objekty, sa nám niekedy môže zdať nezvyčajný, ale práve to, ako sa vždy vynájdu, veľmi obdivujem.

 

Často sa hovorí, že úspech sa v architektonickom štúdiu nezaobíde bez šestnástich hodín práce denne. Ako si ošetrujete svoj work-life balans?

Myslite môj work-work balans? (smiech) Robím veľa a keďže aj môj partner je architekt, som týmito témami obklopená neustále. Tých šestnásť hodín nie je len mýtus, ale osobne mám dojem, že extrémne dlhé pracovné časy sú realitou mnohých kancelárskych zamestnaní dnešnej doby. Pri kreatívnych oboroch sa tomu ťažko vyhnete, predsa len najlepšie riešenie sa nedá vopred časovo odhadnúť.

 

Chodievate sa pozrieť na budovy, ktoré váš ateliér navrhol, keď sú hotové?

V rámci ateliéru cestujeme na otvorenia objektov, teda ak to pandémia dovoľuje. Je vždy úžasné vidieť naživo stavby, ktoré človek pozná len z počítačových obrazoviek. Na otvorenie budov, na ktorých som pracovala ja, ešte čakám – už sú vo výstavbe, no zatiaľ ani jedna nie je dokončená. Architektúra trvá dlhé roky – návrh výškového objektu sám o sebe trvá niekoľko rokov a to neberieme do úvahy zdržania kvôli povoleniam alebo samotnú výstavbu. Napríklad letisko Daxing v Pekingu postavili rekordne rýchlo, len za päť rokov, ale treba brať do úvahy, že sa tam na stavbe často pracovalo 24 hodín denne v troch zmenách s viac ako 40.000 pracovníkmi.

 

Prechádzate sa po mestách s kritickým okom, hodnotíte všetky stavby naokolo?

Áno, všímam si priestor, ktorý vytvárajú okolo seba, ako sú zakomponované do prostredia, čo mi ponúkajú ako užívateľovi, z akých sú materiálov a ako kombinujú materiál a formu. Uprednostňujem stavby, ktoré nie sú celé sklené. Architekti často prídu s komplikovanou formou a chcú ju urobiť celú zo skla. No kvôli panelovaniu skla a finančným nákladom na zakrivené sklo sa nakoniec stratí prvotný výraz. Materiálové vyhotovenie a detaily sú preto veľmi dôležité. Väčšinou mám rada neočakávané priestory. Aj pri spomenutom mrakodrape Leeza Soho – hlavným dôvodom, prečo vznikli dve veže uzavreté átriom, bol fakt, že stredom prechádza metro, a preto bolo komplikované vybudovať jednu vežu. Ale čo môže byť prekvapivejšie, ako vyjsť z metra nie do východu na boku objektu, ale do dramatického centra, 194 metrov vysokého átria?

 

Čo vás láka na futuristickej architektúre?

Zaujíma ma rafinovaná architektúra, ktorá ponúka nové riešenia a zahŕňa nové technológie a konštrukčné nápady. Myslím, že významné architektonické diela boli vždy ukazovateľmi nových možností, či už hovoríme o Eiffelovej veži alebo o florentských kupolách. Architektúra je záznamom doby. V súčasnosti existuje tak veľa rôznych štýlov: parametricizmus, objektovo orientovaná ontológia, novofuturizmus, neo-tradicionalizmus, máme oveľa viac digitálnych prostriedkov a techník. Kde presne sa nachádza moja tvorba v rámci spomenutých štýlov, naozaj neviem (smiech).

 

Vaša plávajúca pevnosť Ôsmy kontinent, ktorej účelom je zbierať odpad z oceánov, minulý rok vyhrala hlavnú cenu Nadácie Jacques Rougerie. Ako vznikol tento nápad?

Samotný návrh začal vznikať ešte počas môjho univerzitného štúdia vo Viedni – ako diplomová práca. Problematika znečistenia oceánov a ich kritického dopadu na živočíchy a rastliny ma vyprovokovali k tomu, že som chcela priniesť riešenie. Pre mňa je architektúra nielen o šanci navrhovať objekty, ale aj otvárať diskusie na zložité témy a prinášať riešenia. Do diskusie, či už o odpade, alebo revitalizácii miest, by sme však nikdy nemali vstupovať bez pripraveného riešenia. Práve cez dizajn môžeme priniesť nápady, ktoré dokážu upútať a rozprúdiť fantáziu. Som nesmierne vďačná za konverzáciu o znečistení oceánov, ktorú môj návrh otvoril.

 

Čo všetko by váš Ôsmy kontinent dokázal?

Projekt je zameraný na tri témy: čistenie vody a následná recyklácia odpadu, vytvorenie platformy pre výskumníkov aj laikov a návrh sebestačného zariadenia na otvorenom mori, ktoré dodá energie aj potravu komunite, ktorá ho obýva. Stanica v tvare kvetu teda zahŕňa bariéru, ktorá zbiera odpad a získava prílivovú energiu a zberač, v ktorom sa odpad triedi, recykluje a skladuje. Ďalej má výskumné a vzdelávacie centrum na štúdium a prezentáciu čoraz viac znepokojujúcej stránky vodného prostredia a na záver ešte skleníky, v ktorých sa pestujú rastliny a odsoľuje morská voda a v neposlednom rade aj obytné priestory. Tieto časti stanice navyše spolupracujú – napríklad filtrovaná voda zo zberača sa používa na hydroponické pestovanie rastlín v skleníkoch, energia z prílivu zasa poháňa turbínu na zber odpadu. Prepojením jednotlivých prvkov som sa snažila navrhnúť sebestačný objekt.

 

Aká je šanca, že sa váš návrh stane realitou?

Kľúčový je investor, ktorý momentálne chýba a ktorý by umožnil ďalší vývoj prototypov na vode. Ide, samozrejme, o odvážny projekt, ale keď je možné riešiť komerčné výlety do vesmíru, prečo by nebolo možne riešiť čistenie našej planéty? Keď sa nájde investor, bude dôležité mať kvalitný tím odborníkov na čistenie a odsoľovanie vody, stavbu objektov na vode alebo recykláciu plastov. Ale už sa mi ozvalo viacero ľudí, ktorí by radi šli stanicu stavať alebo na nej robiť. Dokonca jedna dievčina na základnej škole má stanicu ako svoje vysnívané pracovné miesto, keďže chce byť morskou biologičkou. Takže musím zabrať, aby som jej to umožnila (smiech).

 

Keď pocestujeme v čase do ďalšieho storočia, čím nás prekvapí moderná architektúra?

Určite novými technológiami týkajúcimi sa transportu medzi budovami alebo v samotných budovách. Už dnes vidíme nielen využívanie pouličnej línie, ale aj budovanie vyvýšených vlakov alebo peších komunikácií a budovy so vstupmi na rôznych výškových úrovniach. Týka sa to aj odpadového hospodárstva, už dnes existujú pilotné projekty mestských štvrtí, kde sa odpad vedie z pouličného odpadkového koša potrubiami priamo do miestnej stanice a je triedený. Budúcnosťou sú aj energetické zdroje viac integrované priamo do objektov, napríklad fotovoltaické články integrované do skla alebo ochladzovanie objektov morskou vodou.

 

S akou najzaujímavejšou inováciou ste sa doteraz stretli?

Veľmi ma zaujíma 4D tlač. Ide o kombináciu materiálových vlastností a tvarov, ktoré reagujú na vonkajšie podnety. Napríklad súčiastky, ktoré majú predprogramované polohy a vplyvom tepla alebo vlhkosti sa otvoria alebo zavrú ako kvety pri daždi. Odborníci stále hľadajú tie správne materiálové vlastnosti a správne druhy tlače. Predstavte si však, že by časti budov dokázali reagovať na zmeny v prostredí len vďaka múdrym materiálom a nemuseli by sme používať motory a senzory, ktoré si vyžadujú dodatočnú energiu.

 

Pri stavaní sa dnes nedá nebrať do úvahy vplyv klimatickej zmeny – najmä v mestách. Ako ho komponujete do svojej práce?

Nejde len o mestá. Keď sme navrhovali objekty na púšti v Saudskej Arábii, neboli by sme uspeli bez kvalitného energetického konceptu. Ide o prácu s formou a využitie materiálov, ale aj izoláciu budov, technológie prevetrávania, chladenia či ohrievania až po použitie tepelných čerpadiel, fotovoltaických panelov či veterných turbín. Taktiež sa berú do úvahy materiály a spôsob výroby prvkov. Vyberáme také, ktoré sú menej náročné na prepravu alebo znamenajú minimalizovanie odpadu.

 

Ako hodnotíte súčasnú výstavbu na Slovensku?

Žiaľ, necestujem toľko po Slovensku, a preto mám obmedzený pohľad len na Bratislavu. Ako architektku aj návštevníčku mesta ma momentálne výstavba v Bratislave teší. Som veľmi zvedavá, ako bude Bratislava vyzerať o desať – dvadsať rokov. Teraz je veľa projektov vo vývoji a bude zaujímavé sledovať, ako budú spolu komunikovať. Teším sa napríklad na Nové Lido, pretože petržalská strana nábrežia momentálne naozaj chýba.

 

Kde by malo Slovensko na poli architektúry zabrať?

Najmä v kvalitných rekonštrukciách a riešení mestských zón a verejného priestoru. Historicky sme mali na Slovensku veľa peknej architektúry, ktorú sme, žiaľ, nechali schátrať alebo ju nevhodne opravovali. Len v Bratislave bývalé PKO či Istropolis – ten vstup do jeho interiéru bol zážitok. Zaujímavá bola aj Nová Tržnica na Trnavskom mýte. Jej dizajn odhaľoval konštrukčné stĺpy a technické potrubia farebne rozlíšené, zaujímavé boli aj výrazne žlté pulty pre predajcov. Hra farieb a svetla, ktoré prenikalo cez strešné okná, vytvárala zaujímavý interiér. Podobný prístup dnes vidno na stavbe „Cheesegrater“ (prezývka pre Leadenhall Building) v Londýne od architektov Rogers Stirk Harbour and Partners. Ľudia dnes chodia obdivovať jasné farebné odčlenenie konštrukcie a zvýraznenie technickej infraštruktúry. Mali sme generácie architektov s citom pre detail, ale ich objekty neboli správne udržiavané a dnes sa zmenili na nepoznanie – ako Nová Tržnica či Hotel Kyjev od Ivana Matušíka. Popritom často nahrádzame historické stavby, ktoré bývali navrhnuté do detailov aj s nábytkom, rýchlo spraveným dizajnom, ktorý kopíruje overené postupy, no zabúda na prácu s detailmi a kombináciu materiálov. Často vidno lacné materiály, a preto som zvedavá, ktoré z nových stavieb v Bratislave prežijú skúšku času.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto archív Lenky Petrákovej

 

Celý rozhovor si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2021)