V poslednom čase sa dáko často spomína budmerický kaštieľ. Chodievali sme tam s otcom na prázdniny. O kaštieli aj o prázdninách či o tvorivých pobytoch sa veľa popísalo, väčšinou však píšu tí, čo tam nechodievali. Ja som v Budmericiach bola vždy šťastná.
Ján Johanides vedel chodiť po snehu a nenechávať stopy. Raz, vlastne neraz prišiel do nášho modranského domu Hamrštíl posedieť, vypil s tatom fľašku a odkráčal do noci. Bola zima, nasnežené, mrzlo. V noci ale nesnežilo. A náš tato, keď vyšiel predo dvere po drevo a hľadal jeho stopy v snehu, sa čudoval, kadiaľ a ako ten Johanides odišiel, keď sneh navôkol bol čistý a nezošliapaný.
Janko Johanides však nikdy neprišiel do Modry na hodinku alebo na dve. Vždy zostal niekoľko dní. Hlavný stan si rozložil u nás v Hamrštíle, odtiaľ zbehol do ateliéru k Ilečkovi, cez kopec k Iľjovi Zeljenkovi alebo navštívil petrakovičovský dvor, v ktorom býval Jozef Mihalkovič, raňajkoval po pansky v hoteli, prekáral sa s niektorým z kamarátov pod viechou, kde každý piatok a sobotu hrávali „naši” – slávny Vilo Šikula so svojou skupinou, ako sami seba nazývali, Šikulovci. Na jedno také ráno v hoteli spomínala aj moja mama. Čakali s Jankom na otca, dali si hemendex a čaj, vonku bola jeseň, obloha bola tmavá a spúšťala sa nízko k zemi a za závesom, za ktorým sa inokedy večer či popoludní hrávali karty, niekto hral na violončele. V hoteli nik nesedel, o chvíľu prišiel tato, raňajkovali potichu a počúvali.
Keď som mala šesť rokov, presťahovali sme sa z Hamrštílu dolu do Modry. V detskej izbe nám chýbalo na dverách sklo. Visela tam deka. Vozili sme sa so sestrou Agátou na ráme dverí, alebo sme sa vystrkovali spod deky a akože hrali divadlo. Vždy, keď prišiel niekto na návštevu, chceli sme spievať alebo recitovať. Moja sestra na počkanie recitovala „vymýšľačky”. Keď sa naučila písať, písala ich aj ilustrovala. Ja som bola hanblivejšia, ale vždy som ju nahovárala, aby šla niečo zarecitovať alebo zaspievať, lebo som bola zvedavá, kto sedí u nás v obývačke. Obyčajne nás obe vyhodili. Zavše aj niekoľkokrát. Janko Johanides bol však návšteva, tuším jediná, ktorá navštívila aj nás v našej izbičke. Prišiel do izby a opýtal sa, aké zviera nám má napodobniť.
– Kapra.
Ľahol si na parkety, plával a otváral ústa ako kapor.
Bývali sme v bytovke na sídlisku Modra stred D, ale tato pracoval v Hamrštíle. Každý piatok sme sa pobalili a šli hore nad Modru, do Hamrštílu. Tato zo žartu vravieval, že my, čo bývame na kopci, máme iný akčný rádius ako tí, čo bývajú dolu v Modre pod kopcom. Aj do Hamrštílu za tatom chodievali návštevy a vždy sa zdržali. Hovorilo sa o všetkom možnom. Alkohol dodával rozhovoru švih. Tato chodieval na víno k Hlubovičom, Glasom, Fialom, Volekovi, poznal tuším všetky modranské pivnice.
Spätne sa mi zdá, že v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa spisovatelia medzi sebou akosi radšej a častejšie zhovárali o literatúre, pošepky o politike, sledovali literárne časopisy, najmä česká Světová literatura bola vtedy veľmi zaujímavým a vyhľadávaným čítaním, prinášala veci, novinky, ktoré vtedy vychádzali v zahraničí. Aj knižky vtedy vychádzali zaujímavé, mnohé sú dodnes tým najlepším, čo mám v knižnici po otcovi, viaceré len v češtine, niektoré, napríklad Marcel Proust a celé jeho Hľadanie dodnes čakajú na svoj slovenský preklad. Podgurážení umelci sa vyjadrovali voľnejšie, ľahšie, zavše sa niektorému zaplietol jazyk, no hneď ktosi iný chytil myšlienku, spresnil ju alebo doplnil. Ján Johanides mal rád surrealizmus, francúzsky existencializmus a nový román. Mal výborný prehľad nielen v literatúre, ale aj vo výtvarnom umení a filme. Tieto debaty bývali zaujímavé aj preto, že rozhovor, v ktorom sa znovu a znovu hovorilo o literatúre, umení, vojne alebo politike, bol vždy nejakým spôsobom zameraný aj na každého z jeho aktérov zvlášť a na budúcnosť. Zavše sa strhla hádka. Každý chcel čosi povedať, prekvapiť vlastným názorom, zdôveriť sa s problémom alebo upozorniť na nejakú zaujímavosť, spoločne ju prediskutovať, trochu sa vyrozprávať, popýšiť, predostrieť vlastnú predstavu o budúcnosti, o vlastnej literárnej budúcnosti alebo o slovenskej literárnej budúcnosti, a porovnať ju s predstavami ostatných. Poučiť sa alebo sa aspoň utvrdiť v tom, že to, nad čím premýšľa, je zaujímavé a môže byť aspoň sčasti so sebou spokojný. V tom čase im všetkým vychádzali prvé knižky, zdalo sa im, že budúcnosť je celkom blízko, na dosah, že vlastne už je. Otázka vtedy nestála tak, že čomu dať prednosť, či plnej šrajtofli, alebo myšlienke.
Ján Johanides bol estét. Rád sa nápadne obliekal. Pre malé a mladé dievča, akým som vtedy bola, bol neprehliadnuteľný. Obľuboval roláky, inokedy mal pod krkom uviazanú šatku alebo veľký šál, na hlave nosil baretku. Baretky nosili aj môj tato a Rudo Sloboda. Keď sa mi dostala do rúk jeho prvá knižka Súkromie, bolo to u niekoho na návšteve, pri prvej vete som ustrnula a usmiala sa: „Dnes som chcel spáchať samovraždu, ale vo výklade som zbadal pekný sveter.” Súkromie som prečítala omnoho, omnoho neskôr ako tú prvú vetu.
Ja som v Budmericiach bola vždy šťastná. Behali sme s ostatnými deckami zo salónu do salónu, po schodoch, do parku, na strom, na vežu, do jedálne, do kuchyne, kde celé leto piekli na olovrant jahodové alebo ríbezľové osúchy. V Budmericiach som sa naučila plávať. Naša mama chodievala z Budmeríc na malej fiatke šesťstovke do práce do nemocnice na Cajlu, tato na huby do Lintavy, hája, ktorý sa tiahne od Dubovej. Huby nám v kuchyni vždy pripravili, alebo sme ich krájali na novinové papiere a sušili v izbe. Celá izba voňala sušenými hubami. V porovnaní s mojimi deťmi o niekoľko rokov neskôr sme my so sestrou boli bezprizorné a samostatné.
Chodievala som do budmerickej aleje na žlté čerešne s Jankom Poliakom, česala som pri bazéne herečku Zoru Kolínsku, alebo s nami žartovali Mária Kráľovičová a jej manžel Miro Procházka. Na náš turnus do Budmeríc chodievali Glockovci, Mitanovci, Gallovci, Drugovci, dcéra Ľuda Zúbka so svojimi krásnymi talianskymi dcérami, Hochelovci, Lenčovci, Viktor Egri a mnohí ďalší…
V jedno daždivé budmerické popoludnie si dospelí rozohrali akúsi kartovú partiu a nás, decká, vyháňali zo salónu. V druhom salóne sa potichu zhovárali ženy, aj odtiaľ nás vykopli. V treťom sa pozerala televízia, tam sme si nedovolili strčiť ani nos. Napokon sme sa vrátili ku kartárom. Zrazu do miestnosti vkročil zmoknutý veľký Jano Johanides, ktorý prišiel iba tak, na návštevu, a opýtal sa, kto si s ním zahrá šach. Mám pocit, že hľadal naozajstného spoluhráča, parťáka do hry aj na rozhovor. Šach hrával aj Miro Procházka, ale vtedy sa pridal ku kartárom. Johanides v ruke držal fľašu vína a dva poháre. Keď sa to opýtal druhý raz, prišlo mi ho ľúto a povedala som, že ja chcem hrať. Johanides vôbec nedal najavo svoje sklamanie z desaťročnej spoluhráčky. Nevedela som postaviť ani figúrky a on ma to učil, celý večer aj na druhý deň dopoludnia, učil ma, ako ktorou figúrkou ťahať, trpezlivo vysvetľoval a radil mi, až kým sme si ten šach spolu naozaj „nezahrali” a ja som neprehrala. Vždy, keď som pod stolom veselo kopala nohami a vyhodila dákeho pešiaka, upozorňoval ma:
– Uvažuj, šach nie je vybíjaná, neteš sa!
Do Budmeríc chodilo aj veľa spisovateľských rodín, v ktorých sa príkladne venovali deťom. Aj cudzím. Vedeli zorganizovať pingpongový alebo volejbalový turnaj, pripraviť opekačku, hrať sa s deťmi karty alebo Človeče. Náš tato ani Jano Johanides k takýmto rodičom nepatrili. Pamätám si, ako sa raz spolu zhovárali v bazéne, obaja fajčili a vyháňali deti, lebo ich vyrušovali a špliechali im na cigarety a do pohárov s pivom, ktoré mali položené pri bazéne. Raz v noci nás však zobrali, všetky decká aj dospelých, všetkých, čo boli v to leto v Budmericiach, dokonca aj kuchárky, na prechádzku do lesa. Šli sme „chytať” svätojánske mušky. Tato, Jano Johanides aj Ľubo Feldek sa jašili, vykrikovali, spievali a strašili nás. Keď sa niektorému z nich podarilo chytiť svätojánsku mušku, tešili sa. Náš tato spieval, Jano s Feldekom kričali a my sme za nimi kráčali v sprievode.
V Budmericiach som jedla prvýkrát žlté čerešne.
V Budmericiach som sa naučila hrať šach.
V Budmericiach som prvýkrát chytila do dlane svätojánsku mušku.
V budmerickom detskom pamätníku mám venovanie od Maríny Kráľovičovej: „Aby si bola vždy taká veselá a šťastná ako toto leto plné čerešní a dubákov v Budmericiach.“
Moje budmerické spomienky z detstva sa zlievajú všetky do jednej, možno dvoch… Daždivé popoludnie vo fajčiarskom salóne, sedíme s Jankom za stolom a hráme šach… Alebo inokedy, kráčame lesom a na cestu nám svietia svätojánske mušky, na čele kráča „cár“, ako Johanides sám seba nazýval, veľký, máva rukami a húka ako mátoha, tým malým muškám, čo lietajú okolo, s mojím otcom a Ľubom Feldekom vymýšľajú mená.
V apríli vám želám dáke parádne daždivé jarné dopoludnia aj popoludnia, vaša Veve
Veronika Šikulová