Vo svojich blogoch vyvracia hoaxy zo súčasnej medicíny a zdieľa kuriozity o tom, ako „tragicky“ sa liečilo kedysi, v civile bez bieleho plášťa pomáha pri vývoji a testovaní nových liekov. Popri tom si však stíha odskočiť do sveta mágie, bojov a mečov vo fantasy románoch a poviedkach, ktoré tvorí s vášňou jej vlastnou. Lívia Hlavačková s vedou a fantáziou žongluje s mimoriadnou ľahkosťou, pričom veľmi dobre pozná ich hranice aj priesečníky.
„Medicína je mojou zákonnou manželkou a literatúra je mojou milenkou. Vždy keď ma jedna omrzí, strávim noc s druhou,“ vyhlásil ruský dramatik a lekár A. P. Čechov. Ako to máte vy?
Medicína ma živí, aj ma teší, ale písanie beletrie je moja vášeň. Takže to mám asi podobne ako Čechov, teda ak si odmyslíme, že v skutočnosti nemám ani manželku, ani milenku.
Čo vzbudilo váš záujem o medicínu?
Môj záujem vychádzal a vychádza dodnes zo zvedavosti. Chcela som vedieť, ako ľudské telo funguje a prečo fungovať prestane. Aj preto ma neskôr viac lákalo vedecké bádanie, než chodenie po chodbách nemocnice s fonendoskopom vo vrecku bieleho plášťa.
Čo vás na ľudskom tele dodnes najviac fascinuje?
Ako veľa treba a zároveň ako málo niekedy stačí, aby sa všetko dobabralo a celý ten komplexný systém jedného dňa vypovedal službu. Ešte keď som bola na patológii, mala som možnosť vidieť pacientov, pri ktorých som nevedela uveriť, aká „maličkosť“ ich zabila. No a na druhý deň mohol byť na pitevnom stole pokojne niekto, kto sa držal života zubami-nechtami a mal hneď niekoľko smrteľných chorôb.
Takmer desať rokov sa venujete popularizácii vedy. Prečo ste sa pustili do blogovania o medicínskych témach?
Ešte skôr, ako som začala blogovať, prednášala som na sci-fi a fantasy festivaloch na rôzne medicínske témy pre laikov. Potom mi napadlo, že by som tie témy mohla priniesť aj širšiemu publiku. Najskôr boli moje blogy popkultúrne ladené, neskôr sa pridávali aj iné témy. Motiváciou bola zmes rôznych drobností, napríklad osobná výzva – ako napísať komplikované veci jednoducho. Motivovala ma aj spätná väzba od čitateľov. Zároveň šlo o spôsob, ako dať ľuďom vedieť o mojej fantasy knihe.
Do svojich blogov často vyberáte zaujímavosti z historickej medicíny, ktoré nám pomôžu lepšie pochopiť súčasnú. Ktoré vás zabavili najviac?
Mám rada najmä príbehy zaujímavých ľudí, ktorí sa vymykali svojej dobe. Napríklad keď Andreas Vesalius pristupoval k pitve a k anatómii inak, než bolo zvykom a dokonca spochybnil Galéna. Alebo keď Ambroise Paré zistil, že vypaľovanie rán viac škodí, než pomáha a začal rany liečiť inak. Či keď John Snow zistil, že cholera sa počas epidémie v Londýne prenášala vodou. Bavia ma tiež príbehy objavov, ktoré naštartovali celkom novú éru, ako napríklad objav mikroskopu. No a do tretice sú to príbehy ukazujúce, akú ťažkú cestu sme prešli, než sme objavili napríklad krvný obeh, ktorý je dnes pre nás samozrejmosť.
Strach spochybňovať názory autorít a rešpekt voči nim zabil nejedného človeka a brzdil progres v medicíne. Sme v tom dnes lepší? Nestali sme sa voči lekárom až príliš pochybovační?
Lepší? Ako sa to vezme. Je oveľa, oveľa lepšie, že dnešná medicína vychádza z dosiaľ získaných dôkazov a neriadi sa názormi autorít. Alebo skôr by sa nimi nemala riadiť, no zrejme je to ľudská prirodzenosť, s ktorou ešte chvíľu budeme bojovať. Veď vyžadovať kvalitné, relevantné dôkazy sme začali približne v 80. rokoch 20. storočia. A či sme voči lekárom príliš kritickí či pochybovační? Antická Hippokratova medicína predpokladala, že lekár je a bude absolútna autorita a pacient s ním nemá čo diskutovať. Čo lekár povedal, to platilo. Tento prístup už, prirodzene, nefunguje. Doba sa zmenila, pacienti sa viac pýtajú a viac pochybujú. Žiaľ, dnešný zdravotný systém nedáva lekárovi príležitosť, aby pacientovi venoval dostatok času na vysvetlenie. Pri 70 pacientoch denne a hodinách následnej administratívy nie je na to priestor. To hnevá aj mnohých lekárov, ktorí by to radi robili inak. Hnevá to aj pacientov, ktorí potom hľadajú odpovede na internete, kde sa ťažko filtruje balast od dôveryhodných informácií.
Čomu z dnešného pohľadu šialenému ľudia kedysi verili a prečo sa to zdalo logické?
Napríklad tomu, že ľudské telo je zmenšenina vesmíru, preto sa malo skladať z nejakých základných živlov. V antike šlo o štyri živly (oheň, vzduch, voda, zem), a tie reprezentovali štyri šťavy (krv, žlč, čierna žlč, hlien). Liečba mala uviesť všetko do rovnováhy a zahŕňala púšťanie žilou, tak sa mal vyrovnať nadbytok krvi, alebo podávanie preháňadiel či prípravkov na vyvolanie potenia či vracania. Z dnešného pohľadu môžeme povedať, že taká „liečba“ viac ubližovala, než pomáhala, ale z ich pohľadu dávala zmysel. Ďalšia teória sa týkala miazmy, teda presvedčenia, že nákazlivé choroby spôsobujú smradľavé mŕtvolné častice. Pri ochrane pred miazmou niekedy preto „prebili“ jeden smrad druhým. Podľa inej predstavy Boh zoslal na ľudí choroby, no zároveň im dal lieky. Ako ich mali spoznať? Tak, že rastlinka im niečím pripomínala ľudské orgány, napríklad pľúcnik pripomínal pľúca. A to sú len tri základné princípy, keby sme sa hrabali v detailoch, nájdeme ich oveľa viac.
Čo je to medicínsky kanibalizmus?
Ide o použitie častí ľudských tiel na medicínske účely. Objavoval sa v mnohých civilizáciách a historických obdobiach. Napríklad pitie krvi mladých, energických ľudí malo pomôcť starcom. Populárne boli múmie, ktoré boli liekom na všetko a mleli sa do najrozličnejších liečivých prípravkov. V 18. storočí bol po nich taký veľký dopyt, že ponuka nestíhala a múmie sa začali „falšovať“ časťami mŕtvych tiel chudobných, odsúdencov či zvierat. Niektoré receptúry využívali ľudský tuk, lebku či iné časti tiel. Niektorí historici vravia, že otázka vtedy vôbec nebola, „či“ používať kusy ľudských tiel pri liečení, ale „aké“.
Aký je podľa vás najväčší medicínsky výmysel, ktorému ľudia veria aj dnes?
Nemám žiadne „naj“. Skôr ma fascinuje, ako niektorí ľudia urputne obhajujú historické výmysly a argumentujú, že ten či iný postup overil čas, alebo že keď sa niečo robilo po stáročia či tisícročia, tak to muselo byť super. To je pre mňa tmársky pseudo argument alebo prejav naivného romantizovania minulosti. Napríklad taký tabakový dym sa stáročia považoval za všeliek. Dokonca ho nejakú dobu fúkali pri resuscitácii do človeka cez análny otvor. To nebolo chvíľkové poblúznenie. Používanie tabaku na liečbu v tej či inej forme pretrvávalo až do 20. storočia. Znamená to, že bolo správne? Jasné, že nie. Niekedy sa naši predkovia trafili, inokedy nie. V minulosti ľudia verili, že niečo vedia, ale v skutočnosti nemali ako objektívne zistiť, či majú pravdu, alebo nie. Dnes sa nemusíme v medicíne spoliehať na vieru. Medicína už nemá prečo pripomínať náboženstvo.
Začiatkom roka sa slovo detox skloňuje asi najčastejšie. Treba telo po konzumácii ťažších jedál v zime „detoxikovať“?
Detoxikácia sa v medicíne používa na označenie situácie, keď napríklad človek s ťažkou závislosťou od alkoholu či drog potrebuje pred nástupom na liečbu závislosti zbaviť telo týchto jasne definovaných toxických látok. Alebo keď má človek vážnu otravu ťažkými kovmi, hubami či inými jedmi, z ktorej ho potrebujeme dostať. V takýchto prípadoch často potrebuje byť človek hospitalizovaný, ale na to asi nikoho reklamy nelákajú. To, čo sa po sviatkoch skloňuje, je takzvaný alternatívny detox. Pri ňom vlastne nik, ani ten, kto vám detox ponúka, nevie, akých jedov sa to vlastne máte zbaviť. Pokojne by sme mohli dnes moderné slovo toxín nahradiť slovom démon alebo zlý duch, ktoré „fičali“ v minulosti. A všetky tie detox čaje, diéty a výživové doplnky by sme mohli pomenovať magické elixíry. Nebol by v tom rozdiel, len by sa to asi tak dobre nepredávalo, lebo to už dnes nie je v móde. Ak máte funkčné obličky a pečeň, tie sa o zbavovanie toxínov starajú priebežne. Nepotrebujeme im v tom pomáhať nejakými somarinami v tabletkách. Naopak. Ak si dáte niečo na „detox“, pridali ste obličkám a pečeni ďalšiu látku, ktorú potrebujú spracovať a vylúčiť. Pridali ste im prácu.
Z čoho tá potreba vôbec vzniká?
Možno si niekto myslí, že telo je ako kávovar a treba ho raz za čas odvápniť? Prezradím, že nie je. Alebo to vychádza z pocitu viny? Možno máte výčitky, že ste jedli viac sladkých a mastných jedál na sviatky… Prečo si skrátka nemôžete lahôdky na sviatočnom stole vychutnať a potom sa po zvyšok roka stravovať zdravo a pestro? Podstatnejšie je, aký máme životný štýl väčšinu času, než čo sme jedli na sviatky. Lenže dnes ľuďom rôzne časopisy a mudrlanti na internete tlačia do hláv, že sa musíme obmedzovať, že treba diétovať, že sladkosti a pizza sú zlé a patria na „cheat day“, že po sviatkoch musíme vyraziť do fitka a na jar sa potrebujeme detoxikovať. Takéto nezmysly môžu niektorými ľudom vážne ubližovať. Bola by som rada, keby tieto hlúposti aspoň zo ženských časopisov nadobro zmizli. Krivia predstavu o zdravom stravovaní a životnom štýle. Informácie na internete sú neriadená strela, ale časopisy? Je redakciám jedno, že píšu nezmysly, kým sa to predáva?
A čo napríklad gumené medvedíky, môžu pomôcť pri bolesti kĺbov?
Stručne – nie. Ak niekoho bolia kĺby, má vyhľadať odborníka, aby sa zistilo, prečo bolesť vznikla. Gumené medvedíky, ak nie sú vegánske, sa robia zo želatíny, teda ide v podstate o kolagén. Kolagén je bielkovina živočíšnych tiel. Je dôležitý, okrem mnohého iného, aj pre kĺby. Gumené medvedíky môžu byť jedným z mnohých zdrojov stavebných látok pre kolagén. Ak máme potrebné živiny z iných zdrojov, nepotrebujeme ich dopĺňať želatínou či kolagénovými doplnkami. Ak zjeme viac kolagénu, než naše telo potrebuje na stavbu toho vlastného, spáli nadbytočné bielkoviny ako energiu. Neplatí, že čím viac kolagénu, tým lepšie. Stačí tak akurát, aby sme zabezpečili dostatok stavebných látok. Kĺby však môžu bolieť pre celú plejádu príčin, ktoré nemusia vôbec súvisieť s kolagénom či s výživou…
Športovci nedajú dopustiť na proteínové doplnky. Sú bezpečné? Sú potrebné?
Mali by byť bezpečné, ako akékoľvek iné potraviny. Je mlieko bezpečné? Je hrach bezpečný? Je mäso bezpečné? Presne tak to treba vnímať. Je to jedlo, len je v inej forme. Niektorí proteínové doplnky priam démonizujú, iní si pomaly sypú srvátku aj do tvarohového dezertu. Ani jeden extrém neprináša nič dobré. Dospelý človek by mal mať podľa niektorých zdrojov okolo 0,8 g bielkovín na 1 kg telesnej hmotnosti denne, i keď niektoré zdroje uvádzajú oveľa vyššie hodnoty. Netreba však stresovať, keď nemáte dostatok bielkovín v každom jednom jedle. Ono sa to vyskladá. Veď evolúcia nečakala, že budeme mať kvalitné jedlo niekoľkokrát za deň. Pripravila nás na to, že jeden deň máme viac a iný menej. Proteínové doplnky sú presne to, čo označuje ich názov – doplnky. Ak máte dostatok bielkovín vo vašej bežnej strave, nepotrebujete ich dopĺňať. A ak ich potrebujete doplniť, nemusíte to robiť práškovými koncentrátmi, ale môžete. Treba myslieť na to, že nie je podstatné len množstvo bielkovín, ale aj rozmanitosť, aby ste dodali telu všetky živiny a aminokyseliny.
Je možné predávkovať sa vitamínmi či výživovými doplnkami?
Vitamínmi, ktoré sú rozpustné v tukoch (A, D, E, K), sa dá predávkovať a ublížiť si. Nadbytok vitamínov rozpustných vo vode sa u inak zdravého človeka vylúči močom. Napríklad teraz sú moderné injekcie mega dávok vitamínu C. Zdravý dospelý človek potrebuje okolo 90 mg vitamínu C denne. Štúdie ukázali, že keď podáme mega dávku vitamínu C priamo do žily, o cca 6 až 16 hodín telo nadbytok vylúči a sme tam, kde predtým. Injekciu za desiatky eur teda vymočíte za menej než jeden deň. Sľubované zázraky nie sú vedecky preukázané, sú to zatiaľ len čiesi tvrdenia. Pri výživových doplnkoch je to komplikovanejšie, lebo dnes sa medzi výživové doplnky pripletú kadejaké výrobky. Pri nich by malo byť dávkovanie nastavené tak, aby bolo bezpečné. Jeho prekračovanie môže byť v niektorých prípadoch riskantné. Veď už Paracelsus hovoril, že všetko je jed a závisí len od dávky. Aj vodou sa dá otráviť, môj kamarát – súdny lekár pitval raz takú pacientku. Treba však tiež dávať pozor na jednotlivé kombinácie liekov a výživových doplnkov, aj takých, čo ste si kúpili kdesi na internete. V tom vám najlepšie poradí lekárnik.
Zdá sa, že pokiaľ ide o vieru v bludy, ľudstvo sa veľmi nezmenilo…
Ľudia majú radi zázračné a rýchle riešenia a, samozrejme, istoty. To vedia aj politici, preto ľuďom najmä také veci sľubujú. Dnes je medicína založená na vedeckom poznaní. To však neznamená, že máme odpovede na všetko. Lenže keď je niekto chorý a trpí, nechce počuť, že zatiaľ nemáme odpovede a zatiaľ nemáme liek. Chce riešenie. A keď príde niekto, kto mu s neochvejným presvedčením sľúbi zázraky, chce mu uveriť. Avšak ten, kto sľubuje zázraky, tiež v skutočnosti nevie… Nemá ako vedieť. Len svoju nevedomosť nahradzuje úporným presvedčením. Presne tak, ako verili ľudia v minulosti. Lekári však neštudujú teológiu, ale medicínu.
Aké iné techniky šarlatáni používajú?
Je toho veľa. Manipulácie, zneužívanie strachu, klamstvá, zavádzanie… No priznám sa, nemám rada pojem šarlatán. Keď totiž označíme niekoho za šarlatána, predstavíme si, že je to človek, ktorý nám chce ublížiť. V skutočnosti však väčšina tých, ktorí ponúkajú nejaké šarlatánske výrobky či praktiky, to robí z presvedčenia. Mnohí úprimne veria, že vám dávajú niečo dobré. Veria. Tvrdia. Myslia si… Treba sa sústrediť na to, čo ponúkajú a nenaletieť sladkým rečičkám. Dnes už nepredávajú prípravky z bylín nazbieraných pri cintoríne za mesačného svitu, no tvrdia, že majú vedecké štúdie, že výrobky sú bezpečné a účinné. Sú však také naozaj? Alebo len zvolili do reklamy moderné zaklínadlá, aby vás očarovali, aby ste si kúpili ich sľuby? Viete to rozlíšiť? Pri registrovaných liekoch to za vás skontrolovali odborníci na úradoch, pri iných…
Na sociálnych sieťach ste vyzdvihli aj problém antibiotickej rezistencie, ktorý možno bude zabíjať viac ľudí než rakovina…
Ide o predpoklad budúceho vývoja podľa toho, čo sa deje teraz a aký je trend za posledné roky. Rezistencia mikroorganizmov voči našim liečivám je totiž čoraz väčší problém. Podľa niektorých odhadov do roku 2050 bude na rezistentné mikroorganizmy zomierať asi 10 miliónov ľudí ročne. Pre predstavu, COVID-19 zabil 6,6 milióna za 2 roky pandémie a na rakovinu zomrelo v roku 2020 takmer 10 miliónov ľudí. Ak si myslíte, že vás sa to netýka, lebo vy antibiotiká prakticky neužívate, omyl. Rezistencia sa netýka nás, pacientov, ale mikroorganizmov. A tým je jedno, či ste raz v detstve užívali penicilín, alebo máte antibiotiká každý mesiac. Neriešia ani hranice, ani politiku. Ak sa nakazíte mikroorganizmom, ktorý sa naučil ignorovať naše lieky, tak akoby ste si pocestovali v čase. Vrátite sa totiž do éry pred objavom penicilínu, keď bývali infekcie suverénne najčastejšou príčinou smrti.
A čo s tým?
Niektoré riešenia musia existovať na úrovni štátu, čo vieme ovplyvniť voľbou zástupcov, ktorým to nie je jedno. Iné sú preventívne. Napríklad keď sa vyhneme chorobám vakcináciou, hygienou a tým, že nejdeme do práce chorí alebo nepošleme choré dieťa do kolektívu. Keď sa nenakazíme, nemusíme sa liečiť. Vieme pomôcť tým, že sa nebudeme dožadovať antibiotík, keď ich nepotrebujeme. Nebudeme si ich pokútne zháňať či brať lieky predpísané niekomu inému. Keď už antibiotiká máme, musíme si uvedomiť, že to nie sú žiadne cukríky, a rešpektovať pokyny lekára. A ak nám z nejakého dôvodu ostanú doma nevyužité antibiotiká vrátane kvapiek a mastí, tak ich odnesieme do lekárne, ktoré sa postarajú o ich bezpečné zlikvidovanie, aby z komunálneho odpadu neprenikali do vody či pôdy. Situáciu môžeme zmeniť len spoločnými silami.
Venujete sa klinickému skúšaniu liekov. Ako vzniká nový liek?
Spoluprácou veľkého tímu ľudí a často aj viacerých firiem. Molekula, z ktorej by mohol vzniknúť liek, sa musí otestovať v laboratóriu, na zvieratách a na ľuďoch. Niektoré postupy sú určené zákonmi, iné sa prispôsobujú molekule a jej budúcemu použitiu. Inak budú vyzerať detaily výskumu možného lieku na akútnu bolesť, inak to bude pri lieku na chronickú chorobu, inak sa bude riešiť skúmanie možného lieku na vzácnu chorobu, ktorou trpí na svete len tisíc ľudí. Ide o komplexnú tému, o ktorej som písala viacero dlhých blogov.
Koľko liekov v priemere neprejde klinickým testovaním? Čo sa deje potom?
Liek je liekom až po jeho úspešnom otestovaní a registrácii. Dovtedy je to kandidát na liek, alebo inak povedané – sen. Keď molekula vôbec neuspeje v klinickom skúšaní, nie je liekom. To je titul, čo si treba zaslúžiť a drvivej väčšine nápadov sa to nepodarí. Čo sa deje potom? To závisí od otázky, prečo presne molekula zlyhala. Niekedy to znamená krach celej firmy a koniec celého sna. Inokedy sa podarí prehodiť výhybku a nájsť inú diagnózu, na ktorú molekula funguje.
Farmaceutický priemysel často čelí kritike, že jeho záujmom nie je človeka liečiť, ale na ňom zarobiť…
Historické záznamy dokladujú, že o doktoroch takto ľudia premýšľali aj pred stáročiami. Zdravotná starostlivosť nikdy nebola zadarmo. V minulosti existovali len priame platby a ľudia vtedy obviňovali lekárov, že predlžujú liečbu, aby viac zarobili. Keď ide o zdravie, všetci sme citliví. Tváriť sa, že farmaceutický priemysel nie je ziskový, by bolo naivné. No ľudia si farmaceutický priemysel často predstavujú ako zloducha či malú skupinku ľudí v predstavenstve, ktorá o všetkom rozhoduje. V skutočnosti stojí za každým liekom veľa ľudí a často aj veľa firiem. Vo farma firmách robí celosvetovo takmer 4,5 milióna ľudí. Čím väčšia firma, tým viac rozhodujú o veciach bežní pracovníci, ktorí robia denno-denne svoju prácu najlepšie, ako vedia. Tí v predstavenstve musia riadiť firmu, nie sa babrať s jednou z molekúl v portfóliu. Realita farmaceutických firiem nie je vôbec taká akčná a zaujímavá, ako býva vo filmoch či konšpiračných teóriách.
Zuzana Zimmermannová
foto Linda Kisková Bohušová
Celý rozhovor si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2023)