Expedícia na Arktídu za polárnymi medveďmi môže vyzerať na prvý pohľad idylicky, aspoň podľa fotografií, na ktorých sa nádherné divé šelmy spokojne vyvaľujú v rozkvitnutých kvetinách. Fotograf Martin Greguš sa však unikátnymi zábermi snaží vyrozprávať oveľa viac. Prináša príbehy divých zvierat, ktorým človek siaha na životný priestor, prináša obraz prírody, ktorá je stále krehkejšia a zraniteľnejšia a otvára témy, ktoré našu planétu doslova pália. Také je totiž dnes poslanie skutočných „wildlife“ fotografov.
Prečo práve medvede?
Nebolo to niečo, čo by som si plánoval. Prvýkrát som videl polárneho medveďa v roku 2015 na výprave do arktickej divočiny, ale nebola to láska na prvý pohľad. Vtedy sme ich spolu s otcom, s ktorým spolupracujem od začiatku až doteraz, sledovali v letnom období a nie v zime, ako je u fotografov bežne zvykom. Arktída však býva v lete oveľa živšia – odrazu môžete naraziť na nádherné bieluhy, množstvo vtáctva, soby, mrože, tulene či iné zvery a aj rastlinstvo je tam vtedy nádherne pestré. Od prvej návštevy Arktídy som v hlave nosil obrázok polárneho medveďa odfoteného v kvetinách, ale musel som si naň ešte chvíľu počkať…
Vracali ste sa opakovane na to isté miesto?
Vrátil som sa tam viackrát, v lete i v zime, a potom prišla pandémia. Prestali sme cestovať, prestali sme lietať po svete, ostal som zaseknutý v Kanade a do toho všetkého sa mi v hlave vynoril môj sen nafotiť medvede obklopené kvetmi. Povedali sme si, že je na to najlepší čas – a dnes sa vďaka mojim fotkám vedie vo svete živá konverzácia o tom, čo vlastne porábajú polárne medvede v lete a zo mňa sa stal nechtiac najväčší medvedí expert (smiech).
Viete o nich všetko?
Ale kdeže, nie som vôbec odborník, navyše ma zaujímajú všetky zvieratá, musím však uznať, že polárne medvede sú skutočne očarujúce tvory s veľkým šarmom. Keď zavesím na Instagram fotografiu polárneho medveďa, dostane niekoľko miliónov lajkov. Dám tam nádhernú krajinu alebo nejaké iné zviera, nie medveďa, a taká fotografia nenazbiera ani polovičné množstvo. Je zaujímavé sledovať, aký vzťah si k medveďom vytvorili ľudia z rôznych kútov sveta…
Predstavili ste ich v celkom inom svetle – vidieť bieleho medveďa, ako leží v hustom poraste kvetov, je vcelku romantizujúce…
Bol to tak trochu zámer, v dnešnej dobe všetkých možných sociálnych sietí, magazínov a televízií je veľmi ťažké akýmkoľvek spôsobom vyniknúť a zaujať. Vždy ma lákalo vybočiť z bežných hraníc, preto sme sa rozhodli pre polárne medvede v lete, ale aj použitie netradičných techník, napríklad dronov. Láka ma hľadieť na svet z inej perspektívy.
V hlave ste nosili predstavu, ako by mali výsledné fotografie vyzerať. Zhoduje sa tá predstava s výslednými zábermi?
Priznám sa, že keď sme sa vybrali za medveďmi v roku 2020, nebol som spokojný, v akom stave sú kvety, ktoré mali zohrať dôležitú úlohu. Nevykvitli. Celá výprava mala obmedzené trvanie, stála nás neskutočné peniaze, medvede som napokon nenafotil tak, ako som chcel a pre pracovné povinnosti som sa musel vrátiť domov. Kvety vykvitli tri dni po mojom odchode (smiech). Bolo mi jasné, že sa vrátim o rok, dovtedy som celé mesiace sedel nad fotkami, čakal a upravoval. Dnes je z toho hotová séria a vskutku je presne taká, ako som si predstavoval. Vždy si na začiatku robím zoznam záberov, ktoré by som chcel získať, veľa z nich aj zrealizujem, mnohé sa nikdy nepodaria, no krásne je, že vzniknú aj neočakávané a oveľa krajšie zábery, ako som pôvodne plánoval.
Celá kolekcia fotografií nesie názov 33 dní s medveďmi. Je v tom symbolika, alebo ide o náhodu?
Otec je grafik, veľmi rád pracuje so sloganmi, s názvami a písmenami, takže keď sme zistili, že v roku 2020 som fotil polárne medvede 13 dní a v roku 2021 spolu 20 dní, ihneď navrhol, že by sa kolekcia mala volať 33 dní s medveďmi. Je v tom však aj kúsok symboliky, pretože som postupne prišiel na to, že aj iné projekty z minulosti mi trvali rovnako dlho. Nedávno som pre Netflix natáčal dokument v Arktíde a strávili sme tam 33 dní, dokonca plánujem expedíciu, ktorá bude zhodou okolností opäť trvať 33 dní. Nerobím to schválne, tak to vyšlo. Za seba však môžem povedať, že 33 dní na expedícii je aj ideálny čas – človek má pokope potrebný materiál, je tak akurát unavený, príroda ho začína štvať a zistí, že je načase ísť domov, lebo túži po sprche, normálnej strave a po spánku vo svojej posteli.
Ako sa pred expedíciou do divokej prírody pripravuje fotograf?
Musí získať všetky potrebné informácie o lokalite, naučiť sa čo najviac o krajine, o počasí, o prírodných podmienkach, naštudovať si všetko o rastlinstve a zvieratách, vedieť čo najviac o miestnych zvykoch, to všetko je oveľa dôležitejšie než množstvo dokonalej techniky. Ľudia si myslia, že dobré fotografie vznikajú vďaka drahej technike za tisíce dolárov, alebo vďaka oblečeniu, ktoré nás chráni pred mrazom a nepohodlím, ale nie je to tak. Informácia je to, vďaka čomu sú naše fotky jedinečné. Poznám tie medvede lepšie ako vlastných kamarátov, viem predpokladať, ako sa budú správať, viem, čo spravia, keď ma zazrú ešte pred tým, ako ma uvidia. Vďaka tomu sa k nim dokážem dostať bližšie, doslova na niekoľko metrov a cvaknúť napríklad medvediu mamu, ako dojčí svoje mladé.
Ako sa buduje vzťah s divým zvieraťom?
Vzťah si budujem ešte pred tým, ako prídem na miesto. Ešte pred príchodom viem o zvieratách takmer všetko, o to ľahšie sa mi potom s nimi „komunikuje“ v realite. Stále však treba brať ohľad na vzájomný rešpekt medzi človekom a zvieraťom. Medvede sú veľmi múdre, už vedia, ako sa správajú poľovníci alebo lovci, že sa plazia, alebo proti nim bežia so zbraňou a útočia. Rovnakým spôsobom, ako ja pristúpim k medveďovi, zareaguje medveď na mňa. Agresiu oplácajú agresiou. Ak nie ste pre nich nebezpečný predátor, pokoj a ohľaduplnosť vám vrátia rovnako, ale nejde to hneď a potrebujete na to čas. Zvyčajne sa na začiatku rozložíme v kempe a medvede necháme zoznamovať sa s naším pachom, s pohybmi a dennou rutinou. Niektoré postupne stratia záujem a odídu. Pracujeme s tými, čo ostanú.
Predstavte nám tie, čo ostali a ktoré ste fotili. Majú jedinečné povahy?
Zaujímavosťou je, že medzi sebou sú pomerne agresívne. Matky si budujú miesta v hierarchii medvedích matiek, potrebujú vedieť, ktorá má vyššie postavenie, zároveň samice bočia od samcov, pretože tí v snahe spáriť sa so samicou sú schopní zabiť jej mláďatá. Matky sa aj z tohto dôvodu boja ľudí oveľa menej, stávalo sa dokonca, že zaregistrovali v diaľke samca, zbalili svoje mladé a prišli bližšie k nám, akoby čakali ochranu. Spoznali sme aj dve samice, veľmi staré dámy, ktoré za iných okolností vedú samotársky život, ale tieto žili spolu. Predpokladáme, že šlo o sestry, ktoré zistili, že spolu majú väčšie šance loviť a ubrániť sa pred samcami. Medvede sú samostatné solitéry, ktoré nepotrebujú spoločnosť ďalších členov svojho druhu, ale máme napríklad unikátnu fotku, na ktorej nám pózovalo zo desať medveďov jeden vedľa druhého.
Prekvapilo vás takéto veľké zoskupenie?
Myslím, že nikdy nebudeme presne vedieť, prečo sa medvede odrazu správajú inak, ako sme si mysleli. Ich správanie totiž pre nás, ľudí, nemá logiku. Náš pohľad na svet je celkom iný, ako pohľad zvieraťa, dávno sme sa od prírody „odpojili“ a čím ďalej, tým viac s ňou strácame blízky kontakt. Dívame sa na všetko očami mestských ľudí, stratili sme základné inštinkty a nevieme si dať dokopy súvislosti. Tá skupina medveďov – boli to výsostne matky s deťmi, možno sa takto cítili bezpečnejšie, možno chcú byť spolu, lebo našli nejaký druh potravy, ktorý inde nemajú a možno je za tým niečo celkom iné.
Zvieratám, ktoré fotíte, ste v istom období začali dávať mená. Prvý bol orol James…
Dávať zvieratám mená po tom, ako si k nim vybudujeme istý vzťah, sa nám s otcom zdalo úplne prirodzené. Orly sú väčšinou veľmi opatrné a plaché zvieratá, ale tento jeden sa nás vôbec nebál. Neviem, či mal už predtým blízku skúsenosť s človekom, možno bol vrátený do prírody po nejakom zranení a rehabilitácii, kto vie? Fotil som v tom čase orly, vídaval som celú skupinu sedieť na jednom mieste v istej časti rieky a vždy, keď som podišiel bližšie, všetky okrem jedného odleteli. Sadol som si na zem a prihováral som sa mu, opakovane som sa na to miesto vracal a viedol som s ním dlhé rozhovory. V jedno ráno som si rozbalil jedlo, chlipkal som čaj a orol odletel. Keď sa vrátil, zhodil mi k nohám rybu. Odletel, ďalšiu rybu priniesol sebe, sedel takto ďalšie štyri hodiny a ja som vedel, že sa v mojej prítomnosti cíti bezpečne. Niektoré zvieratá si asi vytvoria rovnako vzťah ako my, sú zvedavé, čo sme zač, chcú nás spoznať bližšie.
Podľa čoho dostali svoje mená medvede?
Vôbec som nemal potuchy, že ich stretneme toľko, ani že sa ku nám budú vracať tie isté jedince. Po čase sme ich vedeli rozlíšiť: niektoré vyzerali fyzicky inak, niektoré mali svojské správanie, jedno mláďa chodilo rado na dvoch nohách a ďalšie bolo ukričanejšie ako tie ostatné. Najskôr sme im dávali mená sami, po zobudení sme im priali dobré ráno a večer želali dobrú noc. Potom sme vyzvali na Instagrame našich fanúšikov, aby medveďom vymysleli mená oni. Odrazu sme ich oslovovali Bamm-Bamm a Pebbles, Betty, Winnie, Aurora a Beans… A bol to dobrý ťah, pretože ľudia oveľa ochotnejšie chránia zvieratá, ku ktorým si vybudovali nejaký vzťah. Keď pod fotku napíšem, že ten lenivec, váľajúci sa v kvetinách, je Wanda, majú pocit, že ju už dobre poznajú.
Potrebujú polárne medvede našu ochranu?
Jednoznačne. Ja aj moji kolegovia fotografi prinášame svedectvo o stave divočiny z prvej ruky. Musíme nafotiť, čo sa tam deje, pretože väčšina ľudí sa tam nikdy nedostane. Samozrejme, na ochrancov prírody a fotografov je tak vyvíjaný veľký tlak, ale ja to beriem ako dlh zvieratám a prírode. Medvede mi umožnili, aby som ich fotografoval, čím sa neskutočne rozbehla moja kariéra. Ony môžu za to, že prídem z divočiny domov do Vancouveru a vediem o nich dôležité debaty, otváram témy, ktoré sa týkajú životného prostredia a podmienok zvierat. Samozrejme, ideálne je, ak si problém všimne vláda a rozhodne sa pre ochranu prírody konečne niečo urobiť. Dúfam, že moje fotky na to môžu mať vplyv…
Čo hrozí medveďom?
Nútime ich, aby sa na životné zmeny adaptovali oveľa rýchlejšie, ako sú vôbec schopné. Staviame okolo nich mestá, produkujeme odpad, ten ich láka prísť bližšie k ľuďom a ľudia sa potom hnevajú, kde sa tie medvede berú. Vždy tam boli. My sme vstúpili na ich územia, sme na miestach, kde sa predtým slobodne prechádzali a kde žili. Musíme začať od seba. Navrátiť sa k prírode, ktorú už takmer nepoznáme a navštevovať ju nie kvôli pekným záberom na Instagram, ale kvôli opätovnému nadviazaniu vzťahu. To, na čom nám záleží, oveľa radšej chránime.
Čo môžeme spraviť doslova teraz?
Otvárať horúce témy súvisiace so zmenou klímy je fajn, ak si však naplánujeme, že do roku 2050 sa zbavíme plastových tašiek, je to k ničomu. Do roku 2050 zomrú miliardy zvierat, pretože oceány sú plné plastov už teraz. Musíme vyvolať okamžitú zmenu, zaujímať sa, nečakať. Prečo napríklad stále dovoľujeme lov polárnych medveďov? Nehovorím o Inuitoch (tvoria časť populácie Kanady, žijúcu v malých osadách v Arktíde), pre ktorých sú tulene a medvede tradičným zdrojom obživy a kožušín, hovorím o cudzincoch, ktorí ich lovia pre zábavu. To jednoducho nedáva žiadnu logiku.
Nahliadnime za oponu toho, ako pracuje „wildlife“ fotograf. Predpokladám, že je to veľa sedenia, chodenia a čakania…
Nepoznám víkendy, nemám žiadne voľno, pracujem nonstop. Moje dni nemajú presný harmonogram, takže keď mi niekto napíše o tretej ráno, vstanem a odpisujem. Nie som však jediný fotograf divej zveri, všetci to máme rovnako, nikto však nejde bývať mesiac s medveďmi bez toho, aby nemiloval prírodu a zvieratá. Zvonku to môže vyzerať skôr idylicky, no realita je taká, že na expedícii schudnem zvyčajne aj o 10 kg, nemám poruke sprchu, strava pozostáva väčšinou z plechoviek a sušeného jedla, a to nevravím, že ak chcem dobrú fotku, musím si poriadne privstať a počkať si na ňu. Medveď sa po rannom prebudení naťahuje úplne ako človek, vyzerá, akoby cvičil jogu, sú to tie najkrajšie pohľady…
Vyčerpáva takáto expedícia fotografa aj emočne?
Pravidlo číslo jeden: nikdy nechodím sám. V tíme sú najmenej dvaja, traja ľudia a náš život doslova závisí od toho, aký máme medzi sebou vzťah. Súvisí s tým aj isté emočné napätie, pretože, samozrejme, nemáme počas dlhých dní blízky kontakt s rodinou, nemôžeme si volať, používame iba satelitný telefón, z ktorého posielame správy, že sme v poriadku, ale to je asi tak všetko. Ja bývam s rodičmi, s priateľkou, jedna strana musí vždy niečo obetovať, aby sme našli nejakú rovnováhu medzi povinnosťami a spoločným časom.
Potom však za všetko odriekanie prichádza vytúžená satisfakcia…
Ocenenia sú super, nemôžem povedať, že nie, sníval som o nich odjakživa a teraz sa moje sny plnia. Nešiel som ale fotiť medvede pre slávu. Dokonca som ani nemal v pláne poslať tie fotky do súťaže Wildlife Photographer of the Year, to mama s otcom povedali, že musím (smiech). Potom prišla spolupráca s National Geographic, sociálne siete, nárast followerov… Oveľa viac však pre mňa znamená prepojenie s ľuďmi. Niektorí mi napíšu, ako v zlom rozpoložení scrollovali Instagramom a narazili na moje fotky, ako im to zodvihlo náladu, niektorí dokonca ráno ako prvé po zobudení otvoria na Instagrame môj profil. Vracia sa mi, čo som do toho vložil, moje fotky menia ľuďom život, a to je blažený pocit.
Zažili ste v medvedej spoločnosti nejaké „wow“ momenty?
Neboli sme pripravení na to, čo zažijeme. Ako fotograf musím povedať, že k nám medvede prechovávali oveľa viac rešpektu ako iné zvieratá, na druhej strane im nesmieme dovoliť, aby sa pri nás cítili bezpečne. Keď sa priblížili na menšiu vzdialenosť, odháňali sme ich od seba, veriť človeku nie je pre polárne medvede prirodzené a môže ich to veľmi ohroziť. Napriek tomu sme raz zažili takmer magickú situáciu: trávili sme čas v kempe a blízko nás sa rozložila medvedia matka aj s potomstvom, sadla si na zem len niekoľko metrov od nás, rýchlo som to teda využil a zo strechy budovy som ju začal fotiť. Nadojčila mladé a o chvíľu spolu s nimi zaspala. Čakali sme, čo sa bude diať, odrazu sa prebrala, vstala a odišla. Mladé nechala asi 2 hodiny „odložené“ prakticky pod naším nosom a šla sa poprechádzať, akoby si chcela od všetkého oddýchnuť. Po čase sa vrátila vyzdvihnúť deti a my sme vedeli, že sa udialo niečo veľmi špeciálne.
Gabina Weissová
foto Martin Greguš
Celý rozhovor si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2023)