Na Ľubicu Elser sú všetci slovenskí muži krátki. Je totiž jediná Slovenka, ktorá bežala maratón na všetkých siedmich kontinentoch. Pred ňou sa to podarilo len Ľudmile Šunovej, obyčajnej ženičke z lazov pri Ploštíne, ktorá behávala v kroji. „O žiadnom inom Slovákovi zatiaľ neviem,“ smeje sa Ľubica Elser, „ale ak zabehol ešte niekto ďalší, nech sa určite ozve!“
Pamätáte si svoj prvý maratón?
Samozrejme, bolo to v októbri 2005 v Amsterdame. Mala som trému, ako to zvládnem. Začali sme s manželom a psom behávať cez víkendy, ale štyri týždne pred štartom som si nešťastnou náhodou zlomila prst na nohe. Bežala som však aj tak a bolo to krásne! Časť trate viedla popri rieke Amstel, časť po historickom centre so svetoznámymi múzeami a mostmi. Pozdĺž trate hrali rôzne kapely, diváci povzbudzovali, vládla tam fajn atmosféra. Manžel bežal celú dobu pri mne, aby sme sa o tento jedinečný zážitok mohli podeliť. Cieľ bol na olympijskom štadióne s tribúnou plnou divákov a pribehnúť naň za zvukov skladby Conquest of Paradise od Vangelisa a cítiť sa ako víťaz, bolo také emocionálne, že som sa rozplakala od dojatia. Následky po behu však boli drastické: odreniny od podprsenky a taká svalovica, že ma manžel musel niesť po schodoch na rukách. Odvtedy som už takú svalovicu nikdy nemala, telo si to zapamätalo (smiech).
Koľko maratónov ste zabehli a kedy ste absolvovali zatiaľ posledný maratón?
Kilimandžáro maratón v Tanzánii som absolvovala v marci 2013. Krátko po príchode domov som však otehotnela a dočasne zavesila maratóny na klinec, i keď som až do posledného dňa pred pôrodom chodila do posilňovne, behala a bicyklovala. Odkedy sa nám narodila dcérka, bežali sme spolu všetci traja (s malou v kočíku) len jeden polmaratón v Haagu. Doteraz som teda bežala celkom 30-krát, z toho 23 maratónov a ultramaratónov.
Afrika a Antarktída. Dva diametrálne odlišné kontinenty, ako oheň a mráz. Ktorý z nich bol náročnejší?
Paradoxne, maratón v Antarktíde nebol ten najstudenší a Afrika nebola najhorúcejšia. Za najstudenšie považujem Alpy vo Švajčiarsku počas Swiss Alpine K78 (78 km ultramaratón v Davose), keď okolo najvyššieho bodu (2.739 m) zrazu slnko zmizlo a všetko pohltila hmla. Museli sme opatrne zliezať po klzkých kameňoch do hustej hmly, nevideli sme vôbec na chodníček, tak som si držala bežca predo mnou v dohľade, aby som sa nestratila alebo zle neodbočila. Keď v údolí prepukla veľká búrka s hromami a bleskami, do cieľa mi chýbalo ešte 15 kilometrov po bahne a kalužiach vody. Vtedy som mala od zimy úplne modré prsty, od organizátorov som si po ceste vypýtala igelit na odpadky, do ktorého som sa zabalila. Jediný raz vtedy som mala aj otlaky na nohách – pretože som počas behu toľkokrát zmokla…
A najväčšie horúčavy? Ak vás netrápili v Afrike, kde teda?
Vo Phoenixe, ktorý leží v arizonskej púšti, ale i v Texase. No najhorúcejší bol Sundown maratón v Singapure, ktorý leží 137 km od rovníka. Tento stokilometrový ultramaratón začína o šiestej večer a končí na obed ďalší deň. Samozrejme, dobrí bežci ho zvládnu do svitania, než začne slnko páliť. Mne to však trvalo vyše 16 hodín, najmä kvôli tomu, že pitné stanice boli len každých 10 km, takže som so sebou ťahala dve plné fľaše vody. V niektorých častiach trate bola úplná tma, ale unavovalo ma i pouličné osvetlenie. Taktiež singapurská vlhkosť vzduchu prispieva k únave, človek sa cíti ako v skleníku, boli sme mokrí od potu ešte pred štartom. Organizácia fungovala perfektne, len ku koncu behu, na druhý deň ráno, už ľudia začali vychádzať na prechádzky a chodili po trase, takže sme museli medzi nimi kľučkovať…
Maratón Antarctica je spojený aj s poznávacím zájazdom, napokon celé toto dobrodružstvo pred 20 rokmi vymyslela jedna cestovná kancelária v Bostone. S helikoptérou našla vhodné miesto, zabezpečila loď a prvý maratón sa mohol konať…
Presne tak, no samotný úspech maratónu vždy záleží na počasí. Nám v ten deň fúkal silný vietor, po štarte sme sa vydali smerom k ľadovcu Collins a štverali sa po ľade nahor až po otočný bod. Bola hmla a museli sme si dávať pozor na hlboké jarky, kadiaľ sa valila voda topiaceho sa ľadovca. V tej hmle pár bežcov zle odbočilo a vyšli až kdesi pri čílskej výskumnej stanici. Na čase však nezáležalo, vedeli sme, že bez nás by loď neodplávala. Po ľadovci nasledovala dlhá bahnitá cesta, spájajúca výskumné stanice. Počasie sa úplne zmenilo, pod modrou oblohou sme si začali vyzliekať bundy, čiapky a rukavice. Dostali sme sa k ruskej základni Bellinghausen, kde na kopci stál aj malý drevený kostolík a uprostred stĺp so smerovkou do Moskvy (14.190 km), Vladivostoku (17.776 km) aj iných miest. Po niekoľkých kilometroch sme odtiaľ prešli popri kameni, ktorý značil vstup na územie čínskej výskumnej stanice a neskôr dorazili k ďalšiemu otočnému bodu, kde vládla dobrá nálada. Dvaja čínski výskumníci (napriek zákazu) stáli vonku a rozdávali čínske pivo a coca-colu a fotili sa s nami. Počasie sa za tú dobu niekoľkokrát zmenilo, vietor s rýchlosťou 70km/h a nízke teploty sa striedali so slnkom. Pozdĺž trate nás okrem tučniakov pozorovali aj dravé vtáky chaluhy veľké, ktoré vraj radi vyťahujú vlajočky, označujúce trať. Večer po pretekoch sa na lodi konala oslava a vyhodnocovanie víťazov.
Simonetta Zalová
foto archív Ľubici Elser
Celý rozhovor s Ľubicou Elser si prečítate v júnovom Miau