Od čias Superstar, ktorú v roku 2005 vyhrala, sa kadečo zmenilo. Z mesta odišla bývať na dedinu, vydala sa, porodila syna Adamka, nahrala päť albumov, spolupracuje s úspešnými hudobníkmi, koncertuje, vystupuje a hoci jej piesne nehrajú komerčné rádiá, kráča vlastnou cestou. Katarína Koščová robí to, pri čom sa cíti slobodne. A to je pre ňu hlavné.
Ako sa zmenila Katka Koščová, odkedy je mamou?
Som šťastnejšia, unavenejšia, smutnejšia, veselšia, pokojnejšia, nahnevanejšia, láskavejšia i tvrdšia, ako som bola. Mám pocit, akoby sa vo mne všetko znásobilo. Pamätám si, že predtým, ako sa Adamko narodil, mala som v sebe zafixovaný ten pocit, o ktorom hovorí väčšina matiek, niečo ako že by sa mala zem zatriasť, zaznieť fanfáry a ono sa len stala tá najprirodzenejšia vec na svete. Pomerne v tichosti a skromne sa k nám pripojil jeden malý parádny človek a odvtedy si vykračujeme spolu.
Je ťažké živiť sa ako speváčka vášho druhu?
Moja práca sa veľmi podobá bežnému podnikaniu. Spolu s mužom máme malú rodinnú firmu, do ktorej sa snažíme v rôznych smeroch investovať, vykrývať naše náklady a tiež si niečo občas odložiť bokom… Veľkou devízou tohto povolania je, že nás baví a že to má z roka na rok stúpajúcu tendenciu. To je veľmi motivujúce. Pravdupovediac, aj kvôli tomu som sa prestala zaoberať myšlienkou na zadné vrátka. Predtým som si robila rôzne scenáre do budúcnosti, ale môj muž bol z tej mojej neistoty dosť skleslý, tak som sa naplno odovzdala našej hudbe. Inak ale, najradšej by som bola profesionálna čitateľka. Asi nič také neexistuje, a tak by som bola rada priekopníčkou v tomto odbore. (smiech)
Vaša obľúbená filmová hudba?
Mám nesmierne rada hudbu k filmu Všetci hovoria: Milujem Ťa. Je to príjemný a pozitívny film, vlastne úplne prvý film, ktorý som videla od Woodyho Allena a veľmi som si ho obľúbila. Už som si ho roky nepustila, pamätám sa, že sme ho mali ešte na videokazete a patrí skôr k Allenovým neznámejším kúskom. Fičala som na ňom, keď som začala chodiť na vysokú. A ešte hudba z Amelie z Montmartru. To je už dnes klasika. S mužom milujeme Francúzsko a Paríž, tak vždy, keď počujeme nejaký úryvok z Amelie, chce sa nám baliť kufre, minimálne dostanem neodolateľnú chuť na Crème Brũlée…
„Márne sa pokúšam na teba dnes hnevať. Som bez Adama Eva. Hádžem hrach o stenu. Som ako nemý spevák,“ vyznávate sa v piesni Vyhnanie z raja. Čo vás ako správnu Evu dokáže spoľahlivo nahnevať?
Mňa dokáže vytočiť až príliš veľa vecí, ale úplne najviac nespravodlivosť kvôli bezmocnosti a zraniteľnosti, ktoré z nej vyplývajú. Nespravodlivosť ma dokáže naozaj strašne rozhodiť. A ešte je podľa mňa hrozné, keď sa masovo strašia ľudia, lebo toto končí zväčša nepekne a z tých vystrašených ľudí sa ľahko môžu stať zbrane. Som hotová z rôznych foriem diskriminácie, homofóbie, xenofóbie a podobne. A pomerne pravidelne ma vytáča naša vláda a to, že jej my, občania, dovolíme robiť si z nás niekoľko miliardovú „srandu“.
Kedy sa vám najlepšie skladajú piesne?
Väčšinou píšem, keď mám nejaký spleen. Akoby potreba vyjadriť sa týmto spôsobom bola vtedy väčšia, akoby sa zrazu našli tie správne slová. Mňa napríklad mrzí, že neviem napísať kvalitný pozitívny text, že zo mňa stále vychádzajú „žialivé“ balady. Ale veľakrát začnem písať aj preto, lebo sa mi zapáčila atmosféra v knihe, ktorú práve čítam, niekedy ma osloví spojenie slov, niekedy mi čosi napadne v aute… Je to rôzne a veľmi neplánované, nekoordinované. Občas mi napadne len jeden verš, z ktorého potom musím vyskladať celú pieseň, inokedy je to len refrén alebo jedna sloha. Niekedy sa mi podarí dopísať pieseň až po rokoch. Je to ťažké, chcela by som byť omnoho lepšou autorkou.
Básnik raz povedal: „Knihy sú pre ľudí tým, čím pre vtákov krídla…“
V každej knihe, ktorá sa ma dotkne, sú postavy, situácie, vyrieknuté vety, v ktorých sa spoznávam, ale nie preto sú knihy pre mňa tak veľmi dôležité. Keď si premietnem moje obľúbené romány či novely, poviedky, veľakrát sú o tom istom. A ja som nadšená, ako rôzni autori dokážu rôznym spôsobom, rôznymi slovami, rôznou poetikou vyjadriť to isté. Fascinuje ma, ako vďaka tomu dokážem nanovo prežiť už poznané, ako si dokážem pripomenúť už známe… Aj preto je pre mňa dôležité umenie vo všeobecnosti, lebo nám pripomína nás samých, takých, akými sme a zároveň aj naše predstavy o tom, akými by sme chceli či nechceli byť.
Všetkých 20 otázok a odpovedí si prečítate v Miau, jún 2015
Gabina Weissová
foto Mikuláš Štec