Simonetta Zalová
foto MouseHouse by Misha
make up Veronika Dudášová
Naposledy sme sa s ňou pre Miau rozprávali v roku 2006. To mala za sebou prvý rok na stoličke riaditeľky súťaže Miss Slovensko. Už vtedy povedala, že s modelingom prakticky skončila a že ho ani nikdy nebrala príliš vážne, lebo odmalička túžila iba po jednom: stať sa učiteľkou v materskej škôlke. Na svoj sen, ktorí mnohí brali ako sympatický rozmar mladej dámy, však nezabudla. Od známej tváre na stránkach časopisov a reklám sa prepracovala k známej tvári na televíznej obrazovke, potom riadila jeden z najnáročnejších mediálnych projektov na Slovensku a dnes vedie ako pani riaditeľka (a občas aj dievča pre všetko) súkromnú materskú škôlku. Založila si rodinu a stala sa mamou. Je to veľa alebo málo?
Rozprávali ste sa so svojou mamou o tom, ako ste prišli na svet?
Áno, myslím, že keď som bola ešte dieťa, dokonca aj o tom, ako sa rodičia zoznámili. Nespomínam si už detaily, ale určite to bolo podané detskou rečou, aby som to pochopila. Mama pracovala ako detská sestra na novorodeneckom oddelení, takže som bábätká chodila „okukávať“ pravidelne.
Keď bol váš synček ešte v brušku, púšťali ste mu Mozarta a ukazovali v knižke da Vinciho obrazy, aby ste mu takto, v duchu prenatálnej psychológie, zabezpečili úspešný štart do života?
Púšťala som si často príjemnú hudbu, dokonca aj Vivaldiho Štyri ročné obdobia a čítala som veľmi veľa kníh, ale nie preto, že sa tak píše v nejakých príručkách, ale skrátka preto lebo som verila, že keď sa cítim dobre ja, bude sa aj on. A hudbu milujem.
Hyperrodičovstvom sa nazýva chorobné pudenie rodičov doviesť svoje dieťa k dokonalosti… Vo svete však funguje aj hnutie „lenivých rodičov“, podľa ktorých najlepšie, čo môžeme pre deti urobiť, je nechať ich na pokoji. Ku ktorému názoru sa prikláňate?
Myslím, že som celkom aktívna mama. Od malička s Theom cestujeme, často sa presúvame medzi našimi dvomi domovmi v Bratislave a na Záhorí, synčeka beriem občas do práce a celkovo s ním trávim väčšinu času, nech už je to kdekoľvek. Snažím sa ho motivovať a vytvárať mu podnetné prostredie, ale veľmi prirodzene a nenásilne, aby bol vedený k samostatnosti.
Vo vašej škôlke učiteľky komunikujú s detičkami po anglicky. Aké máte argumenty „za“ angličtinu v tak útlom veku a čo hovorí prax?
Je vedecky dokázané, že deti v predškolskom veku, teda až do siedmich rokov, dokážu najlepšie rozvíjať potenciál svojho IQ. Je na rodičoch, aký základ sa rozhodnú dať dieťaťu do života, niekto rozvíja jeho pohybové nadanie, niekto výtvarné či jazykové schopnosti. Určite nič z toho nie je na škodu. A hoci s Theom prirodzene komunikujem našou rodnou rečou, budem rada, ak už v škôlke začne vnímať aj inú reč a pripadne ju začne aj používať.
Oslovujú vás rôzne alternatívne (aj veľmi diskutované) spôsoby vyučovania detí? Domáce vyučovanie, Montessori metóda, Waldorfská škola…
Poznám rôzne alternatívne spôsoby vzdelávania ešte z čias môjho štúdia pedagogiky a celkom sa mi páčia. Pani Montessori má mnoho múdrych a mne blízkych postupov a rada sa ňou inšpirujem pri výchove syna. Aj keď sa striktne nedržím žiadnej filozofie či učenia. Riadim sa najmä intuíciou a tým, čo mi hovorí zdravý rozum.
Čo sa zmenilo v dnešných vzťahoch rodičov a detí?
Myslím, že dnešní rodičia sa snažia hľadať aj iné alternatívy výchovy ako tie, ktoré používali naši rodičia. Máme omnoho viac možností získať informácie o rôznych témach, stravovaní, zdraví, pôrode či výchove. Verím, že aj vďaka nim vyrastie múdra a silná generácia so zdravými názormi a skutočnými hodnotami.
Deti, ktoré vnímam okolo seba, sú oveľa priebojnejšie a sebavedomejšie, ako sme boli my. A tiež vyspelejšie, niekedy neverím vlastným očiam, ako trojročné deti dokážu ovládať tablet či všetky značky áut.
Materská – je to idylka, ako sa zvykne hovoriť? Niektoré ženy tvrdia, že sa v tomto období cítili ako v klietke, len sa báli priznať…
Pre mňa materská predstavuje najkrajšie obdobie života, občas so smiechom hovorím, že by som na nej chcela ostať navždy. Užívam si každý deň naplno, a keďže popri materskej robím aj prácu, ktorá ma baví (a Theo je veselé, aktívne dieťa), okrem nekonečnej únavy sa nemám na čo sťažovať… Len keby chlapček lepšie spával! Je pravda, že nemám už na seba toľko času, vlastne nemám žiadny, ale pocit šťastia a naplnenia mi za to stojí…
Niektoré názory tvrdia, že pravá rodina sa skladá z otca, mamy a dieťaťa. Iné, že nie je žiadny rozdiel, či sú rodičia rovnakého, alebo rozdielneho pohlavia. Ste za, aby si homosexuálne páry mohli adoptovať deti?
Veľmi ťažko sa mi na túto tému polemizuje, pretože mám veľa priateľov medzi homosexuálmi, ktorí by boli skvelými rodičmi. Pre mňa je síce prirodzený model rodiny muž a žena, otec a mama, ale… Kto posúdi, či je pre dieťa zdravšie znášať spoločnosť otca tyrana, len aby žilo v „kompletnej“ rodine, alebo v rodine dvoch milujúcich žien? Som vďačná, že túto dilemu riešiť nemusím, pretože prirodzený príklad spolužitia muža a ženy je mi najbližší.
Tento mesiac oslávime 25. výročie Nežnej revolúcie. Aké spomienky si, ako vtedy desaťročná školáčka, uchovávate na tento dátum?
Presne si na tie udalosti pamätám, lebo som chodila na základnú školu kúsok od námestia SNP, kde sa to všetko odohrávalo. Vo vzduchu bolo cítiť zvláštne napätie, ktorému som ako dieťa nerozumela. Ľudia boli zvláštne súdržní a zmeny, ktoré prišli potom, boli úžasné. Sloboda, možnosť len tak nasadnúť na bicykel a odviezť sa do Rakúska, cestovať kamkoľvek sa vám zachce, pracovať vo Viedni, ako to bolo v mojom prípade… Naše životy dostali celkom iný rozmer.
„Prestala som ľuďom dôverovať a je to tak lepšie. Aspoň mi nik neublíži.“ – toľko citát jednej modelky. Zobrali ste si aj vy z modelingového sveta podobné ponaučenie?
Skôr zo života ako takého (smiech). Ako asi každý, aj ja som zažila sklamania, a tak je pre mňa jednoduchšie neočakávať od ľudí príliš veľa, aby som sa vyhla sklamaniu. S tým súvisí aj istá miera nedôvery – ako forma obrany. Určite však nie som zatrpknutá alebo extrémne nedôverčivá, len si nechávam väčší odstup.
Istý čas ste moderovali reláciu Smotánka, čo vás na tejto práci najviac bavilo?
Kontakt s ľuďmi, nové miesta a mnohé oblasti, ktoré som mohla vďaka reportážam bližšie spoznať. Na druhej strane – pózy, aké strúhali mnohí ľudia, čo sa tvárili, že sú niekto/niečo viac, ma neskutočne vyčerpávali. Tiež ma vedelo úplne odrovnať nakrúcanie po nociach a dni strávené v strižni. Keď sa relácia začala uberať bulvárnejším smerom, už som vedela, že to nie je môj štýl – vŕtať sa ľuďom v súkromí. Tak som slušne, a vlastne aj spokojne, odišla…
Cítite sa dobre vo svojom tele? Hovorí sa, že ako človek nakladá so svojím telom, ovplyvňuje to aj jeho dušu.
V princípe áno, cítim sa dobre. Nie som dokonalá a ani netúžim byť, som vďačná za všetko, čo mám. Snažím sa o seba starať, ale nie som posadnutá kultom tela a svojho zovňajšku. Skôr sa venujem duši, na tej si dávam záležať. Verím, že sa mi raz podarí zostarnúť so cťou a dovtedy sa budem snažiť starnúť nenápadne (smiech).
Keď sa otvorili hranice, cítili sme sa voči ostatným Európanom ako zakomplexovaní chudobní príbuzní. Povedať „pochádzam z Východnej Európy“ sa bralo takmer ako nadávka…
Zažila som situácie, keď som sa v blízkosti skupiny podgurážených Slovákov v zahraničí hanbila, že som Slovenka. Dnes to už neriešim, myslím si totiž, že každý svojím správaním reprezentuje predovšetkým sám seba a v konečnom dôsledku je jedno, aký má pas.
„Buďte rýchli, keď má zmysel byť rýchly a buďte pomalí, keď si situácia vyžaduje pomalosť.“ Ako tento citát korešponduje s vaším životným tempom?
Môj životný rytmus je veľmi rýchly. Neviem, čím to je, mám preň zrejme nejakú predispozíciu. Žijeme v dvoch domácnostiach, často cestujeme, mám veľa záujmov a často si večer líham do postele s pocitom, že som nestihla všetko, čo by som chcela. Nie som však v nejakom strese, aktívny život ma napĺňa, nedokázala by som nič nerobiť alebo sa povaľovať.To však neznamená, že neviem oddychovať, milujem dobré knihy, krb, pohár vína, divadlo a okamihy „keď na chvíľu zastane čas“.
„Šťastný neporiadok je lepší ako skľučujúci poriadok.“ Súhlasíte, alebo ste striktne za pedantskú domácnosť?
Čo sa týka domácnosti, vládne u nás jednoznačne „šťastný neporiadok“ (smiech). Theo dokáže za desať minút rozhádzať to, čo ja upratujem tri hodiny. Ale už som to prestala riešiť, nechcem byt otrokom poriadku na úkor pohody a Theovho spoznávania života. V škôlke si však na poriadok potrpím, tam je detí podstatne viac a keby mali toľko voľnosti čo doma, za týždeň by sme ich mali problém medzi hračkami nájsť (smiech).
V čom si musia partneri v každom prípade rozumieť?
Jednoznačne v základných hodnotách života, v tom, čo je pre nás podstatné, čo nás napĺňa. Rokmi však zisťujem, že pre dobre fungujúci vzťah je dôležité aj to, aby sa partneri nachádzali v rovnakom alebo podobnom štádiu svojich životov. Myslím, že sa dá šťastne fungovať aj bez spoločných záľub, podstatná je vyváženosť vzťahu a priestor, ktorý sme ochotní jeden druhému venovať.
Zamýšľate sa, ako bude svet vyzerať o dvadsať rokov, keď sa váš syn ocitne na prahu dospelosti?
Občas sa toho bojím, najmä že príde vojna, pretože ľudia nebudú už vedieť riešiť svoje konflikty inak, než násilím. Sama som zvedavá, kam sa posunie svet vedy a techniky. Mám krásne staručké, vyše dvadsaťročné Alfa Romeo. Uvidíme, či keď Theo dospeje, bude mať takéto auto ešte vôbec priestor na ceste, alebo už budú automobily šoférovať počítače.
V aké hodnoty veríte?
Hodnotu majú pre mňa všetci ľudia, ktorí nežijú len pre seba a vlastné blaho. Ktorí svoj čas, financie alebo energiu venujú pre iných. Tiež obdivujem ľudí, ktorí majú v sebe pokoru, nedajú sa zlomiť ťažkými životnými skúškami a bojujú s ťažkým osudom. Obdivujem ľudí, pracujúcich v krízových centrách, s ktorými som mala možnosť spolupracovať, nadšencov z občianskych združení, čo sú 24 hodín denne k dispozícii opusteným či zraneným zvieratám. Tieto hodnoty tvoria môj svet.
Aké sú vaše obľúbené témy, o ktorých rada diskutujete?
Odkedy som sa stala mamou, väčšina mojich tém sa točí okolo detí. Môjho syna, mojich škôlkarov, detí mojich kamarátok. Veľmi ma baví vymieňať si názory aj na rôzne „kutilské“ témy, prípadne čo, kde a ako zmajstrovať, opraviť, vynoviť. Ak mám trochu času, rada sa venujem záhrade a domácnosti, myslím, že som celkom zručná, viem si pokosiť, narúbať drevo, namaľovať steny… len do vŕtania sa bojím pustiť (smiech). Zaručene nič mi však nehovorí politika, o tej nediskutujem ani zo slušnosti.
Na čo sa tešíte v mesiaci november?
V novembri má narodeniny môj brat a náš Theuško bude oslavovať meniny, takže sa teším, ako sa stretneme celá rodina… A tiež na pečenú hus a lokše, ktoré sa mi už roky spájajú práve s novembrom (smiech).