Simonetta Zalová
foto Jozef Barinka
V tomto rozhovore sa nebudeme hrať na to, že sa nepoznáme a formálne si vykať. Pre náš časopis písala niekoľko rokov a ak ste na pochybách, že ide o jednu a tú istú osobu, potom pre osvieženie pamäti pripomíname, že podobnosť medzi Minou Murrayovou, autorkou šťavnatých fejtónov v MIAU a spisovateľkou Denisou Fulmekovou vôbec nie je náhodná. Napokon, bola TO práve ona, kto v premiérovom čísle, hrajúc sa vtipne so slovíčkom MIAU, prozreteľne napísala: „A mimochodom, každý má také MIAU, aké si zaslúži.“
Kedy si sa zvliekla z kože Miny Murrayovej a stala sa z teba spisovateľka Denisa Fulmeková?
Vlastne hneď, lebo v tiráži mojej prvotiny, teda knižky Miny Murrayovej Tak čo teda? je pri copyrighte uvedené moje skutočné meno. No keďže som pre MIAU písala fejtóny ako Mina, nechcela som miasť čitateľov. Dnes by som už pseudonym nevolila, ale vtedy to bola pomôcka, ako sa odosobniť a písať slobodnejšie.
Čo znamenalo písať slobodnejšie?
V tomto prípade napríklad neobmedzovať sa pri výbere témy, trúsiť rodinné klebety, historky, byť občas jemne indiskrétna.
Miau tento rok oslávilo pätnásť rokov, ty si sa za ten čas prepracovala od humorných fejtónov ku knižke o Magickej sile sviatkov (práve vychádza vo vydavateľstve Slovart), ktorá bohatosťou zozbieraného materiálu môže vzbudiť rešpekt aj v odborných kruhoch…
Všetky tieto veci sú vzájomne príjemne prepojené. Písať fejtóny znamená občas sa na sebe zasmiať a vidieť život skôr z jeho zábavnej stránky a písať o mágii sviatkov znamená zabŕdnuť do dokonalej previazanosti moderného a starého, vážneho a veselého. Sviatky sú predsa takisto príležitosťou získať od seba určitý odstup. Možno na prvý pohľad sa môžu javiť moje texty ako príliš rôznorodé, ale kto ma pozná, vie, že odrážajú záujmy, ktoré pre mňa nie je ťažké zladiť.
Magickej sile sviatkov predchádzala Magická sila bylín. Nehrozí, že si ťa čitatelia zaškatuľkujú viac ako bylinkárku, poprípade etnografku, teda skôr vedkyňu a nie spisovateľku?
Vzpieram sa zaškatuľkovaniu už tým, že pracujem vždy na texte, ktorý ma momentálne najviac pohlcuje a baví. Keď potrebujem napísať príbeh, píšem román. A keď som mala pocit, že si treba od prózy oddýchnuť, pustila som sa do spracovávania svojich dlhoročných poznámok z oblasti bylinnej mágie a magických sviatkov. Nemôžem sa považovať za vedkyňu a ani ňou nie som, ale keďže som spisovateľka, mohla som si dovoliť byť nevedecky rozšafná, chvíľami až beletrizujúca a amatérsky osobná. Do knihy som trebárs zaradila aj prudko nevedecké kapitolky o rôznych magických predmetoch (zrkadlách, sviečkach, fľašiach, pokladoch) a podivuhodných bytostiach (škriatkoch, sudičkách) a tiež sú tu návody na čarovanie a zhotovovanie magických pomôcok.
Čo ťa viedlo napísať tieto dve knižky? Obe majú v nadpise slovíčko „magický“, predpokladám teda, že touto cestou chceš viesť aj čitateľa…
Nemám ambíciu viesť čitateľa, skôr by som povedala, že pozývam tých, čo čítajú moje knihy, aby šli kúsok cesty popri mne. Magickú silu bylín a Magickú silu sviatkov som napísala z pasie. Dlhé roky som si archivovala rôzne články, výpisky, experimentovala som v kuchyni s bylinkami, varila hojivé masti, pred niekoľkými rokmi som pre Miau písala do rubriky „Sviatky“. No a zrazu prišiel čas všetko zúročiť a dať tomu knižnú podobu. Dokonca mám v pláne do tretice ešte jednu knihu o magickej sile!
Čo podnietilo tvoj záujem o zázračný svet rastlín? Narodila si sa v meste, vyrastala na bratislavskom sídlisku, časť štúdia žurnalistiky si presedela v zadymených kaviarňach, veľa času na vychádzky do prírody, tobôž záhradníčenie ti neostávalo…
Áno, ale keď som sa narodila, moji rodičia ešte bývali u babičky v rodinnom dome s malou záhradou. Tam som sa celé dni hrávala, ale najmä – v útlom detstve som trávila veľa času práve s babičkou, ktorá svoju kvetinovo-bylinkovú záhradku považovala za ďalšiu izbu. Možno vtedy som si vytvorila k rastlinstvu vzťah plný obdivu a túžby dozvedieť sa o ňom viac.
V oboch prípadoch, a rovnako aj v knižke o tarote, zdôrazňuješ, aby v nich čitateľ nehľadal žiadne striktné návody na šťastný život. Skôr ide o prebudenie jeho kreativity, povzbudenie intuície na úkor každodennej racionality. Myslíš si, že po tomto dnešné ženy túžia – opäť sa započúvať do vlastných vnútorných rytmov?
Nepohybujem sa medzi výsostne racionálnymi ženami, naopak, zdá sa mi, že ženy si stále zachovávajú empatiu, intuíciu i múdrosť. Bude to znieť možno nadnesene, ale často som vyslovene vďačná osudu, aké skvelé ženy som mala možnosť spoznať bližšie a stať sa ich priateľkou. Dokonca by som si vedela predstaviť, že by som s každou z nich spravila obsiahly rozhovor o ženskom bytí a vydala to knižne. Neverím, že by čo len jediný nebol zaujímavý! Ženský svet je pestrý a napriek určitým emocionálnym výkyvom aj veľmi harmonický. Takže nemám síce odpoveď na otázku, po čom ženy túžia, ale pátram po nej a občas pritom ponúkam útržky svojho príbehu, lebo príbeh (vrátane príbehov tarotových či rastlinných) je niekedy to najviac, čo môžeme dostať.
Ako sa tarotové symboly s veľkými tajomstvami života znášajú so škriatkami, trpaslíkmi a inými zázračnými bytosťami, ktoré zapĺňajú priestor v Magickej sile sviatkov?
Tisne sa mi na pery slovo „komplementárne“ a keby som poznala viac primeraných cudzích slov, zoštylizovala by som zo žartu priam vedeckú vetu, ako sa všetci so všetkými dopĺňajú. Iste, tarot je osobitý systém symbolov, ktorý bude fungovať aj bez viery v tajomno. Škriatkovia či víly, to je iná partia, sú to – aspoň tak sa niekedy interpretuje ich existencia – zosobnení duchovia prírody. Kto vníma prírodu ako neživú, zaťuká si pri takýchto rečiach na čelo a ja sa mu ani nečudujem. Ale čo ak nie sme až takí mudráci a niečo na tej magickej sile predsa len je? Ja by som si to iba preto, aby som vyzerala normálne, so škriatkami nerada rozhádzala…
A nielen so škriatkami, ale trebárs aj s vílami, ktoré by nás mohli začarovať, lebo napríklad po zime sú „strapaté a jedovaté a sedávajú pri studničkách, aby sa kochali svojím obrazom v odraze hladiny…“ Zdá sa, že si sa pri písaní tejto knihy aj dobre bavila.
Vždy sa pri písaní bavím, lebo ako by to mohlo zaujímať niekoho ďalšieho, keby som sa nudila už ja? Áno, do Magickej sily sviatkov som prepašovala aj rôzne kuriozity a v podstate je tá kniha miestami dokonca poetická.
„Človek sa nezbaví pocitu, že svet, v ktorom žije, skrýva isté tajomstvá a že sa v ňom dejú veci, ktoré zostanú nevysvetlené. Nečakané a neslýchané patrí k tomuto svetu: jedine tak je život úplný…“ Tento citát Carla Gustava Junga by pokojne mohol byť prológom k tvojim dvom „magickým“ knižkám. Čím by si ho prípadne ešte doplnila?
Nuž, jedine tými svojimi knihami. Ten citát by do nich na úvod pasoval!
Dnes je moderné cestovať na detoxové pobyty do Thajska, meditovať v indických ašramoch či cvičiť jogu na Bali… Tvoja cesta (seba)poznania však vedie skôr chodníčkami drobných magických praktík – ako keď si zmesou byliniek naplníš vrecúško, čo ťa má ochraňovať, pripravíš liečivú masť alebo vyložíš karty. Neláka ťa cestovať do Indie či Thajska a priamo na mieste prenikať do tajov východných učení?
Nie, neláka. Kam by som chodila, keď som ešte neprebádala ani všetky okolité krajiny? A dokonca ani celé Slovensko a možno ani všetky zákutia rodného mesta. Ba čo viac, niekedy je čo objavovať aj vo vlastnej domácnosti, a teraz nehovorím o nejakých múčnych červoch. Skrátka, nie je vo mne duša cestovateľky a zastávam názor, že treba sa správať aj trochu ohľaduplne k životnému prostrediu, nelietať divoko krížom krážom a ostať radšej doma na sofa. Mne stačí mať okolo seba blízkych ľudí, rodinu a priateľov, plus svoje knižky, počítač a ešte niekde na dosah kaviareň. Svoju telesnú schránku som ochotná týrať cestovaním jedine kvôli moru, a to zasa preferujem rovnaké miesto v Grécku, ktoré mi už takpovediac zdomácnelo. Exotika ma ale skutočne neláka. Mne sa preto bárskto môže pochváliť exkluzívnou dovolenkou, nikdy sa netúžim pridať.
S Petrom Macsovszkym ste v roku 2004 napísali Klebetromán a parodovali ste umelecké a ezoterické kruhy. V Magickej sile sviatkov sa z kolegu spisovateľa stal kolega ilustrátor tvojej knižky. Ako k tejto spolupráci došlo?
Okľukou, a to nielen cez jedno desaťročie, kedy sme dokonca uvažovali o pokračovaní Klebetrománu, ale aj zachádzkou takmer cez pol zemegule! Peter sa totiž počas tých desiatich rokov stihol oženiť a odsťahovať zo Slovenska. Najprv iba tu, za humná v rámci Európy, ale pred rokom s manželkou presídlili do Brazílie. Vždy som registrovala, že Peter aj maľuje, ale minulý rok mi jeho manželka, inak tiež moja kamarátka a ďalšia zaujímavá žena, poslala mailom jeho nové kresby. Mali interesantný prepracovaný štýl a nevdojak som si pomyslela, že v ďalekom svete bude možno Peter viac maľovať. Keď potom začala vznikať Magická sila sviatkov, hľadali sme s editorkou, grafickou redaktorkou a produkčnou ilustrátora, ktorý by knihe vtisol trochu iný štýl, ako mala predchádzajúca Magická sila bylín, ale ktorý sa atmosférou kresieb neodkloní od môjho textu. Vtedy mi zišiel na um Peter Macsovszky a keďže existuje internet, nebolo prekážky, aby sme sa opäť nepodieľali na spoločnej knižke, i keď tentokrát trochu inak. A domnievam sa, že Petrove ilustrácie budú veľmi príjemným prekvapením.
Básnik a spisovateľ Ivan Kolenič, tvoj generačný súputník, nedávno pri preberaní Ceny ministra kultúry nazval toto obdobie érou lacných ženských románov a povedal, že cíti veľkú prevahu ženskej literatúry na trhu, pričom si myslí, že žena by mala byť v prvom rade múza…
Trochu z toho cítiť strach. Neviem, či zo žien, alebo z toho, že si treba strážiť teritórium. Každé paušalizovanie je zradné, ale predpokladám, že Ivan je jeden z mála, čo sa nemusí báť ani nedostatku čitateľov a už tobôž nie nedostatku múz…
Zrejme narážal na fakt, že dnes ženských románov nevalnej kvality vychádza ako maku… Čím možno vysvetliť dnešnú enormnú nadprodukciu ženskej literatúry?
Jednak tým, že vydať knihu je odrazu dostupnejší a hlavne zrýchlenejší proces než kedysi. Dnes redaktor pošle ráno zalomený rukopis do tlačiarne a na poludnie už má na stole prvé obťahy. Písanie tiež významným spôsobom zľahčuje počítač, i keď na prvý pohľad to môže vyzerať len ako technický detail, no keď som napríklad začínala ako redaktorka a písalo sa na písacích strojoch, úzus bol, že na jednej strane nesmeli byť viac než dve opravy – naťukanie jednej rukopisnej strany si teda žiadalo svoj čas. Stojí za tým tiež potreba zhovárať sa, rozpovedať príbeh a v neposlednom rade – ambícia zviditeľniť sa. I keď povolanie spisovateľa či spisovateľky nepatrí do sféry showbiznisu (česť výnimkám, a komu nie česť, tomu aspoň trúba) a nedá sa s ním veľmi preraziť do televíznych zábaviek, dáva určitú vstupenku do kultúrneho sveta. Teda mohla by. Inak neviem, prečo ženy toľko píšu, ale rozhodne ma to nijako extra netrápi. Nezvyknem mať totiž pocit, že mi niekto kradne miesto pod slnkom.
Dve čiarky nádeje, Jedy a Topánky z papiera – v týchto románoch mapuješ ženský svet, v ktorom nemalú úlohu hrajú muži. Zväčša nezodpovední zvodcovia zo sveta médií – ako Sedlák či Neubauer alebo bohém René Royt Rubač. Skutočne je obraz dnešných mužov taký žalostne úbohý?
Preboha, nie! V knihách však treba trochu zveličovať a karikovať. Občas som trochu zlomyseľná, ale muži sú predsa polovicou nášho sveta. Trocha satiry ich však nezabije.
Napriek tomu, sama žiješ už 26 rokov v jednom a tom istom manželstve. Vyslovené jazykom ženských bulvárnych plátkov: „Ruku na srdce, ako to robíš?“
Ruka na srdci: neviem. Asi máme stále dobrý spoločný program. Po dvadsiatich dvoch rokoch manželstva sa nám narodila druhá dcéra, takže myslím program tohto druhu, nie ten v televízii. Hoci aj telenovelu sme už spolu pozerávali. Sme spolu od študentských čias a stále sa radi zhovárame i smejeme. Jeden od druhého znesieme aj väčšie než malé množstvo irónie a dokážeme si odpúšťať. Občas už máme pri hádke nadhľad, ale lezieme si aj na nervy a nijaký nadhľad nemáme. A nerozišli sme sa ani, keď by sa iné dvojice už dávno rozišli.
Materská, ďalšia tvoja knižka, ponúka veľmi osobnú spoveď o žene s popôrodnou depresiou. Mať odvahu prezradiť o sebe toľko nelichotivých intímností musí mať protiváhu v potrebe vypovedať čosi všeobecne ľudské, prípadne nabúrať posvätné tabu materinskej lásky. Išlo práve o toto?
Áno, chcela som rozprávať bez príkras a úprimne. V prípade Materskej som sa vzdala príbehu, ktorý by bol napínavý a rozpovedala som svoju veľmi obyčajnú a možno tuctovú anabázu o popôrodnej depresii. Jedna skupina žien ma chválila a písala mi, že som vystihla ich pocity. Druhá ma zatratila, že som rozmaznaná panička. Rozumela som obom tým skupinám, i keď reakcie tej druhej ma v istej etape aj zaboleli. Ale nech, patrilo to k Materskej ako daň za úprimnosť. Toto je totiž tá dlhá cesta, ktorú som prekonala: nie tá od fejtónov ku škriatkom, ale tá od fejtónov, kde som so stiahnutým zadkom a pod pseudonymom písala o nejakej nepodstatnej rodinnej historke k románu, kde som sa pod svojím menom odhodlala prevravieť o jednom nesmierne ťažkom období, keď som sa po rokoch túžby po druhom dieťati prepadla s vymodleným bábätkom v náručí do temnoty.
Ako sa na tvorbu mamy, pozerá tvoja dvadsaťročná dcéra, ktorá práve začala na bratislavskej VŠMU študovať scenáristiku a tiež zdoláva prvé literárne pokusy.
Moja staršia dcéra nečítala všetky moje knihy, ale je veľmi žičlivá a vždy ma povzbudzuje. Najviac sme sa ale bavili, keď si na gymnáziu jej najlepšia kamarátka vybrala na rozbor môj román Jedy. Poslala mi ho na prečítanie , bol veľmi precízny a výstižný, o to väčší bol môj údiv, keď zaň na druhý deň schytala trojku.
Boli časy, kedy sa spisovatelia stretávali, chodili do jednej kaviarne, pili víno, debatovali, občas sa aj pohádali, ale vedeli o sebe, kto čo píše, komu kedy vychádza kniha. Dnes takáto spisovateľská družba takmer neexistuje…
Zažila som jednu takú na prelome 80. a 90. rokov – podľa tvojich slov idylickú – kaviareň U Michala. Stolíky tam boli špinavé, víno pančované, debaty občas dobré a inokedy jalové… Osobne potrebu literárnej kaviarne nepociťujem, s kamarátmi zo spisovateľských kruhov sa stretnem aj v obchodnom centre alebo cukrárni, ešte stále si občas vymieňame knižky a rozprávame sa, čo kto píše. Teraz mám skôr kultovú kaviareň s kamarátkami, ale nie všetky sú povolaním späté s knihami. V istý deň týždňa sa stretávame aj bez predchádzajúceho dohovoru a je to tisíckrát lepšia spoločnosť i kaviareň, než kedysi tá literátska.
Stredný vek v živote ženy – z tvojho pohľadu – starosť, alebo radosť?
Zatiaľ sa mi ako najproblematickejší vek javí detstvo, a to napriek tomu, že som ho mala v podstate šťastné. Takže stredný vek je úplná krása. Pokiaľ je v poriadku zdravie, vždy možno začínať nanovo. Každé ráno.
Ženské časopisy nás denne presviedčajú skôr o opaku. Stredný vek je ako choroba, proti ktorej treba bojovať: krémami proti ochabnutej pleti, sérami proti vráskam, emulziami proti pomarančovej pokožke, diétami proti nadbytočným kilám…
Dobrým krémom nepohrdnem, ale inak si zatiaľ starnem celkom v pohode. Moje telo podalo úžasný výkon, v štyridsiatich troch rokoch otehotnelo a vynosilo dieťa a keďže modelkou spodnej bielizne by som sa už tak či tak nestala, mohla som sa aspoň vykašľať na isté devastačné zmeny svojej telesnej schránky. Čo ma má trápiť, celulitída? Prsia, ktoré už nie sú také pevné, ako kedysi? To sú predsa somariny, v mojom veku sa nemôžem porovnávať s dvadsaťročnými dievčatami! Niektoré ženy to však robia a znechucujú si vlastné telo, tvár, a tým pádom aj všetko, čo sa im do tej tváre vpísalo. Stredný vek nie je choroba, chorobou je popierať stredný vek.
Tvoj otec je Jozef Kot, významný prekladateľ angloamerickej literatúry (preložil napríklad Ulysses od Jamesa Joyca), vyrastala si teda v intelektuálnom, bohémskom prostredí medzi spisovateľmi, výtvarníkmi, hercami a herečkami. To síce nemusí byť zárukou šťastného detstva, ale môže znamenať dobré vyhliadky do budúcnosti. Prečo teda problematické detstvo?
Asi ťa sklamem, ale s tým bohémstvom to nebolo až také akútne. Môj otec je introvert a bohémskemu životu neholdoval. Ale je fakt, že sme doma mali veľkú knižnicu a mohla som vždy čítať, čo som si vybrala. To považujem za mocný pozitívny moment svojho detstva. A prečo sa mi zdá detstvo ťažké? Lebo človek je v tomto veku veľmi zraniteľný a zároveň má výbornú pamäť. Dospelí nikdy nemôžu disponovať toľkou empatiou a hlavne časom, aby boli deťom partnermi, akých si zaslúžia. A okrem toho, deti sú neľútostne vydané napospas výchovným inštitúciám (do škôlky som, chvalabohu, nechodila) a tiež rovesníkom. Skrátka, v štyroch – piatich rokoch som si myslela, že tak ako ja rešpektujem dospelých (i keď mám o nich svoju mienku, ktorú by však nebolo slušné hneď vysloviť), tak i oni budú pristupovať ku mne. Príchod do prvej triedy bol potom krutý.
Britský dramatik „stredného veku“ Mark Ravenhill kdesi skepticky poznamenal, že vlastne ani nevie, ako so svojimi „zvyšnými“ tridsiatimi rokmi života zmysluplne naloží… Máš v tejto otázke jasnejšie ako on?
Mám malé dieťa, takže je tu výzva vypiplať ho a nestrašiť na jeho stužkovej ako stará lenivá bosorka. Jedine, že by som ňou bola už v tejto chvíli, potom je to asi jedno. Čo ešte… zatiaľ ďalej písať, hlavne dokončiť ďalší román, ktorý bude nevážny a plný ženských pletiek, potom dokončiť tretiu magickú knihu, pracovať aj na iných veciach, pokračovať vo varení dobrých polievok, lebo tie mi napodiv celkom idú, dôsledne vždy vyzbierať z koberca všetku plastelínu mladšej dcéry, lebo nie je pravda, že nezanecháva stopy, pomaly sa odnaúčať vyvolávať staršej dcére, kedy príde domov, zdokonaliť manžela (to je, pochopiteľne, celoživotný plán) a udržať si svoju dokonalosť, hahaha. Možno to nebude celkom zmysluplné, ale hlavne – nech je to aspoň trochu zábavné!
Tvoj najväčší čitateľský zážitok tohto roka? Je november, tak už hádam môžeme tento knižný rok zhrnúť…
Tento rok som sa o svoje čitateľské zážitky delila vo svojom autorskom stĺpčeku literárneho dvojtýždenníka Knižná revue. Naposledy som podľahla sviežej ľahkosti a zároveň hlbokej vážnosti autobiografickej prózy izraelského spisovateľa Etgara Kereta Sedem dobrých rokov.
Taktiež v týchto dňoch uplynie štvrťstoročie od Nežnej revolúcie. Daniel Hevier 25 rokov po novembri 1989 zhrnul v jednej krátkej vete: „Mám sa dnes horšie, ale je mi lepšie.“ Ako by si sa ty vyjadrila na margo uplynulých porevolučných rokov?
Som staršia, ale môžem si dovoliť viac, než v mladosti.
Denisa Fulmeková (47)
Narodila sa v Bratislave. Vyštudovala odbor žurnalistika na bratislavskej Filozofickej fakulte UK. Pracovala ako redaktorka v Literárnom týždenníku, denníku Telegraf a neskôr ako šéfredaktorka ezoterického časopisu Orientácia. Debutovala pod pseudonymom Mina Murrayová zbierkou fejtónov Tak čo teda?, ktoré v rokoch 1999 – 2001 vychádzali v magazíne Miau. Spolu s Petrom Macsovzskym napísala Klebetromán, po ktorom nasledovali prózy Dve čiarky nádeje, Jedy, Topánky z papiera, Čakáreň a Materská. V roku 2013 vydala zbierku poviedok Posledná noc v Pivonke. Svoje skúsenosti s tarotom zhrnula v publikácii Tarot. 78 krokov k tvorivejšiemu životu. Tento rok na jar jej vyšla Magická sila bylín a momentálne je na trhu už aj knižná novinka Magická sila sviatkov.