Z metropoly Indonézie
Monika Horváthová
Deň bez áut
Jakarta, hlavné mesto Indonézie. Musíte ho milovať, alebo nenávidieť, kompromis nie je možný. Už po výstupe z lietadla vás ovanie horúci vzduch a počas prepravy mestom vám ponúkne pohľad na povestné dopravné zápchy, čo spôsobuje i fakt, že Indonézania nezvyknú chodiť pešo. Každá vzdialenosť je pre nich príliš ďaleko (po indonézsky „jauh sekali“). Mesto Jakarta dokonca vydalo opatrenie, že v určitých časoch dňa nemôže byť v aute len jeden človek, ale musia v ňom sedieť viacerí pasažieri. Tak začali ľudia popri ceste stopovať, deti nevynímajúc, pričom na prstoch ukazujú, koľko miest potrebujú. Šoféri stopárom platia, lebo im vlastne robia službu a chránia ich pred prípadnou pokutou, ktorú by dostali za nerešpektovanie pravidiel. Počas „car free day“ (deň bez áut) býva na určitých ťahoch v meste uzavretá doprava pre vozidlá a tieto trasy v doobedňajších hodinách počas nedele sú vyhradené pre chodcov a cyklistov. Je to neskutočne oslobodzujúci pocit – prejsť sa po hlavnej ceste úplne bez áut. Pozor však na okamih, keď dopravu opäť spúšťajú. Vtedy sa treba z cesty rýchlo presunúť nabok!
Indonézia ako na dlani
Indonéziu tvorí viac ako 17.000 ostrovov, a tak je náročné precestovať ju celú. Ak však navštívite park Taman Mini vo východnej Jakarte, môžete tam nájsť ukážky architektúry z takmer všetkých častí Indonézie – Sumatry, Jávy, Kalimantanu, ostrova Sulawesi, Papuy a ďalších miest. V rozsiahlom Taman Mini sa dá pohodlne poprechádzať (nie je problém ani prenajať si bicykel či prejsť park autom alebo autobusom) a najmä cez víkend jednotlivé pavilóny organizujú aj kultúrne vystúpenia. V rámci komplexu sa možno ubytovať a stráviť v ňom dlhší čas. Z množstva ponúkaných aktivít za zmienku určite stojí návšteva vtáčieho parku, divadla či kina. Taman Mini je jednoducho príjemné miesto, ako stvorené na relax, rodinné výlety a „expresné“ spoznanie rozmanitosti ostrovnej indonézskej krajiny.
Wayangovia a batika
V zaujímavej, rôznorodej indonézskej kultúre si každý môže nájsť to, čo mu vyhovuje. Kto sa zaujíma o textílie a bábky, príde si tu na svoje. Napríklad pri batike (zaradenej aj do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO), spôsobe výroby textílií, ich zdobenia, farbenia aj nosenia, sa každé mesto či región vyznačuje charakteristickým vzorom a použitými farbami. Aj preto možno vyčítať, odkiaľ majiteľ batikového oblečenia pochádza. Medzi motívmi sa objavujú zvieratá, kvety, výjavy z procesu výroby batiky, rôzne ornamenty či geometrické tvary. Hoci batikové textílie sa vyrábajú aj v početných továrňach, stále pretrváva ručná výroba batikových látok. Záujemcovia o toto umenie sa môžu zúčastniť viacerých kurzov a workshopov (napríklad aj v múzeu textilu v Jakarte) a sami si vytvoriť batiku podľa vlastného vkusu. V Jakarte možno navštíviť aj múzeum Wayangov – tradičné tieňové divadlo – tento termín sa používa aj pre bábky. Bábky zobrazujú ľudské charaktery a nespájajú sa so žiadnym náboženstvom. Ich výroba je náročný proces a každý detail má vlastný hlbší význam. Vystúpenia tieňového divadla často sprevádza orchester „Gamelan“.
Oči na stopkách
Ak sa rozhodnete navštíviť Jakartu, rátajte s tým, že sa nevyhnete pozornosti miestnych obyvateľov. Fascinuje ich biela pokožka, sami často používajú kozmetické prípravky s bieliacim účinkom a niektorí sa úzkostne vyhýbajú slnečným lúčom. Kvôli farbe pokožky sa tak opakovane môžete ocitnúť v pozícii „celebrity“, s ktorou sa miestni túžia odfotografovať, rozprávať alebo si len tak pýtajú podpisy. Pre našinca ide o veľmi zvláštny a istotne nevšedný zážitok. Môžete sa ocitnúť v situácii, kedy vás v miestnom dopravnom prostriedku budú „veľmi nenápadne“ fotografovať alebo si vás nahrávať na mobilný telefón. Takéto prejavy správania zaregistrujete najmä na západnej Jáve, v okolí Jakarty. Ktovie, či sa na každodenné volanie detí či dospelých „Mister, Mister!“ alebo „Bule“ (indonézske označenie osôb so svetlou pokožkou) dá zvyknúť… Ak ste však otvorení novým skúsenostiam, celkový dojem z tejto nádhernej krajiny a jej ľudí by vám to nemalo pokaziť.
