Autorka, literárna publicistka, milovníčka literárnej a filmovej fantastiky recenzuje najmä žánrové knihy a spovedá autorov na autorskej strane v Magazíne o knihách denníka SME. Moderuje predovšetkým literárne a vedecké podujatia. Napísala knihu Žena z Marsu, je autorkou poviedok publikovaných vo viacerých zborníkoch a časopisoch, zostavila a editorsky upravila viacero antológií poviedok, okrem iného knihy Slovensko Komické či Prešporské legendy ožívajú. Spoluorganizovala literárne súťaže Martinus Cena Fantázie a Fantasy Award. Okrem iného sa venuje aj propagácii autorov a knižných titulov pre Vydavateľstvo Slovart. Jej vesmírom je dcéra Ela.
1. Pred pár týždňami knižka Prešporské legendy ožívajú, ktorú ste zostavovali, vyhrala súťaž Najkrajšia kniha Slovenska. Pätnásť slovenských autorov v nej vytvorilo 15 moderných poviedok inšpirovaných bratislavskými povesťami spisovateľky Márie Ďuríčkovej…
Táto kniha sa dostala do kolekcie vybraných Najkrajších kníh Slovenska za rok 2022 v rámci kategórie Krásnej literatúry. Spolu s ňou bola ocenená napríklad aj kniha Milý Tato od Lucie Molnár Satinskej s výtvarnými prvkami Ivany Šátekovej a grafickým dizajnom od Barbory Šajgalíkovej. Graficky ju spracoval Adrián Juriga, ilustroval výtvarník Matúš Maťátko a fotografie sú dielom Štefana Cipára, ktorý je vnukom Miroslava Cipára – ilustrátora kníh Dunajská kráľovná a Prešporský zvon od Márie Ďuríčkovej. Toto ocenenie je na Slovensku jedno z najprestížnejších a udeľuje sa už od roku 1965. Preto ma fakt, že odborná porota vybrala práve našu knihu, potešil ešte viac. Nápad na oživenie Ďuríčkovej pôvodných povestí z kníh Dunajská kráľovná a Prešporský zvon a ich pretavenie do moderného štýlu tak, aby mladšie generácie pochopili a nanovo navnímali ducha mesta, vzišiel od Andreja Csina. Oslovil ma, aby som mu so vznikom knihy pomohla ako zostavovateľka, editorka a prípadne aj autorka. Bola to veľmi intenzívna práca, ale v tomto prípade v pozitívnom zmysle. Vždy sa do projektu vkladám celá a potom už len dúfam, že to všetko dopadne čo najlepšie a že čitatelia knihu prijmú s rovnakým nadšením, s akým som do nej išla ja.
2. Čierna pani Uršuľa, upír z hostinca U Cesnaka, rusalky z dunajského ramena, čerti, vodníci… O kom a čom ste písali vy osobne?
Začala som písať a až potom mi z toho vzišlo, že vlastne píšem novodobú ponášku na Ďuríčkovej povesť O sochárovi. Ona v nej mala škaredého, mladou krásavicou zavrhnutého vodníka, ja zasa ohrdnutého mladíka, ktorý sa snažil získať čiusi náklonnosť. Role som obrátila, pretože tí, čo na prvý pohľad vyzerajú nepekní a nie veľmi prívetiví, môžu byť v skutočnosti tými dobrosrdečnými. A tí pekní a obľúbení sú častokrát ich protikladom. V Ďuríčkovej povestiach sa nachádzajú priamočiare ponaučenia. To moje, ktoré z príbehu vzišlo, nie je až natoľko jednoznačné. Mám rada, keď si pri čítaní môžem vybrať emóciu, ktorá na mňa z textu dýchne a na výber som chcela dať aj čitateľovi tejto knihy. Alebo sama sebe. Pretože, keď píšem, robím to podvedome vždy aj pre seba.
3. Knihu napísali autori „nerozlučne spätí s Bratislavou“. Čo toto puto znamená konkrétne vo vašom prípade?
Väčšinu života som prežila v bratislavskej Petržalke. Bolo mi tam dobre. Cítila som sa tam doma a bolo to „moje“ miesto. Výhradám voči nej som nikdy celkom nerozumela, pretože som bola jej súčasťou. Na strednú školu som chodila do najcentrovatejšieho centra mesta, a to ma počas niekoľkých rokov formovalo. Aj tam som bola doma. Otec pochádza z Karlovej vsi. Dlhé roky sme tam mali veľkú záhradu, kde som trávila množstvo času. Rozprávali mi o dobách minulých, o miestach, ktoré už nie sú a aj o ľuďoch, ktorí sa už minuli. Mama dlhé roky pracovala v Slovenskom rozhlase, v detstve som tam chodila do zboru a vždy, keď som za ňou prišla, cítila som sa tam akosi magicky. Bratislava je malá a ja ju poznám. Mám pocit, že nech je akákoľvek, je „moja“. Ďuríčkovej povesti som poznala, na niektoré som časom pozabúdala a aj sama som s radosťou prepadla akejsi spomienkovej nostalgii, keď som sa do nich znova začítala.
4. Žena z Marsu je knižka, ktorú ste napísali o mladej slovenskej vedkyni, marsonautke a astrobiologičke Michaele Musilovej. Čo vás na jej príbehu najviac fascinuje?
Húževnatosť. Odhodlanie ísť cez krkolomné prekážky až k cieľu. Niekoľkokrát zažila obdobia, kedy nemala čo jesť a bývala hladná, v Amerike dokončila prácu pre NASA s ubytovaním štýlom couchsurfing, pracovala do úmoru, šetrila na kúrení a doprave. Fascinuje ma tiež jej schopnosť rozpoznať príležitosti a chopiť sa ich. Jej životaschopnosť je asi tým najdôležitejším posolstvom, ktoré z knihy pre druhých plynie. Môžeme sa mať aj skutočne veľmi zle, môže nám byť ťažko, môžeme nevládať, ale ak máme na mysli dosiahnutie cieľa, dokážeme prekonať čokoľvek. Alebo aspoň oveľa viac, než si myslíme. Žena z Marsu sa dá čítať aj ako príbeh motivovaného dievčaťa z pomerov, ktoré vonkoncom neboli finančne štedré. To, čo dosiahla, si musela tvrdo vybojovať vlastnou aktivitou, snahou a ochotou zájsť až tam, kam väčšina ľudí kvôli svojmu pohodliu už nezájde. Je to príbeh entuziazmu a chuti po živote a snahe získať z neho čo najviac. Pretože všetci máme iba jeden, len mnohí ho žijeme ako generálku.
5. Vaša dcéra Ela má sedem rokov a určite množstvo otázok nielen o Marse… Darí sa vám na ne odpovedať s uspokojením na oboch stranách?
Ela ma fascinuje viac ako ktokoľvek a čokoľvek iné. Má také úplne normálne, bežné otázky, ale občas pomedzi tú každodennosť ešte presvitá, že je v danej oblasti tabula rasa a že ja na ňu v istom smere píšem prvýkrát v živote. A vtedy cítim ohromnú zodpovednosť. V siedmich rokoch už nie je žiadne bábätko, v podstate je už „veľkáčka“ a aj jej otázky už nie sú také detsky naivné. Hoci… Na Veľkonočný pondelok sa ma tak úprimne a nevinne spýtala, či jej naozaj necháva v záhrade sladkosti veľkonočný zajačik a či to náhodou nerobím ja. Zo zásady jej nechcem klamať, takže toto bolo náročné. Vyvliekla som sa z toho tým, že som jej pustila video od sesternice, kde neterky hľadali po záhrade sladkosti. Bolo jej tak jasné, že k nim by som to už určite nestihla, čiže ja to nie som, a musí to byť predsa len ten zajačik. To magické myslenie plné detskej fantázie tam ešte stále je. Ale už začína aj pochybovať…
6. Prečo je dobré čítať deťom a s deťmi? A ako to máte u vás doma?
Naše čitateľské predstavy s Elou sa niekedy líšia. Máme určité spoločné styčné body, ale na mojej stupnici sú niektoré vyššie ako na tej jej a naopak. Napríklad Ďaleká cesta za domovom – tú knižku sme čítali už mnohokrát a bola by som naozaj rada, keby bola jej najobľúbenejšia, ale nie je. Ako každé dieťa aj ju pritiahne skôr milý, priamočiary príbeh a roztomilá obálka, preto máme v knižnici aj tituly ako napríklad Ňuňuškovia. Samozrejme, páčil sa jej Harry Potter, aj niektoré prattchetovky, ale odkedy má čítať skôr sama, je to ľahšie s knihami s minimom textu. A tu nastáva problém, pretože Ela je odchovaná na príbehových knihách, ktoré sú na míle vzdialené picture bookom. Tie ju nebavia, pretože sú o obrázkoch a ona má záujem o precízne vystavaný a podaný príbeh. Záchranou je komiks. Ideálny pomer ľahko čitateľného textu s obrázkami, do ktorých si môže vkladať vlastnú fantáziu. Dobrý detský komiks je na rozčítanie sa detí najlepší.
7. Dnes už aj v slovenskej fantastike rezonujú zvučné mená. Ale keby ste mali načrieť do jej najhlbinnejších počiatkov, koho by ste nám predstavili?
Slovenská tvorba fantastiky má hlboké korene. Málokto vie, kto bol Gustáv Reuss. Jeho meno a tvorbu nanovo oživuje literárna súťaž Cena Gustáva Reussa, ktorú organizuje mesto Revúca a zapojiť sa do nej môžu autori všetkých vekových skupín s dielami žánru sci-fi, fantasy a komiks. Vo svojom diele Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava (1856) Reuss zaujímavou dialógovou formou vyskladal až náučnú, vedecko-fantastickú knihu, v ktorej sa gemerský učenec Krutohlav v balóne dostane na Mesiac. Tento text bol publikovaný sedem rokov pred Verneovým románom Päť týždňov v balóne a deväť rokov pred románom Cesta na mesiac. Považujeme ho za prvé dielo žánru fantastiky u nás.
8. Ako vyzerá váš rebríček Top 5 filmových spracovaní literárnej fantasy?
Kniha a film sú pre mňa vždy odlišný zážitok a užívam si ich ako samostatné entity bez toho, aby som ich porovnávala. Aspoň sa o to snažím. Ako knihu som si užila Nekonečný príbeh od Endeho, ale milujem aj film, ku ktorému mal samotný autor veľké výhrady. Mne sa však páči presne taký, aký je. Pán prsteňov vznikal vo veľkej úcte ku knižnej predlohe a napriek tomu môžeme mať určité výhrady k filmovému spracovaniu. Podobne ako Blade Runner, ktorého predlohou je kniha Philipa K. Dicka – kniha aj film sú skvelé a obe zanechajú odlišnú emóciu. Klasickým príkladom pekného spracovania knižnej predlohy je aj séria Harry Potter. Filmy vznikali aj pod dohľadom autorky knižnej predlohy a zároveň so svojským prístupom režisérov jednotlivých filmov tejto série.
9. Prečo dnes ľudia majú tak radi fantastiku?
Fantastika poskytuje alternatívnu realitu, do ktorej sa môžeme aspoň na chvíľu uchýliť. Otvára nám dvere k inému mysleniu, vzťahom a nazeraniu na každodenný, nefantastický život. Trend dystopických young adult príbehov sa stále nevyčerpal, aj keď svoj boom už má za sebou. Sci-fi pomaly prestáva byť tým, čím bolo kedysi, pretože ho žijeme. Prežili sme éru celosvetovej pandémie, o ktorej sme donedávna sledovali len futuristické filmy, nastupujeme do éry, v ktorej bude hrať prím umelá inteligencia. Vyrastali sme na filmoch ako Terminátor či na knihách Isaaca Asimova, ktorý ešte v roku 1942 stanovil vo svojej poviedke tri základné zákony robotiky: 1) Robot nesmie ublížiť človeku alebo svojou nečinnosťou dopustiť, aby mu bolo ublížené, 2) Robot musí poslúchať človeka, okrem prípadov, keď je to v rozpore s prvým zákonom, 3) Robot sa musí chrániť pred poškodením okrem prípadov, keď je to v rozpore s prvým alebo druhým zákonom. Tieto zákony boli neskôr doplnené a obmieňané, ale stanovovali základný rámec, ktorý mal ochrániť ľudstvo. Aj AI bude nevyhnutné vtesnať do nejakého rámca, pretože aktuálne stojíme v súvislosti s jej využívaním na prahu úplne novej éry. A čo nám prinesie, to už nebude knižné či filmové sci-fi, ale naša budúca realita. V podstate sa však všetky tieto príbehy snažia nejakým spôsobom odhadnúť možnú budúcnosť a jej vývoj. A z histórie vieme, že mnohým autorom sa ich predikcie naplnili…
10. Hrdinovia fantasy príbehov sú zväčša obdarení rôznymi super schopnosťami. Aké sú super schopnosti Lucie Lackovičovej?
Dokážem zaspať takmer kedykoľvek a kdekoľvek. Spánok milujem a hoci viem, že jeho nedostatok a problémy s ním sú pliaga dnešnej doby, túto super schopnosť si vážim a hýčkam. Neviem či je to super schopnosť a určite sú mnohí, ktorí to dokážu oveľa lepšie, ale to, čo viem najlepšie, je vymýšľať si príbehy. Baví ma to a viem, že sa na seba môžem spoľahnúť v písaní. Je veľmi príjemné, keď človek nájde to, čo naozaj vie a čo ho zároveň baví.
Simonetta Zalová
foto Jana Liska Photography
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v júnovom čísle MIAU (2023)