Pohrebný tanec
Jazz v New Orleans nezomiera. Domácich sprevádza každodenne počas života i pri odchode z tohto sveta. Rodina a známi sa lúčia so zosnulým tanečno-hudobným sprievodom – na tzv. Second Line, rituálnej párty, hrajú miestni jazzmani, tancuje sa a kto má dosť odvahy, zlepšuje si náladu pivom zamaskovaným v novinách alebo servítke. Pohrebný sprievod pozostáva z troj- až šesťčlennej jazzovej dychovej kapely, hrá smútočné skladby a udáva hlavný rytmus ceremónie, preto ju volajú First Line. Za ňou kráčajú najbližší príbuzní, oblečení v čiernom. Sprievod za rodinnými príslušníkmi akoby k nim nepatril. Hrá tu iná kapela, Second Line, oblečená do farebných kostýmov, vo vzduchu sa prelínajú radostné tóny. Za kapelou sa v tanečnom rytme pohupuje zástup známych, kamarátov, ale hlavne ľudí z ulice, ktorí sa na pohrebe ocitli úplne náhodou. S tradíciou Second Line prišla v 19. storočí černošská komunita bývalých otrokov. V New Orleans v tom čase vznikali bratské spoločnosti, ktoré pomáhali oslobodeným otrokom začať nový život – postarali sa im o školu, poistenie, pôžičky aj pohreby. Aby spoločenstvá dali o sebe vedieť, prechádzali ulicami s hlasnou kapelou. Postupne hudbu so sprievodom zakomponovali aj do rozlúčky so zosnulým. Verili, že tanec s muzikou ochráni nebožtíka pred zlými duchmi. Dnes sa robí Second Line aj bez pohrebu. Komunity rituál organizujú každú nedeľu. Aj tu platí, že sa môžete pridať do zástupu tancujúcich. Second Line sa praktizuje výlučne v New Orleans a radi si ho objednajú aj Američania z iných štátov – ako hlavný program rozlúčky so slobodou.
Sladko až za ušami
New Orleans na juhu USA prezývajú aj Big Easy, hlavne pre jeho frivolnosť a pôžitkárstvo. Svetové hlavné mesto jazzu nadchne nespútanou energiou, ktorá vznikla vďaka spolunažívaniu africkej, americkej, talianskej či vietnamskej menšiny. Miestni obyvatelia milujú život a vedia si dopriať pôžitok vo všetkom, jedlo nevynímajúc. Dominuje tu kreolská kuchyňa a jej hlavným dezertom je žemľovka. V porovnaní s tou našou ju v New Orleans vyšperkovali vaječným pudingom a whisky krémom. Ďalšou populárnou špecialitou mesta sú beignets. Chuťovo sa približujú slovenským šiškám, chýba im však džem. Majú tvar trojuholníka, obdĺžnika alebo guľky a sú posypané štedrou porciou práškového cukru. Tradične sa k nim podáva čierna káva, ktorá neutralizuje presladený dezert. Beignets ochutnáte v lokálnych cukrárňach alebo kaviarni Café Du Monde, ktorá je otvorená do jedenástej večer.
Mágia na všetko
Narazíte na ne všade. Obchodíky s voodoo suvenírmi a pomôckami sú známe hlavne v uliciach Royal a Rampart Street. Nájdete tu voodoo bábiky rôznych veľkostí, farieb a dizajnov, bylinky, tinktúry, knihy… Voodoo sa dostalo do New Orleans vďaka haitskej komunite. Tej istej, ktorá do mesta priniesla jazzové pohrebné rituály. Domáci boli voči praktikám mágie Afriky spočiatku veľmi skeptickí, no zásluhou Marie Laveau sa to zmenilo. V meste ju poznali ako bylinkárku a pôrodnú asistentku. Bola tiež hlboko veriaca katolíčka a priazeň miestnych si získala tým, že dokázala prepojiť liečebné praktiky afrického kontinentu s katolíckou vierou. Marie Laveau sa starala hlavne o zdravie nižšej vrstvy. Dodnes sa na ulici St. Ann zachoval dom, v ktorom žila.
Dom, v ktorom nezablúdite
Volajú ich shot-gun domy a patria ku klasickej architektúre New Orleans. Stavali ich údajne tak, aby sa pán domu ubránil výstrelom od zadných dverí, keď sa pri vchodových dverách objavil lupič. Guľku totiž nemalo čo zastaviť, keďže medzi predným a zadným vchodom sa nestavala žiadna stena. Iný dôvod stavby bol i ten, aby v lete v dome bez zbytočných stien ľahko vznikal prievan, ktorý v horúčavách prinášal domácim obrovskú úľavu.
z americkej Louisiany
Ivana Grešlíková