Dnes máme výročie svadby. Dnes sa už svadby tuším nenosia. Mám pocit, že ho poznám odjakživa, keď som ho stretla, vedela som, že obaja nosíme na topánkach rovnaký smrad. Stretla som ho, keď som mala desať rokov. Prišli k nám s otcom Mihalkovičom na Silvestra, on hral na klavíri a v telke šiel film Ak sa nahneváme, budeme zlí. Potajomky sme si so sestrou klopkali na čelá a smiali sa. V šestnástich, keď som na gymnáziu takmer prepadla z matiky a fyziky, začal ma doučovať a ja som sa pred ním skrývala v maminej skrini. Mama ma odmietala zatajovať, sestra ma do nej vždy zlomyseľne zamkla a naschvál ho zdržovala. Naučil ma derivovať. Nikdy ma nenaučil geometriu ani deskriptívu a všetky prierezy ihlanom a kosoštvorce a kružnice urobil za mňa. Chodiť sme spolu začali na vysokej škole. Keď som si našla frajera, zrazu mi chýbali naše dlhé rozhovory u nás v izbe. Popri matike a fyzike sme prekladali Jeseninove básne, čítali Fromma aj Freuda, zhovárali sa o Ľudovítovi Štúrovi, ovoniavali talianske perá… Všelikto ma od takejto lásky odhováral. Chodil v dedovom železničiarskom kabáte a nosil čiapku, ktorej sa neskôr vravelo budajka. Niekedy som počkala, kým zo školy vyjdú všetky spolužiačky, až potom som sa za ním rozbehla. Na vojnu som mu napísala 400 listov, aby mal radosť každý deň. Keď sa vrátil, vzala som si ho za muža. Svadobnú kyticu privrel do auta tak, že ružiam ufikol hlavičky. Jednu z nich mu mama strčila namiesto pierka do vrecka. Je to fyzik. Do chladničky pchal plastelínové modely kryštalických mriežok, kým si nekúpil vlastnú stavebnicu. Aj tak sme v nej okrem tých kvázikryštalických mriežok bohviečo nemali. Vie hrať na klavíri. Nevie spievať. Má tisíc objektívov a robí nádherné fotografie. Na stole má neporiadok, ktorý sa nedá upratať. Zabudol na takmer všetky naše rodinné narodeniny aj meniny a nedáva vianočné darčeky. Boli sme spolu tuším všade. Raz som vo Francúzsku našla nádherný veľký zlatý prsteň, vzal mi ho a daroval ho prvej žobráčke na ulici, ktorú sme stretli s tým, že mi nájde krajší. V Amerike nám na terasu chodievali medvede. V Nemecku nás naháňali býky. Keď sa vrátil z Japonska, naučil nás ľúbiť japonské rozprávky. Každý večer si naleje víno. Všetko všade nechá a stále niečo hľadá. Nosí červené tričká, ktoré si vždy niečím obleje. Nosí červenú vetrovku aj červené ponožky. Krátke červené gate aj v zime. Biele lekárske strašné topánky, ktoré si kupuje v kulturáku. Chodí na kolobežke, bicykli alebo peši do Šenkvíc, po ceste fotografuje svetlo, a potom zmešká vlak a sedí na pive. Všade príde neskoro. A ja potom s ním. Odvšadiaľ odchádza posledný. A ja potom s ním. Vadíme sa spolu tak, že sa trasie modranský chotár a počujú nás na modranskom dolnom predmestí. Pozerá staré japonské filmy po japonsky a hoci nevie jazyk, rozumie im. Z Japonska mi priniesol bábiku. Z Ameriky básne Emily Dickinson. Číta básne. Číta prózu. Keď ide do obchodu, je tam pol dňa a polovicu vecí nedonesie. Alebo odtiaľ telefonuje a pýta sa ma, kde to v tom obchode je. Keď vodil deti do školy, buď nemali tašky, alebo šli do školy v pyžame. Odvšadiaľ prinesie nejakú krabicu a nechce ju potom vyhodiť. Jedna v druhej kopia sa ako matriošky na povale. Nič nechce vyhodiť. Všetko sa kopí na povale. Nerozpráva sa so mnou. Stále pracuje. Niekedy sa rozpráva sám so sebou. Nepočúva ma. Možno keby som prehovorila z toho počítača, čo má na stole. Dokáže ma nahnevať tak, že by som ho zabila. Nestará sa o záhradu. Ružiam v nej porobil nádherné portréty. Z lesa nosí všelijaké konáre a pne a hocikde ich vystavuje… Robí veci, ktoré by nasrali aj mŕtveho. Urobil mi deti, za ktoré by som položila život. Aj on. Vstával k nim v noci so mnou, ako keby ich kojil, túlal sa s nimi po chotári, hrával sa s nimi s takou vervou, že zavše sa hral sám, učil sa s nimi s takou vervou, že zavše odpadávali od únavy. Postavili sme spolu vežu z lega od zeme po plafón a potom sme sa báli pohnúť, aby nespadla. Keď som kúpila kozu, on sa so mnou o ňu staral. Keď syn rybičky, čistil akvárium. Keď žil v zahraničí, písal nám domov dlhé listy a ja som ich nahlas čítala deťom. Vždy im nosil kufre plné darčekov. Stále nás všetkých fotil a fotí ešte stále, hoci sme už veľkí, niekedy si tie fotky všetci pozeráme. Nepoznám väčšieho čudáka, ako je on. Nepoznám zaujímavejšieho a múdrejšieho chlapa, ako je on. Sme spolu tridsaťtri rokov. Je to prístav plný prekvapení, aké chceš zažiť. Je to prístav plný prekvapení, aké nechceš zažiť. Maják čo občas nebliká, ale vieš, že je tam. Výnimka, čo potvrdzuje pravidlo aj plavidlo aj platidlo… Kedysi dávno mi do listu z vojny napísal: „Nemať nič a strážiť si to, aby nám ľudia nezávideli…“ To sa nám za tých tridsaťtri rokov tuším podarilo. Najzaujímavejší a najmúdrejší muž, akého som stretla. Aj zaňho by som položila život. On za nás tiež.
Keď ho stretnete v niekde modranskom chotári, strateného v obchode, v červenom tričku, s fotoaparátom, na kolobežke, alebo na vedeckej konferencii, pošlite ho vždy domov, lebo určite naňho čakám.
Prajem vám farebné jesenné dni plné dobrého fotografického svetla, vedľa niekoho, koho máte radi, vaša Veve
Veronika Šikulová