Pre Christiana Diora, kráľa francúzskej haute couture, to bola jeho malá sestra Catherine, ktorá ho inšpirovala k jeho prvým kreáciám. Dlhé sukne, korzety, zvýrazňujúce ženské krivky a do toho vôňa ruží, jazmínu a konvaliniek. Miss Dior, parfum, ktorý nám tak krásne vonia už desiatky rokov, Dior pomenoval po svojej sestre. Bola skromná, vždy sa držala v úzadí a jej život bol celkom odlišný od lesku, v ktorom sa topil jej slávny brat. A plný otáznikov, na ktoré nikdy neodpovedala…
Píše sa rok 1944. Mladé dievča na bicykli si to šinie po moste nad Seinou. Vietor jej rozfúkava vlasy, dážď bubnuje do čela, ale ona sa nedá odradiť. Má dvadsaťštyri rokov, je zaľúbená a verí, že koná pre dobro veci. Vo vrecku skrýva správy, ktoré musí odniesť na miesto určenia. Pracuje pre francúzsky odboj. Verí tomu, čo podniká a hlavne, nesmie sklamať svoju lásku. Ani na chvíľu si nepripúšťa nebezpečenstvo, ktoré jej môže hroziť. Je statočná, alebo len naivná? Jedno aj druhé, ale v každom prípade ide do boja s otvoreným srdcom. Riziko podceňuje.
Christian svoju sestričku Catherine, najmladšiu z piatich súrodencov, miloval. Čo ich spájalo? Detstvo v Normandii, v Granville, ktoré si užívali vo voňavom objatí kvetov. A to im zostalo po celý život. Z tejto nežnej vášne vznikol parfum Miss Dior, prvý voňavý produkt z dielne Christiana Diora, ktorý dodnes oslovuje milovníčky jemných kvetinových vôní.
Čo by sme mali vedieť o Catherine? Počas druhej svetovej vojny sa stala aktivistkou odbojového hnutia a keď ju zatklo gestapo, nikdy o traumách sprevádzaných mučením a ani o tých, ktoré nasledovali v koncentračnom tábore, nehovorila. Justine Picardie, šéfredaktorka britského Harper´s Bazaar, mala s tým problém, keď písala knihu Miss Dior. Catherinin život musela vyskladať z výpovedí jej súpútnikov. lebo o zverstvách, ktoré videla a zažila, zaryto mlčala a tajomstvá z tých čias si vzala do hrobu.
Príbeh Catherine začal odvíjať v Granville, na rodinnom sídle Rhumbs v Normandii. V idylickom prostredí pri mori kraľovala mama Madeleine so svojou záhradou a túto lásku ku kvetom prenášala aj na svoje deti. Najmä na Christiana a Catherine. Mamu Christian zbožňoval a jeho prvá kolekcia Miss Dior sa niesla v znamení synovskej lásky k nej. Krásnej, elegantnej a láskavej Madeleine. Dlhé sukne a symetrická ženská línia boli spomienkou na časy, keď sa s matkou prechádzal po záhradách v Rhumbs, kde si užíval jej prítomnosť a Catherine túto gracióznosť po nej zdedila. Otec Maurice Dior bol z iného súdka. Staral sa o rodinný podnik na výrobu hnojív a hlavne sa mu daril obchod s prírodným vtáčím hnojivom guano. A Madeleine napriek (alebo aj kvôli) nelákavým arómam, ktoré sa vytvárali v okolí ich domu, pestovala voňavé kvety.
Od trinástich bez matky
Do Rhumbs sa Diorovci nasťahovali začiatkom 20. storočia. Madeleine mala vtedy iba devätnásť rokov a tu vychovávali svoje deti – Raymonda, Bertranda, Jacqueline, Christiana a Catherine. Veľa času trávili aj v Paríži, hlavne preto, aby Christianovi, ktorý sa javil najšikovnejší medzi deťmi, umožnili štúdium. Catherine sa učila doma s guvernantkou a na dievčenskej škole v Granville. O guáno, hnojivo z Latinskej Ameriky, ktoré tvorilo súčasť rodinnej tradície, ani ona, ani Christian nejavili záujem. Radšej sa obšmietali okolo mamy a nasávali vedomosti o pestovaní kvetín. To ich s ňou spájalo a kým žila, tvorili nerozlučnú trojicu. „Mama mala veľký vplyv na smerovanie môjho brata. Bola veľmi elegantná a šarmantná a mala dobrý vkus. Christian sa vďaka nej začal zaujímať o módu. Vzala ho do parížskeho salónu návrhárky Rosine Perrault na rue Royale, a ten ho nadobro opantal. Rada sa obklopovala krásnymi vecami a môj brat to po nej zdedil,“ prezradila Catherine, ktorá má v rodnom liste pri dátume narodenia 2. august 1917 uvedené aj ďalšie mená Ginette a Marie.
Súrodenci Diorovci to nemali v živote ľahké. Raymond sa po bombových útokoch počas prvej svetovej vojny nedokázal psychicky spamätať, prerušil styky s rodinou, utiahol sa do úzadia, kde sa pokúsil písať, no nevyšlo mu to. Mladší Bernard podľahol už v mladom veku depresiám a nikdy sa z nich nevymanil. Mama sa kvôli synom veľmi trápila a skoro, vo veku 51 rokov, umrela. Catherine mala vtedy len trinásť, no ani jeden z bratov jej nestál po boku. Raymond a Bertrand trpeli duševnými poruchami a Christian sa zatiaľ iba hľadal vo svete umenia a módy. A bol tu ešte otec, ktorý po smrti milovanej ženy stratil pôdu pod nohami. O sestre Jacqueline niet nikde ani zmienky. Našťastie bola tu verná Marta, guvernantka rodiny, ktorá sa ujala chodu vecí. Presťahovala Mauricea z upršanej Normandie do slnečného Provensálska na farmu síce bez elektriny a plynu, ale do lona krásnej prírody. Catherine šla s nimi, no na vidieku sa cítila osamotená, nudila sa a keď jej Christian ponúkol spoločné bývanie v parížskom hoteli, s radosťou súhlasila. Písal sa rok 1936 a v tom čase bolo praktické bývať práve v hoteloch. Veľa umelcov, vrátane Jeana-Paula Sartra či Simone de Beauvoir si vybrali práve túto formu bývania, aby sa vyhli plateniu daní. Christianovi sa začalo dariť a stal sa módnym štylistom pre známe parížske módne domy.
Catherine v Paríži
Napriek dvanásťročnému vekovému rozdielu Christian a Catherine mali veľa spoločného. Okrem vášne ku kvetom to bolo umenie a hudba. Catherine nikdy nepatrila k ženám, ktoré sa spoliehali na to, že budú profitovať z peňazí rodičov či manžela. Chcela si zarobiť na seba vlastnými rukami. Zamestnala sa v obchode, kde predávala klobúky a rukavice a že si túto slobodu užívala, svedčí aj fotografia z tých čias. Mladé, pekné, veselé dievča s iskrou v očiach. A tešila sa aj, keď ju brat obliekal do svojich prvých kreácií. „Mal rád kostýmy a raz ma obliekol ako Neptúna do sukne so vzorom mušieľ, inokedy do ručne maľovanej škótskej sukne.“ Vyrastala z nej šik mladá dáma, stala sa prvou bratovou modelkou. Pristali jej strohé línie, lebo jej štíhla postava a súmerná tvár si priam pýtali tento štýl oblečenia. Elegancia spojená s noblesou z nej prirodzene vyžarovali. Nemusela to hrať, mala to v sebe.
Paríž bol v tom čase otvoreným mestom, prístupným pre všetky odbočenia od tradičných morálnych princípov. Catherine sa nikdy nepozastavovala nad sexuálnou orientáciou svojho brata, veď v umeleckom svete, kde sa pohybovali, bolo bežné, že mužsko-mužská a tiež žensko-ženská láska sa akceptovala bez zbytočných poznámok.
Brat a sestra si spolu užívali parížsky život a ako sa Christianovi vo svete módy začalo dariť, mohol si dovoliť prenajať byt na rue Royale, jednej z najznámejších parížskych ulíc, kde sa sústreďoval svet módy. Catherine v ňom mala svoju izbu a z tohto obdobia pochádza aj niekoľko z mála fotografií, kde pózuje ako modelka svojmu bratovi. Niekde vtedy sa v hlave Christiana začala rodiť myšlienka na módnu líniu, ktorá zmenila svet módy – šaty pre elegantnú, ale svojskú a rafinovanú Parížanku.
Dievča na bicykli
Túto idylickú éru však zasiahla apokalypsa 3. septembra 1939. Všetkých mužov od dvadsať do štyridsaťosem rokov povolali do vojny. V krajine vypukla panika. Ľudia opúšťali domovy a hromadne odchádzali, niekedy aj bez konkrétneho cieľa, len aby boli preč od blížiaceho sa frontu. 10. júna 1940 už hákové kríže zdobili Eiffelovku aj Víťazný oblúk, očakávajúc návštevu Hitlera. Nemci hovorili o Paríži ako o hračke, ktorú dostanú a na ktorú sa tešia. Vďaka prímeriu medzi Nemeckom a Francúzskom sa Christian dostal do civilu a spolu s Catherine sa uchýlili do domu v Provensálsku. Zatiaľ čo sa krajina zmietala v kŕčoch zo strachu z budúcnosti, Christian sa našiel v záhradkárskych prácach. Pestoval zeleninu, ďaleko od vojnou hroziaceho vrenia. Catherine sa nestačila čudovať, ako zručne narába s debničkami, ktoré nakladali na auto a viezli na trh v Cannes. Život na vidieku sa však horšil, Nemci si uzurpovali čoraz viac francúzskej produkcie pre svoje potreby. Christian sa rozhodol vrátiť do Paríža, aby sa venoval svojmu remeslu a Catherine zostala v Callian, aby sa starala o otca. A vtedy stretla muža, ktorý jej zmenil život. Hervého des Charbonneries, hrdinu odboja.
V živote Catherine Dior figuruje niekoľko otáznikov. Nikdy nenapísala spomienky a k svojmu súkromiu sa vyjadrovala minimálne. Autorka jej životopisu sa mohla len domnievať, či jej aktívna účasť v odboji nebola len snaha zapáčiť sa a imponovať mužovi, ktorého ľúbila. Ani roky po Catherininej smrti sa nedozvedela podrobnosti o jej vzťahu s ním. Všetci, s ktorými hovorila, zachovali diskrétnosť. Vieme len, že sa zoznámili v novembri 1941, keď bolo Francúzsko v bojovom ošiali a keď sa vytvárali siete odboja. Hervé sa narodil v tom istom roku ako Christian (1905). Bol ženatý a mal tri deti. Vyštudoval politické vedy a stál v prvých šíkoch odboja spoločne s manželkou Luciou. S Catherine sa stretli v obchode, kde ona hľadala rádio, lebo potrebovala zdroj informácií o priebehu vojny, hlavne správy BBC, ktoré pravidelne vysielali rozhovory s generálom De Gaullom.
Hervé sa angažoval v odboji F2, ktorý vznikol v roku 1940 a pracoval pre poľskú a britskú tajnú službu. Po invázii nemeckých vojsk do Poľska v roku 1939 presídlila poľská tajná bezpečnostná služba do Paríža a úzko spolupracovala s britskou tajnou službou. Na jej čele stál Wilfred Dunderdale, muž ako okopírovaný z kníh Iana Fleminga, jeho blízkeho priateľa. Mal vášeň pre športové autá a rovnako ako James Bond, kultivované vystupovanie, diár plný kontaktov na krásne dámy a určite pil Martini. Samozrejme, pretrepané, nemiešané…
So špionážnymi depešami pod sukňou
Dostupné informácie naznačujú, že keď sa prevalila aféra medzi Catherine a Hervém, Lucia zachovala dekórum a manželia sa rozišli v dobrom. Rozvod sa však nikdy nekonal. Catherine žila život slobodnej ženy a práve sloboda bola jej hnacím motorom, ktorým sa v živote riadila. Prenajala si byt neďaleko Hervého a pendlovala medzi Parížom a Cannes. V radoch odbojárov dostala pseudonym Caro a jej úlohou bolo distribuovať informácie o aktivitách skupiny a roznášať ich medzi jej členmi. Pohybovala sa na bicykli a najazdila denne desiatky kilometrov, kým splnila svoje zadania. V tomto období sa hlavne mladé ženy angažovali v ilegálnom hnutí. Boli nenápadné, pôsobili nevinne a prečo by niekto podozrieval dievča na bicykli, že má pod sukňou skryté špionážne odkazy?
No nebolo to bez rizika. F2 patrila k najdôležitejším skupinám odporu, ktoré fungovali v Európe. Mala okolo 2.500 agentov, z toho tretinu tvorili ženy. Asi 900 z nich zajali, odvliekli do koncentračných táborov, alebo usmrtili. Jedna z najlepších priateliek Catherine, ktorá s ňou pôsobila v odboji, na otázku, čo by urobila, keby ju zatkli a odsúdili na smrť, povedala, že pre ten prípad mala vždy pripravenú malú pilulku, ktorú by užila…
Catherine písala správy adresované britskej tajnej službe na písacom stroji, ktorý používala po celý život. Okrúhle klávesnice, ručné posúvanie riadkov. Keď nemecké tajné služby začali rozťahovať svoje siete v oblasti Provensálska, Hervé šifrovaným telefonátom s odkazom, že sa stretnú na večeri u jej strýka v Paríži, vyslal Catherine odkaz, nech čo najrýchlejšie odíde. Poslúchla a nasťahovala sa do bratovho bytu na rue Royale. Christian v tom čase pracoval pre Luciena Lelonga, prezidenta komory francúzskej haute couture. Kým jeho sestra riskovala život pre odboj, on a jeho kolegovia z oblasti módy nezatvorili svoje ateliéry, ba práve naopak, vychádzali v ústrety požiadavkám nemeckých okupantov, hlavne ženskej klientele, ktorá sa chcela obliekať podľa parížskej módy. Na rue Royale si Christian zariadil byt podľa svojich predstáv. Starožitný nábytok, klasicistické obrazy, kvety. A privieral oči nad činnosťou sestry, ktorá prijímala návštevy odbojárov a stále niekam jazdila na bicykli. Radšej o tom nechcel nič vedieť. No vnímal to podľa vtedajšej tendencie: áno, spolupracovať s odbojom bolo v móde…
Gestapo a mučenie
V júli 1944 sa spustila veľká akcia. Dvadsaťšesť členov odboja zo skupiny F2 zadržalo gestapo, vrátane Catherine a odvliekli ich na rue de la Pompe, do sídla, kde ich podrobili nemilosrdnému vypočúvaniu. Catherine zatkli na námestí Trocadéro 6. júla 1944 o 16.30, kde mala stretnutie s kamarátkou z odboja. „Keď som prišla do bytu, začali ma vypočúvať. Chceli vedieť, ako som pracovala pre odboj a kto boli moji nadriadení. Výsluch sprevádzal násilnosti, kopance, buchnáty. Keď zo mňa nič nedostali, vzali ma do kúpeľne, kde ma vyzliekli a ponárali mi hlavu do vane s ľadovou vodou. Keď mi dali možnosť nadýchnuť sa, kládli mi otázky. Zapierala som, kým som vládala…“ Tento krutý výsluch sa opakoval deň čo deň. Ale ona mlčala. Žiadne meno odbojárskych kolegov nevyslovila…
Nikdy nevydala svedectvo o detailoch trýznivého mučenia, ale z memoárov jej súpútničok, ktoré ho absolvovali, vychádzali desivé skutočnosti. Chlapi, ktorí viedli výsluch, boli neustále opití, vymýšľali tie najkrutejšie formy mučenia, sexuálne násilie nevynímajúc. A pili pritom šampanské, vyžívajúc sa z tohto obscénneho divadla. Catherine nikdy neotehotnela a táto skutočnosť sa podľa slov jej synovca Nicolasa pripisovala dôsledkom krutého mučenia… Výpovede o neľudských formách výsluchov na rue de la Pompe majú tisícky strán. Catherine sa po neúspešných vypočúvaniach dostala do väzenia, a tam čakala na verdikt. Potom ju naložili do transportu, ktorý mieril do koncentračného tábora v Ravensbrücku. Vyčerpaná, vyhladovaná, zničená z mučivých vypočúvaní. Vlakom vo vagónoch, kde ich naskladali ako sardinky, alebo pešo za sprievodu brešúcich psov. Schnell, schnell!! – boli prvé nemecké slová, ktoré sa naučila… Christian nemal o nej žiadne správy a snažil sa zohnať všetky možné kontakty, aby zistil, kde sa nachádza. Bez výsledku.
Peklo v lágri
V koncentračnom tábore mala číslo 57813. Iba číslo, o jej pôvode nikto nič nevedel. Počas šiestich rokov existencie tábora prešlo jeho bránami 130.000 žien, pričom sa odhaduje, že 90.000 z nich bolo usmrtených. A podmienky na život, alebo lepšie povedané živorenie? Na jednom lôžku tri ženy. Bez šance vyspať sa. Toalety alebo sprchy? Beznádejne upchaté a nefunkčné. Od skorého rána do neskorého večera ťažké fyzické práce. Strava? Polievka s kúskom chleba. Všade naokolo zápach, choroby, brešúce psy, kričiaci strážcovia a strach visiaci vo vzduchu, kedy sa vyriekne ortieľ smrti a skončia v plynovej komore. Buď poslúchali a pracovali, alebo ich nemilosrdne postavili ku stene. Catherine mlčky trpela a čakala. Verila, že príde deň… Christian a Hervé šaleli od strachu, nič o nej nevedeli. Ona zatiaľ nespávala, nejedla a tvrdo drela od svitu do mrku. Vedela, že keby porušila disciplínu, neprežije. Prevážali ju z jedného koncentračného tábora do druhého a ako sa blížil koniec vojny, stále častejšie. Po uväznení v Ravensbrücku pokračovala do vojenskej väznice v Torgau, neskôr do Abberode, koncentračného tábora, satelitu Buchenwaldu a napokon do tábora Markkleeberg neďaleko Lipska. Pri živote ju držala jedine nádej, že sa raz vráti do milovaného Provensálska, k Hervému a svojim ružiam.
Keď v apríli 1945 začali americké vojská a spojenecké armády oslobodzovať koncentračné tábory, nacisti vyhnali zajatcov von a nechali ich pochodovať dni a noci, len aby sa nedostali do rúk „nepriateľom“. Catherine sa podarilo utiecť a oslobodiť z pochodu smrti 21. apríla 1945 niekde pri Drážďanoch. Za oslobodenie vďačila sovietskym vojakom, no, ako história píše, vojaci Červenej armády si užívali znásilňovanie žien, kade chodili. Catherine o týchto krutostiach mlčala, pochovala ich v sebe, ináč by sa zbláznila. Hervé sa po neúspešnom pátraní vzdal nádeje, že svoju lásku ešte uvidí a Christian našiel kotvu v práci a vo veštici, ktorá mu predpovedala, že sestra sa mu vráti. A skutočne sa vrátila. V máji 1945.
Znovuzrodená
Na fotografiách po návrate z tábora možno vidieť dve tváre jednej ženy. Na tej, kde ju ovenčili niekoľkými medailami za statočnosť, je strohá, ba až prísna… vie svoje, ale nič nepovie, nevydá svedectvo. Chce na hanebný spôsob vypočúvania a mučenia zabudnúť, ako aj na udalosti, ktoré zažila v koncentračných táboroch. Na jej tvári nie je ani náznak úsmevu, jej oči zostali prázdne. No o pár mesiacov neskôr, na farme v Provensálsku je to už iná Catherine. Po boku má Hervého, brata Christiana a dušu rodiny Martu. Vyzerá staršie ako na 27 rokov, no evidentne jej blízkosť rodiny pomohla dostať sa z najhoršieho. Hervé bol ten, kto ju prebral k životu. Na jeseň 1945 sa spolu vybrali do Paríža a začali podnikať s kvetmi. Nelenilo sa jej vstávať ráno o štvrtej, aby šla na trh a nakúpila kvety, najmä konvalinky, ktoré potom exportovali do celého sveta. Postavila sa na nohy, ale zdravá nebola. Trpela artritídou, reumou a mala problémy s obličkami. A tiež bojovala s nespavosťou, nočnými morami, výpadkami pamäti, úzkosťami a depresiou. Hoci navonok mlčala o hrôzach mučenia, na procese chladnokrvne usvedčila všetkých, ktorí sa podieľali na neľudskom vypočúvaní.
Po vojne sa otvoril svet aj pre módnych návrhárov. Bolo to komplikované obdobie. Počas vojny boli dôležitými klientmi veľkých módnych domov nemeckí okupanti a ich paničky. Po vojne to boli hlavne obchodníci, ktorí zbohatli kšeftovaním na čiernom trhu. Žiadna sláva, ale v obchodnej abecede sa na morálne prostriedky nepozerá… Christian nebol zo svojich klientov nadšený, ale žil pre svoju prácu. A pre sestru. Nevedel, čo má od šťastia, že sa vrátila, urobiť. A priznal, že žije s dvomi osobami v jednom tele a Catherine bola tým stabilným pilierom, o ktorý sa opieral. Sestru miloval a keď sa vrátila, keď ju mohol objať, inšpiroval sa láskou k životu a začal tvoriť kolekciu pre ženy, ktoré tak obdivoval. Catherine stála na prvej priečke rebríčka. No ona odmietala byť na výslní. Hoci ju všade oslavovali ako hrdinku odboja, nechcela ťažiť z tohto titulu. Áno, fandila bratovi, ale keď mala stáť vo svetle reflektorov na jeho prehliadke, radšej sa stiahla do úzadia. Nedokázala žiť život vo veľkom svete. Jej telo aj duša boli príliš poznačené mukami vojny.
Andrea Miková
foto Profimedia a archív Christian Dior
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2022)