Hoci po absolvovaní jej kurzu nebudete vedieť útočníkovi vykĺbiť ruku na desať spôsobov, naučíte sa predísť nepríjemným situáciám, kdekoľvek sa za seba postaviť a uniknúť nebezpečenstvu. Bianka Urbanovská je totiž lektorkou povzbudzujúcej sebaobrany (empowerment self defense), ktorú učí pod názvom ZA SEBA. Základnou prevenciou násilia, hovorí, je nastavenie si hraníc, komunikácia a deeskalácia.
1. Brezová pod Bradlom, Bratislava, Haag, Kostarika… Ak by ste mali charakterizovať tieto štyri body na mape vášho života, čo všetko by ste k nim priradili?
Na Brezovej som vyrastala, chodila do folklórneho súboru, zažívala prvé lásky a sklamania. Bol to relatívne pokojný život dievčaťa v malom meste. Školu som navštevovala v Myjave. Po ukončení gymnázia som nevedela, čo presne chcem študovať, takže rok angličtiny v Bratislave mi vtedy prišiel veľmi vhod. Na vysokú školu som odišla do holandského Haagu. Haag sa mi spája s pocitom samostatnosti, dobrodružstva, dennodenného bicyklovania… Dva roky som popri štúdiu pracovala, takže mi veľa času na typický študentský život neostávalo. Veľmi som to tam mala rada – vedela som si predstaviť, že tam ostanem žiť. Na Kostariku som sa dostala celkom náhodne. Nezískala som štipendium, ktoré som chcela a bola som zúfalá, keďže sa mi žiadny dostupný program v blízkosti nepozdával. Bola som však v kontakte s jednou talianskou profesorkou, ktorá ma učila na zimnej a letnej škole predmety ako „biznis a mier“ či „udržateľný rozvoj“, ktorých obsah bol veľmi praktický. Navrhla mi pozrieť sa na programy University for Peace (UPEACE) sídliacej v kostarickom meste Ciudan Colón. Ako brigádničke na projekte pre OSN sa mi podarilo získať veľkú zľavu na štúdium, inak by to bolo pre mňa takmer nemožné. Kostarika mi dala do života strašne veľa. Keďže som nemala pracovné víza, venovala som sa dobrovoľníctvu. Stavali sme domy, pomáhali mestám a osadám s recyklačným programom, čistili lesy. V Kostarike som sa tiež prvýkrát stretla s pravidelnými výpadkami elektriny či vody, čo mi dalo iný pohľad na hospodárenie a šetrenie životným prostredím.
2. Ako beží študentský život na Kostarike?
Keby som mala možnosť ísť na akúkoľvek školu, znovu by som si vybrala UPEACE. Skromné priestory obklopené prírodou, skvelé jedlo, personál z celého sveta, dôraz na kritické myslenie a v prípade našej fakulty desiatky praktických výletov po krajine – zisťovali sme a porovnávali, čo všetko vyžadujú pestovanie kávy či rôzne nekonvenčné spôsoby farmárčenia. Vo voľnom čase som chodila hrať do miestneho amatérskeho orchestra, ako môj posledný koncert sme hrali ľudové piesne z Brezovej, ale aj zvyšku Slovenska. Bol to veľký hit. V rámci záverečného projektu sme so spolužiačkou odišli do dedinky na severe krajiny a založili tam organickú farmu.
3. A postavenie žien v Kostarike?
Toto som pred príchodom do Kostariky vôbec neriešila. O to väčší bol môj šok, keď na mňa pri ceste po chodníku prvýkrát zatrúbilo auto a vykukol z neho cmukajúci chlap. Myslela som, že je to veľmi ojedinelý prípad, žiaľ, mýlila som sa. Takéto veci sa tam diali na dennom poriadku a boli aj dôvodom, prečo som sa chcela naučiť brániť. Pýtala som sa domácich žien, či im to nevadí a vždy mi povedali, že vadí, ale nejako si zvykli. Mne sa zvyknúť nepodarilo. Stres z chodenia po vonku umocňoval fakt, že v meste vypadávala elektrina takmer vždy, keď bola väčšia búrka. Nikdy som takéto správanie mužov nevnímala ako spoločenský problém, skôr ako zlyhanie jednotlivca. Až na kurze sebaobrany mi začalo dochádzať, že tých, ktorí obťažujú a tých, ktorí to potichu schvaľujú, je toľko, že sa to musí považovať za zlyhanie spoločnosti. Odvtedy sa na pokrikovanie a násilie pozerám inak. V realite je situácia žien v Latinskej Amerike dosť nešťastná. Celosvetovo sú mnohé krajiny z tejto časti sveta na vrchole rebríčka násilia na ženách, väčšinou ide o partnerské násilie. V Kostarike štatistika uvádza jednu zavraždenú ženu za týždeň, a to ide o ešte veľmi bezpečnú krajinu v porovnaní s okolitými. Často to boli práve príslušníci polície, kto na ženy a neplnoleté dievčatá pokrikovali na ulici. Nemožno sa potom čudovať, že žena nepríde nahlásiť násilie na políciu.
4. Keď ste sa prihlásili na kurz sebaobrany, asi ste sa chceli predovšetkým naučiť biť…
Určite. Potrebovala som zo seba dostať nervy a frustráciu z každodenného ponižovania na uliciach. Mala som pocit, že inak sa brániť ani nedá. Namiesto toho sme prvú hodinu rozoberali skúsenosti, osobné hranice, intuíciu a naučili sa asi len jednu fyzickú techniku. Tá hodina však dala všetkým mojim životným skúsenostiam nový rozmer. Začala som vnímať, kedy mi kto a ako prekročil (viac či menej) hranice, ale aj kedy som to spravila ja.
5. Spomínate si na nejaký zásadný moment počas kurzu, keď ste pochopili, že to, čo sa učíte, má pre vás zmysel, aj keď nemusíte hneď vedieť niekomu zasadiť pravý hák?
Nepovedala by som, že som prežila akési náhle osvietenie. Skôr šlo o dlhší proces, ktorého súčasťou boli rôzne fázy – nadšenie, odmietanie, tzv. „aha momenty“, pochopenie, zmierenie sa s tým, čo sa mi stalo. Pamätám si, že po jednej hodine som kráčala s ostatnými babami z kurzu a cítili sme sa plné energie, odvahy a povzbudené. Zrazu sme vedeli, že máme právo sa ozvať, utiecť, fyzicky sa za seba postaviť. Odmietali sme, že by sme čo len na minútu nechali niekoho, aby nám robil to, čo samy nechceme, lebo „sa to patrí“. Presne preto sa náš systém nazýva povzbudzujúca sebaobrana – zrazu máte možnosti žiť vo väčšom bezpečí a vďaka tomu máte i väčšiu kontrolu nad vlastným životom. Nech už je vaše rozhodnutie akékoľvek, je VAŠE. Vtedy som si povedala, že chcem, aby toto zažila každá žena v mojom okolí a keď bola možnosť, prihlásila som sa na lektorský kurz.
6. Hovoríte, že sebaobrana nie je len o fyzickom výkone. Podstatnou časťou je vedieť si stanoviť hranice. Prečo a načo je to dobré?
Keď si vezmeme, koľkým (potenciálne) konfliktným alebo nepríjemným situáciám denne čelíme, je jasné, že drvivú väčšinu z nich nebudeme riešiť fyzicky. Príkladom sú nepríjemné otázky zo strany rodiny, nechcené dotyky tela a sexualizované komentáre v práci či v mestskej doprave a podobne. Neznamená to, že sa za seba nemôžeme postaviť. Práve na to je tu slovná sebaobrana, psychická príprava a možnosti vyhľadania pomoci.
7. Akým najčastejším stereotypom ženy podliehajú, keď príde na vymedzovanie hraníc?
Opísala by som to vetami, ktoré odjakživa pri nastavovaní hraníc ako ženy a dievčatá počúvame a za tie roky sme sa s nimi zžili: „Nebuď hysterická.“, „To sa ti len zdá.“, „Veď sa nič nedeje.“, „Ale on ťa má rád.“, „Zaslúžila si si to.“, „To sa na dievča nepatrí.“ Keď k tomu pridáme mýty, že ako ženy sme pri násilí absolútne bezmocné a mali by sme sa radšej poddať, alebo fakt, že keď o násilí hovoríme, len málokto nám verí, máme celkom presný obraz o tom, prečo je pre ženy výzvou nastaviť si hranice a udržať si ich.
8. Existuje čosi ako univerzálne „od – do“, ktoré platí u všetkých žien rovnako? Alebo čo jednu ani nepohne, môže absolútne vadiť druhej?
Osobné hranice sú veľmi subjektívne. Znamená to, že každý človek môže rovnakú situáciu vyhodnotiť rôzne alebo sa pri nej inak cítiť. Hranice sú ovplyvnené pocitom a reakciou tela či mysle, skúsenosťami, našim morálnym kompasom, stereotypmi alebo pohľadom na svet. Skvelým príkladom je potľapkanie po zadku partnerom na verejnosti – pre niektoré ženy je to absolútne neprípustné, niektorým sa to zasa páči. Samozrejme, existujú isté vzorce správania zo strany agresorov a ich terčov, kde vidno, že sú hranice maximálne posunuté. Príkladom je, keď mi študentka povie, že sa jej niečo vo vzťahu nepáči alebo jej to vyslovene ubližuje, ale zvykla si. Deťom je zasa dôležité vysvetliť, že hoci im záujem zo strany 40-ročného muža môže byť príjemný (necítia strach, aspoň zatiaľ), existuje však prevaha, ktorú nad nimi ten človek má, a tou sú desiatky rokov skúseností a zručností manipulácie.
9. V akých prípadoch sa vo vás okamžite rozbliká červený semafor?
Veľmi závisí od situácie, ale spoľahlivo hodí do červenej, keď sa niekto o ženách vyjadruje ako o druhoradých bytostiach, má potrebu sa povyšovať a zosmiešňovať alebo rovno uráža ľudí za to, akí sú (či už výzorom, zdravotne, alebo inak).
10. „Prečo ste prišli na tento kurz?“ To je prvá otázka, ktorú účastníčkam kladiete. Aké nasledujú odpovede?
Väčšinou ide o to – naučiť sa komunikovať a vystupovať asertívne, nemať strach z trápnosti, ktorá môže vyplynúť z momentu, keď sa za seba postavia. Taktiež ich zaujíma, ako pomôcť niekomu inému – to ma veľmi teší. Mladšie ročníky sa tešia aj na aktívnu, fyzickú časť kurzu.
Simonetta Zalová
foto Michaela Brunovská
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2022)