A už ho tu máme… Už oproti nám kráča… S neodmysliteľnými fúzikmi, okuliarmi s modrým nádychom, vlnitými vlasmi okolo čela… a so svojím zvláštnym smútkom. Desaťročia mu sedí na tvári. Napriek tomu, že je herec prvej ligy, že má astronomické zárobky, že má vydarenú „bokovku“ – hudobnú kariéru, v ktorej mu to takisto parádne fičí… Johnny Depp toto všetko má. Tak prečo tie večne miznúce a opäť sa vynárajúce životné smútky?
Odpoveď je predsa úplne jasná. Vám by nebolo do plaču, keby si vás a vaše manželské trampoty niekoľko týždňov v priamom prenose vychutnával celý svet? Vy by ste neupadali do melanchólie, keby ste videli, ako sa v médiách krížom krážom cez kontinenty pretriasa, či ste, alebo nie ste násilnícky panghart, ktorý svoju nebesky krásnu exmanželku dohnal až k takej krajnej možnosti, dovolávať sa spravodlivosti pred zrakmi celej planéty? Áno, Johnny Depp dostal tohto roku slušnú nálož dôvodov, pre ktoré sa mu asi veľmi nechce jašiť sa ako jeho famóznemu Klobúčnikovi z Alice v krajine zázrakov pri tanečnej Mykavici. Ale tu nejde iba o tento rok. Pre Johnnyho je zádumčivý smútok celoživotný spoločník. Ešte že existujú filmy…
Deppka číslo jeden: detstvo
Keď sa 9. júna 1963 prihlásil na svet v nemocnici v kentuckom Owensburgu malý John, bol už štvrtým a najmladším potomkom svojich rodičov, ktorí boli na míle vzdialení od akéhokoľvek sveta šoubiznisu: otec bol stavebný inžinier a matka servírka. Či ustavičný pohyb od hosťa k hosťovi spôsobil, že Betty Sue mala vrtuľu v zadku aj v osobnom živote, to Johnny v detstve netušil, faktom však ostáva, že rodinka menila adresu ako na bežiacom páse. „Moja mama milovala sťahovanie. Raz sme sa sťahovali už po mesiaci, a to iba do vedľajšieho domu,“ zaspomínal si herec v show Oprah Winfrey. Do jeho pätnástych narodenín to neposedná Betty stihla zhruba 40 krát, famíliu vláčila nielen z domu do domu, ale aj zo štátu do štátu. Pomerne splašené detstvo však Johnny a jeho súrodenci vnímali úplne normálne: „Nič iné sme nepoznali. Mysleli sme si, že takto žijú aj ostatní.“ Dnes je Johnnymu jasné, že ľudia takto normálne nežijú, ale rodičom to ani nevyčíta, hoci depresívny pocit „utečenca“ si so sebou nesie celoživotne. „Keď je čas zbaliť sa, napríklad na dovolenku, som troska. Stále mi to pripomína, že som tulák. Toľko rokov som ním bol.“ Hoci rodina zamieňala jedno bydlisko za druhé ako špinavé ponožky za čisté, jedna vec bola všade nemenná: matkine násilnícke sklony. Voči deťom aj voči manželovi. „Bola násilná a bola krutá,“ povedal o nej Johnny na rovinu počas nedávneho súdneho procesu s exmanželkou Amber, kde povyťahoval kadečo zo svojho života. Podľa jeho slov si všetci štyria súrodenci užili pomerne výživné materinské týranie. „Kedykoľvek okolo nás matka prechádzala, inštinktívne sme sa bránili. Nikdy ste nevedeli, čo sa v tej chvíli stane. Či po vás nepoletí popolník alebo topánka s vysokým podpätkom… alebo telefón… alebo čokoľvek, čo bolo po ruke,“ šokujúco otvorene opísal bežné praktiky v ich domácnosti. Asi ako väčšina detí, ktoré zažijú násilie od rodičov, aj Johnny hľadal príčinu všade inde, len nie vo vlastnej matke. Betty Sue vyrastala v chudobe v Apalačských horách a deťom robila iba to, čo zažila u svojej matky. Aj preto to herec roky nevnímal ako jej zlyhanie. Aj preto jej neraz s láskou masíroval ubolené chodidlá, keď sa vracala zo šichty v reštaurácii. Aj preto ju, keď sa zaradil medzi herecké hviezdy prvého kalibru, brával na odovzdávania cien, kúpil jej farmu, dokonca si na ruku dal vytetovať jej meno. Aké pocity voči mame celé roky skutočne prechovával, to vie iba on sám, pravdou ale je, že v okamihu matkinej smrti v roku 2016 otočil svoju rétoriku o stoosemdesiat stupňov a vyhlásil, že „mama bola možno tá najpodlejšia ľudská bytosť, akú som v živote stretol“. Pekne z mosta doprosta. Priamo na matkinom pohrebe.
Deppka číslo dva: tínedžerské roky
Johnny mal pätnásť, za sebou skúsenosti so všetkými možnými drogami, aké sa len dali vyskúšať, sexuálne skúsenosti, aj prvé brnkanie na gitare, s ktorou sa zatváral na dlhé hodiny v izbe, aby nemusel čeliť nevyspytateľným rodinným situáciám – keď sa zrazu jeho otec vyparil. Jedného pekného rána odišiel do práce a už sa nevrátil. Matke už len písomne oznámil, že má dosť jej tyranstva a podáva žiadosť o rozvod. „Otec bol láskavý, plachý a stoický. Ak ma niekedy zmlátil opaskom, bolo to na matkin príkaz.“ O dva roky sa rodičia definitívne rozviedli. Betty Sue upadla do hlbokej depresie. A jej najmladší syn rovnako. Musel sledovať matkino temné obdobie, vyšperkované pokusom o samovraždu. Síce sa po čase opäť vydala, ale Robert Palmer (zhoda mien so známym hudobníkom čisto náhodná) nemal veľa možností vniesť do života tejto rodiny trochu uvoľnenia, pretože to síce bol podľa Johnnyho „fajn chlapík“, ale polovicu života presedel v base. Jedinou útechou pre chlapca bola gitara. Zavretý v izbe na nej hrával hneď, ako prišiel do školy, až kým nezaspal. Niet divu, že nulové znalosti zo školských predmetov mu v škole dlho netolerovali. Šestnásťročný sa pridal ku garážovej kapele The Kids a hoci sa po krátkom čase chcel vrátiť do školy, tam mu rovno povedali, nech sa radšej venuje hudbe, čo teda aj urobil, ale žiadna sláva to nebola. Ustavične švorc prespával niekoľko mesiacov v autách kamarátov, než sa ako osemnásťročný presťahoval do L.A. Hudobná kariéra bola nemastná-neslaná, ale vďaka basgitaristovi v kapele si aspoň našiel manželku – do chomúta s jeho sestrou, vizážistkou Lori Anne Allison, vhupol už ako dvadsaťročný. A čo čert nechcel, jeho čerstvá manželka sa v rámci svojej profesie motala vo filmových štúdiách. Tam si celkom dobre rozumela s mladíkom menom Nicolas Cage, ktorý práve nakrúcal romantickú komédiu Valley Girl. Slovo dalo slovo a Johnny zrazu stál pred Nicolasovým agentom podpisujúc zmluvu. „Vôbec som nechcel byť hercom. Mojím snom bola hudba. Ale tie účty, ktoré som nemal z čoho zaplatiť… Tu mi na začiatok núkali 1.284 dolárov na týždeň. Nikdy v živote som nevidel toľko peňazí.“ Písal sa rok 1983. A keď už to teda muselo byť, tak sa teda dvadsaťročný Johnny Depp, ani sám nevedel ako, dostal do sveta filmu.
Deppka číslo tri: prvé herecké skúsenosti
Keď si uvedomíme, koľko rokov už tento charizmatický herec stojí pred kamerou, môžeme iba skonštatovať: chudáčisko Johnny. Odkedy nakrúca, potrebuje terapeuta. Aj priamo na pľaci. Roky trpí úzkosťami a post-filmová melanchólia prichádza vždy s každou poslednou klapkou. Film sa dotočí, urobí sa posledný záber a on upadá do stavov smútku. „Nejaký čas žijete svojou postavou. Totálne. A potom vás zrazu režisér nemilosrdne vysotí naspäť. Do obyčajného sveta, kde na vás čaká všetko, čo ste tam pred filmovaním zanechali.“ Johnny na pľac uteká, kedy je to len možné. A tam stvárňuje postavy, ktoré svojou bizarnosťou prekonávajú všetko „normálne“. Hoci jeho filmový debut mu doprial celkom bežný civilný výzor – stvárňoval pekne načesaného priateľa hrdinky v slávnej hororovej snímke Nočná mora z Elm Street, ktorého zhltne posteľ… Aj ďalší film z tých čias, po ktorom dnes už ani pes neštekne, komédia Súkromný víkend, predstavuje priam cukríkového mládenca, na ktorom je všetko presne, ako má byť. V jeho ranej kinematografii figuruje ale aj slávny oscarový film Čata, ktorý patrí do vietnamskej trilógie Olivera Stonea a akademici ho v roku 1986 ocenili štyrmi Oscarmi, vrátane sošky pre Najlepší film roka. Johnny tu mal dokonca dve dialógové scény s hlavným predstaviteľom Williamom Dafoem – obe, žiaľ, padli za obeť strihaciemu záchvatu režiséra, ktorý je nemilosrdným osekávaním svojich filmov povestný. Zdecimovaný začínajúci herec mal vtedy chuť so všetkým seknúť a vrátiť sa k hudbe, lebo veď na koncerte vás „nikto len tak nevystrihne“, ale reči sa hovoria a chlieb sa je… a ten chlieb treba aj z niečoho zaplatiť, všakže. Johnny teda prikývol na úlohu policajta v seriáli 21 Fox Jump Street, a tá z neho v roku 1987 urobila idol tínedžerov, a potom ešte aj na rolu v romantickej komédii Cry Baby… Síce vďaka tomu mal relatívne stály prísun peňazí, ale inak bol nešťastný. Ako sa neskôr vyjadril, najmä tento seriál, ale aj povrchné úlohy predtým v ňom vzbudili nie celkom žiadúci pocit „hereckého produktu“. Tieto trudnomyseľné nálady nepridali ani jeho manželskému zväzku, ktorý sa po dvoch rokoch rozpadol a 26-ročný stál pred otázkou: ako ďalej so svojím životom?
Deppka číslo štyri: Edward a jeho nožnice
Rok 1989 a v kinách premietajú úspešnú snímku Batman, ktorá dostala do širokého povedomia meno Tim Burton. Tridsaťročný režisér si vychutnáva svoj prvý veľký filmový zásah do čierneho, ale v hlave už má ďalší film: príbeh humanoida Edwarda, ktorému jeho stvoriteľ dal namiesto rúk nožnice, ale po náhlom infarkte ho zanechal tak trochu nedokončeného a osamelého. Postavu Edwarda si Tim vymyslel už v detstve. Na predmestí kalifornského Burbanku vyrastal ako izolované dieťa, mal problémy s okolitým svetom aj komunikáciou vôbec a osamotený Edward bol vlastne on sám. Po úspechu Batmana si mohol dovoliť uvažovať o filme, v ktorom by si naplnil svoje najosobnejšie výpovede – bol tu ňen malý problém: hlavný predstaviteľ. Tim nechcel nikoho komerčného. V štúdiu však boli všetci paf z Toma Cruisa, mladého a krásneho, ktorý bol po obrovskom úspechu snímky Top Gun zárukou komerčného úspechu. A Tom by aj na ponúknutú úlohu bol pristal, mal však podmienku: do konca filmu sa z Edwarda musí stať krásavec. Teda samotný Tom. A presne toto Tim vôbec nemal v pláne. Vedel, že jeho Edward musí ostať iný, zjazvený a hlavne, že mu divák musí uveriť jeho plachosť, jeho životný smútok. Keď jedného dňa sedel v obľúbenej kaviarni v L.A., jeho Edward sa tam zrazu objavil. Kúpil si kávu, rozhliadol sa okolo, na chvíľu sa zahľadel na Tima – a on vedel, že ho má. Jednoducho, nebolo nad čím váhať, v kaviarni sa o pár minút dohodla spolupráca a Johnny sa pustil do príprav Nožnicovorukého Edwarda. Síce šlo o nešťastnú postavu, no Johnny sa z tejto filmovej „deppky“ náramne tešil. Napriek tomu, že nosil priliehavý čierny kostým, v ktorom vypotil litre tekutiny a nevyzliekol sa z neho ani pri najväčších horúčavách. Dramaticky znížil príjem kávy, aby nemal nutkanie chodiť často na toaletu a nemusel sa vyzliekať. Dokonca sa naučil počas prestávok držať cigaretu svojimi nožnicovými rukami. Na hlave mal čudesnú vlasovú kreáciu á la splašený strom a tvár mal ustavične pokrytú hrubou vrstvou mastného nepriedušného líčidla. Vytvoril nesmierne nežnú tragickú postavu, ktorej oči prezrádzajú dychtivú radosť z každého nového zážitku. Ešte pred nakrúcaním si pozrel všetky filmy s Chaplinom, aby zistil, ako vytvoriť sympatie bez nutnosti prehovoriť. A kritika to ocenila. Podľa Rolling Stone „úžasne vyjadruje zúrivé túžby po ľudskom teple v nežnom Edwardovi“ a Washington Post zasa velebil jeho schopnosť „vniesť do postavy výrečnosť nemej éry“. Johnny si za svoj výkon vyslúžil svoju prvú nomináciu na Zlatý Glóbus.
Deppka číslo päť: väčšina úloh v 90. rokoch
Nožnicovoruký Edward bol veľký úspech. Zarobil 66 miliónov dolárov a z Johnnyho urobil hviezdu. Napriek tomu, že sa na seba vôbec nepodobal. Ale presne toto Johnny chcel. Od začiatku 90. rokov ho ľudia začali vnímať ako nový typ herca, ktorý odmietal fyzickú krásu a komerciu. Spolu s Riverom Phoenixom a Keanu Reevesom tvorili akúsi „svätú grunge trojicu“, ako to nazvala novinárka Hadley Freeman: „Boli opakom chlapcov z Beverly Hills 90210, opakom Brada Pitta či DiCapria. Zdalo sa, že sa hanbia za svoj pekný vzhľad, dokonca, že k nemu majú odpor. Sprevádzal ich zvláštny, akoby bytostný smútok. Mali v sebe iný druh mužnosti: boli žiadúci a jemní, mužní a dievčenskí zároveň. V Deppovi, Phoenixovi a Reevesovi sme videli viac než len krásu. V rozhovoroch vyjadrovali veľké myšlienky, v ktorých sa trochu zmätene motali. Cítili sme, že ak by sme s nimi chodili, bolo by našou úlohou predovšetkým pochopiť ten trvalý smútok ich duší.“ Pre kritikov boli Deppove postavy „ikonickí samotári“ a „jemní outsideri“. Vtedajšia Johnnyho agentka Tracey Jacobs si po rokoch zaspomínala, že zastupovať Deppa v 90. rokoch nebolo celkom med lízať, pretože z jeho „inakosti“ boli vtedy všetci na nervy. „Vo filmových štúdiách mi hovorili, ježišmarjá, kedy ten Depp bude chcieť robiť vo filme niečo normálne? Kedy v ňom pretiahne babu? Kedy vytiahne zbraň a niekoho odbachne? Kedy z neho, dočerta, bude poriadny chlap?“ Pritom po filmovom Edwardovi začal opäť stvárňovať aj „chlapské“ úlohy: bol negramotným fanúšikom nemého filmu v komédii Benny a Joon (druhá nominácia na Zlatý Glóbus), Gilbertom v nefunkčnej rodine v dráme Čo žerie Gilberta Grapea, bol Axelom očareným vášnivou štyridsiatničkou Elaine v Kusturicovom filme Arizonský sen… Akoby sa v štandardných úlohách takpovediac strácal. A on sám začal opäť prepadať životnému zúfalstvu. Nechcel hrať obyčajné postavy. Ešteže sa konečne zasa objavil Tim Burton. Film Ed Wood o jednom z najbizarnejších hollywoodskych režisérov bol presne podľa Deppovho gusta. Prevtelil sa do človeka, ktorý robil výhradne strašlivé béčkové filmy s minimálnym rozpočtom a príšernými brakovými témami a s obľubou sa presúšal v ženskom oblečení. Johnny ako „najhorší režisér všetkých čias“ sa v tejto úlohe evidentne vyžíval, dočkal sa veľmi priaznivých recenzií aj tretej nominácie na Zlatý Glóbus. Ďalšie filmové úlohy v deviatej dekáde prichádzali a odchádzali… Niektoré takmer nepovšimnuté, niektoré s negatívnym ohlasom. Za povšimnutie stojí dielo nezávislého filmára Jima Jarmuscha Mŕtvy muž z roku 1995, čiernobiely film s neuveriteľnou atmosférou, poetickou kamerou a ambientnou gitarou, v ktorom „sa dejú veci nevídané a pritom sa nedeje vôbec nič“ a v ktorom sa Depp počas úteku pred zákonom vydáva na tajomnú duchovnú cestu. Dnes je z toho kultová snímka.
A hodno spomenúť aj snímku Donnie Brasco z roku 1997, v ktorej sa Johnny predstavil ako tajný agent FBI, ktorého úlohou je infiltrovať sa medzi mafiu v New Yorku. Strávil veľa času s niekdajším agentom Josephom Pistonem, podľa ktorého spomienok sa príbeh odohrával a príprava sa oplatila – film mal úspech u divákov aj kritiky a dodnes sa považuje za jeden z najlepších Johnnyho výkonov. Aby mu však príliš nenarástol hrebienok, hneď nato dostal po nose. Trúfol si totiž na réžiu. A scenár. A hlavnú úlohu. Film Bojovník o potomkovi indiánskych predkov, ktorý práve prichádza z väzenia a musí nejako zabezpečiť rodinu, kritika, ktovieprečo, celkom slušne zadupala. Časopis Variety ho označil za „ťažko uveriteľný neo-western“ a Time-Out bol ešte nemilosrdnejší: „Okrem nepravdepodobnosti má réžia dve fatálne chyby: je únavne pomalá a zároveň nesmierne narcistická, pretože kamera sa opakovane zameriava na Deppovu hlavu a vlniaci sa trup.“ Johnnyho to tak zdecimovalo, že film po premiére v Cannes vôbec neuviedol v USA. Pred koncom tisícročia sa opäť raz objavil záchranca Tim Burton, aby svojmu kamošovi trošku pozdvihol sebavedomie – obsadil ho do snímky Ospalá diera, ktorý svojou hororovo-rozprávkovou mystikou dokonale zapadol do jeho hereckých túžob. Atmosféra, príbeh, Timovo vedenie, spoluherci, všetko mu úplne sadlo. Ospalá diera sa dočkala viacerých filmových a televíznych spracovaní, ale Burtonov počin patrí v tomto smere k tomu najlepšiemu.
Deppka číslo šesť: ženy a problémy
Vzťahy nie sú vôbec jednoduchá vec. A už vôbec nie pre človeka, ktorý odmala dostával ako na tácke naservírované vzorce prapodivného medziľudského správania. Prvá veľká láska a zároveň prvá manželka Lori Anne Allison mala o päť rokov viac a obaja si maľovali spoločnú budúcnosť v hudbe. Hoci sa o dva roky po svadbe rozišli, boli v tom iba rozdielne záujmy, žiadne dôvody spojené s násilím. „Johnny by nikdy nevztiahol ruku na ženu, nie je schopný nikomu ublížiť,“ vyhlásila Lori na exmanželovu adresu v roku 2016. Podobne v superlatívoch sa vyjadrovala herečka Sherylin Fenn, s ktorou sa dal dokopy po rozvode. Ďalšia známa tvár, Jennifer Grey, sa mohla pochváliť, že žiadosť o ruku prišla od Johnnyho po dvoch týždňoch od zoznámenia. Ona sa, ak teda predchádzajúce partnerky hovoria pravdu, stretla aj s inou Johnnyho tvárou, ako len „smiešne krásnou“ či „prekvapivo otvorenou“: postupne sa vraj u neho začali objavovať záchvaty hnevu a žiarlivosti, čo ju viedlo k odvolaniu zasnúbenia po deviatich spoločných mesiacoch. A potom – Winona. Obrovská láska. Pre filmového Edwarda, keďže Winona Ryder v tomto filme stvárňovala jeho vysnívané dievča. A rovnako tak aj pre reálneho Johnnyho, ktorý neváhal veriť jej na „večné časy a nikdy inak“ a ako dôkaz si dal na pravé rameno vytetovať „Winona Forever“. Stretli sa na filmovej premiére v roku 1989. Ona mala sedemnásť, on dvadsaťšesť. V hre bola kúpa spoločného domu, svadba v Las Vegas, spoločná budúcnosť… Vydržalo to štyri roky. Winonin hovorca po rozchode hovoril všeobecné frázy typu „boli mladí, preto sa rozišli“… ale Johnny neskôr priznal, že na nich veľmi vplýval všetok ten rozruch okolo nich. „Boli sme príliš otvorení, lebo sme si mysleli, že ak budeme úprimní, nasýti to tú príšeru zvedavosti. Ľudia však chceli vedieť stále viac, dávalo im to povolenie cítiť sa ako súčasť nás.“ Winona v roku 2009 pre magazín Elle priznala, že rozchod jej zlomil srdce a dodnes v ňom má priestor vyhradený pre toto obdobie. Pre zádumčivú Johnnyho dušu bol síce každý rozchod pádom na dno, ale toto ho zdrvilo. Vlastnil vtedy v L.A. nočný klub Viper Room, ktorý sa stal miestom jeho intenzívneho utápania sa v alkohole a drogách. A nielen jeho: vtedy vychytený herec River Phoenix, Johnnyho dobrý kamarát, sa práve v jeho klube predávkoval a zomrel. Mal tak v roku 1994 slušné dôvody na hlbokú „deppku“. A v tom čase sa mu do cesty priplietla dievčina, s ktorou vytvoril „najdrogovejší pár od čias Keitha Richardsa a Anity Pallenberg“, ako ich v tom čase titulovali. Modelka Kate Moss, senzácia vďaka spolupráci s firmou Calvin Klein, mala dvadsať a do Johnnyho sa zamilovala tak šialene, že doslova robila, čo povedal. Bála sa jeho nálad, ale ešte viac sa bála, že by ju opustil. Drogy boli u nich na dennom poriadku. Depresívny Johnny ju v spoločnosti často úplne ignoroval, odchádzal s inými dievčatami a ona, zúfalá a posadnutá, ho prenasledovala telefonátmi. Nielenže tolerovala jeho excesy, ešte sa k nim aj pridávala. Napríklad aj počas „slávneho“ zdemolovania newyorskej hotelovej izby, keď v apartmáne za 2.200 dolárov na noc spôsobili škodu za 10.000 dolárov. Johnny sa však postupne začal spamätávať, uberal z drog aj alkoholu, na rozdiel od Kate, ktorá v tomto smere vtedy fičala na plný plyn. Po štyroch rokoch toho mal dosť. Po rozchode si v rozhovore pre časopis Hello! sypal popol na hlavu. „Je to moja vina, ťažko sa so mnou vychádzalo. Bol som v depresii z filmov, ktoré som robil a prenášal som to aj do vzťahu. Mal som tu byť viac pre ňu. Niekedy som totálny debil…“ Kate si rozchod veľmi odtrpela, na rozdiel od neho – súdiac podľa rýchlosti, s akou vhupol do nového vzťahu. Spoznali sa v roku 1998 počas nakrúcania filmu Deviata brána. „Mala na sebe šaty s odhaleným chrbtom a ja som videl iba ten chrbát a krk. Potom sa otočila, uvidel som tie oči a bum! Hľadel som na ňu a myslel si – čo sa to so mnou deje?“ Francúzska speváčka a herečka Vanessa Paradis bola preň požehnaním. A on príliš neváhal, odišiel žiť na juh Francúzska, do roka si s ňou doprial dcérku Lily-Rose a s výnimkou čarovného filmu Čokoláda úplne v pohode zvládal zopár ďalších, vcelku nevýrazných snímok, ktoré by ho ešte pred pár rokmi duševne ubíjali. Teraz nie. Pred štyridsiatkou mal vďaka vlastnej rodine konečne pocit, že život má aj iné odtiene ako päťdesiat rôznych druhov šedej…
Ne-deppka číslo jeden: Jack Sparrow a Piráti
Stabilný partnerský život mu prospieval, s Vanessou, dcérkou Lily-Rose a po troch rokoch aj synčekom Jackom („Hovorím im 75 krát denne, ako ich milujem.“) si pokojne nažívali vo Francúzsku, ďaleko od losangeleských pokušení a falošnej pozlátky. Rodinke dokonca v roku 2004 zaobstaral vlastný malý ostrovček na Bahamách, ktorý nazval „45 acre of paradise for Paradis“ a v rozhovoroch sa rozplýval nad súkromím, ktoré tam majú: „Keď sme tam, nerobíme vôbec nič. Nik nás nesleduje, žiadne kamery a fotografi. Decká tam nemajú hračky, radšej si stavajú veže z mušlí.“ Lenže nové tisícročie s ním malo aj iné plány, ako len po večeroch popíjať francúzske vína. Začalo sa to v roku 2002. Prišli Piráti. Rovno z Karibiku. Keď sa myšlienka na rodinný film s takouto tematikou zrodila u šéfov Disney štúdia, reakcie oslovených scenáristov boli rozpačité: film o pirátoch? Čo sme naspäť v 80. rokoch? Nik netušil, aký obrovský úspech sa z toho nakoniec stane a že z jedného nenáročného filmu pre detičky, rodičov aj starkých bude rovno filmová pentalógia, ktorá sa stane jednou z najsilnejších filmových značiek 21. storočia. Pirátsky kapitán Jack Sparrow je tak trochu šibnutý. Ako inak, hrá ho predsa Johnny Depp. Ten presne vedel, že ho nemôže zahrať nudne. „Mal som dve malé deti, ktoré milovali všetky moje opičky, moje grimasy, bláznivé pohyby a gestá. Jacka Sparrowa som zahral pre ne.“ Pri hľadaní toho najlepšieho spôsobu hrania sa kdesi dopátral, že piráti boli vlastne rockové hviezdy svojej doby, takže si Jacka „vytvoril“ podľa svojho obľúbeného vzoru: predlohou mu bol Keith Richards, gitarista kapely Rolling Stones. Ten bol nápadom taký nadšený, že v tretích Pirátoch sa rovno objavil aj sám ako Jackov otec. Hneď pri prvom čítaní scenára Johnny na smrť vystrašil štáb svojím poňatím pirátskeho kapitána, ktorý pôsobil, že je buď opitý, alebo gay, čo pre generálneho riaditeľa Disney štúdia Michaela Eisnera bolo trochu príliš. „Povedal mi, že s takým Sparrowom zničím celý film,“ komentoval Johnny neskôr náročné začiatky. Svojho Jacka si však aj tak urobil podľa seba – a urobil lepšie než dobre. Jacka Sparrowa a jeho bandu diváci milujú už takmer dvadsať rokov a séria celosvetovo zarobila takmer päť miliárd dolárov.
Ne-deppka čislo dva: Tim Burton a jeho imaginárne svety
Ešteže sú na svete ľudia ako Tim Burton. Objavia sa vždy, keď je človeku neveselo. Vytiahnu ho na pivo a ešte aj ponúknu veľmi fajn filmovú prácu. Tima s Johnnym desaťročia spája omnoho viac ako profesionálna náklonnosť a v pravidelných intervaloch vždy dokvitne s pracovnou ponukou. Čím strelenejšou, tým lepšie. Takže keď sa mu po úlohách vo filmoch Tajné oko, Hľadanie Krajiny Nekrajiny či A žili spolu šťastne až naveky od iných režisérov ozval Tim s obvyklou frázou „niečo tu pre teba mám“, ihneď vyslovil „áno“. A Tim ho nesklamal. Urobil z neho Willyho Wonku, bizarného majiteľa už nefungujúcej továrne na čokoládu, ktorý sem pozve päť detí na čarovnú exkurziu. Filmová adaptácia knižky Roalda Dahla je mimoriadne vydarená a film je výtvarne nádherný. A Johnny patrične čudácky. Čo si aj patrične vychutnával. Charlie a továreň na čokoládu je presne z toho druhu filmov, ktoré môžete pozerať mnohokrát a stále vás bavia – v neposlednom rade práve vďaka Johnnyho hereckému majstrovstvu. Vzápätí ho Tim posadil do dabingového štúdia. Urobil totiž animovaný film Mŕtva nevesta (mimochodom podľa skutočných historických faktov, keď antisemiti v Rusku vtrhávali na židovské svadby, všetkých pozabíjali a nevestu zahrabali v jej svadobných šatách) a potreboval nahovoriť animované postavy. Pre Johnnyho to bola vôbec prvá dabingová skúsenosť a veľmi ho to bavilo. Krátka pauza, opäť volanie Pirátov z Karibiku a opäť sa o slovo hlási Burton… Rok 2007 oboch priateľov spojil vo filme Sweeney Todd: diabolský holič z Fleet Street. Pri zhostení tejto úlohy sa Johnny nechal inšpirovať výkonom Petra Lorrea vo filme Šialená láska (1935), v ktorom ho Lorre uchvátil ako strašidelný, ale sympatický chirurg. Je to burtonovská snímka, takže nič bežné od nej netreba čakať. Johnny ako pomstychtivý holič, ktorý nevie, ako sa zbaviť mŕtveho tela konkurenčného holiča… Helena Bonham Carter ako pekárka, ktorej veľmi nejdú obchody s mäsovými bochníčkami, takže vzniknutú situáciu s „prebytkom“ nového druhu mäsovej náplne uvíta a obchody čoskoro prekvitajú… Cynizmus, bizarnosť, šmuhy od krvi, ale prekvapivo aj Johnnyho spev. Opäť niečo, čo vďaka Burtonovi skúsil vo filme prvýkrát. A nebolo to márne. V Entertainment Weekly o Deppovej postave napísali, že jeho „vzletný hlas vás prinúti premýšľať, čo ešte skrýva…“ A za túto úlohu sa Johnny konečne dočkal Zlatého Glóbusu a tretej nominácie na Oscara. Tri roky pokoj od Tima a potom fantázia nevídaná: Alica v krajine zázrakov. Iste, mnohokrát spracovaný príbeh Lewisa Carolla, čím už len môže prekvapiť? Nuž, všetkým. Burtonovým vizuálnym videním, fascinujúcimi efektami, dokonalým herectvom Johnnyho Deppa, Heleny Bonham Carter a mladej Mie Wasikovskej v úlohe Alice. Johnny sa (ako napríklad aj pri Pirátoch z Karibiku) pustil do historického prieskumu a zistil, ako by jeho Klobučník mal vyzerať: „Existovalo čosi, čomu sa hovorilo choroba klobučníkov. Svoje výtvory lepili jedovatou zmesou, ktorá obsahovala ortuť. Preto často trpeli otravou, čo sa prejavovalo fyzicky aj duševne. Mali škvrnitú kožu, mali často ryšavé vlasy. Takže to, že môj Klobučník má oranžové vlasy, nie je výmysel maskéra.“ Alica v krajine zázrakov zaznamenala obrovský úspech, film zarobil v kinách viac ako miliardu dolárov a stal sa jedným z najlepšie zarábajúcich filmov všetkých čias. A Johnny bol asi najspokojnejší v celom svojom dovtedajšom živote: mal rodinu, dve deti, ktoré mu dali pocit zakotvenia a istoty a mal mimoriadne úspešné herecké roky. Do veľkej miery práve vďaka spolupráci s Timom Burtonom: „Je blázon do svojej práce, je to s ním vždy trochu šialené – a mne to maximálne vyhovuje.“
Deppka číslo sedem: keď sa veci kazia
Kým prvé desaťročie nového tisícročia bolo pre Johnnyho prechádzka ružovou záhradou, o tom druhom sa to už celkom povedať nedá. V roku 2012 sa síce ocitol v Guinessovej knihe rekordov ako najlepšie zarábajúci herec planéty, ale, paradoxne, odvtedy sa všetko akosi začalo kaziť. Filmy skôr len priemerné, ako Cudzinec – s Angelinou Jolie, kde obaja vyzerajú skvostne a divák si užije aj peknú filmovú prechádzku po Benátkach, ale to je asi tak všetko. A k tomu partnerská idyla s prvými trhlinami. Jasné, aj v tom navonok harmonickom vzťahu s Vanessou sa vyskytli i ťažšie chvíle – museli si napríklad preskákať hrozné obdobie, keď ich sedemročná dcéra skončila v nemocnici po nákaze baktériou E-coli, čo spôsobilo zlyhávanie obličiek. Obaja rodičia strávili na striedačku tri týždne pri jej lôžku, nevediac, či to prežije. Johnny vtedy riešil svoj strach pohárikom aj jointom. Ale to bolo podľa jeho slov jediný raz. „Mal som za sebou špinavú minulosť s drogami a alkoholom… Od začiatku tohto vzťahu som vedel, že v tom musím mať jasno. Boli tu deti. Prešľapy by boli smrteľné,“ vysvetľoval v rozhovore pre Rolling Stones. Čo sa presne medzi Vanessou a Johnnym pokazilo, vedia iba oni sami, faktom je, že v roku 2012 po štrnástich spoločných rokoch ohlásili rozchod. A obaja prežili „mimoriadne bolestivé časy“. Do toho problémy pracovné – jeho rok produkčná spoločnosť Infinitum Nihil vypustila do sveta dva filmy: Rumový denník a Hugo, ktorým sa v pokladniciach kín nijako extra nedarilo. Rumový denník nepokryl tržbami ani výrobné náklady, ba nefungoval ani zázračný Tim Burton – jeho Temné tiene, adaptácia gotického seriálu zo 60. rokov, divákov vôbec nenadchla. A takisto ani Alica v krajine za zrkadlom. Opäť to bolo krásne dielo, Johnny bol rovnako uletený Klobučník, Mia rovnako éterická Alica – a nič. Disney štúdio priznalo pri tomto filme stratu 70 miliónov dolárov. A takto neslávne to šlo film za filmom. Johnny sa motal v úlohách, ktoré neohurovali kritikov ani publikum, akurát si niekoľkokrát vyslúžil nomináciu na Zlatú malinu: za komediálny thriller Mortdecai, za piate pokračovanie Pirátov, v ktorom podľa kritiky už neponúkol nič nové, iba „ošúchanú opileckú rutinu“, neomráčil ani vo Fantastických zveroch, fantasy filme z pera Joanne Rowling, ktorý mal byť podľa smelých plánov sériou piatich filmov, ale zárobky sú aj pri tohtoročnom treťom pokračovaní biedne. A biedne boli i jeho ďalšie filmové úlohy: kadejaké nič nehovoriace nezávislé filmy, premietané po filmových festivaloch… Svetlých výnimiek v tomto marazme bolo ako šafranu: spolupráca s módnym domom Dior, keď sa stal tvárou pánskej vône Sauvage. Založenie vlastnej hudobnej skupiny Hollywood Vampires, s ktorou si splnil detský sen – dve svetové turné v rokoch 2016 a 2018. Zaradenie do siene slávy štúdia Walta Disneyho ako „Disney Legend“. A potom – tvrdý úder.
Ivana Ilgová
foto archívy filmových spoločností
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2022)