Tri minúty a pätnásť sekúnd, to je čas, ktorý má slamer na to, aby publikom zaujal svojím autorským predstavením. Bez rekvizít a kostýmov, avšak so všetkým, čo so svojím hlasom, rýmami, rytmom a slovom dokáže. A hlavne, čo dokázať túži. Herečka a slamerka Mária Ševčíková v tomto živom poetickom žánri našla (nielen) samú seba. Na pódiu rýmuje o svojich „láskach i vráskach“, ale aj o rovnoprávnosti žien a mužov, o ľuďoch na periférii, o meste a dedine aj dedine v nás. Úprimne, hlboko, slobodne, s humorom i vážne. Presne tak, ako žije aj mimo pódia.
„Stať sa textom“, to by malo podľa Bohdana Bláhovca, ktorý sa zaslúžil o rozšírenie slam poetry v Česku, byť mottom slamera. Stávate sa na pódiu textom?
Pevne verím, že sa stávam nositeľkou príbehu, či už v slam poetry alebo v divadle. Slam poetry má tú výhodu, že keďže text prednáša samotný autor, absolútne rozumie jeho podstate. Myslím si, že herec, ktorý niekoho text interpretuje, chtiac-nechtiac vkladá do textu ešte aj svoj príbeh. Nikdy som však nebola veľký fanúšik mott. Až kým sa mi nezapáčilo jedno z najväčších klišé: Život je krátky.
Akými slovami by ste opísali slam poetry?
Vybrala by som slová samota, strach, mikrofón, potlesk, porota, body, úľava. A toto všetko vo dvoch alebo troch kolách. Slam je návykový, zábavný aj vážny, priamy, interaktívny, živý a rôznorodý.
Tento žáner sa zrodil v USA. Z akej potreby vznikol?
Vznikol z potreby dostať poéziu späť k ľudom. Umeniu ako takému sa často stáva, že odbehne do vôd elity, takže je to isté prinavrátenie poézie širokému publiku. Slam sa zrodil v 80. rokoch v Chicagu a odtiaľ sa rozšíril do celého sveta.
Ako ste sa k nemu dostali vy?
Počas posledného ročníka na VŠMU som už pracovala v divadle v Žiline. Akosi mi však chýbal ruch, ktorý som počas štúdia zažívala na škole a v Bratislave. A tak som si hľadala miesta, kde sa môžem ešte realizovať. Zúčastnila som sa jedného literárno-slamového podujatia, a tam som stretla Michala Krakovského (majstra v slam poetry za rok 2020). Miško ma pozval na ďalší slam. Spočiatku som si myslela, že to bolo pozvanie byť divákom. Keď mi však od neho prišla správa s otázkou, ako tvorím, aby to uviedol do propagácie, pochopila som, že asi budem aj vystupovať. A aj som vystúpila. Od toho večera som sa stala súčasťou slamovej scény. Prebiehalo to veľmi organicky a trvá to už viac ako tri roky.
Ako si spomínate na vaše prvé vystúpenie?
Medzi vystupujúcimi som bola jediná žena a myslím, že som sa umiestnila ako druhá. Moja cena bola pohár zaváranej mrkvy s hráškom. Čo sa týka textov, začala som zhurta. Môj prvý slam sa volal Suka a hovorila som v ňom o tom, aké je to pre mňa byť po prvý raz zamestnaná, navyše zamestnaná ako umelkyňa a tiež o tom, aké je pre mňa ťažké žiť vo svete mužsko-ženských vzťahov. Je totiž náročné prebúrať sa zo stereotypov do toho, čo skutočne chceme. Písala som o toľko zaznávanom ženskom libide, o strachu zo vzťahu a zo záväzkov a nad tým všetkým visel strach z budúcnosti a samoty. Teraz, s odstupom času, sa usmievam nad vlastnou úprimnosťou.
Čo vás na slame najviac baví?
Rôznorodosť tém, foriem a najmä ľudí. Práve tá ľudská rôznorodosť prináša do slamu veľkú živosť a autenticitu. V rámci jedného slamového večera sa môžu na jednom javisku stretnúť herečka ako ja, kontrolór výstupu, učiteľka v materskej škôlke, grafička a niekto, pre koho je slam povolaním. A táto zmes ľudí môže mať vskutku široký zásah v rámci toho, po čom piští srdce poslucháča.
Po čom zväčša piští?
Občas je to politika a spoločenské problémy práve v momente, keď sú aktuálne. Publikum však miluje pálčivé témy ako lásky, vrásky, rozchody. V slam poetry však performer nikdy nevie, ako bude publikum naladené a v tom je riziko.
Zúčastňujete sa PanSlam tour. Vnímate rozdiely u publika povedzme na východe a západe Slovenska?
Rozdiely sú od mesta k mestu a nemyslím si, že východ od západu sa nejako výrazne líšia. Stála zostava, ktorá tento rok prešla všetkými siedmimi mestami, bola svedkom toho, ako krásne sa od seba mestá líšia. Košice sú na slam poetry zvyknuté, dokonca by som povedala, že niektorých divákov si už pamätám. V Rožňave bolo publikum nesmierne priateľské a pozorné. Bardejov má už vlastnú malú scénu, čiže sme len prišli ozvláštniť niečo, čo v rámci kultúry mesta veľmi dobre funguje. Banská Bystrica je náš stály partner a je to úrodná pôda na riešenie ľudsko-právnych tém. V Žiline nás prekvapil nával divákov a tento večer považujem za jeden z najkrajších v rámci tour, ale to možno aj vďaka tomu, že som mala v publiku rodinu. V Trenčíne sme boli po prvý raz mimo festivalu Pohoda, a tak vekovo rôznorodé publikum sme asi ešte nezažili, čo nám len potvrdilo, že slam je pre každého. A Bratislava bola vytúžená odmena za celý týždeň, prišlo nesmierne veľa priateľov a známych a atmosféra bola rodinná.
Čo všetko je v slame dovolené a aké sú jeho pravidlá?
Pravidlá sú jednoduché: text musí byť autorský, to znamená, že ho slamer/ka musí napísať sám/sama. Nesmú sa používať rekvizity a ani kostým. Okrem týchto pravidiel je všetko na vás. Máte k dispozícii slovo, hlas, rytmus, spev, rap, pohyb tela a aj ticho. Je už na vás, ako to využijete. Videla som a počula slamera, ktorý svoj slam sprevádzal znakovou rečou. Zažila som slamerku, ktorá slamovala v troch jazykoch naraz a ešte aj rapovala a spievala. Zažila som improvizovaný slam, pri ktorom som si myslela, že mi smiech spôsobí inkontinenciu. Počula som toľko nesmierne dojemných a úprimných textov, že si vďaka nim často poviem, že ľudstvo nie je až tak beznádejné.
Je pri dobrom slame potrebné „obnažiť dušu“?
Slamer/ka toho veľa na zaujatie nemá. Nemá k dispozícii hudbu, ktorá sama osebe prináša emócie. Nemá ani svetlo, ktoré dokáže vytvoriť atmosféru. Nemá kolegov, čo vás podržia, keď niečo pobabrete. V tomto je slam iný ako divadlo. Ste v ňom sama. A byť úprimný je asi tá najlepšia cesta. A byť úprimný sa asi rovná „obnaženiu duše“.
Špecifikom slam poetry je aj úzky kontakt s publikom, diváci vás môžu veľmi ľahko vypískať. Pociťujete niekedy obavy?
V tomto je slam poetry veľmi špecifická disciplína. Spočiatku som mala pocit, že čo i len trocha krivý pohlaď ma absolútne rozladí. Neskôr som zažila situácie, keď som sa musela biť o pozornosť s krígľom piva. A to ma paradoxne najviac vycvičilo a posilnilo. Stalo sa to počas letných slamov, kedy sme sa dostali do kontaktu so skupinkou štamgastov, ktorí prišli do svojho obľúbeného podniku oslavovať narodeniny. Nanešťastie ich obsluha posadila priamo pod pódium. Keď sa schyľovalo k nášmu eventu, ich oslava bola len v začiatkoch. Nastala situácia „kto z koho“. Ani s odstupom času sa nedá povedať, ako to dopadlo. Aj keď mne sa vtedy podarilo čeliť svojmu počiatočnému strachu a posnažiť sa získať si ich pozornosť. Či to tak vnímali aj oni, dodnes neviem.
Slamujete aj improvizovane, bez prípravy?
Slamujem s prípravou. Mám zásadu, že všetko, čo napíšem, by malo nejaký čas odstáť. Improvizácia je disciplína, ktorú by som chcela cibriť, avšak asi najskôr v bezpečnom priestore workshopov. Verejne som slamovú improvizáciu skúšala dvakrát a ani raz dobrovoľne. Cítila som sa naozaj hranične trápne, aj keď si uvedomujem, že moje utrpenie bolo divákom sympatické a bavili sa na mojej bezradnosti. Improvizácia je v tomto čarovná, že diváci si uvedomujú, ako ťažko človek zo seba na počkanie vysúka schopnú vetu, a nieto rým, o to viac slamera povzbudzujú.
Ktoré témy považujete za „svoje“?
Zaujímajú ma životy ľudí, ktorí žijú na periférii. Zaujíma ma svet ľudí, ktorí sú mi názorovo a životne vzdialení, rada premýšľam nad tým, čo ich životy determinovalo a hľadám cestu k pochopeniu. Zjednodušene, najviac sa venujem dvom smerom, a to témam rovnoprávnosti žien a feminizmu a téme môjho osobného života a vzťahov. Čiže v prvej téme som skôr vážna, alebo sa aspoň snažím a v osobných témach si zo seba robím žarty. Alebo sa aspoň snažím.
Používate slam poetry ako nástroj, nastavujete zrkadlo spoločnosti?
V prvom rade musím povedať, že moju slamovú tvorbu nemám tak pevne v rukách, ako by sa mohlo zdať. Píšem, ako sa mi podarí a čo sa mi podarí. Slam poetry využívam ako nástroj vyrozprávať sa. Niekedy rozprávam príbehy ľudí, ktoré s realitou nemajú nič spoločné, ale hovoria o tom, ako veci vidím, čoho sa obávam a čo ma hnevá či zarmucuje. Inokedy rozprávam len o tom, čo cítim ja ako osoba. Myslím, že poslucháč sa v mojich textoch ľahko zorientuje, lebo ich od seba delí osobné zámeno „ja“. A ak sa deje to, že spoločnosti nastavujem zrkadlo, tak asi preto, že akékoľvek rozprávanie pri troche snahy nastavuje zrkadlo – od básne cez rozprávku, poviedku až ďaleko-ďaleko cez náučnú literatúru a nekončiac ani románom.
Čo vás na dnešnej spoločnosti hnevá aj baví?
Pred všetkými tými náročnými obdobiami ako pandémia a vojna som sa domnievala, že sme tak trochu rozmaznaná generácia, ktorá keď zažije niečo kritické, začne život brať inak. Ale nestalo sa to. Sme stále rovnako uviaznutí na sociálnych sieťach. Bojíme sa. Áno, toto ma nesmierne hnevá, že v dobe, kedy sa skutočne môžeme báť o podstatné veci, ako sú život a rodina, sa bojíme o blbosti. Bojíme sa žiť, bojíme sa ľúbiť, bojíme sa povedať prepáč, aby sme sa nestrápnili, bojíme sa hádať, bojíme sa rozprávať, bojíme sa chváliť. Iba tak vajatáme, váhame. Možno som fatalistka, ale cez všetok ten strach nesmierne osamievame. Na druhej strane ma baví, že kamkoľvek človek ide, môže sa cítiť doma. A ak nie doma, môže sa cítiť dobre a prijatý. To, že ovládame jazyky, je krásny dar. To, že môžeme cestovať, je krásny dar. A to, keď sa má človek kam vrátiť, je krásny dar, ale nie samozrejmý.
Je pre vás v slamoch dôležitý humor?
Je a veľmi. Avšak je pre mňa len prostriedok, nie cieľ. Vlastne nie som úplne fanúšikom slam poetry, ktorá ide len po humore. Nazývam ju rýmovaný stand up. Nič proti stand up-om, tento žáner mám veľmi rada. Avšak môj osobný pocit je, že slam poetry by v akomsi zvláštnom rôznorodom princípe mala byť poézia. A je jedno, či budujem slam ako jednu veľkú metaforu, alebo po milimetroch lepím báseň, ako sa to robilo kedysi na papier.
Je vám poézia blízka?
Poézia ma vždy zaujímala, literatúra celkovo, myslím, že na strednej škole to bol jeden z mojich najobľúbenejších predmetov. Pre mňa povinná literatúra nikdy nepredstavovala príťaž. Moje prvé básne vznikali tak, že som sa zavrela v izbe a rodičom som tvrdila, že sa učím na ďalší deň do školy až do noci. Moje trojky z fyziky a chémie ma však prezradili. Myslím, že až na vysokej škole som ukázala niečo z mojej tvorby zopár priateľom. Pred tým, ako som začala so slam poetry, som nikdy verejne nečítala svoju tvorbu a ani som nechcela. To sa všetko zbehlo tak náhodou, osudovo.
Čo pre vás znamená písanie?
Písanie bola pre mňa najmä forma zaznamenávania, či už udalostí, alebo pocitov. Na písaní som milovala, že som sa dokázala dostať mimo každodenných povinností. To isté som cítila predtým pri divadle. A keďže divadlo a písanie sú v tejto dobe moja každodenná povinnosť, hľadám svoj únik inde. A našla som ho v športe a pohybe ako takom. Zvykla som behávať, avšak teraz skúšam všetko od jogy po kolektívne športy.
Ide vám písanie lepšie, keď sa naštvete?
Kedysi som si myslela, že vďaka naštvaniu je to ľahšie. Microsoft word je potom boxovacie vrece a človek sa vybije zo svojej frustrácie. Teraz sa však snažím cibriť aj iný druh písania. Zapájam sa do rôznych pisateľských aktivít, ktorých počiatkom je určité zadanie. A začínam v tom nachádzať zaujímavý nový rozmer.
Čo hovorili a hovoria blízki a rodina na vašu slam poetry?
Pamätám si, keď moji rodičia prišli prvýkrát na slam poetry. Oni sú nesmierne podporujúci a otvorení ľudia, ale aj napriek tomu som mala veľký stres. Slam poetry nie je úplne známy žáner, bola som zvedavá, čo povedia naň celkovo, nielen na mňa. Prijali to skvele a dodnes sa veľmi zaujímajú. Otec ma dokonca často hreší, nech si zálohujem všetky dáta, aby keď sa mi stane niečo s PC, nezmizla aj moja práca. A mama, keďže je učiteľka, mi často kontroluje gramatiku, lebo tá nie je moja silná stránka. Z blízkych a milovaných som vo väčšom strese a som na ich recenzie oveľa citlivejšia.
Viaže sa ku vzniku niektorého z vašich slam poetry textov príbeh, ktorý je (takmer) rovnako zaujímavý ako samotné dielo?
Takmer ku každému (úsmev). Ale istá mystifikácia je súčasťou mojej tvorby. Spomeniem však aspoň, ako vznikal slam počas jedného z najprísnejších covidových lockdownov. Mali sme online výzvu, kedy sme za týždeň mali vymyslieť slam na tri slová. Chodila som po byte ako šialená a nevedela som začať. Vstávala som skoro ráno, hoci nebolo treba, lebo celý deň som aj tak bola doma a od rána som sa snažila písať. Takto to trvalo asi päť dní, a to už mi začalo naozaj horieť za pätami. Za tých päť dní som zosnovala text, ktorý som prečítala spolubývajúcim. Ten text absolútne zakopali pod čiernu zem, doteraz si vážim ich úprimnosť. Práve to ma tak nabudilo, že som z hnevu za pol hodinu napísala slam Únava, ktorý sa dá nájsť na youtube a mal nečakane veľa videní.
Písanie básní si vyžaduje istú dávku intimity, slam poetry zasa veľkú dávku exhibicionizmu…
Som vlastne veľmi samotársky a tichý človek. Práve to mi celkovo vytvára priestor na tvorbu, viem sa zatvoriť a písať. To som ja v súkromí a samote. Som však sociálny obojživelník. Hneď, ako vytiahnem päty z domu a som medzi ľuďmi, som veľmi spoločenská. A možno preto je slam pre mňa ako žáner taký fascinujúci, keďže spája tieto moje dva póly.
Aká budúcnosť čaká slam poetry o pár desaťročí, bude súčasťou školského učiva?
Slam poetry už tak trochu súčasťou školského učiva je, konkrétne vďaka Lenke Šafránovej, ktorá na Prešovskej univerzite na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy učí predmety poetika umeleckého textu a poetika literárneho diela. Lenka mi prezradila, že spolu so študentmi sa venujú slam poetry a voľnosť tohto žánru sa prenáša aj do hodín. Namiesto udeľovania bodov vedú o textoch diskusiu. Dokonca tento rok vznikne aj prvá bakalárska práca na túto tému.
Dnes sú veľmi populárne aj instabásne. Sú spolu so slamom návodom, ako udržať poéziu živú?
Osobne si myslím, že najmä vďaka hudbe je poézia živá. Úprimne, nie som veľkou fanúšičkou instagramovej poézie, teda až na pár výnimiek. Na instagrame je najväčšie nebezpečenstvo, že jeho validitu určuje počet lajkov. A pre ich získanie nepotrebujete talent na tvorbu, ale na marketing.
Ako je na tom slam poetry na Slovensku v porovnaní so svetom?
Každá krajina od krajiny je na tom inak. Niekde je slam poetry okrajovým žánrom a niekde súčasťou televíznych show s obrovskou sledovanosťou. Napríklad nemecká scéna je obrovská. Naši susedia majú veľmi silné slamové scény tiež. S Rakúskom sme mali niekoľko spoločných akcií, tie sú však náročnejšie, lebo je potrebný preklad. S českými kolegami pracujeme často. Naše scény sú veľmi úzko prepojené.
Ako je slamerský svet vyvážený rodovo?
Je to individuálne. Som však pyšná na to, že na Slovensku ženy v slam poetry posledné dva roky zastupujú prinajmenšom polovicu scény. V niektorých krajinách sa ženský slam považuje za žáner, čo považujem za absurdné. Muži i ženy to majú rovnako ťažké, rovnako sa musia pasovať s tými istými úskaliami. Myslím si, že tie časy, kedy sa ženy považovali za krehunké „poserky“, sú už dávno preč. Slam je toho dôkazom.
Venujete sa aj workshopom slam poetry. Čo prvé svojich žiakov učíte?
Učím ich, že cítiť strach a trému je prirodzené. Že ten istý text môže v jednom meste zožať absolútny úspech a v ďalšom absolútny výsmech. Učím ich premýšľať nad tým, čo sú ich témy. A potom ich učím také pragmatické veci, ako hovoriť tak nahlas, aby ich bolo počuť.
Stali ste sa víťazkou slovenského šampionátu v slame a na európskom ste skončili jedenásta. Ktorý text zaujal divákov?
Na slovenskom šampionáte moju výhru zaistili dva texty. Jeden sa venoval vzdoru voči tomu, aby ma niekto označoval za múzu, čo ma v mojich očiach okamžite vymedzuje z vôd tvorby. Tento slam som venovala všetkým mužom, ktorých som mala rada, ale nie dosť, a tým, ktorých som mala rada, ale oni mňa nie dosť. Druhý text, ktorý zaznel aj na európskom šampionáte, bol príbeh dievčaťa, ktoré nečakane otehotnie. Ten príbeh prináša pohľad na to, ako rôzne dokážu reagovať autority v jej živote. Ale hlavne hovorí o tom, že zodpovednosť za počatie života v našej spoločnosti nesie predovšetkým žena. A s tým bytostne nesúhlasím. Dúfam, že tento text si získal divákov úprimnosťou a aj naliehavosťou témy.
Ako to vyzerá na európskej súťaži, v akom jazyku slamujete?
Slamovať môžete v akomkoľvek jazyku, čiže v materinskom, ale rovnako aj v angličtine. Na posledné majstrovstvá, ktorých som sa zúčastnila, som dodala preklad môjho textu v angličtine a domáca organizácia ho preložila ešte do nemčiny, francúzštiny a španielčiny. Ak používate jazyk, ktorému rozumie viac divákov bez prekladu, môže to byť pre vás jednoduchšie. Avšak špecifiká ako melódia reči, dikcia, to, ako váš jazyk znie, dokážu byť rovnako zaujímavé a zaujať ešte viac ako rýchla zrozumiteľnosť.
Pochádzate zo Snežnice, žijete v Bratislave – sever, západ, dedina, veľkomesto, obe so svojimi špecifikami… Aké najväčšie kontrasty vnímate?
Toto je jedna z podstatných tém, ktoré vo svojej tvorbe riešim. K tejto téme vznikla aj autorská inscenácia Dedina v réžii Martina Hodoňa. A teda ide o tému dediny a mesta vo mne. Mám pocit, že na obe prostredia mám optiku, vďaka ktorej im dokážem porozumieť. Ale rovnako viem byť k nim aj kritická. Medzi mestom a dedinou sú veľké rozdiely a netreba zabúdať, že dedina vie byť v meste a mesto v dedine a všetko sa to zaplieta a prelína Slovenskom a vytvára jeho špecifiká.
Zuzana Zimmermannová
foto Simona Sčibravá
Celý rozhovor si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2022)