Dokáže zrozumiteľne a pútavo vysvetliť, z čoho rastú stromy, či sa dajú vyrobiť okuliare na farbosleposť, prečo je more slané alebo ako vzniká zmrzlina. Popritom však hravo zvláda objasniť záhadu Maxwellovho démona, mikroskopické čierne diery či prínos Webbovho teleskopu. Neúnavne vysvetľuje, ako sa nenechať oklamať faktami ani dezinformáciami, aj prečo je dobré sa veciam vedieť nielen naučiť, ale aj odnaučiť. A nie sú mu cudzie ani témy duševného zdravia, klimatickej krízy či geopolitiky. Teoretický fyzik a popularizátor vedy, ktorého mnohí poznajú ako Vedátora, Samuel Kováčik.
Mnohí ľudia majú pocit, že už vedia takmer všetko a tí, čo vedia skutočne veľa, zasa, že nevedia nič. Kde sa v tomto spektre vidíte vy?
Ak porovnám všetko, čo viem, s tým, čo sa vedieť dá, tak viem prakticky nič. Ako vedec sa však vzdelávam non-stop, neustále čítam nové odborné štúdie, knihy či učebnice o fyzike. Práve tá je kvôli môjmu zázemiu prioritou, no blízka je mi aj matematika a informatika a čo-to som si naštudoval aj z biológie a psychológie, len v týchto témach nemôžem vystupovať ako odborník. Venujem sa všeličomu vrátane tém z gastronómie, paleogenetiky či geopolitiky. Premýšľam o veciach, počúvam podcasty, rozprávam sa s ľuďmi, pýtam sa a diskutujem. Ako vravíte, nikdy sa to nekončí.
Spomínate si na okamih, kedy ste sa rozhodli venovať popularizácii vedy?
Nešlo o jeden presný moment, skôr zopár prúdov, ktoré spolu „vykulminovali“. Získal som doktorát z teoretickej fyziky, popri čom som aj trochu učil. Neskôr, po presťahovaní do Írska, som učiť prestal a chýbalo mi to. V Dubline som pôsobil na výskumnom inštitúte, a to znamenalo, že som sa celé dni venoval výskumu. Zároveň mi veľa ľudí vravelo, že ich vedecké témy lákajú, len nie sú spracované prístupne. Raz v noci mi volal kamarát a pýtal sa niečo o čiernych dierach. Vraj boli s partiou vonku a mali vášnivú diskusiu, do ktorej potrebovali rozhodcu. Zistil som, že medzi širokou verejnosťou a vedou je priepasť, ktorú som chcel premostiť. Veda je pre ľudí.
Čo by ste prostredníctvom Vedátora chceli dosiahnuť?
Nič konkrétne, len dopomôcť tomu, aby ľudia vedu vnímali ako súčasť našej spoločnosti, na ktorú máme byť hrdí. Zároveň by som im chcel ukázať, že ich vedecké poznatky môžu tešiť. Mňa napríklad zmenilo, keď som si uvedomil, že stromy nerastú zo zeme a ani z vody, ale zo vzduchu. Zoberú z oxidu uhličitého uhlík a kyslík, ktorý potrebujeme, vypustia späť. Len túto odpoveď ľudia hľadali desaťročia, počas ktorých okrem iného pochopili základy chémie aj biológie a získali odpoveď na otázku, prečo potrebujeme dýchať. Odkedy som si to uvedomil, tak vždy, keď behám v lese, vnímam všetku tú masu stromov úplne inak. Zároveň viac premýšľam o tom, ako sú jednotlivé systémy na Zemi prepojené a ako sa so zbytkom prírody navzájom potrebujeme.
Zaoberať sa abstraktnými javmi a ešte ich vedieť aj pútavo opísať, to si žiada veľkú dávku fantázie. Ako rozvíjate tú vašu?
Neviem, či fantáziu rozvíjam. Popularizácii sa venujem dlho a často, a tak som mal možnosť všeličo vyskúšať a zároveň som sa oťukal a vypísal. Keď chcem napísať článok, stačí mi dostať dobrý nápad a do hodiny to mám spísané tak, že to ľudí baví čítať. Dostať dobrý nápad sa však nedá cielene, je to skôr vecou všímavosti. Nedávno som sa napríklad na festivale rozprával s kamarátom a dostali sme sa k tomu, ako z pohľadu matematiky vplýva veľkosť festivalu na všetko ostatné – od ceny lístka až po rozloženie bufetov. Banalita, no nakoniec z toho bol celkom fajn článok, ktorý ľuďom vysvetlil pojem škálovania užitočný naprieč ekonómiou či fyzikou až po biológiu a programovanie. Vďaka tomu, že som sa v písaní vycvičil, formulujem myšlienky jasnejšie. Ale nejde o trénovanie fantázie, skôr o premýšľanie, ako zo zložitej témy stručne extrahovať esenciu. Od detstva veľa čítam, občas hrávam hry a sem-tam si pozriem film či seriál. Myslím, že sa sústredím aj na také veci, ktoré pre niekoho nemusia byť podstatné, no ja sa ich snažím preniesť do písania. Veľa dobrých filmov sa začína skvelým prvým záberom. Preto sa pri dôležitom texte dlhšie zamýšľam nad prvou vetou. Jeden text o fyzike vákua sa začína vetou: „Ani vákuum nie je také prázdne, ako sa zdá.“ Myslím, že takáto veta naláka človeka k ďalšiemu čítaniu.
Aké sú súčasné trendy v popularizácii vedy?
Popravde, netuším. Riadim sa tým, že píšem a rozprávam o tom, čo ma práve zaujíma, prípadne čo považujem za aktuálne, napríklad špecifické témy počas pandémie. Teraz sú horúcou témou zábery z Webbovho teleskopu. Zatiaľ to boli prevažne pekné snímky, no čoskoro začnú pribúdať tie vedecky významné, ktoré zmenia naše chápanie niektorých aspektov vesmíru a na to sa snažím ľudí pripraviť.
Ako sa priblížiť ku stále ťažšie zaujateľnému publiku?
K publiku sa dá dostať tak, že vznikne dôvera – čitatelia vedia, že keď publikujem dlhší text a oni mu venujú dlhší čas, bude to stáť za to. Aj preto sme na našej stránke mali články, ktoré mali desiatky strán textu spolu s grafmi a ilustráciami, pričom napriek tomu boli populárne. Jeden taký text bol napríklad o tom, či môže mať vesmír viac ako tri priestorové rozmery, druhý zasa o fyzike monopostov formuly F1.
Máte v tomto smere nejaký vzor, vedcov, ktorí vás inšpirujú?
Sledujem napríklad teoretických fyzikov, kozmológov a výskumníkov vo fundamentálnej kvantovej mechanike Seana Carrola a Sabine Hossenfelder. Obaja sú aj latentní filozofi a dokážu ľahko písať o hlbokých témach. Zjednodušia rôznorodé vedecké pohľady a následne ich zrozumiteľne medzi sebou porovnajú. Scott Aaronson, výskumník v kvantovej fyzike a výpočtovej zložitosti, píše o super zložitých témach tak, že sú len zložité – čo je tiež pomerne náročná disciplína pre pomerne úzke publikum. Elisier Yudkowski je zasa samouk, ktorý sa venuje umelej inteligencii či teórii rozhodovania. U oboch rád sledujem, ako zložité koncepty zhrnú do jednej vety či odstavca, hoci sa pri čítaní občas cítim ako „natvrdlý“. Ale je to obdivne-príjemný pocit.
Fyzika má stále množstvo nezodpovedaných otázok…
Áno, je ich veľa, napríklad či existuje tmavá hmota a energia a ak áno, čo je to vlastne zač. Mňa osobne zaujíma kvantová gravitácia – ako ju správne sformulovať, a z toho vyplývajúca podotázka, či má priestor nejakú štruktúru, teda či sa z niečoho skladá. Je pomerne možné, že nikdy nebudeme poznať odpoveď na všetky dobré otázky, no aj tak sa udiali za ostatné desaťročia veľké veci a trúfame si premýšľať o veciach, ktoré boli kedysi tabu, ako napríklad povaha Veľkého tresku. Ja sa zaoberám kvantovou štruktúrou priestoru, časť výskumu venujem tomu, ako by sa takáto štruktúra prejavila na správaní čiernych dier. Zistil som, že pri ich vyparovaní by im dodala veľkú rýchlosť, čo komplikuje spôsob, akým ich bežne vkladáme do našich modelov. Inými slovami, ukázal som, že za istých predpokladov mohli malé čierne diery vzniknúť len veľmi tesne po Veľkom tresku, aj keď ľudia predpokladajú, že vznikať mohli aj oveľa neskôr. Je to jeden dielik veľkej skladačky.
V podcastoch sa venujete aj bizarným, avšak nesmierne zaujímavým otázkam poslucháčov. Ktoré vás doteraz najviac pobavili?
Najlepšie sú také, ktoré na prvú znejú ako nezmysel, no v skutočnosti sú veľmi hlboké. Jednej z nich sme sa držali veľmi dlho. Znela zvláštne: Dajú sa vyrobiť okuliare na farbosleposť? Odpoveď je prekvapivá, áno, dajú. A kým ju človek vysvetlí, prejde cez pekné časti biológie aj fyziky. Ľudí zaujíma všeličo. Ako funguje dúha? Dokáže niečo uniknúť čiernej diere? Prdia hady? Jasné, prečo by nemali! Aj také sú produkty trávenia a ani takýto predátor sa tomu po úspešnom love nevyhne.
Zaujímavý je aj podcast o tom, že čím viac náhodných prvkov má situácia, tým je paradoxne predvídateľnejšia. Ako predvídať zdanlivo nepredvídateľné veci?
Hocičo predvídame tak, že si vytvoríme nejaký model, či už exaktný fyzikálny, alebo mentálny. Napríklad: „Môj nový kolega jedáva každú stredu ryby.“ Ten model následne konfrontujeme s realitou a keď nesedí, spresňujeme ho. To je podstata učenia. Najťažšie na tom asi je, že ľudia nemajú ochotu zmeniť svoj prvý názor. Berú to ako zlyhanie. Pritom prvý názor na hocičo sme si tvorili v čase, keď sme o tom mali najmenej informácií. Je dôležité sa veci nielen naučiť, ale aj odnaučiť, teda upraviť a zmeniť názor na svet. Tvrdohlavo trvať na niečom, čo je nesprávne, vie byť veľmi škodlivé.
Ako si vyberáte obsah, ktorý „konzumujete“?
Teraz pracujem na ďalšej knihe, a tak mnohé knihy, ktoré čítam, nejako súvisia práve s tým. Na stole mám rozčítané knihy It’s all about time od Johna Olivera Ryana, Existential physics od Sabine Hossenfelder a v mobile kurz Mysteries of Modern Physics: Time od Seana Carrolla. K tomu pár kapitol z Black holes and Time warps od Kipa Thorna a Quantum Computing since Democritus od Scotta Aaronsona. Je toho veľa, no chcem mať prehľad. Najprv som si tému premyslel podľa seba a potom sledujem, ako ostatní uchopili niečo podobné. Bežne sa však držím toho, že témy striedam. Prečítam si jednu knihu o biológii, potom nejaké sci-fi, potom niečo z fyziky a potom nejaký skutočný príbeh. Nech ma to nezačne nudiť.
Ktoré témy najviac rezonujú u vášho publika?
Najviac rezonujú vesmír a kritické myslenie. Čierne diery, Veľký tresk, existencia mimozemského života. Pri kritickom myslení zasa rôzne chyby a skreslenia, ktorých sa dopúšťame. Napríklad, prečo nám predsudky škodia a ako a prečo vznikajú. Je to však rozmanité a občas ma prekvapí, keď sa ľudia chytia na tému, ktorú som bral ako špecialitku pre pár fajnšmekrov. To je skvelý pocit! Napríklad taká banalita, prečo je more slané – lebo do neho rieky vnášajú minerály. Nie je však nekonečne slané, lebo minerály sa postupne usádzajú na dne, až kým nenastane balans.
Veľkí vedci, ktorí sa postarali o prelomové objavy, to v minulosti nemali ľahké a máloktorí sa dočkali uznania, častejšie museli utekať pred pranierovaním …
Je pravda, že veľa géniov, ktorých poznáme, či už Newton alebo Feynman, aktívne pracovali na budovaní vlastnej slávy či presnejšie posolstva. Radi rozprávali historky o sebe, Richard Feynman napísal svoju biografiu, kde hrdo vystavuje na obdiv svoje vlastnosti, za ktoré by sa možno iní hanbili – a to je správne. Takže sa skôr občas zamyslím, koľko velikánov bolo prehliadaných nielen počas života, ale vlastne až dodnes – a možno aj navždy. Všetci poznáme Marie Curie, no kto pozná Emmu Noether? Jocelyn Bell Burnell či Henriet Swann? Emma Noether objavila podstatu energie, musela však učiť pod iným menom, lebo v medzivojnovom Nemecku, ženy nemohli bežne učiť na univerzite. Postupne si spravila meno v celosvetovej matematickej komunite a zároveň spravila fenomenálny objav vo fyzike, pochopila podstatu energie. Jocelyn Bell Burnell zasa objavila pulzary a Henriett Lewit Swann cefeidy, cez ktoré sme postupne zmerali veľkosť vesmíru. Ako spoločnosť by sme sa mali naučiť, komu venovať pozornosť.
Ako tomu spoločnosť naučiť, keď sme aj v takej malej krajine ako Slovensko názorovo takí odlišní?
Jediný skutočne účinný spôsob, ako sa zmieriť s inakosťou, je sa jej vystavovať. Napríklad cudzincov najviac neznášajú a boja sa ľudia, ktorí ich nepoznajú osobne. Vedia o nich len z bulvárnych médií a internetu.
Veda sa v súčasnosti robí jednoduchšie. Čo k tomu okrem sociálnych zmien a výdobytkov ako internet prispelo?
Globalizácia. Na výskumnom inštitúte v Dubline som mal kolegov z Írska, ale aj z Bulharska, Indie, Číny, Ukrajiny či Japonska. Nezáležalo na pôvode, ale na schopnostiach, a tak by to malo byť. V niečom je to zaujímavé, ako sa pri práci fyzika človek oťuká s inými zvyklosťami a kultúrami. Keď bol kolega z Japonska na Slovensku, poukazoval som mu Tatry aj časti starej Bratislavy, skúsil všetko naše dobroty. Dúfam, že niekedy budem mať možnosť pozrieť si Japonsko a ochutnať, čo majú tam. Bol som takto v Indii a bolo to skvelé.
Hovoríte, že vďaka vede lepšie rozumieme životu, a tak vedieme lepší život, no mnoho ľudí vede aj tak neverí…
Ľudia vede neveria jednoducho preto, že jej nerozumejú. A na neporozumenie neexistuje iný liek, než vzdelanie. Myslím, že aj popularizácia tomu prospieva. Treba však venovať čas aj tým, čo vede neveria. Diskutovať, rozprávať sa, snažiť sa pochopiť názor druhej strany. Keď ma niekto obvinil, že som len zaplatený, tak som mu trpezlivo ukázal všetky relevantné štúdie, vysvetlil argumenty a na môj údiv priznal, že sa asi mýlil.
Raz ste skonštatovali, že po novom históriu nepíšu víťazi, ale dezinformátori. Aké najväčšie hoaxy ste v poslednej dobe počuli či vyvracali?
Počul, ale nevyvracal, mnohé spojené s ruskou inváziou na Ukrajinu. Tejto téme sa venujú kvalitní odborníci, ja som prispel len jedným článkom o teórii šialenca, čo je pohľad na strašenie atómovými zbraňami z pohľadu matematickej teórie hier. Ak je totiž váš nepriateľ predvídateľný, viete s ním počítať. No hoaxy a falošné správy nie sú ničím novým. Pred vojnou sa bežne šírili dezinformácie o nepriateľoch, aby sa proti nim ľudia poštvali. Fiktívne Protokoly sionských mudrcov sú len jedným z príkladov.
Prečo im ľudia tak ľahko veria?
Mozog chce mať predstavu o svete. A rozprávka o fungovaní sveta je jednoduchšia na strávenie ako zložitá pravda.
Reagujú na vás diváci kriticky či nenávistne?
Našťastie je to zriedkavý jav. Aj témy ako homosexualita, rasizmus či xenofóbia sa snažím komunikovať prijateľne pre každého. Akurát v čase pandémie si niektorí mysleli, že odporúčam očkovanie, lebo ma niekto platí. Pritom to bol a je najjednoduchší spôsob prevencie.
Myslíte, že keby viac ľudí vedelo, že v Rusku existujú trolie farmy, ktoré platia ľuďom za šírenie dezinformácií alebo keby vedeli viac o fungovaní algoritmov na facebooku, že by vedeli viac odolávať dezinformáciám?
Áno. Ale nejde len o to vedieť v zmysle – mám k dispozícii túto informáciu. Treba rozumieť tomu, ako dezinformácie fungujú, ako hrajú na naše biologické a psychologické slabiny a zároveň si treba vedieť uvedomiť, ako na nás vplývajú. Napríklad nás odradia od volieb, čo hrá do kariet niektorým politickým stranám. Ak sa človek dozvie len informáciu bez kontextu, nemusí jej veriť. Špeciálne jej nebude veriť, ak mu nezapadá do svetonázoru, hovorí sa tomu kognitívna disonancia – naša myseľ sa bráni informáciám, ktoré sa nám priečia. Takže ak niekto adoruje Rusko, má tendenciu prehliadať aj takéto varovné správy. Čo s tým? Je to postupné, ľudí treba postupne informovať a učiť o všetkých aspektoch dezinformácií, aby to chápali komplexne a v kontexte. V konečnom dôsledku je to pre ich dobro, nikto nechce byť klamaný. Len niektorí sa proti tomu nebránia veľmi účinne.
Hoaxy často šíria aj známe osobnosti…
Až tak to nesledujem, no určite by sa našlo napríklad zopár vysoko-profilových raperov. Oni však možno akurát nemajú dobrý zdroj informácií. Väčší problém sú ľudia, ktorí možno nie sú reálne osobnosti, no zviditeľnili sa práve šírením dezinformácií, prípadne ich využívajú k polarizácii spoločnosti v rámci politického boja.
Čo vzbudilo váš záujem o vedu, fyziku?
Bol som celkom podporované, no ináč priemerne zvedavé dieťa. Na fyziku ma zlomili dve knihy o čiernych dierach a kvantovej fyzike a k tomu diskusie Pod lampou s Martinom Mojžišom a Vladimírom Černým – tí mi ukázali, že fyzika vie byť aj ľudská.
Fyzika je pre mnohých študentov často postrach…
Nanešťastie, dobrý prírodovedný učiteľ či učiteľka sú skôr náhodou. Predmety sa učia v izolácii a žiaci sú zahltení memorovaním informácií, ktoré sú dostupné na internete. Nevieme vnímať veci kriticky a v kontexte. Teraz sa objavujú náznaky zmeny, ale nechcem to zakríknuť… plány tu už boli. Fyzika by sa mala učiť komplexne, v rámci dôležitých tém. Napríklad, zoberme si ako tému klimatickú zmenu. Tam je veľa fyziky – ako sa správa teplo, ako absorbuje atmosféra niektoré žiarenie, ako modelovať zložité systémy. K tomu je tam aj veľa geografie, biológie či geopolitiky. Zároveň žiakom viac dá, keď odpovede musia získať sami a musia o nich diskutovať, vedieť zapracovať spätnú väzbu a naučiť sa hľadať a agregovať informácie.
Spomínate vzdelanie ako liek. Kto by sa oň mal postarať?
Všetci. Škola bez rodičov ani rodičia bez školy podľa mňa nestačia. Vzdelávať by sme sa mali aj navzájom, napríklad, keď sa rozprávame s kamarátmi. Tvrdí kamarát niečo šokujúce? Opýtam sa ho na zdroj. Veľa ľudí totiž obsah prijíma úplne nekriticky a na to si treba dávať pozor.
Keď niečomu nerozumieme, často sa hanbíme a radšej sa tvárime, že vieme, len aby sme neboli za hlúpych…
Je úplne v poriadku pýtať sa. Hanba je – hanbiť sa pýtať. Niekedy je dobré dokonca nútiť sa pýtať. Keď som na nejakom odbornom seminári, snažím sa pýtať, minimálne preto, aby som si overil, či prednášanej problematike rozumiem natoľko, aby som dokázal sformulovať zmysluplnú a netriviálnu otázku. Skúste si to, je to ťažké!
Napísali ste knihu Obyčajné zázraky, kde pútavo vysvetľujete napríklad aj to, čo drží Mesiac na oblohe. Ktoré „obyčajné“ fenomény vás najviac fascinujú?
Všetky, ktoré som spísal v knihe. Mám tam kapitolu o tom, z čoho rastú stromy, kde sú vysvetlené základy chémie života na našej planéte. Postupne sa ide cez základy až po zložitejšie témy ako blesky, fyzika plameňa či oblakov, až sa dostaneme k vesmíru – Mesiacu, ktorý nám nespadne na hlavu či Veľkému tresku. No práve tie stromy ma fascinujú asi najviac, keďže rád behávam v lese.
V knihe hovoríte, že vďaka vede máte väčšie potešenie z prírody…
Bez vedy je strom stromom. Krásny vo svojej veľkosti. No keď si vďaka vede viem predstaviť, ako roky či desaťročia nasáva vzduch a vďaka svetlu z blízkej hviezdy z neho časť berie a používa na svoj rast, tak je pre mňa zrazu nielen krásny, ale aj magický.
Na čo všetko myslíte, keď sa prechádzate lesom, plávate v mori alebo sledujete dážď či oblohu?
Štruktúry a vzory. Ako sú niektoré veci predvídateľné a opakujú sa a ako sú iné zdanlivo náhodné a zjavujú sa z ničoho-nič. Náš svet je na hrane medzi chaosom a poriadkom a v prírode to vidno na každom kroku. Funguje tak mozog, naše spoločnosti či vesmír ako celok.
Zuzana Zimmermannová
foto Gabina Weissová
Celý rozhovor si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2022)