A my s mužom, reku, posledné letné dni vybehneme, ako sa kedysi vravievalo „na maltu“ a maľujeme a maľujeme o dušu spasenú… Dobré je to maľovanie… všeličo stratené nájdem, dve starožitné africké sošky za kasňou, posledný diel Emersona, ale hneď som ho aj stratila, ihelníček, no ale stratila som koberec, ktorý sa vozil dosť dlho v aute, potom ho synček náš činček vyhodil do podbránia a sused vyniesol na smetisko, ale sama som si na vine, že som nebola nástojčivejšia a povedala len asi tisíckrát, aby ten koberec vrátil na miesto. Samostatná kategória sú listy, potvrdenia, fotografie, upomienky… Tie sú s odstupom času komické, aj s tým naliehavo vydieračským tónom, až mám na ne chuť odpísať. Našla som aj šaty, na ktoré som zabudla, stratila podprdu, lopatku, sukňu, zafarbila savom topánky a vyhodila jedny dosť hnusné šaty… Človek si niekedy kúpi takú onú… volovinu.
Spávame ako kedysi, keď sme sa nasťahovali do nášho bytu na druhom poschodí, na zemi. Celkom si to užívam. Na štokerlíku televízor, pri matraci na zemi ríbezľový džús, v pelechu okrem dcéry mobil a počítač, na inom matraci leží muž, okolo seba veci, ktoré bude hľadať, keď vstane, a tak si tu lebedíme, ako keby sme ležali niekde na nafukovačkách, jeme aj pijeme v tých našich dočasných ležadlách, pravdaže dovtedy, kým nevstaneme…
– Nevieš, kde sú kľúče od brány? – pýta sa muž.
– Prečo si ich odtiaľ vybral?
– Ja som ich nevybral, našiel som ich v kuchyni, – bráni sa chlap.
– Nejaké kľúče hrkajú v práčke, videla som ich tam.
Ideme do kúpeľne a všetci traja pozeráme na kľúče, ktoré sa pricapili na tú práčkovú obrazovku. Ticho.
– Ty mi perieš tie červené nohavice?
– Jasne! Čo v nich bolo?
– Všetko!
– Buď rád, že ich periem, nepustili by ťa do roboty.
– Tatovi je to jedno, minule šiel niečo zobrať do auta v trenírkach ako úchyl, – podkuruje dcéra.
Obe sa smejeme.
– Úchylné ste vy, lebo z toho máte takú radosť.
– Nevieš, kde mám mobil?
– V posteli.
– Tam nie je.
– Je, teraz som ho tam videla.
S láskou spomínam na svoju dobrú mamu, ktorá svojho času, mimochodom dosť zlomyseľne, podotkla, aby som začala niečo, nejaké „pirule“, vitamíny, potajomky sypať mužovi do kávy, lebo keď bude mať päťdesiat, netrafí domov, a ako ona si myslela, že ja ho naučím poriadku a ako som sa ja zopsula pri ňom a stále niečo hľadám, ešte tomu neporiadku učím aj tú chuderu malú, akože dcéru.
Nemusíme ani maľovať, stále všetci niečo hľadáme.
Každý týždeň príde syn a už odo dverí kričí, že si tu pred týždňom čosi položil, aby sme mu to vrátili, lebo to tam nie je. Ja, alias matka, jediná robím v tomto príbytku poriadok, sa bránim, že kto nič nerobí, nič nepokazí, ale ani za živého boha si neviem spomenúť, kam do prčic som tú synovu somarinu strčila.
Dcéra nehľadá, ona nachádza! S pubertálne zasnívaným pohľadom blúdi po dome a vyťahuje handry, ktoré by sa jej zišli. Ukradne synovi tričko, mne šatku, niečo rozstrihá, iné polepí, kúpi si modrú kriedu na vlasy a zanecháva modré stopy, po nej rovno vyhadzujem, vie, že má hľadať v koši.
Najťažšie to mám s tým trenkáčom, lebo ten hľadá všetko. Aj veci, ktoré drží v ruke!
Hľadám svoje veci aj ja, ale nehlásim to, iba sa pokúšam spomenúť.
Maľovanie je dobré, lebo okrem hľadania aj nachádzate. Medzitým som našla dvoje šiat, džbán, staré vodidlo pre psa… Pokúšam samú seba presvedčiť o tom, že nepotrebujem nič, že treba pracovať s tým, čo mám…
– Kurnik, kam utiekol ten chlap?
– Už odišiel.
– Aké má gate?
– Ja mu na gate nepozerám, mama! Kašli na neho, jeho hanba…
Bežím dvorom, lebo si zabudol tašku, vybehnem na ulicu a mávam na neho. Muž klíďopíďo vystúpi z auta a smeje sa. Mám na sebe domáce minišaty, v akých sa chodí len po dome, len keď tam nik nie je a len keď maľujete alebo v akých sa už nechodí…
– Fíha, aká fešanda!
Zahanbím sa a trielim dnu.
– Mama, ty sa nezdáš, takto si vyšla von?
– Ty kokos, áno, a kopec ľudí na námestí.
– Určite si pomysleli, že to je asi žena toho úchyla, čo tu behá v trenkách, – smeje sa dcéra.
A potom príde sused Tibor a maľuje tak čisto, že keby tu nebol neporiadok, nik nevie, že naozaj maľujeme. Spomeniem si na našu prvú maľovku v byte na druhom poschodí, keď sme nemali deti a spávali na matracoch, každý deň žúrka, zavše aj šiesti, siedmi… Muž maľoval a maľoval, všade bielo, na dlážke, na oknách, na nábytku, chodila som za ním po štvornožky a oškrabávala nožíkom farbu. Maľovali sme asi štvrť roka. Raz bolo to a potom hento, mužovi sa nechcelo, mne sa nechcelo, spolu sa nám nechcelo.
Každý deň prišiel otec a zapáral.
– Taký pekný deň, nebol by som somár, keby som maľoval? Idem na huby a vy si tu maľujte.
– To Marek, – ja by som na tie huby šla.
– Verona, čo klameš, kto ma ráno prosil, nech celý deň maľujem, že mi budeš pomáhať?
– No nič, tak sa tu nadrapujte, ja idem.
– Počkaj ma, idem s tebou, – fľochnem na muža, nech mu ani nenapadne zliezť z rebríka, no on využíva situáciu.
– Idem aj ja, nechce sa mi dnes maľovať…
Huby sme vtedy nenašli, tatko zapáral znovu.
– Nie ste vy somári? Na čo ste šli na huby, už ste mohli po maľovke umývať. Ani ste nič nenašli, ani vymaľované nemáte…
Teraz, keď maľuje sused Tibor, ideme tam aj tam, žúrujeme na tých matracoch ako na dovolenke aj s dcérou, stále čosi nachádzame a strácame, ale to vlastne aj keď nemaľujeme, na to sme tu zvyknutí všetci.
Keď maľujete, stále musíte na niečo spomínať. Každú vec chytíte do rúk, posuniete ju, lepšie si všimnete, spomeniete si na všetky zátišia, s ktorými súvisela, na to, ako ste ju kúpili a prečo… Medzitým možno stratíte kľúče alebo ponožku či zošit, ale takmer všetky veci z minulosti k vám priplávajú pri ďalšej maľovke. Zrazu ich prinesú okolnosti, ako keď príliv vyplaví na breh mušličky a kamienky, ktoré odliv vezme nazad do mora.
Kurnik, nehovorím, že sme tu ako na dovolenke!? Aj tam by sa ma môj muž, večný hľadač a nebalič kufrov pýtal, či som mu vzala to alebo ono a ja by som mu to nevzala, ale nechcem si kaziť dovolenku, tak by som zaklamala, že neviem, a on by to hľadal a hľadal, a ja by som zatiaľ ležala na lehátku ako teraz v obývačke na zemi medzi štôsmi kníh a premýšľala o tých vyplavených drobných mušličkách a kamienkoch…
Aká je pravdepodobnosť, že ich more, ktoré ich s odlivom odnesie, s prílivom tie isté položí na rovnaké miesto? A potom by pribehol muž, že to našiel a ja by som sa čudovala, lebo som mu to nevzala. Alebo vzala?
Pekný september vám želám a nebojte sa maľovať, všeličo nájdete, vaša Veve
Veronika Šikulová