Meno úspešnej slovenskej biatlonistky a vyštudovanej právničky pochádzajúcej z Čierneho Balogu, je už dnes známe po celom svete. Paulína našu krajinu reprezentovala na dvoch zimných olympiádach a pravidelne jej fandíme i počas jej zápolení so súperkami na svetových šampionátoch, kde patrí medzi špičku. V roku 2018 sa stala majsterkou sveta v šprinte v letnom biatlone a je i držiteľkou ocenenia Slovenka roka 2019 v kategórii Šport.
- Keď si o také dva roky spomeniete na vynútenú športovú pauzu, spôsobenú korona krízou, čo si budete najviac pamätať?
Aby som to uviedla na správnu mieru – náš športový život korona kríza zatiaľ významne neovplyvnila, keďže práve v čase, kedy začala svetová pandémia, nám, biatlonistom, skončila súťažná sezóna. Musím sa však priznať, že som už ku koncu sezóny na sebe pociťovala únavu a potrebovala som si oddýchnuť o čosi viac, ako po minulé roky. Opätovne sme ale rozbehli tréningy už počas korony, biatlon teda zatiaľ výraznú krízu nepocítil. Vlastne áno, v cestovaní, lebo zatiaľ čo v tomto čase by sme už za normálnych okolností mali za sebou zo dve sústredenia v zahraničí, absolvovali sme jedno dlhšie sústredenie na domácej pôde…
- Paulína a Ivona. V čom sú si sestry Fialkové podobné a v čom celkom rozdielne?
V živote to tak častokrát býva, že mladší súrodenci nasledujú starších a túžia robiť to, čo oni. Rovnaké to bolo aj u nás, mladšia sestra sa ku športu pripojila približne dva roky po mne a vydržala pri tom, spolu sme sa potom dostali až do „najvyššej ligy“. Ako sestry sme však celkom rozdielne, nielen čo sa týka osobností a pováh, ale i fyzických daností. Možno i vďaka tomu si dobre rozumieme. Mňa poznajú ako veľmi súťaživú a cieľavedomú športovkyňu, ktorá si nič neodpustí, Ivona je zas zodpovedná a o všetkom oveľa viac premýšľa. Ak by to šlo, rada by som si osvojila trošku z jej diplomacie, to by mi určite nezaškodilo (smiech).
- Aká výchova u vás v detstve prevládala? Prísna a plná disciplíny, alebo viac slobodná a uvoľnená?
Povedala by som, že naši rodičia šli zlatou strednou cestou, viedli nás k športu, ale nikdy na nás nemuseli príliš tlačiť. Ak sme mali napríklad v puberte chvíľkové obdobia, kedy sa nám nechcelo, rodina nás vždy podržala a podporila. Hlavne vďaka mamine a ocinovi dnes robíme šport na vrcholovej úrovni. Ja som bola dieťa plné energie, ktoré potrebovalo neustále behať a všetko chytať, sestra bola pravý opak – vždy pokojná a umiernená. Máme ešte mladšieho brata, ktorý sa teraz, v šestnástich rokoch, nachádza približne v takom istom štádiu, čo sa športu týka, ako my so sestrou v jeho veku.
- Rýchlosť a presnosť sú v biatlone najdôležitejšie atribúty. Prelínajú sa vám aj do bežného života?
Nesmie mi chýbať ani súťaživosť a bojovnosť, nerada sa počas pretekov vzdávam a snažím sa bojovať so všetkými nepriaznivými okolnosťami a vplyvmi. Ak je pretekár povahovo silný v súkromí, určite to dokáže zúročiť aj v pretekoch, psychika v športe robí veľmi veľa. A platí to i naopak (smiech). Občas však správanie biatlonistiek v závode neprezradí všetko o ich charaktere mimo biatlonu, predsa len sme v istom momente všetky veľmi koncentrované a sústredené na výsledok, neznamená to však, že sme v súkromí namyslené alebo odmerané. Ukážkový príklad výbornej športovkyne s úžasnou povahou a perfektným fyzickým nadaním je Talianka Dorothea Wierer, považujem ju za „pani profesorku biatlonu“, z ktorej si beriem neskutočný príklad. Prechádza životom s ľahkosťou, je vždy veľmi dobre naladená a nikým alebo ničím sa nenechá rozhodiť…
- Čo pre vás znamenajú sociálne siete, Instagram a Facebook?
Sociálne siete sú nástrojom, oknom pre komunikáciu s mojimi fanúšikmi. Isteže, všímajú si ma, pretože som sa tvrdou drinou a úsilím niekam dopracovala, bez toho by som pre nich asi nebola taká zaujímavá. Cez siete vypúšťam do sveta všetko, s čím sa chcem podeliť, čo chcem ukázať a na čo chcem upozorniť, ostatné si viem ustriehnuť a moje súkromie tým nijako netrpí. Snažím sa zároveň strážiť si čas, ktorý na sociálnych sieťach trávim, aby toho nebolo príliš, lebo mojou profesiou nie je Facebook, ale biatlon. Sledujem svojich blízkych známych, kamarátov a moje súperky, ale aj mužov – biatlonistov. Bavia ma stránky o bytovom dizajne, dovolenkových destináciách a pekných veciach. A kto sleduje mňa? Potešilo ma, keď si ma v čase, kedy som prenikla medzi svetovú špičku, všimol Martin Fourcade, najlepší biatlonista všetkých čias a pridal si ma do okruhu ľudí, ktorých sleduje…
- Šport sa spája s rivalitou, súťažením, dokazovaním lepších výkonov. Máte skúsenosť so ženskou rivalitou aj mimo biatlonového sveta?
Odpovedať na takúto otázku je pre mňa ťažké, nikdy som totiž nezažila medzi pretekárkami takú rivalitu, ktorá by presahovala rámec bežného športového fair play zápolenia. Nikdy som si nevšimla žiadne podpichovanie, žiadne vedomé ubližovanie, ani nič horšie. Spory, ohováranie a urážky sú v biatlone zriedkavé, i keď, isteže, nemusia si všetky športovkyne povahovo sedieť tak, aby z nich boli blízke priateľky. Športová rivalita na trati a súťaživosť, kedy sa snažíme predbehnúť súpera pred nami, vnímam ako súčasť každého športu, na to tam predsa sme. Samozrejme, ženské hnutie v bežnom svete je mi však sympatické, teším sa napríklad i z toho, že na poste prezidentky máme ženu, vysiela to pozitívny signál o tom, že my, ženy, nie sme žiadne béčka a dokážeme rozmýšľať, pracovať i rozhodovať sa rovnako ako muži.
- Veríte starej pravde, že odvážnemu šťastie praje?
Odvážnemu šťastie praje, ale v biatlone a na strelnici platí možno ešte výstižnejšie, že risk znamená zisk. Často môže iba rýchla paľba a rýchla nula „vytiahnuť“ zdanlivo stratené preteky na medailovú pozíciu, stalo sa to i mne, že som si nebola stopercentne istá, ale skúsila som zariskovať a vyšlo to. Na druhej strane, viem celkom dobre odhadnúť, kedy sa riskovať neoplatí a kedy je lepšie stratiť zopár sekúnd na strelnici a spoľahnúť sa na istotu. V mladšom veku som viac riskovala, mala som oveľa viac odvahy, ale dnes na sebe pozorujem, že radšej toľko neriskujem a nechávam si čas na premýšľanie.
- Čo vás vie dokonale vytočiť?
V poslednej dobe sa vôbec nehnevám (smiech). Ale, samozrejme, dotýka sa ma ľudská hlúposť. Všetci sme denne konfrontovaní s ľuďmi, ktorí nás prekvapia svojou milotou a srdečnosťou, na druhej strane však stretávame aj tých bezohľadných, ignorantov a egoistov. Prekvapí ma napríklad, keď vodiči v ďalšom jazdnom pruhu nezastavia pred prechodom pre chodcov a sú schopní chodca aj zraziť, aj napriek tomu, že ja som zastavila. Mrzí ma, že sa v našej spoločnosti veľa vecí začne a nedotiahne do konca. Mrzí ma schopnosť ľudstva narobiť okolo seba neskutočný neporiadok, trápiť našu prírodu. A občas ma rozladí napríklad aj taká hlúposť, keď priateľ nechá po sebe rozhádzané veci a ja ich musím po tréningu dávať do poriadku…
- Biatlon je zimný šport. Máte radšej zimu, alebo si viete oveľa lepšie užiť leto?
Zbožňujem teplo, leto, slnko a vôbec nechápem, ako som sa mohla zaľúbiť do zimného športu (smiech). Zima sa mi spája predovšetkým s pretekmi a tvrdou drinou, veď my stále niekde mokneme a mrzneme v mínusových teplotách, aj preto sa zakaždým teším, keď si po sezóne môžem ísť oddýchnuť niekam k moru. Každé miesto, ktoré som navštívila, bolo niečím krásne a všade by som sa znova vrátila, lenže život je príliš krátky a krásnych miest je toľko, že ich asi ani nestihnem všetky vyčerpať.
- Aké činnosti vám prinášajú vytúžený pokoj na duši?
Najviac viem vypnúť pri stretnutiach s mojimi dvomi najlepšími kamarátkami, ktoré nemajú so športom vôbec nič spoločné a s ktorými sa, vďakabohu, o športe vôbec nebavíme. Pri nich sa chvíľu cítim ako človek, ktorý žije celkom iný život, teším sa, že počúvam o ich radostiach a problémoch z bežného sveta, s nimi sa dokážem dokonale uvoľniť a zabudnúť, že som vrcholová športovkyňa. Som im za to veľmi vďačná!
Gabina Weissová
foto archív Paulíny Fialkovej
Ďalšiu desiatku otázok a odpovedí si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2020)