Spadli opony, divadlá osameli a tanečníci sa na dlhý čas vytratili z pódií. Pre ľudí, ktorí bežne lietajú vzduchom, otvorene prejavujú svoje emócie, milujú dotyk a spoločnosť to môže byť tá najťažšia skúška ich kariéry. Ako prežíval izoláciu úspešný tanečník, choreograf a pedagóg Andrej Petrovič pôsobiaci v známej Akram Khan Company v Londýne?
Aj vás, tak ako mnohých umelcov bežne rozlietaných po celom svete, pritiahla pandémia koronavírusu na dlhší čas domov na Slovensko. Kde by ste teraz boli, nebyť pandémie?
Normálne by ste ma našli v Londýne, kde sme pripravovali novú premiéru tanečného predstavenia pre English National Ballet, pandémia nám však skrížila plány a mnohé z nich celkom zrušila. Som teda doma so svojou rodinou, ale dúfam, že už čoskoro sa presuniem do Salzburgu, kde by som mal počas celého mesiaca vyučovať na tanečnej škole SEAD a pripraviť choreografiu. V lete ma čaká Amsterdam, Francúzsko, mal som ísť spolu s rodinou do Portugalska a v novembri som mal dohodnutú prácu v New Yorku. Teraz však vôbec netuším, ako sa celá situácia s cestovaním, lietaním a presunmi z krajiny do krajiny vyvinie.
Členovia tanečnej skupiny, v ktorej ste asistentom svetovej tanečnej hviezdy Akrama Khana, sa ale „stretávali“ aspoň na diaľku, cez online hodiny tanca na facebooku. Ako vnímate tento nový trend?
Každého, kto sa pustil do online vyučovania, kto nakrúcal videá a zdieľal svoje umenie s ostatnými doslova z vlastnej obývačky, veľmi obdivujem. Sám som dostal ponuku zapojiť sa do čohosi podobného, ale odmietol som, pretože veci, ktoré ma zaujímajú a sú pre mňa v mojej tvorbe dôležité, sú založené predovšetkým na osobnom kontakte. Potrebujem byť priamo v tanečnom štúdiu, prítomný a prepojený s tanečníkmi, potrebujem sa na nich pozerať a byť s nimi fyzicky. Navyše, máme doma troch synov, v tomto intenzívnom období, ktoré s nimi trávime, som rád, keď si večer pozriem správy a odvlečiem sa o desiatej do postele.
Karanténny život je teda podľa vás náročnejší ako ten pracovný…
Stopercentne! Teraz už presne viem, čo tým moja Katarína myslela, keď vravela, že je unavená a po celom dni so synmi má všetkého dosť. Tento život ma tak trochu obchádzal, pretože som s deťmi nebol toľko čo ona. Teraz fungujeme tak, že Katka doobeda pracuje na home office a ja som s chlapcami. Starší majú online vyučovanie, ja trochu poupratujem, čosi si navaríme, operieme, no a konečne som v našom rozostavanom dome dokončil kúpeľňu. Na mesiac a pol sa zo mňa stal obkladač a keďže som pedant, kým to nebolo v rámci mojich zručností tip top, dovtedy som tej kúpeľni nedal pokoj.
Vždy ste mali pedantnú povahu?
Je to moje prekliatie! (smiech) Odjakživa som bol taký a moja práca tanečníka sklon k pedantnosti a zmysel pre detail len umocnila – nekladiem dôraz na to, čo je viditeľné, ale snažím sa vyzdvihnúť malé detaily, a tie zmeniť z nepovšimnutých na zaujímavé. A pedant som i v súkromí, napríklad keď odchádzam z domu, napravím každý vankúš, aby keď sa vrátime späť, bolo hneď cítiť harmóniu. Katarína vravieva, že som taký medvedík čistotný a má pravdu. Sám seba svojou dôslednosťou a precíznosťou mnohokrát unavím a vytrápim (smiech).
Ako vyzerá váš choreografický rukopis?
Môj rukopis sa ešte stále formuje, ale mnohí známi, ktorí prichádzajú na moje tanečné predstavenia, povedia, že už začína byť citeľný. Voľakedy som si vravieval, že nechcem byť nikým a nikde zaradený. Ale opak je pravdou a dnes už viem, aké je nesmierne dôležité, ak sa umelec môže vymedziť – svojou prácou, menom, tvorbou a prístupom. Jednoducho, musíme byť originálni a sami sebou. Mám rád funkčnosť vo fyzických akciách, čistotu a precíznosť detailu, napätie a výtvarnosť, to znamená: svetlá, kostýmy, scénu, čo v slovenských podmienkach nie je vždy jednoduché vytvoriť. Zo zahraničných umelcov ma veľmi inšpiruje grécky choreograf a režisér Dimitris Papaioannuou. Mal nesmierne výtvarné cítenie a k tancu sa dostal cez kresbu, kostýmy, sochárstvo a kreslenie komiksov. V tanci potom všetko, čo vedel, využíval, pričom do popredia nepretláčal pohyb samotný, ale celkový obraz tela, telesnosť, fyzično. A to baví i mňa: nepoužívať telo iba ako tanečný nástroj, nestavať všetko na technicky náročných pohybových kreáciách, ale pohrať sa s polohami, kde sa dá ostať dlhší čas, meniť intenzitu, stavať na detaile, forme a tvare.
Niečo podobné ste sám predviedli vo svojom autorskom tanečnom vystúpení „ Pýcha“.
V Pýche používam stoličku ako trón, mám tam platformu pokrytú zlatou termofóliou, a pod ňou je ukrytá točňa. Divák vidí asi minútu obraz, kde len sedím a točím sa dookola. Telesnosť je tam silne prítomná, podporená výtvarnosťou, pričom vnem z tohto vystúpenia je skôr obrazový. Napriek tomu ide o tanečné vystúpenie a tanečnú choreografiu.
Zvykli ste si už na to, že sa z bývalého tanečníka stal choreograf? Nebol tento prechod pre vás bolestivý?
Je to niečo, nad čím aj v poslednej dobe veľmi premýšľam a možno aj preto svoje predstavenia tvorím práve týmto spôsobom. Keď som ako tanečník prišiel do londýnskej Akram Khan Company, mal som 27 rokov a s aktívnym tancom som v skupine skončil ako 34-ročný. Bol som v jednom kuse na turné, dokonale som sa „vytancoval“ a keďže pre Akrama je pohyb základ, všetko muselo šliapať presne a dokonale ako hodinky. Dnes, keď som Akramovým asistentom, cítim, že samotné bytie na javisku je viac ako pohyb, uvedomujem si, že nepotrebujem vidieť toľko tanca a ani pohybom preplnené predstavenie. Akoby som si od toho túžil oddýchnuť.
Prečo si vás Akram vybral za asistenta, keď je váš prístup vlastne celkom odlišný?
Som iný ako on. Keď mu asistujem pri tvorbe, snažím sa v prvom rade pochopiť, čo chce on a ja mu to potom ponúkam cez svoje vnímanie. To všetko, samozrejme, ovplyvňuje moju formu pohybu, ale „neulietavam“ až tak, ako keby som robil choreografiu pre seba. Držím sa jeho estetiky. On sám vravieva, že je medzi nami veľa odlišností, nielen čo sa týka našich postáv – on je nižší a zemitejší, ja zasa vyšší a vzdušnejší – ale i v prístupe. Vraj by som sa výborne uplatnil v modernom súbore, ktorý má klasický, baletný základ. Uvidíme teda, kam ma to ešte zaveje.
Pristavme sa ešte pri Akramovi Khanovi, napriek jeho nesmiernym úspechom vo svete ho u nás mnohí ľudia nepoznajú…
Jeho rodičia pochádzajú z Bangladéša, no on sa narodil v Británii, v Londýne. Už ako chlapec sa venoval klasickému indickému tancu kathak a ako dieťa sa objavil v hre veľkého divadelného režiséra Petra Brooka. Začal študovať tanec a po ukončení štúdia odišiel do Bruselu, kde Anne Teresa de Keersmaker, riaditeľka významnej školy tanca PARTS, zriadila skupinu pre mladých choreografov. Tam vytvoril svoje prvé sólo, kde zmiešal tradičné prvky so súčasnými – ako napríklad u nás mnohí miešajú folklór s modernou. V Bruseli si Akrama vyhliadol producent a manažér Farooq Chaudhry a spoločne vytvorili tanečnú skupinu Akram Khan Company. Ich víziou bolo tvoriť a spolupracovať s najlepšími ľuďmi z rôznych disciplín umenia.
Ako ste sa dostali do jeho tanečnej skupiny v Londýne?
Bola to tak trochu náhoda, pretože v súbore potrebovali náhradu za tanečníka z Číny a dodnes si spomínam, ako mi zazvonil telefón vo chvíli, keď som sedel na Hlavnom námestí v Bratislave, pil kávu a nabitý obrovskou kreatívnou energiou som si vravel, ako veľmi túžim robiť tanec a odovzdávať ho zo seba ďalej. Producentka ma v telefóne požiadala, či by som mohol priletieť do Londýna, pretože chystajú nové predstavenie, takže som sa okamžite pobalil a sadol do lietadla.
Nemuseli ste šéfovi súboru dokazovať svoje tanečné schopnosti?
Isteže áno, konkurz prebiehal cez víkend a bolo to náročné. Boli sme pozvaní traja, samí vynikajúci ľudia, ale vravel som si, že mám jedinečnú možnosť ukázať, čo vo mne je. Okolo konkurzu je to doslova psychológia, treba byť neustále v strehu, vnímať, počúvať, dokonca je dôležité i to, ako tanečník vkráča do miestnosti a urobí prvý dojem. Vtedajší Akramov „pohybový slovník“ mi sedel, cítil som sa v ňom dobre a konkurz som nakoniec vyhral. Po dvoch dňoch, keď ma doslova obracal z každej strany, som prišiel domov a nevládal som stáť na nohách. (smiech) Po konkurze prišlo uvoľnenie, vedel som, že mám isté miesto v súbore a napokon, keď sme spoločne začali robiť druhú produkciu, ma Akram oslovil, či by som nechcel byť jeho asistentom choreografa.
Stali sa z vás priatelia?
Dnes ho už môžem považovať za priateľa. Vždy ním bol, no v minulosti pre mňa predstavoval predovšetkým uctievaného choreografa, pod ktorého vedením som mohol rásť. Teraz, keď sme všetci doma, pokojne si zavoláme, sme zvedaví, ako sa majú naše rodiny, či je všetko v poriadku a zaujímame sa, čo nové. Spája nás aj otcovstvo, v našej skupine som bol vlastne prvý, čo sa stal otcom. Pamätám si ako dnes, že som kvôli narodeniu syna odišiel na 24 hodín domov k pôrodu a po pôrode som zasa letel späť na skúšku, lebo nás čakala predpremiéra predstavenia. Vtedy Akram ešte iba ťažko chápal, že sa musím vzdialiť, no poptom sa i jemu narodili deti a odrazu zistil, aká je rodina dôležitá a ako veľmi túžime s blízkymi tráviť dôležité chvíle. No a v posledných dňoch sme vďaka korone obaja prišli na to, akú ťažkú rolu majú naše partnerky, keď sú s deťmi samé a o všetko sa musia postarať na vlastnú päsť…
Tanec, to sú predovšetkým emócie, vyvoláva ich, zdieľa… Sú aj tanečníci emočnejší?
Závisí to od povahy človeka, ale u mňa to platí stopercentne. Som kontaktnejší a rád sa socializujem, rád okolo seba vidím ľudí a užívam si, keď sa cítia dobre. Na druhej strane, je možné, že sa táto stránka vo mne rozvinula až vďaka tancu, veď tanečníci bežne prekračujú hranice intímnej zóny toho druhého, držia sa blízko vedľa seba, a to otvára aj ich emočnú sféru. Priatelia mi často vravia, že sa pri prvom stretnutí s ľuďmi správam, akoby sme sa poznali mesiace alebo roky a zabúdam, že nie všetci sú ako ja. Mal by som si na to dávať väčší pozor, ale zatiaľ som v živote natrafil na takých ľudí, ktorí doň patria a ktorí sú mi podobní.
Čo na tanečníkoch vidíte najradšej? Talent, alebo emóciu, ktorú dokážu vyjadriť?
Tanečník musí byť zapálený pre svoju prácu. Človek s vášňou sa dostane oveľa ďalej, ako keď „vlastní“ iba talent. A môžem to potvrdiť na sebe. Nemyslím si, že som ako tanečník vynikal nad ostatnými alebo že som mal telo, ktoré sa vidí raz za sto rokov. V dnešnej dobe je veľmi veľa skvelých a technicky zdatných tanečníkov – to, čo voľakedy zvládal len Baryšnikov, dnes dokážu mnohí a potvrdzuje to aj moja skúsenosť s prácou pre English National Ballet. Tým pádom je oveľa náročnejšie nájsť skvelého, jedinečného tanečníka a umelca. No práve zápal, chcenie, túžba, bytostný pocit, že tanec milujete, dokážu tanečníka posunúť a doviesť ho až tam, kde talent už nemá veľký dosah.
Čo nesmie chýbať dobrému choreografovi?
Niekto by možno povedal, že treba byť tvrdý, udržiavať si silou mocou autoritu, ale ja konflikty a napätie v sále neznášam. Vadí mi krik a zvýšený hlas, nerád míňam energiu na zbytočnosti a osobné súboje, oveľa viac mi vyhovuje, keď môžem pracovať pokojne a pritom ešte s tanečníkmi diskutovať. Tanečníci sú však živí ľudia, pracujem s organickým základom, s emóciami, s telom a jeho prejavmi, ako sú frustrácia, bolesť či únava, nečudo teda, že sa na nás občas „vyleje“ aj negatívna emócia. Na mne potom je, aby som znova upokojil hladinu a našiel spôsob, ako pre dobro veci potlačiť vlastné egá.
Tanec je prostriedok, ako o sebe zistiť čo najviac, súhlasíte?
Nielen vďaka tancu, ale i sochárčinou, hudbou, maľbou a ďalšími formami umenia sa dokonale spoznávame. Platí to vlastne pri každej práci, myslím, že aj keď monotónne ukladáte celé dni jednu tehlu vedľa druhej, veľa sa o sebe dozviete. Áno, tanec nás navracia späť k našej podstate, učí nás načúvať signálom tela, otvára naše emócie a nastavuje zrkadlo nášmu egu. Vďaka nemu som sa naučil vnímať a počúvať druhých ľudí, som lepším poslucháčom v partnerskom vzťahu a vo vzťahu k deťom, tanec má veľa kanálov, ako do človeka preniknúť čo najhlbšie.
Gabina Weissová
foto Gabina Weissová
Celý rozhovor si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2020)