Všetci traja boli hrdinami svojej doby. Mierkami dokonalosti vo svojom fachu. Milióny ľudí na svete ani nedýchali, keď sledovali Cousteauove filmy, recitovali Pasternakove verše alebo čítali správy o Lindberghových transatlantických letoch. Kto by nechcel vedieť o svojich hrdinoch viac? Aké životy viedli títo polobohovia, ktorých plagáty viseli v nejednej detskej izbe? Ako sa javili navonok, pred svojimi fanúšikmi a akí boli doma, vo svojich rodinách? Často platí, že ak nechcete prísť o ilúzie, radšej ani nechcite vedieť…
Charles Lindbergh (1902 – 1974)
Kto to bol: Letecká ikona, mal toľko fanúšikov ako komiksový Superman. Dvadsaťpäťročný premožiteľ nebies bol najfotografovanejším mužom Ameriky.
Ženy jeho života: Kultivovaná bohatá manželka a tri nemecké milenky, z toho dve sestry, s ktorými sa paralelne stýkal. Milenky o sebe vedeli, dali však sľub, že budú mlčať do smrti.
Oslavovaný velikán
Mal povesť až mýtického hrdinu, prezývali ho Lucky Lindy či Lone Eagle (Osamelý orol). Americký pilot Charles Lindbergh sa v roku 1927 vo svojom jednomotorovom lietadle Spirit of St. Louis preslávil prvým sólovým preletom nad Atlantickým oceánom. Let na jeden záťah z Long Islandu do Paríža, ktorý meral 5.808 km, mu trval 33,5 hodín. Charizmatický vysoký štramák so zmyselnou jamkou v brade bol taký slávny, že keď s rodinou večeral niekde v reštaurácii a hostia ho spoznali, neúprosne zavelil na odchod, trebárs aj od nedojedeného jedla. Sčasti unikal pred otravnými fanúšikmi, ale sčasti šlo o súčasť stratégie výchovy jeho piatich detí, ktoré (hlavne tie mladšie) dlho netušili, aká legenda je ich otec. Počas vojny však jeho sláva utrpela značné šrámy, keď sa vyslovil za rasovú hygienu, prejavil sympatie k eugenike a nacistickým pohlavárom, ktoré okorenil nemiestnymi antisemitskými vyhláseniami. Tiež zúrivo obhajoval politiku nezasahovania a okrem Židov obvinil aj prezidenta Roosevelta, že Ameriku tlačí do vojny. Keď vojna skončila, pracoval ako konzultant amerického vojenského letectva a tiež pre leteckú spoločnosť PanAm. Veľa pracovne cestoval, z domu odchádzal často a aj na dlhšie, jeho rodina v tom nevidela nič čudné…
Zákonitá manželka
S manželkou Anne, americkou spisovateľkou, intelektuálkou, feministkou a tiež pilotkou, mal Lindbergh šesť detí. V médiách sa o nich písalo ako o „zlatom páre“ či „najslávnejšej rodine 20. storočia“. Anna bola dcérou bohatého podnikateľa a veľvyslanca v Mexiku Dwighta Morrowa. Ako tínedžerská žabka zvykla hovorievať, že sa chce vydať za „hrdinu“ a čuduj sa svete, jej dievčenský sen sa splnil. Hneď po prvej návšteve Charlesa u Morrowovcov v Mexiku, ju mladý superman pozval na prvý romantický spoločný let. Svoji sa stali v roku 1929. O tri roky sa im narodil syn Charles junior, ktorého ako 20-mesačné bábätko uniesli. Médiá vtedy únos Lindberghovho dieťaťa označili za „zločin storočia“. Únosca požadoval výkupné 50.000 dolárov a hoci ho Lindberghovci boli ochotní zaplatiť, syna im to nevrátilo. O dva mesiace sa jeho telo našlo zahrabané v neďalekom lesíku. Neskôr vyšlo najavo, že dieťa umrelo už počas únosu – spadlo únoscovi z rebríka.
O milenke svojho manžela vedela Anne od prvého okamihu. Manželský trojuholník „on, ona a jeho najväčšia láska, lietadlo Spirit of St. Louis“ sprvu celkom dobre fungoval, Charles dokonca naučil Annu lietať, obaja pracovali na podpore a rozvoji komerčnej leteckej dopravy. V roku 1931 slúžila Anne ako rádiová operátorka a navigátorka pri prieskumnom lete so svojím manželom – severne cez Kanadu a Aljašku a ďalej do Ázie s cieľom objaviť potenciálne letecké trasy. Najskôr tvrdila, že svojmu mužovi vďačí za smer, ktorý dal jej životu, lebo žiaden vraj ako mladé dievča nemala. Postupom rokov však prchký, despotický, egoistický manžel, ktorý viac ako ľudí miloval stroje, strácal v jej očiach aureolu božskosti, a tak sa začala oslobodzovať spod jeho kúzla – v istom momente ich spolužitia sa dokonca presťahovala do vlastného apartmánu na Manhattane. V roku 1955 vydala knižku Gift from the Sea, eseje o vtedajšom živote amerických žien, kde s múdrosťou a nadhľadom rozjíma o veku, mladosti, láske, manželstve, o hľadaní vnútornej identity a objavovaní vlastnej kreativity. Dar z mora sa stal jednou z najpredávanejších a najobľúbenejších kníh svojej doby.
(Ne)priznaná milenka
O Lindberghových paralelných rodinách a neoficiálnych synoch a dcérach sa nevedelo ani tridsať rokov po jeho smrti. A dodnes sa tiež špekuluje o tom, či Anne, ktorá manžela prežila o takmer 20 rokov, niečo tušila o jeho druhej (prípadne tretej či štvrtej) rodine. Annina dcéra Reeve Tripp však pred piatimi rokmi pre The Daily Mail povedala, že matka niečo šípila o otcovom tajomstve, ale určite nemala poňatia o jeho rozsahu.
Pravda vyšla najavo až v roku 2003, teda 29 rokov po Lindberghovej smrti. Vtedy sa k svojmu otcovi prihlásili deti Nemky Brigitte Hesheimer, o dvadsať rokov mladšej modistky z Mníchova, do ktorej sa vtedy už 55-ročný pilot prudko zamiloval. S Brigitte mal dcéru Astrid a dvoch synov a ich vzťah trval 17 rokov až do Lindberghovej smrti. Deti však v rodných listoch v kolónke otec mali napísané „neznámy“ a rovnako na tom boli aj dvaja chlapci (Vago a Christopher) Brigittinej sestry Mariette, s ktorou Lindbergh istý čas tiež udržiaval milostný pomer. Vedela Brigitte o avantúre s jeho sestrou? Vedela a viac-menej to tolerovala. A do tretice je tu ďalšia matka letcových dvoch detí (syna a dcéry), jeho európska sekretárka a prekladateľka Valeska, ktorá svojho šéfa s obomi sestrami zoznámila na jednej mníchovskej párty. Dokopy teda tri milenky a sedem nemanželských detí – a o nikom z nich sa v oficiálnom životopise z pera A. Scotta Berga (ktorý za knihu Lindbergh získal Pulitzerovu cenu) nepíše ani riadok. Lindberghovu častú neprítomnosť doma vysvetľuje Berg jeho „nutkavou potrebou cestovať“ a čo sa týka prípadných Luckyho bokoviek, v knihe sa spomína len akási náhodná filipínska kráska. (Neskôr Berg priznal, že mal indície aj o inej žene, ale chýbal mu renomovaný zdroj, ktorý by jeho tušenie potvrdil). Keď Charles Lindbergh v roku 1974 zomrel, bol skalopevne rozhodnutý vziať si svoje tajomstvo so sebou. Desať dní pred smrťou napísal tri listy svojim trom milenkám a požiadal ich, aby aj naďalej mlčali ako hrob. Všetky tri boli pripravené splniť jeho poslednú vôľu. Lenže potom sa stalo niečo, s čím Brigitte Hesheimer nerátala…
Dvojaký život a čo bolo potom
Dcéra Astrid objavila korešpondenciu svojej matky s tým americkým „ujom“ a keď ju konfrontovala, matka sa priznala, ale zrútená si vynútila od dcéry sľub, že bude mlčať až do jej smrti. Astrid so súrodencami si na Lindbergha spomínali ako na dobrého uja, maminho staršieho kamaráta, spisovateľa z Ameriky menom Careu Kent. Ten bol v Európe na tajnej misii a keby ho deti prezradili, tak by ho už nikdy nemohli vidieť. Preto sprisahanecky mlčali a tešili sa na návštevy zábavného uja, na lievance, ktoré im piekol na raňajky, na grilované klobásky a výlety, ktoré spolu podnikali a na strhujúce príbehy o dobrodružstvách, ktorými americký ujček sýtil ich detskú dušu.
Brigitte Hesheimer zomrela v roku 2001 a o dva roky jej tri deti (v tom čase už v strednom veku) vyšli s pravdou von. Najskôr vyrukovali s viac ako sto listami, ktoré americký donchuan napísal ich matke. Potom požiadali o test DNA, ktorý potvrdil Lindberghovo otcovstvo. Pre nemecké médiá to bola bomba, tie americké, zaskočené dvoma tvárami svojho národného hrdinu, však o celej veci informovali veľmi opatrne a rezervovane. Ako povedal spisovateľ A. Scott Berg, pre Nemcov to bol „hlboko strhujúci príbeh“, pre Američanov „hlboko znepokojujúci príbeh“. Na údiv všetkých si však tri Lindberghove nemecké deti nerobili žiadne finančné nároky na otcovo dedičstvo, Astrid sa verejne vyjadrila, že iba chce, aby jej vlastné deti vedeli, kto bol ich skutočným starým otcom, mohli o ňom slobodne hovoriť a hrdo sa hlásiť k jeho odkazu… A čo sa týka ďalších nemanželských potomkov a ich matiek: Marietta, ktorá žila vo Švajčiarsku, odmietla verejne komunikovať a jej deti podstúpiť testy DNA rovnako ako Valeska, ktorej priezvisko nebolo nikdy zverejnené…
Jacques-Yves Cousteau (1910 – 1997)
Kto to bol: Vytvoril obraz moderného dobrodruha. Francúzi ho milovali, volali ho „morský rytier“ alebo „le commandant Cousteau“ (veliteľ Cousteau).
Ženy jeho života: Podporujúca manželka, vďaka ktorej si mohol plniť svoje sny. Milenka, s ktorou 17 rokov žil počas manželstva a kvôli ktorej vydedil svojho prvorodeného syna.
Oslavovaný velikán
V 80. rokoch vychádzal z prieskumov verejnej mienky ako najobľúbenejšia osobnosť vo Francúzsku a keby kandidoval za prezidenta, jeho šance by vôbec neboli zanedbateľné. Jacques-Yves Cousteau, prvý a najslávnejší „oceánonaut“, bol národný hrdina. Na svojej lodi Calypso, prebudovanej na mobilné laboratórium, filmové štúdio i základňu pre potápanie, podnikal úspešné oceánografické expedície, ktoré zachytával na filmový pás vlastnoručne zostrojenou podmorskou kamerou. A nielen to. Vynašiel akvalung, prvý potápačský dýchací prístroj, v ktorom sa ponáral do hlbín oceánov, skúmal a zároveň filmoval úžasný podmorský svet tak, ako nikto pre ním. V 50. rokoch minulého storočia neexistovali prírodopisné filmy, aké neskôr začali vyrábať televízie Discovery či Animal Planet, Cousteau bol vlastne jeden z prvých, kto nakrúcal pod vodou a takmer úplne prvý, kto produkoval svoje filmy vo farbe. Pri záberoch, ako sa vo vlastnoručne zostrojenej klietke potápa ku žralokom, obecenstvo tajilo dych – ako doma pri obrazovkách, tak aj na festivaloch. Jeho Tichý svet (The Silent World) vyhral v Cannes Zlatú palmu ako vôbec prvý dokument v histórii a soška Oscara sa mu ušla dokonca dvakrát. K potápaniu sa mladý námorný dôstojník dostal po automobilovej nehode, keď mu v rámci rekonvalescencie lekári odporučili plávanie. Dal sa dokopy s vášnivými potápačmi Philippom Tailliezom a Frédérikom Dumasom, s ktorými neskôr vytvoril partičku prezývanú Traja morskí mušketieri.
Zákonitá manželka
S 18-ročnou Simone Melchior, dcérou boháča, ktorý neskôr financoval zaťove výskumy, sa 27-ročný Jacques stretol v roku 1937 na večierku. Simone pochádzala z troch generácií admirálov, jej otec bol riaditeľom spoločnosti Air Liquide, jedného z popredných svetových výrobcov fľaškových plynov na priemyselné účely. Mladej pani Simone kolovala v žilách slaná voda, ako zvykla sama hovoriť a od začiatku bola na mori manželovi plnohodnotnou a rovnocennou partnerkou. Od prvých spoločných chvíľ sa zúčastňovala na jeho expedíciách a spolu s ním sa aj potápala. Postupne sa stala obchodným mozgom celého rodinného podniku, to ona bola skutočnou kapitánkou Calypso, o čom svedčí aj láskavá prezývka, ktorú jej dala posádka lode: la bergère (pastierka), keďže sa starala o všetko, čo sa dialo na palube. V manželových filmoch po nej však nikde nebolo ani stopy. Žila v jeho tieni. „Nikdy netúžila po sláve ani pozornosti,“ povedal o nej vnuk Fabien Cousteau, „ale pomohla urobiť zo starého otca muža, ktorým bol.“ Simone zvykla s úsmevom hovoriť, že je asi „jedinou manželkou námorníka, ktorá čaká na svojho muža na palube“. A ako roky plynuli, čakala stále viac, kým podnikavý Jacques poletoval všelikde po svete. Štyri mesiace v roku, ktoré trávila na súši, pobývala v malom apartmáne Cousteauovcov v Monaku. Cítila sa osamelá, rádio a televízia jej hrali celý deň. Vedela o manželovej slabosti pre ženy a svoj smútok zo zrady zapíjala červeným vínom. Tento málo známy fakt odhalil aj režisér Jérôme Salle, keď nakrúcal Odyseu, životopisný film o Jacquesovi Cousteauovi: „Prekvapilo ma, že toľko behal za ženami, nik o tom veľa nevedel. Pred očami máte toho vychudnutého starca v kulichu, a on pritom…“ Manželovi nepovedala, že je chorá, zakázala to aj doktorom, ktorí ju liečili. Nechcela, aby jej choroba Jacquesa vyrušovala pri práci…
(Ne)priznaná milenka
Bola to mediálna bomba, keď krátko po Simoninej smrti v roku 1990 sa kapitán Cousteau verejne priznal k milenke, o 27 rokov mladšej francúzskej letuške Francine Triplet. Ich vzťah trval viac než pätnásť rokov a jeho živým dôkazom boli dve deti: 10-ročna dcéra Diana a 8-ročný syn Pierre-Yves. Áno, počítate správne, najmladšieho syna Le Commandante splodil ako 72-ročný. K tomu dodajme, že v čase, keď starý Cousteau vyrukoval s novou rodinou, jeho prvorodený syn Jean-Michel mal už 52 rokov. Druhý šok prišiel, keď Cousteau iba pol roka po smrti Simone sa so svojou milenkou oženil. „Potrebujem všetko robiť dôkladne. Vrátane lásky,“ vyhlásil. „Simone som nežne miloval, Francine zbožňujem. Mám veľké šťastie, že dokážem byť ešte aj v 81 rokoch zamilovaný.“ A v relácii My First 85 Years k tomu ešte dodal: „Život ide ďalej a pre mňa život začína odznova.“ S letuškou Francine sa starý donchuan zoznámil v roku 1976 počas potápačskej stáže v americkom Texase. On mal 66 a ona 30 rokov. Francine študovala jazyky, vrátane japončiny a zúčastňovala sa na rôznych humanitárnych projektoch po celom svete. Jej vplyv na Cousteaua narastal, najmä po tom, čo porodila ich druhé dieťa. Začala písať scenáre k jeho filmom, občas sa v nich objavovali aj dve malé deti, síce ako milé bezmenné tváričky, ale boli tam. Cousteau sa vyjadril, že svoju druhú rodinu nezatajoval, len stála „trochu bokom“. Po Simoninej smrti a prvých nezhodách medzi starou a novou rodinou sa ozvala aj Francine: „Žila som v tieni 15 rokov,“ povedala, „teraz som ja pani Cousteau.“
Dvojaký život a čo bolo potom
„Vnucovala mu svoju vôľu a ťahala ho k projektom viac či menej vzdialeným pôvodnej myšlienke ochrany oceánov a jeho ekologickým misiám.“ Aspoň tak to videl Jean-Michel, ktorý sa nedokázal zmieriť s otcovou novou rodinou, vystúpil z nadácie Cousteau a založil si vlastnú. Otec a syn proti sebe dokonca stáli na súde, lebo Cousteau starší nesúhlasil, že Jean-Michel zaštítil ich priezviskom svoj prázdninový rezort na Fidži. A spory neustali ani po smrti starého pána v roku 1997. Ten totiž stanovil za svoju dedičku Francine, ktorá tak získala všetky práva na jeho filmy, knihy, patenty a tiež kontrolu nad nadáciou pre ochranu oceánskeho života Cousteau Society, v ktorej dodnes figuruje ako prezidentka. „Je to tvrďas, emócie si veľmi nepripúšťa,“ zhodnotil otcov charakter Jean-Michel. „Vo svojom úsilí sa vždy dožadoval podpory, ale málo berie ohľad na potreby druhých. Ľudí využije, keď ich potrebuje a keď už nie, zabudne na nich, sú preč…“
Boris Pasternak (1890 – 1960)
Kto to bol: Jeden z najslávnejších ruských spisovateľov, autor románu Doktor Živago, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru.
Ženy jeho života: Manželka, ktorá do poslednej bodky plnila jeho priania a potreby. Verejne priznaná milenka, ktorej sľuboval, že si ju zoberie za manželku. Rovnako tak však sľuboval svojej žene, že sa s ňou nikdy nerozvedie.
Oslavovaný velikán
Bol to mimoriadne príťažlivý muž, počerný, so súmernými črtami tváre a plnými zmyselnými perami. Ženy na neho leteli a on ich zbožňoval. Nie však kvôli priamočiaremu sexu, ženy miloval pre ich vypätú emocionalitu, v tom sa podľa neho ženská duša podobala duši básnika. Básnik Boris Pasternak bol v Moskve hviezda. Tisíce fanúšikov sa tlačilo pred pódiom, v aulách, veľkých sálach či posluchárňach, kde čítal svoje opojné verše. Aj on sprvu uveril boľševickej revolúcii, obdivoval Lenina a jeho socialistické idey. V súlade s myšlienkou poskytnúť vzdelanie širokému ľudu horlivo prekladal do ruštiny divadelné hry svetových autorov a tiež ich básnické zbierky, ktoré v tých časoch vychádzali v stotisícových nákladoch – v matičke Rusi, jednoducho, čítal poéziu každý. Boris Pasternak patril k najobľúbenejším poetom, lebo do vienka dostal schopnosť „hovoriť hlasom mrakov, vetra a hviezd“.
Zákonitá manželka
S maliarkou Jevgenijou Luriovou prežil deväť nepokojných, nie veľmi šťastných rokov, z ktorých vzišiel syn Jevgenij. Manželské trápenie skončilo, keď sa 44-ročný Pasternak zamiloval do Zinaidy Neigausovej, ženy svojho priateľa, známeho klaviristu Heinricha Neigausa. Obaja muži sa navzájom obdivovali až do tej miery, že keď sa Pasternak vyznal zo svojej lásky k Zinaide, Neigaus, hoci zronený, mu ju veľkoryso prenechal. Zinaida, matka dvoch synov, bola praktická žena, ktorá domácnosť viedla s priam vojenskou rozhodnosťou. Pasternakovi vybudovala bezpečný prístav, útočisko pred vonkajším svetom, kde mohol nerušene pracovať. Zúrivo bojovala proti všetkému (a všetkým), čo by mohlo narušiť pohodlie jej domácnosti. Desili ju neskoršie manželove kritické básne a protisocialisticky ladené názory. Bála sa, aby nepopudili Stalinových ľudí a Pasternakovi vyčítala, že nemyslí na rodinu a jej bezpečie. Porodila tretieho syna Leonida a svoju rodinu chcela ochrániť stoj čo stoj. A potom, keď sa ocitla na prahu päťdesiatky, sa jej muž osudovo zamiloval do inej ženy.
(Ne)priznaná milenka
Oľga Ivinská bola od Pasternaka mladšia o 22 rokov. Po prvý raz videla slávneho básnika ako devätnásťročná, keď prišiel na fakultu, kde študovala literatúru, recitovať svoje verše. Básnik ju doslova uhranul a tak to bolo aj o 14 rokov neskôr, keď jej kolegyňa v redakcii časopisu Novyj Mir predstavila 56-ročného, stále šarmantného Borisa Pasternaka. „Vstúpil mi do života a úplne sa ho zmocnil, zabral ho do posledného miestečka,“ napísala Oľga neskôr. Pasternak mal prednosť pred všetkými, dokonca i pred jej vlastnými deťmi, hoci vzťahom k nemu ohrozovala celú rodinu. V čase ich zoznámenia mala už 34 rokov, bola dvojnásobná vdova s dvomi deťmi. Staršia dcéra Irina mala deväť a Pasternak ju miloval, akoby bola jeho vlastné dieťa.
Oľga vyzerala tak trochu ako anjel, s jemne zvlnenými blond vlasmi, modrými očami a priezračnou pleťou. Jej dcéra v knihe spomienok výstižne opísala matkin druh krásy, ktorý spisovateľa tak veľmi priťahoval: „Pôsobila tak trochu unavene. Nie ako víťazka oslňujúca šarmom a úchvatnou tvárou. Bola v nej skôr krása obeti. Krása utrpenia.“ Podobne ako nežná Lara z Doktora Živaga, ktorej predlohou sa Oľga stala – tá „pôvabná, smutná, pokorná, úprimná a nadovšetko milovaná žena“.
Dvojaký život a čo bolo potom
Pasternak trpel svojím dvojitým životom. Peklu výčitiek čelil každý deň, keď odchádzal od Oľgy k Zinaide, od Zinaidy k Oľge. Oľgu zožierali pochybnosti, či sa Borjovi niekedy podarí opustiť Zinaidu. Viackrát jej sľúbil, že odíde od manželky a ožení sa s ňou, ale viackrát sa tiež pokúsil s Oľgou rozísť.
Zinaida sa o Oľge dozvedela z „náhodne“ zabudnutého milostného listu na mužovom stole. Ten ju však uistil, že s milenkou končí. Keď utrpel infarkt, Zinaida sa o neho dojemne starala, Pasternak bol presvedčený, že mu zachránila život. Vtedy sa rozhodol, že aj keď svoju Oľjušu miluje a bude milovať až do smrti, lásku k nej musí obetovať v prospech vďačnosti k Zinaide. Nič také sa však nestalo, Oľga dokonca (po druhý raz) otehotnela, porodila však mŕtve dieťa. Aby za ňou nemusel denne jazdiť do Moskvy z Peredelkina, kde mal Pasternak svoju daču v spisovateľskej kolónii, prenajala si Oľga malý domček neďaleko jeho. Tak sa začal Pasternakov niekoľkoročný život na striedačku vo Veľkom a Malom dome. Spisovateľ za Oľgou prichádzal dvakrát denne, ráno spolu pracovali na prekladoch, večer jej prinášal nové ukážky z rozpísaného románu. Samozrejme, Zinaida sa o Oľginej prítomnosti dozvedela veľmi rýchlo. Ale pochopila, že nemôže na muža dorážať a robiť mu scény, na to bol starnúci básnik stále krehkejší a zraniteľnejší. Keď v novembri 1957 vyšiel v Ríme Doktor Živago, kniha, ktorá im všetkým „zničila život“, komunistická strana vydala stanovisko, že kniha je „protisovietska“ a jej autor „buržoázny individualista“. Tajná polícia sledovala každý Pasternakov krok, odpočúvacie zariadenie mala v dome namontované aj Oľga. Od chvíle, keď bol prinútený odmietnuť Nobelovu cenu, prenasledovaný básnik chradol na tele i na duši. Vo svojom zúfalstve zašiel až tak ďaleko, že Oľge navrhol spoločnú samovraždu. Zinaida za všetko vinila Oľgu. Za to, že jej muža psychicky ničí, lebo ho núti odísť od rodiny. Nedovolila jej ani, aby sa s Borjom rozlúčila, keď pár metrov od nej ležal na smrteľnej posteli. Neskôr tvrdila, že sa ho spýtala, či má Oľgu zavolať, on to však odmietol. Oľga sa zasa odvolávala na slová zdravotnej sestry, ktorá tvrdila, že Pasternak ju prosil, aby zariadila ich stretnutie…
Oľga Pasternakovi obetovala celý svoj život, ona sa však naň nikdy nemohla spoľahnúť, aj napriek jeho rečiam o ich „mystickom“ spojení, povznesenom nad všetko pozemské, vrátane manželstva. „Horúce vyznania z vyšších citov môžu znieť vznešene,“ konštatuje spisovateľova praneter Anna Pasternak vo svojej knihe Lara, „ale skutočná láska mimo stránky romantických románov vyžaduje každodenné obete… Zatiaľ čo ona mu vždy kryla chrbát, o ňom sa to isté povedať nedá.“
Simonetta Zalová
foto Wikimedia Commons, Profimedia
Článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2022)