Marek Pupák – Keď zastaneme, prestaneme žiť

 

Písali o nej už všelikde, telefonovala s ňou naša prezidentka, dokonca sa stala predlohou pre kreslenú postavičku v detskej knihe Básničky na spapanie. Napriek veľkej obľúbenosti a popularite, @bluegrandma vlastne doteraz nerozumie, čo je na nej také zaujímavé. My však vieme: jej láskavosť, dobrota, vzťah s vnukmi a obyčajné situácie, ktoré sledovateľom seniorky s modrými vlasmi na sociálnej sieti približuje slovne i fotograficky jej vnuk, dokumentarista Marek Pupák.

 

Ste dokumentarista a fotograf. Ako si vyberáte témy? Siahate po nich cielene, alebo sú vecou náhody, kedy vám čosi „cinkne“ o nos?

Poväčšine som si témy dokumentov vymýšľal sám a spájal ich s pocitmi, ktoré v danej situácii vo mne prevládali, či už to bol akýsi nepokoj, alebo dokonca nespokojnosť, že sa v spoločnosti deje čosi nedobré. Mal som potrebu sa k tomu vyjadriť jazykom, ktorým „hovorím“ rád, teda predovšetkým fotografiou alebo filmom. Vždy som sa zaujímal o udalosti, ktoré fascinovali mňa samotného, ako príklad možno uvediem prácu ešte zo študentského obdobia, kedy som v poslednom magisterskom ročníku dokumentoval autorov prvej slovenskej družice. Vyrábali ju v priestoroch kúpeľne, čo mi vtedy pripadalo neuveriteľné. Nie som vedec, nevidím do toho podrobne, ale vyrobiť družicu v malej kúpeľni považujem vyslovene za zázrak (smiech).

 

Nakrútili ste o tom film. V akých podmienkach vznikal?

Bolo to nesmierne zaujímavé, pretože aj o ľuďoch, čo družicu vyrábali, som mal úplne skreslenú predstavu. Namiesto suchopárnych vedcov v plášťoch som sa stretával s mladými ľuďmi, o pár rokov staršími odo mňa, so svojským humorom a zvyklosťami, ktoré mi častokrát pripomínali vtipné scénky zo seriálu Big Bang Theory. Zúčastňoval som sa na testovaní družice, sledoval som jednotlivé kroky a napokon som si uvedomil, že vôbec nerobím film o družici, ale o tých, čo ju vyvíjajú. Možno by to aj mohla byť odpoveď na vašu prvú otázku: vyberám si zaujímavých ľudí, vyberám si aj podľa toho, čo ma upúta a čo si myslím, že je dôležité povedať…

 

Vždy ste sa zaujímali skôr o fotografiu, ale vyštudovali ste dokumentárny film. Ako k tomu prišlo?

V čase, keď som sa rozhodoval pre vysokoškolské štúdium, podal som si dve prihlášky: jednu na školu fotografie do Opavy a druhú na štúdium filmovej dokumentárnej tvorby na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Zdalo sa mi, že ak fotím dokumenty, tak i filmový dokument bude pre mňa obohacujúci a naučím sa nové veci. Prvé prijímačky boli tie v Bystrici a rovno ma vzali, čomu som sa veľmi potešil a akosi som potom odignoroval prijímačky v Opave. Možno to bola škoda, ale dnes som rád, že som dokončil práve filmovú dokumentárnu tvorbu. Nikto na škole vtedy netušil, že sa už v tom čase intenzívne venujem aj fotografii, vedel o tom jediný pán profesor, ktorému sa moja tvorba páčila a ja som sa z toho tešil. A myslel som si, že každý dobrý fotograf môže byť aj dobrý filmový kameraman…

 

Dnes viac fotíte. Čím je pre vás fotka ako médium príťažlivejšia?

Predovšetkým, fotograf môže pracovať úplne sólo, nepotrebuje nikoho, žiadny tím ľudí, ktorých treba naháňať. Celý proces i výsledok závisí len odo mňa a každý záber odráža to, čo cítim, ako vnímam svet. Na škole som si párkrát vyskúšal, ako vyzerá nakrúcanie filmu a bolo mi jasné, že štáb stojí a padá na jednotlivcoch a všetci musia chcieť pracovať rovnako. Ak sa niekto pozabudne, rozhodí to celé tempo v tíme, čo môže byť nesmierne frustrujúce. Len si vezmite, že zvukár zabudne zapnúť zvuk a pritom v dokumente ide o momenty, ktoré musíme uchovať „na prvú“, nedajú sa zopakovať, lebo stratia na autenticite.

 

Počas štúdia ste nakrútili kratučký film, ktorého hlavnou hrdinkou bola vaša babička. Dokumentovali ste ju takto po prvý raz?

Fotografujem ju asi od roku 2007, v čase vzniku môjho študentského filmu už bola teda dávno navyknutá, že na ňu obraciam fotoaparát a že sa okolo nej točia všakovaké objektívy. Vôbec jej to neprekáža, myslím, že sa časom trošku „otrkala“, ba dokonca, že je pre ňu fotenie i zábavou. Teší sa, že nie je sama, raduje sa z mojej prítomnosti. Fotky jej vždy ukážem a ona z nich má radosť, zároveň si možno uvedomuje silu času i to, že vďaka fotografiám nám tu ostanú pekné momentky spojené s ňou, keď tu už nebude…

 

Jej fotografie sú vlastne ďalším vaším dokumentom…

Vždy som si uvedomoval konečnosť života. Ako malé dieťa som vo filme videl záber, na ktorý neviem zabudnúť: na drôte sedeli dvaja holúbkovia a keď jeden padol bezvládne k zemi, druhý k nemu zletel a búchal doň zobáčikom, aby sa prebral. Jasne som vtedy cítil, že je koniec. Teraz, keď mám istú danosť zachytávať momenty zo života, robím to práve s babkou, pretože si uvedomujem, že tu nebude naveky a rád by som si ju v jej typických chvíľach zapamätal. Moje fotografie mali v rodinnom kruhu celkom úspech, a tak som si povedal, že budem v jej fotení pokračovať.

 

Instagramový profil @bluegrandma vznikol len pred rokom a vďaka nemu vašu babku poznáme už aj my…

Hlavným spúšťačom, prečo fotky zverejniť na Instagrame, bola pandémia a moje telefonáty s babkou. Dokola som jej vysvetľoval, že sa nemôžeme stretnúť, lebo ide o zdravie a že mi síce nesmierne chýba, ale inak sa, jednoducho, nedá… Keď sme spolu dovolali, nosil som v hlave slová, ktoré mi vravela, prežíval som jej smútok a prezeral som si v mobile jej fotografie – a vtedy mi došlo, že určite nie sme jediní ľudia, ktorí si počas pandémie chýbajú. A napadlo mi podeliť sa o to.

 

Konzultovali ste s ňou, čo sa chystáte urobiť?

Povedal som jej len, že som jej založil profil na Instagrame a že sa nemusí báť, lebo dohliadnem, aby ostala v bezpečí. Ubezpečil som ju, že jej všetko vysvetlím podrobnejšie hneď, ako sa stretneme, no a keď prišlo k prvému uvoľneniu a konečne sme sa mohli vidieť aspoň v rúškach, profil @bluegrandma už fičal naplno. Babke som vysvetlil, čo je Instagram, čo je to sociálna sieť a že by som prostredníctvom jej osoby rád ponúkol ľuďom zmysluplný obsah. Ona len veselo odvetila, že „dobre“ a chvíľu sa učila vysloviť slovíčko Instagram (smiech). Som rád, že môj zámer ľudia pochopili a že ho prijali v dobrom, bol som však prekvapený, akú vlnu pekných správ babkin profil spustil. Dovolím si povedať, že sa tá vlna valí dodnes.

 

Čo myslíte, že ľuďom @bluegrandma dáva?

Píšu nám krásne správy o tom, ako im babka pripomína vlastných starých rodičov, veľmi silné, osobné veci. Veľmi sa teším i tomu, že sa ozývajú stále častejšie mladí ľudia. Presne po tom som túžil, no bál som sa, že ľudia nepochopia môj zámer – pomôcť im v tejto ťažkej dobe šírením dobra. Internet je zvláštne miesto, kde sa ľahko šíri nenávisť a nepravdy, kde mnohí vidia životy iných ako dokonalé, a to ich frustruje, chcel som teda prispieť niečím obyčajným, pekným a ľudským, čo som dovtedy na sociálnych sieťach nikdy nezachytil. A to som už videl hocičo, napríklad i zlatého retrívera z Ameriky, ktorý má enormné množstvo followerov. Keď sa mu narodili potomkovia, jeho majitelia si nechali jedno šteniatko, založili mu nový účet na Instagrame a predstavte si, že keď som šiel jeden večer spať, šteniatko malo asi 25.000 followerov a na druhý deň ráno ich tam bolo viac ako 160.000! Nie je to svojím spôsobom strašné, že má psík sotva tri mesiace a bez toho, aby to mohol ovplyvniť, už je hviezdou internetu?

 

Vy s babkou máte takmer 20.000 sledovateľov…

Čísla veľmi nesledujem, keby sme sa na ne sústredili, bol by to veľký záväzok. Uvedomujem si, že všetko, čo na babkinom profile zverejním, uvidí dosť veľa ľudí, ale pre čísla a sledovanosť som ten profil nezakladal. Snažím sa to robiť stále ako na začiatku, dokonca odmietam aj ponuky na spolupráce. Babka mnohokrát o ponúkaných produktoch ani len netuší, nevie, na čo sú a ako slúžia, prečo by ich teda mala propagovať? Navyše si myslím, že ak by prijala komerčnú spoluprácu, už by to nebola moja blue grandma, ale dáka babka z reklamy. Dávam si na to veľký pozor, babka je totiž v tomto ohľade veľmi bezbranná, aj preto vždy vyberám fotky, ktoré nenarúšajú jej súkromie, nezosmiešňujú, ale dávajú trochu nazrieť do jej bežného dňa…

 

Čo cítite vo chvíľach, keď babku spoznávajú v bežnom živote, mimo Instagramu?

Veľkú zodpovednosť. Uvedomujem si, že niekomu mením život a s tým treba narábať veľmi opatrne. Babka je veľmi citlivý starý človek, nemôžem dopustiť, aby na ňu ktosi neznámy na ulici spustil zlými slovami alebo prejavil svoj názor na ňu krikom. Možno to so strachom o ňu preháňam, ale ona je pre mňa najdôležitejší človek v živote a neviem ju brať povrchne. Vždy sa snažím robiť všetko tak, aby sa cítila v bezpečí, v pohode a aby sa jej život nijakým spôsobom zásadne nezmenil. Dávam pozor, kde o nej rozprávam, dokonca som odmietol veľa rozhovorov, držím to „na uzde“ tak, aby som mal stále nad všetkým kontrolu…

 

A ako vníma, že je známa a že jej profil sa stal taký obľúbený?

Možno to nebude žiadne prekvapenie, najmä pre tých, čo jej profil už dobre poznajú, ale ona skutočne úprimne nerozumie, prečo ju ľudia sledujú, alebo si napríklad kúpia jej print, ktorý pošleme niekomu trebárs do Dánska. Pripadá si obyčajná, vravieva, že je predsa obyčajná žena a nevie, čo na nej druhí vidia. Aj toto, tak ako všetko s ňou spojené, vníma s obrovskou pokorou…

 

Ako vznikajú fotografie, ktoré na profil pridávate? Máte fotoaparát stále so sebou a čakáte na zaujímavý okamih?

Tu už sa pravdepodobne prejavuje moje dokumentárne cítenie, uvedomenie si, že daná situácia je presne to, čo hľadám. Svoju babku poznám tak dobre, že sa nikdy nesnažím našu realitu „režírovať“, viem predpokladať, čo asi v istých situáciách spraví a viem sa na to nachystať. Ale to je všetko. Ostatné nechávam na nej. Rada objíma stromy, je teda jasné, že keď pôjdeme na výlet do lesa, minimálne tri – štyri stromy objíme. Počkám si na to a stlačím spúšť…

 

Vravíte, že babka je váš najbližší človek. Platí to aj naopak?

Rada vravieva, že som jej pravou rukou. Má ešte druhého vnuka, môjho staršieho brata a má nás oboch rovnako rada, obom by nám rozdelila všetko narovnako a spravodlivo. Sme jej oporou a pomocou, predsa len už nie je najmladšia a okrem bežných vecí sme tu pre ňu, keď treba pracovať s internetom, prihlásiť ju online na očkovanie, odvezieme ju, kam treba, nakúpime, dovezieme… Viete, zatiaľ čo ona čaká na dôchodok od poštárky, stojac pol dňa pri dverách, ja by som si nechal peniaze poslať na účet. V jej živote sa už bije stará škola s moderným svetom, absentujú u nej rôzne skúsenosti, ktoré nemala ako nadobudnúť a vtedy prichádzame na rad my a snažíme sa jej pomôcť.

 

Viete, čím bola a čo robila približne vo vašom veku?

Na starších ľuďoch všeobecne je zaujímavé, že zatiaľ čo my si žijeme naše životy kľudne a relatívne pohodlne, oni zažívali vojny, komunizmus a veľmi ťažké časy. Ak sa pýtate na jej mladosť, viem, že nemala mnoho možností. Musela veľmi tvrdo pracovať, žila neisté časy počas vojny, s vedomím, že kedykoľvek môže niekto prísť a úplne zmeniť jej život i život celej rodiny. Ona si to všetko pamätá, čo je však obdivuhodné – vyšla z toho ako veľmi dobrý, pokorný človek, ako babička, ktorá nie je zatrpknutá a necíti voči nikomu nenávisť. Nie je nahnevaná na život, ani na to, že ostatní dostali iné možnosti, ako mala ona.

 

 

Gabina Weissová

foto Marek Pupák a Gabina Weissová

 

Celý rozhovor si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2021)