Jej knihy je dobré čítať tak, ako ich sama píše. Vziať ich na lavičku v parku, vypiť si pri nich čerstvú limonádu, v prestávkach zdvihnúť zrak ku drobným príbehom ulice a pomaly vdýchnuť vône i atmosféru prítomnosti – naokolo, v nás i v knihe. Tak začneme cestu do životov francúzskych umelcov, ich šarmantných dediniek, autorkiných spomienok a možno i našich vlastných. Vydajme sa po stopách jedinečných umelcov, perom, štetcom a všetkými zmyslami so „slovenskou Francúzkou“ Máriou Danthine Dopjerovou.
Spisovateľ Marcel Proust povedal, že treba pozorovať a aj si pamätať, aby život len tak neprešiel. Riadite sa tým aj vy?
Moje pozorovanie sa deje najmä vo chvíľach, kedy odbočujem z hlavnej cesty každodenných povinností, niekedy roztržito, inokedy vedome. S pamätaním si je to zložitejšie, pretože pamäť zrádza, s odstupom aj krátkeho času skresľuje, premieňa skutočnosti, niekedy skrášľuje, niekedy očierňuje. Tá istá chvíľa vyzerá inak v reálnom čase, inak s odstupom niekoľkých hodín, dní a ak sa z nej niečo uchová, inak po niekoľkých rokoch. Vieme o tom, čo sme si v nejakej forme zapamätali, ale to je len maličká časť množstva prežitého, čo naša pamäť nemilosrdne preriedila.
Aj preto si treba spomienky oprašovať a mojkať?
Nedávno som strávila niekoľko týždňov čítaním Denníka maliara Eugènea Delacroixa a zaujalo ma, ako sa v dni, kedy si do denníka nič nezapísal, priateľovi sťažoval, že zanedbáva svoje spomienky. Moja starostlivosť o spomienky má tiež podobu zápiskov, síce nie denníkových, ale takých nesúrodých čmáraníc, o nejakej chvíli, kompozícii, farbe, chuti, vypovedanej či započutej vete, niekedy o tom, kým a kde tie slová boli vyslovené. Veľa vecí mám zapísaných z obdobia, keď deti začali tvoriť prvé vety, kedy sa cez ich slovné skomoleniny odkrýval ich vnútorný svet. Síce veľa vecí zabúdam, čísla a technické veci neviem udržať v pamäti ani pár minút, ale myslím si, že mám dobrú pamäť na to, čo kto na akom mieste povedal, ako sa pri tom tváril, častokrát aj to, čo mal oblečené. Moja starostlivosť o spomienky má tiež podobu fotografií a rozhovorov s blízkymi, keď konfrontujeme, čo a ako si z minulej situácie pamätáme.
Vo vašej najnovšej knihe Francúzsko perom a štetcom ste navštívili miesta, po ktorých sa pohybovali známe osobnosti Francúzska. Podľa čoho ste sa rozhodovali, kam sa vydáte?
Chcela som ísť po stopách miest, kde rôzni umelci a umelkyne vyrastali, trávili detstvo, tvorili, kde vznikal a rástol ich talent, ich túžba písať alebo maľovať. Chcela som aj vlastnou skúsenosťou, mojimi očami prepojiť napríklad knihy Colette, ktoré s pôžitkom čítam, s dievčatkom, ktoré so zapletenými vrkočmi uteká po ulici v Saint-Sauveur-en-Puisaye a Renoirove obrazy s veselou kompániou na brehu rieky v Chatou. Po večeroch, keď som niekedy vyčerpaná po pracovnom dni, si rada vyhľadávam na internete miesta a domy, kde sa rôzni umelci narodili, žili a tvorili. Tiež konfrontujem miesta, kam vsadili deje a príbehy kníh. Mnohé nachádzam náhodne. Nedávno som napríklad bola týždeň na bretónskom ostrove Belle-Ile en Mer, chcela som tam navštíviť aj dom, či skôr pevnosť, kde trávievala letá herečka Sarah Bernhardt. Až na mieste, počas jednej túry po útesoch na pobreží, som natrafila na informačnú tabuľu, že Claude Monet tam namaľoval 70 obrazov. A tak som si večer v prístavnom meste Le Palais kúpila knižku o listoch, ktoré Monet zo svojho dvojmesačného pobytu na ostrove písal manželke Alice Hoschedé, maliarovi Caillebottovi a maliarke Berthe Morisot. Na niektoré miesta sa vydávam cielene, na mnohých miestach mi však rôznymi náhodami vznikajú inšpirácie na prečítanie ďalších kníh a navštívenie ďalších miest.
Dohadujete si aj súkromné stretnutia, alebo chodíte inkognito s davom?
Mnohé miesta sa dajú vidieť a navštíviť len po rezervácii alebo dohode. Vždy si vopred zisťujem informácie o ceste, keďže mnohé miesta sú na vidieku, kde bez auta treba dosť krkolomne kombinovať vlaky a autobusy alebo treba mať zistené časy autobusov, keďže niekedy chodia len dvakrát denne a mimo sezóny vôbec. Komentované prehliadky si rezervujem vopred, na miestach, kde ich nerobia bežne (pretože niektoré miesta sú otvorené len počas špeciálneho víkendu Journées du Patrimoine), sa vopred dohodnem s majiteľom alebo správcom daného miesta. Napríklad návštevu domu, kde prežil detstvo básnik Alphonse de Lamartine, bolo treba vopred dohodnúť, je to vraj jediný dom spisovateľa klasickej francúzskej literatúry, v ktorom stále bývajú potomkovia jeho genealogickej línie.
Ako vznikol nápad na túto knihu?
Vznikal postupne. Rozvíjal sa z mojej dlhoročnej čitateľskej záľuby, zo sobotných rozhovorov s kamarátkou pri káve a aj z toho, že som chcela napísať knižku, v ktorej by sa minulosť zhovárala s prítomnosťou. Takú, ktorá by síce obsahovala veľa zaujímavých informácií a literárnych prepojení, ale nebola by dokumentárna. Chcela som, aby kniha bola rozprávaním príbehov, ktoré sa mi dejú teraz, ale ktoré svedčia aj o mojej silnej väzbe k literatúre, umeniu, architektúre. Také, ktoré hovoria o láske k slovám prečítaným, vypovedaným, k tomu, čo sa k nám dostáva z minulosti, či už vo forme slovných odkazov, predmetov, starých kameňov a škridiel, receptov, alebo legiend.
O umelcoch ste vypátrali mnoho anekdot. Ktorá je vaša obľúbená?
Všetky anekdoty ma fascinujú, ale niekedy ma viac zaujíma nejaký moment z ich bežného života, čo radi jedli, aké mali zvyky, rituály, na čo si potrpeli. Dojímajú ma rôzne ľudské slabosti a čudáctva, ktoré sú častokrát pôvodom talentu, umu a jedinečnosti. Napríklad keď sme boli na komentovanej prehliadke domu Sarah Bernhardt na divokom pobreží oceánu na cípe La Pointe des Poulains ostrova Belle-Ile, najviac sa mi páčilo, keď som si predstavila, ako v závetrí svojho domu pri poobednej sieste v „Saratóriu“, ako to miesto nazvala, každého, kto v oddychujúcej spoločnosti povedal nejaké slovo, Sarah okríkla slovami „Chut, je dors!“ (Ticho, spím!) a potom po polhodine vyskočila ako prvá a vyhlásila, že je koniec siesty. Tiež ma ohromilo, ako chodievala loviť krevety a mušle v bielych hodvábnych podkolienkach, v bielych šatách a kuriózne vyrobenom bielom klobúku proti slnku a takto oblečená sa po pás vo vode oháňala sieťkou na ryby. Je mi sympatické, keď sa niekto nebojí byť unikát a zároveň z neho cítiť dobré srdce.
Mali ste pocit, že ste tak trochu žili životy umelcov, o ktorých píšete?
S každou a každým z nich som prežila niekoľko intenzívnych týždňov, cestovaním po ich stopách, čítaním ich diel, biografických románov, denníkov, korešpondencie, chodením po výstavách, pozeraním filmov. Mám pocit, že som tak trochu prenikla aj do ich pováh, zvykov a pracovnej disciplíny. Pri niektorých som mala pocit, že sa mi stali blízkymi priateľmi, v duchu som sa s nimi takmer rozprávala, ako napríklad s Colette, s George Sand či Marcelom Proustom. Sarah Bernhardt som obdivovala, ale cítila som, že v jej blízkosti by som sa jej povahy chvíľami možno aj bála a pri niektorých jej scénach by som sa asi utekala niekam schovať. Ale pri tom rybolove v bielych šatách a aj pri sieste na bielych kovových ležadlách v záhrade pri oceáne by som rada asistovala.
V jednej kapitole spomínate, ako pri prehliadkach vždy zaostávate za sprievodcom, lebo sa na každom mieste potrebujete zabývať…
Ja sa na chvíľu dokážem zabývať všade, nielen v domoch spisovateľov a umelcov. Zabývam sa aj v každom byte airbnb, po prvom dni si všade nájdem svoju pekáreň a svoju kaviareň. V kaštieľoch, kúriách, starých farmách, panstvách či vidieckych domoch si predstavujem, kde by som si dala spraviť knižnicu a ako tam v kuchyni varím. Ateliéry v domoch umelcov v mysli mením na moju pracovňu, hľadám kreslo na čítanie v nejakom útulnom kúte. Všade si pomyselne robím čaj, pozerám sa hodiny z okna a čítam si.
Ako to vyzeralo v rodnom dome George Sand v čase najväčšieho rozkvetu?
Bolo tam rušno, veľmi rušno. George Sand mala rada spoločnosť, za veľkým jedálenským stolom sa hodiny stolovalo, diskutovalo, svojmu milencovi Frédéricovi Chopinovi dala vytapacírovať izbu, aby mohol izolovaný od zvukov domu v pokoji pracovať. Pozývala Flauberta, Turgeneva, Delacroixa, Pauline Viardot, v jej dome sa ľudia cítili tak dobre, že viacerí sa tam zabývali na dlhšie obdobia, opakovane sa tam vracali. Po večeroch sa tam hrávalo divadlo, syn George Sand, Maurice, vyrábal bábky z lipového dreva a ona im šila po nociach oblečenie a doplnky. George Sand tu strávila detstvo, vychovávaná starou mamou, sem sa vrátila ako rozvedená matka dvoch detí a tu doopatrovala starú mamu.
Hoci písala ako na bežiacom páse, na úmrtnom liste stálo „bez povolania“. Ani Berthe Morisot, jediná žena na výstave impresionistov, to nemala ľahké…
Berthe Morisot žila tiež v čase, kedy sa ako prejav uznania dobrej ženskej práce hovorievalo, že je to „chlapská práca“. Žila v čase, kedy „zle dopadnúť“ pre ženu znamenalo nevydať sa, kedy sa talent a schopnosti ženy utláčali do pozadia, aby ju nebrzdili vo vydaji a materstve. A tiež v čase, kedy mladá žena nemohla prísť sama do Paríža bez toho, že by spoločnosť na ňu nepoukazovala ako na ženu ľahkých mravov.
Podobných príbehov o tom, kedy ženy veľa nemohli, je viac…
Sochárka Camille Claudel tiež ponúka príklad ženy, ktorá žila v tieni muža. Prišla o všetko kvôli mileneckému vzťahu s Rodinom, o lásku, o pracovnú samostatnosť, o rozum. Skončila roky zavretá v psychiatrickom azyle, zatiaľ čo Rodin ako muž si svoju umeleckú cestu mohol ďalej dláždiť. Camille Claudel bola kritizovaná ako nemorálna, keď postavy jej diel boli nahé, nahotu Rodinových postáv spoločnosť nekritizovala. Žena potrebovala mať povolenie od lekára a od prefekta, ak kvôli práci chcela nosiť nohavice. Maliarka Rosa Bonheur bola prvou ženou, ktorá si sama kúpila nehnuteľnosť – kaštieľ v Thomery. Inak žena nemohla ani sama vlastniť majetok.
Else Triolet sa darilo o niečo viac. Z čoho vychádzala jej potreba písať?
Bola pôvodom Ruska, keď prišla do Francúzska, musela si na nový jazyk zvykať, zabývať sa v ňom. Vedela, koľko úsilia, trpezlivosti a práce to stojí. Jej milenec, neskôr manžel, Louis Aragon bol známy spisovateľ a ona cítila potrebu si pri ňom spraviť miesto aj ako spisovateľka, nielen ako partnerka. Keď prišla do Francúzska, závidela mu tie francúzske slová a vety, s ktorými mohol a vedel tak dobre narábať. A tak nabrala odvahu a po čase začala písať po francúzsky aj ona, najprv prekladala do francúzštiny to, čo napísala v ruštine a potom prešla na francúzštinu. Napísala niekoľko kníh. V roku 1945 ako prvá žena vo francúzskej histórii získala Goncourtovu cenu za literatúru.
Vedela, že ak bude chcieť písať, bude musieť písať po francúzsky. Cítite to tak aj vy, že ten moment príde?
Nabrala som odvahu a už nejaký čas píšem články vo francúzštine pre literárny internetový magazín ActuaLitté. Stále sa bojím pustiť do sveta svoj text vo francúzštine bez kontroly, dcéru zakaždým poprosím, aby mi ho skontrolovala. Vždy sa poteším, že chýb a opráv tam nie je veľa. Čo sa týka prekladu mojich posledných kníh, uvažujem o tom, ale neviem, či a ako by Francúzi na text reagovali.
Vincent van Gogh bratovi písal, že stromy treba maľovať tak, aby sa v maľbe dalo dýchať a prechádzať a že les musí voňať…
Van Gogh maľoval bytostne, živelne. Mal rozorvané vnútro, a to prenášal do malieb. Tak trochu si privlastnil slnečnice. Z jeho modrej sa stala Vincentova modrá, po jeho maľbách sa na kostol v Auvers-sur-Oise a havrany letiace nad poľom už nikdy nebudeme pozerať ako predtým. Bratovi Theovi písal listy, v ktorých farby opisoval v dojímavých asociáciách. O zrobených baníkoch mu napísal, že v snehu pôsobia ako písmo na bielom papieri, ako strany Evanjelia, keď sa večer vracajú do chudobných chatrčí s vysvietenými oknami.
Z mnohých príbehov má človek pocit, že Francúzi sú prudko poetickí a bezhranične romantickí. Je to tak, alebo to patrilo k dobe a k tomu, že sú umelci?
Vo Francúzsku sa vo všetkých pracovných sférach dá rozprávať o literatúre, umení či architektúre. Mám pocit, že je tu spoločnosťou nastavený všeobecný záujem o kultúrne dedičstvo a dianie. Komentované prehliadky v domoch spisovateľov sú takmer vždy zaplnené, ľudia kladú otázky, vidno, že na tie miesta prichádzajú nielen so záujmom, ale aj s veľkou výbavou vedomostí. Zaujímajú sa o vitráže, kachličky, históriu. Áno, myslím si, že vo všeobecnosti Francúzi majú cit pre poéziu, literatúru a aj pre poetiku v živote.
Zistili ste tiež, že Alexander Dumas bol aj vášnivý labužník. Čo ste sa dozvedeli z jeho knihy Môj kuchynský slovník?
Môj kuchynský slovník je kniha nesmierne bohatá na slová, na krásne slová, ktoré som si pri čítaní aj nahlas vyslovovala, na chute, farby, kulinárske procedúry. Hovorí o tom, že všetko je dôležité, čas, chvíľa, spôsob, cesta, výsledok, že bez dôrazu a piplania sa v detailoch nemožno dosiahnuť harmóniu a lahodnosť celku. Píše sa v nej o varení, o surovinách, ingredienciách, ale aj o tom, že pri varení, ale vlastne aj pri všetkom, sú možno práve tie navonok neviditeľné detaily najdôležitejšie.
Často varíte podľa receptov, ktoré nájdete v denníkoch a listoch?
Nie často, ale niektoré ma zaujmú natoľko, že to skúšam. Staré recepty často obsahujú ingrediencie, ktoré sa v súčasnosti ťažšie nachádzajú a niektoré nepresnosti v popise receptu ma vedia odradiť. Skúšala som však napríklad zeleninovú polievku Clauda Moneta, a tú odvtedy varím opakovane. Bol to zážitok nielen pri varení, ale má výnimočnú, predtým nepoznanú chuť.
Zdá sa, že vo francúzskej literatúre vyšlo veľa korešpondencie medzi umelcami. Ktorá je vaša obľúbená?
Veľmi ma nadchla korešpondencia medzi Gustávom Flaubertom a George Sand. V listoch cítiť vrúcnosť ich priateľstva a dobroprajnosť. Odporučila nám ju sprievodkyňa v dome George Sand ako najkrajšiu korešpondenciu francúzskej literatúry. Tiež sa mi páčila korešpondencia medzi George Sand a maliarom Eugenom Delacroix, medzi Turgenevom a Flaubertom a úžasný čitateľský zážitok je aj milenecká korešpondencia medzi Albertom Camusom a Mariou Casarès.
Vo vašej knihe je silno cítiť aj postupné odlúčenie od dospievajúcej dcéry… Kedy deti vo Francúzsku vylietajú z hniezda?
Pre mňa ako matku je to etapa dosť paradoxná. Na jednej strane som rada, že deti sa osamostatňujú, že už začínajú kráčať po svojich vlastných cestách, keďže by som už asi ani nemala sily im pri všetkom asistovať, ale zároveň cítim aj nostalgiu, že už tých svojich paralelných svetov majú viacero, nielen ten rodičovský. V parížskom regióne deti vylietajú z rodičovského hniezda pomerne neskoro, má veľkú koncentráciu vysokých škôl a pracovných možností, a tak často zostávajú študovať v Paríži. A keďže byty v Paríži a okolí sú veľmi drahé, čakajú až na rozbeh pracovnej kariéry, kým sa osamostatnia.
Kedysi ste túžili vychovať bilingválne deti. Ako to dopadlo?
Narazila som na viaceré úskalia a nemôžem povedať, že mám bilingválne deti, dokonca angličtinu majú plynulejšiu ako slovenčinu. S jazykom a prostredím daného jazyka treba kontinuálny kontakt a dve návštevy ročne na Slovensko nestačia. Tiež som nedokázala na ne stále hovoriť od malička po slovensky, manžel po slovensky nevie, bolo pre mňa dôležitejšie, aby komunikácia doma bola plynulá a všetci naraz všetkému pri rozhovoroch rozumeli. Zo škôlky a školy si prinášali zážitky vo francúzštine, úlohy si po večeroch robili vo francúzštine, bolo prakticky nemožné všetko prekladať aj do slovenčiny. Najstaršia dcéra sa po slovensky dobre dohovorí, rozumie všetkému, ale pri jej rozprávaní badať, že je to cudzinecká slovenčina. Slovenčina synov je podstatne slabšia, ale so starými rodičmi na Slovensku vedia komunikovať.
Čo sa vám páči na francúzskej výchove?
Ťažko sa mi charakterizuje, čo je typické pre francúzsku výchovu. Možno to, že od malička namiesto priamych zákazov kladú dôraz na vysvetľovanie. Rodičia vysvetľujú, prečo áno, prečo nie. A tiež je vo Francúzsku od útleho detstva veľmi dôležité stolovanie, aby deti vedeli obsedieť za stolom. To, že sa celá rodina večer stretne za jedným stolom, je v ich kultúre dôležité. Radi hovoria o príprave jedla, nákupe, kto z rodiny kúpi bagetu, šalát, aké mäso alebo rybu donesú domov a dôležitou chvíľou dňa sú večerné rozhovory za stolom.
Zuzana Zimmermannová
foto Erika Koštialová
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2025)