Martin Scorsese je žijúca legenda a jeden z najväčších režisérov v dejinách kinematografie. Jeho diela nazbierali neuveriteľných 101 nominácií na Oscara, a predsa by len málokto spočítal, koľkokrát sa tento tvorca v živote ocitol na dne a cestu na vrchol znova prácne vyšliapal. Ďakovať mu za desiatky hodín filmovej zábavy by bolo trochu málo – tento človek si zaslúži byť inšpiráciou.
Keď nedávno na streamovacej platforme Apple TV+ pribudol dokument Mr. Scorsese, fanúšikovia, bežní diváci aj kritici neskrývali nadšenie. Jediné, čo takmer päťhodinovému seriálu zhodne vyčítajú, je to, že sa niektorým filmom venuje len okrajovo, alebo ich dokonca vynecháva úplne. Podrobne zmapovať pozadie vzniku, umelecké postupy či svedectvá protagonistov je však pri všetkých Scorseseho dielach prakticky nemožné, veď len celovečerných filmov nakrútil doteraz dvadsaťšesť a každý z nich by si zaslúžil našu pozornosť. Taxikár, Zúriaci býk, Posledné pokušenie Krista, Mafiáni, Mys hrôzy, Kasíno, Skrytá identita, Kundun, Prekliaty ostrov, Vlk z Wall Street… to všetko sú snímky, ktoré sa nezmazateľne zapísali do filmovej histórie. A režíroval ich jediný muž. Martin Scorsese.
Vyhnanie z raja
„Je majstrom v skúmaní temnej stránky človeka,“ povedal o ňom Leonardo DiCaprio a pohľad na Scorseseho život napovedá, prečo ho práve táto téma tak veľmi zaujíma. Komplikované osobnosti, machizmus, násilie, ale aj hlboká viera… Všetko, čo je pre jeho tvorbu také typické, obklopovalo ho prakticky od narodenia. Na svet prišiel 17. novembra 1942 v New Yorku, no vzduch, ktorý dýchal, bol taliansky. Starí rodičia z rodín Cappaovcov a Scorseseovcov prišli za oceán začiatkom 20. storočia z rovnakej oblasti na Sicílii a usadili sa v štvrti Little Italy na Manhattane. Väčšina prisťahovalcov pracovala v neďalekej textilnej štvrti Garment District, kde sa v budovách s vysokými stropmi nachádzali dielne, sklady látok a luxusné showroomy. Práve na tomto mieste sa po prvýkrát stretla krajčírka Catherine a žehliar Charles, zamilovali sa do seba a v roku 1933 uzavreli manželstvo. Spočiatku žili v preľudnenom nájomnom dome v Little Italy, no keď sa im narodil syn Frank, presťahovali sa do pokojnejšej časti Corona v Queense, ktorá so svojimi novými cestami a radmi tehlových bytoviek ponúkala oveľa lepšie podmienky na výchovu detí. Práve tam do rodiny Scorseseovcov pribudol aj Martin Charles, prezývaný Marty. „V mojich detských očiach bola Corona ako raj,“ hovorí režisér o prvých rokoch života, ktoré prežil v domčeku s malou záhradou, kúskom trávy, stromom a so starými rodičmi, tetami a bratancami, čo by kameňom dohodil. Jedného dňa sa však pred očami malého Martina jeho otec pobil s prenajímateľom ich domu a idylke bol koniec. „Možno si myslel, že môj otec bol zapletený do podsvetia, čo v skutočnosti nebol, no trochu sa tak správal,“ spomína režisér v knihe Rozhovory so Scorseseom. Bolo to drsné, do pouličnej mely ktosi dokonca vytiahol sekeru, takže len so šťastím všetci vyviazli živí a zdraví. Karty však už boli rozdané a osud Scorseseovcov spečatený. „Veľmi dobre si pamätám, akú neskutočnú traumu to spôsobilo… Vyhnali nás z raja.“ Marty mal sedem či osem rokov, keď sa jeho život otočil o 180 stupňov. Rodina opustila bezpečie Corony a presťahovala sa späť na Manhattan, kde našli ďalší stiesnený, ale aspoň vlastný podnájom o pár vchodov ďalej od rodičov.
Medzi vrahom a diablom
Bolo to tam drsné. Štvrť Little Italy si delilo niekoľko klanov, na uliciach bežne dochádzalo k násiliu a Charles Scorsese synov učil, aby nič nevideli, nič nehovorili a od nikoho neprijímali „láskavosti“. On sám sa snažil držať bokom, no často musel zasiahnuť, aby zachránil svojho brata Joea, pouličného zlodeja a hazardného hráča, prezývaného „The Bug“, teda Chrobák, pretože sa motal okolo mafiánov a liezol im na nervy ako otravný hmyz. Násilie hrozilo neustále a malý Marty videl hrozné veci. Aj po vyše polstoročí s kamarátmi z detstva spomína, že raz v noci zbadali na ulici pri cintoríne nehybne ležať muža v peknom oblečení a jeden z nich mu do diery v hlave strčil ceruzku, aby sa uistil, že ju vyvŕtala guľka. Scorseseho domov na 253 Elizabeth St. bol prakticky v epicentre diania. Hneď za rohom sa tiahla Bowery, plná bezdomovcov a alkoholikov, a len o pár blokov ďalej bola Mulberry Street so skládkou, kde často nachádzali odhodené telá. Prvú prezývali Devil’s Mile (Diablova míľa), druhú Murder Mile (Vražedná míľa). V takomto prostredí Marty Scorsese vyrastal.
Veľa času trávil zatvorený vnútri. Keď mal tri roky, diagnostikovali mu astmu a na Manhattane, plnom dymu z uhoľných pecí, výfukových plynov a prachu z textilných dielní, sa jeho stav rapídne zhoršil. Rodičia mu zakazovali chodiť von, a tak celé hodiny sedával pri okne a pozoroval rituály ulice: susedov, náboženské procesie aj mafiánov postávajúcich na rohoch. Dnes už s nadhľadom hovorieva, že rám okna na Elizabeth Street bol jeho prvým filmovým plátnom, no jednoduché to rozhodne nebolo. Chlapec bral lieky a zatváral sa do parného stanu, ktorý mu rodičia doma vyrobili, no počas horúcich letných dní a nocí aj tak takmer zomieral. V úzkych uliciach Little Italy sa nepohol ani vánok, vzduch bol hustý, plný vlhkosti a smogu. Východisko z bezútešnej situácie napokon jeho otec našiel vďaka pútačom s nápisom „Iced Air“ – začal chlapca brávať z kina do kina. No kým pre väčšinu ľudí z rozhorúčených bytov bola funkčná klimatizácia rovnakým magnetom ako samotný film, u Martyho to zďaleka neplatilo.
Voľne dýcham
Dianie na plátne ho hlboko fascinovalo a jeho život doslova závisel od filmov – od westernov či vojnových snímok až po historické drámy. Len v kine mohol voľne dýchať, doslova aj v prenesenom význame. Začal si vymýšľať vlastné príbehy a už ako 11- či 12-ročný kreslil obrázky, ktoré napodobňovali pohyb. V podstate šlo o akési prvé storyboardy s presnou polohou kamery a titulkami, no hoci celá Martinova rodina filmy milovala, s týmto u nich nepochodil. Ako vysvetľuje v dokumentárnom seriáli Mr. Scorsese, v ich svete „chlap mal byť chlapom“ a mladému mužovi sa ponúkali v podstate len dve možnosti, ako si získať rešpekt: stať sa mafiánom, alebo kňazom. Pre Martyho to nebola ťažká voľba – Stará katedrála sv. Patrika v ňom totiž vyvolávala podobné pocity ako kino. Pre chlapca, ktorý trávil dni pozorovaním hriechu a násilia priamo pod svojimi oknami, sa kňaz stal takmer filmovým hrdinom bojujúcim proti okolitej temnote. Po prvom ročníku na strednej škole preto prestúpil do seminára, pevne rozhodnutý stať sa misionárom.
Nebolo to však to pravé. Zopár mesiacov ešte zvládol bez problémov, no potom začal viac než na Boha myslieť na dievčatá, filmy a rock’n’roll. Nakoniec ho vyhodili, lebo vraj „nedokáže dodržiavať disciplínu“. Prešiel teda späť do starej školy, ale cítil sa stratený. „Musel som si nájsť novú cestu, lebo na ulici by som neprežil,“ hovorí režisér a s láskou spomína na mladého kňaza otca Principeho, ktorý mu pomohol vykročiť tým správnym smerom. Chlapcov z farnosti brával do kina, požičiaval im knihy a vysvetľoval, že existuje aj svet mimo hraníc ich štvrte. Vravel im, že nemusia žiť tak ako ostatní, že sa majú vzdelať a niečo dobré so svojimi životmi spraviť. A keď jeden z partie ako 18-ročný podľahol rakovine, Marty sa definitívne rozhodol, že kňazovu radu poslúchne. Prihlásil sa na Newyorskú univerzitu, najskôr získal titul v anglickej literatúre a potom pokračoval v štúdiu filmovej tvorby. Bolo to šťastné obdobie. Konečne robil to, čo vždy chcel a navyše sa bláznivo zamiloval. Pri nakrúcaní jedného zo svojich študentských filmov It’s Not Just You, Murray! spoznal tanečnicu Laraine Marie Brennan, v polovici mája 1965 sa s ňou oženil a začiatkom decembra už privítal na svet dcéru Cathy.
Filmový fagan
Snímka o vzťahu dvoch gangstrov sa stala najlepším americkým študentským filmom roka, no Scorseseho celovečerný debut so spolužiakom Harveym Keitelom v hlavnej úlohe vyvolal zmiešané reakcie. Who’s That Knocking at My Door (Kto mi to klope na dvere?) rozpráva príbeh mladíka zo štvrte Little Italy, ktorý sa zamiluje do nezávislej vysokoškoláčky. Keď však zistí, že už nie je panna, lebo ju znásilnil bývalý priateľ, vzťah nemilosrdne ukončí. Vďaka súhlasu miestneho mafiánskeho šéfa mohol Scorsese nakrúcať v reálnych uliciach a budovách a film je dnes vnímaný ako autentický obraz New Yorku 60. rokov a zaujímavý pohľad do života, mentality a jazyka taliansko-americkej komunity. Súdobí kritici ho však veľmi neocenili. Sklamanie priniesla aj ďalšia práca. Keď sa v roku 1969 konal hudobný festival vo Woodstocku, Scorsese pri dokumentovaní diania takmer vypľul dušu, a predsa z toho nakoniec nič nemal. Ako asistent réžie strávil tri dni na úzkej plošine pri pódiu bez toalety a takmer bez jedla, ako strihač zas prišiel s revolučným nápadom využiť takzvaný split-screen (rozdelený obraz), aby divák mohol naraz sledovať interpreta aj emócie v dave, no jeho meno sa ani neobjavilo v titulkoch. Po nezhodách s produkciou ho z projektu predčasne vyhodili, a tak mohol svojim kolegom k obrovskému úspechu a zisku Oscara len smutne pogratulovať. Frustrovaný začal divoko žúrovať, manželstvo sa mu rozpadalo a hoci sa chvíľu pokúšal viesť usporiadaný život a pracoval napríklad ako osvetľovač, v roku 1971 podpísal žiadosť o rozvod, zbalil si kufre a zamieril do Hollywoodu. Ten bol v tej dobe fascinujúcim dejiskom radikálneho prerodu. Prísny Haysov kódex zrušili, starý štúdiový systém sa otriasal v základoch a na scénu nastupovala generácia takzvaných „Movie Brats“ (filmových faganov), teda mladých tvorcov, ktorí na rozdiel od svojich predchodcov s filmom doslova vyrastali. Dokonale poznali dejiny svetovej kinematografie a presne vedeli, čo a ako chcú nakrúcať. Steven Spielberg, Francis Ford Coppola, George Lucas či Brian De Palma sa namiesto bezpečných rodinných komédií alebo westernov púšťali do surových tém odcudzenia, násilia, sexuality a politického nepokoja, a to bolo Scorsesemu blízke. Hoci si všetci vzájomne konkurovali, tvorili úzku lojálnu skupinu, ktorá držala spolu a ovplyvňovala svoju tvorbu. Pravidelne sa stretávali, premietali si pracovné verzie svojich filmov a radili si, ako ich urobiť ešte lepšími. Marty cítil, že konečne našiel miesto, kam patrí, no idylka dlho nevydržala.
Drsné, ale účinné
Ako prvý nakrútil Scorsese v Hollywoode film Boxcar Bertha (Bertha z dobytčiaka) o tuláčke, ktorá v čase Veľkej hospodárskej krízy prepadávala vlaky. Peniaze naň však dostal len pod podmienkou, že do príbehu zahrnie násilie a nahotu, a to sa filmovým faganom nepáčilo. Režisér spomína, že kamaráti sa od neho jeden po druhom odvracali s pocitom, že sa zapredal komerčnému braku a zradil umenie. Bolo to drsné, ale účinné – Marty si sadol za stôl a v roku 1973 napísal Mean Streets (Mizerné ulice), čiastočne autobiografický príbeh o dvoch mladíkoch z Little Italy a ich priateľstve, vine, hľadaní vykúpenia a nemožnosti uniknúť prostrediu, ktoré ich formovalo. Od začiatku vedel, že jednu z hlavných postáv opäť zverí Keitelovi. Ale čo s tou druhou? Odpoveď mu ponúkla nečakaná náhoda. Na jednom z večierkov v New Yorku sa zoznámil s istým Robertom De Nirom a zistil, že sa vlastne dávno poznajú. Ako šestnásťroční tínedžeri sa totiž pohybovali na rovnakých miestach, len v iných partiách. Okamžite mu bolo jasné, že lepšieho predstaviteľa pre Mizerné ulice nenájde, a tak sa začala jedna z najlegendárnejších spoluprác v dejinách svetovej kinematografie, ktorá už o tri roky vyústila v prvú spoločnú nomináciu na Oscara. Mrazivá dráma Taxikár rozpráva príbeh osamelého vojnového veterána, ktorý berie zákon do vlastných rúk a stáva sa priam posadnutý myšlienkou zachrániť 12-ročnú prostitútku Iris (Jodie Foster) z pazúrov jej pasáka (Harvey Keitel). Film vďaka presnému zrkadleniu paranoje americkej spoločnosti zaznamenal obrovský úspech, no do histórie sa zapísal aj mimoriadne desivým spôsobom. V roku 1981 totiž amerického prezidenta Ronalda Reagana a ďalšie tri osoby postrelil psychicky narušený John Hinckley, ktorý bol Taxikárom priam posadnutý. Film si údajne pozrel viac než pätnásťkrát, začal sa štylizovať do hlavnej postavy a chorobne sa zamiloval do mladučkej Jodie Foster. Začal ju prenasledovať, posielal jej listy a básne a keď zistil, že si jej pozornosť takto nezíska, rozhodol sa pre radikálny čin. Atentát na prezidenta mal byť v jeho očiach tým „najväčším vyznaním lásky v dejinách“. Scorsese bol tragickým vplyvom svojho filmu zdrvený a podľa blízkych spolupracovníkov vážne uvažoval, že s nakrúcaním nadobro skončí. Snímka v ňom paradoxne odštartovala obdobie temna. A to sa mu stalo takmer osudným.
Do pekla a späť
Taxikár zmenil v Scorseseho živote absolútne všetko – pracovne i v súkromí, totiž na začiatku nakrúcania poskytol novinárke Julii Cameron rozhovor o filme a krátko pred premiérou sa s ňou aj oženil. Predovšetkým sa však z talentovaného „chalana z New Yorku“ stala globálna režisérska hviezda, ktorá už nemusela žobrať o peniaze. Jeho prvý veľkorozpočtový film, muzikál New York, New York však u divákov totálne prepadol a uvrhol ho do hlbokej umeleckej i osobnej krízy. Manželstvo sa mu aj napriek narodeniu dcéry Domenicy rozpadlo a on sa čoraz viac izoloval od spoločnosti. Celé dni a noci sledoval so svojimi kumpánmi filmy a popritom šnupal kokaín s rovnakou samozrejmosťou, s akou si iní dávajú rannú kávu. Extrémne schudol a trpel ťažkou paranojou. „Problém je, že sa mi všetky tie zlé veci páčili. Ja som si hriech užíval,“ spomína dnes na dni, keď ho drogy v kombinácii s liekmi na astmu poslali rovnou čiarou do pekla – jedného dňa skolaboval a zobudil sa až v nemocnici s telom pokrytým modrinami a takým rozsiahlym vnútorným krvácaním, že jeho blízkych pripravovali na najhoršie. Aj sám už vzdával boj, keď k jeho lôžku pristúpil De Niro, zahľadel sa mu do očí a tichým hlasom povedal: „Čo chceš, do pekla, robiť? To chceš takto zomrieť? O to ti ide? Ty nechceš žiť a vidieť, ako tvoja dcéra vyrastá, nechceš jej ísť na svadbu?“ Scorsese namáhavo odpovedal, že umrieť nechce a De Niro mu pod nos strčil knihu Raging Bull (Zúriaci býk): „Dobre. Tak v tom prípade urobíme tento film.“ Film o životopise boxera Jakea LaMottu mu núkal už niekoľko rokov, no Scorsese ho opakovanie odmietal, lebo športové filmy úprimne neznášal. Odrazu však ten príbeh videl úplne inými očami. Uvedomil si, že je paralelou jeho vlastného sebadeštruktívneho správania, zmobilizoval posledné zvyšky síl, podstúpil intenzívnu liečbu a hneď, ako ho lekári pustili z nemocnice, odišiel s De Nirom na karibský ostrov Svätý Martin, kde za dva týždne pripravili scenár k filmu. Scorsese Zúriaceho býka vnímal ako svoju labutiu pieseň, a tak doň vložil všetku svoju nahromadenú bolesť a zúfalstvo. Výsledkom sa stal jeden z najlepších filmov 80. rokov, ktorý kritici vyniesli do nebies. Za svoj strhujúci výkon De Niro získal Oscara a režisér definitívne potvrdil svoj triumfálny návrat do prvej ligy. Svet ho však nevítal s otvorenou náručou.
V Hollywoode si skončil
Na prelome 70. a 80. rokov prechádzal Hollywood obrovskou transformáciou. Éra drsných umeleckých výpovedí sa končila, diváci túžili po zábave a kiná valcovali filmy, ktoré stavali na veľkolepých vizuálnych efektoch, dobrodružstve a rodinnej pohode. Pre Scorseseho to bolo frustrujúce. Stále chcel točiť hlboké, psychologicky komplikované príbehy, no nemal ich komu ponúknuť. A znova to bol De Niro, kto ho prehovoril na ďalšiu prácu – tentoraz na filme The King of Comedy (Kráľ komédie) o odvrátenej strane slávy a fanatizme. Nakrúcanie však doslova pretrpel, na pľac chodil neskoro a dnes tvrdí, že „film dokončil napriek sebe samému“. V súkromí bol nepredvídateľný. Občas ho náhle pochytil amok a začal demolovať izbu. Po štyroch rokoch ho opustila aj tretia manželka, herečka Isabella Rossellini, a opäť padal na dno. „Ak by som každý deň nehovoril so svojím lekárom, bol by som mŕtvy,“ hovorí režisér v dokumente o svojom živote. Bral silné lieky, bol osamelý a na večierkoch mal pocit, že sa mu všetci smejú. Ktosi mu dokonca povedal, že v Hollywoode skončil a on vedel, že znova začína od nuly. Jedinou cestou von bol absolútny reštart mimo veľkých štúdií. Príležitosť sa objavila v podobe bizarného nezávislého scenára čiernej komédie After Hours (Po úradných hodinách) o programátorovi, ktorého rande sa premení na absurdnú nočnú moru s jednou pohromou za druhou. Režisér sa konečne cítil späť v sedle a na pľaci navyše stretol produkčnú Barbaru De Fina, ktorá sa stala jeho štvrtou manželkou. Barbara mala obrovský talent na organizáciu a stráženie rozpočtov, čo impulzívny Scorsese nevyhnutne potreboval. Pri jeho ďalších dvoch projektoch (dráme The Color of Money a 18-minútovom videoklipe k skladbe Bad od Michaela Jacksona) ešte stála v pozadí, čoskoro však dvojica siahla po prvom spoločnom projekte o posledných dňoch Krista, ktorý odštartoval éru ich najslávnejších spoločných filmov.
Nenávidený
Posledné pokušenie Krista bolo Scorseseho vytúženým projektom, ale cesta k jeho realizácii pripomínala krížovú cestu. Ku knižnej predlohe sa dostal už v roku 1971, no trvalo dlhých 12 rokov, kým sa malo začať s nakrúcaním – a aj to štyri dni pred prvou klapkou kvôli masívnemu tlaku náboženských skupín zrušili. Nemienil sa však vzdať, získal pre projekt iného investora a v roku 1987 začal s výrazne okliešteným rozpočtom filmovať. Nakrúcanie v nehostinných podmienkach marockej púšte bolo asketické a surové a herec Willem Dafoe dokonca na pár dní oslepol, pretože mu k „nadpozemskému“ pohľadu neustále dopomáhali kvapkami na rozšírenie zreničiek. Scorsese sa za každú cenu snažil o takmer dokumentárnu autenticitu, kde by postavy pôsobili ako skutoční ľudia z mäsa a kostí – a to bola z pohľadu mnohých neodpustiteľná chyba. Keď bolo jasné, že film predsa len dokončia, konzervatívne kresťanské organizácie v USA spustili bezprecedentnú antikampaň. Rozšírila sa fáma, že Ježiš bude zobrazený ako duševne labilný homosexuál, a táto dezinformácia zmobilizovala obrovské množstvo demonštrantov. Istý kazateľ navrhol, že odkúpi všetky existujúce kópie filmu, len aby ich mohol spáliť. A deň pred premiérou sa pred sídlom Universal Studios v Los Angeles zhromaždilo vyše 20.000 ľudí s krížmi a bibliami v rukách. Scorseseho prirovnávali k Judášovi, nad davom krúžilo lietadlo s transparentom „Prečo urážaš Ježiša?“ a náboženskí fanatici dokonca skĺzli k antisemitským konšpiráciám a na transparentoch hlásali, že Hollywood riadený Židmi sa zámerne snaží zosmiešniť kresťanskú vieru. Veľké americké siete kín napokon odmietli Pokušenie premietať a diváci ho mohli vidieť len v obmedzenom počte prevažne nezávislých kín. Film úplne zakázali viaceré americké mestá, ale aj Grécko, Turecko, India, Izrael, Čile, Filipíny či Singapur. Napätie tragicky vyvrcholilo v Paríži. Počas jedného premietania hodila skupina radikálnych katolíkov pod sedadlá zápalné fľaše a v uzavretom podzemnom priestore sa obrovskou rýchlosťou začal šíriť oheň. Trinásti diváci skončili s ťažkými popáleninami v nemocnici a len s obrovským šťastím nik neprišiel o život.
Alexandra Kochová
foto Apple TV+
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2026)