Roky navrhovala interiéry naprieč kontinentmi, od Austrálie cez Dubaj až po Kuvajt. Fascinovalo ju pozorovať ľudí, ich návyky a predstavy o dobrom živote, a to nielen v interiéri. Naučila sa, akú rozhodujúcu rolu hrá v priestore svetlo, aj to, akú svetelnú rýchlosť môže mať proces realizácie projektov pri globálnej spolupráci. Interiér pre ňu však nikdy nebol len o estetike, kľúčovú úlohu v ňom pripisuje zdraviu a duševnej pohode. Interiérová architektka Martina Uhrinová verí, že priestor má byť ušitý na mieru a rásť spolu s nami.
Interiérom sa venujete vyše dvadsať rokov. Čím vás fascinujú?
Skutočný život sa odohráva práve v interiéroch. Tam chodíme bosí, premýšľame, milujeme sa aj hádame, vychovávame deti, pracujeme aj oddychujeme. Interiér nás formuje oveľa viac, než si väčšinou uvedomujeme. Napriek tomu sa naň často pozerá povrchne, akoby šlo len o dekorovanie. Fascinuje ma najmä neviditeľná vrstva interiérov, spôsob, akým prostredie pôsobí na naše telo fyzicky i psychicky. Raz mi klient po renovácii kancelárie povedal, že sa cíti menej unavený a prestala ho bolieť hlava. Urobili sme pritom len dve veci – upravili rozmiestnenie nábytku a vymenili osvetlenie. Niekedy stačí malý zásah a človek sa v priestore začne cítiť úplne inak a ani nevie presne prečo.
Máte vo vašom byte nezvyčajné, no pritom obľúbené riešenie?
Je to úplne obyčajné riešenie – bidetová sprška. Je neuveriteľne praktická na hygienu, pri deťoch, na oplach hrncov či rýchle čistenie topánok. Vďaka nej sme doma výrazne obmedzili spotrebu toaletného papiera, takže je aj ekologická. Má však jednu nevýhodu. Keď cestujem, aj ten najjemnejší papier mi pripadá ako šmirgeľ.
Interiér pre vás nie je len o estetike, ale aj o zdraví. Na čo často zabúdame a nevypláca sa to?
Často zabúdame, že sa meníme. To, čo nám vyhovuje dnes, nám o pár rokov nemusí. Interiér by sa mal prispôsobovať nám, nie naopak. Dôležité je pozrieť sa na to, kde človek trávi najviac času a práve tam dáva zmysel investovať. Ak ide o spánok, kvalitný matrac je základ regenerácie. Ak o varenie, oplatí sa premyslieť usporiadanie kuchyne, výšku pracovnej dosky prispôsobenú výške človeka či kvalitné osvetlenie pracovnej plochy. Sú to drobnosti, ktoré denne šetria energiu a telo to cíti. Najčastejšou chybou je podceňovanie svetla. Priestor môže vyzerať dobre, no ak nie je správne osvetlený, človek je unavený a nesústredený. Svetlo je biológia interiéru a práve na ňom sa šetrí najčastejšie.
Dizajn a architektúra ktorej krajiny vás dlhodobo najviac inšpirujú a čím?
Austrália. Dizajn a architektúra tam pracujú s tým, čo majú – s klímou, lokálnymi zdrojmi a životným štýlom. Udržateľnosť aj zdravé prostredie sú prirodzenou súčasťou života. Typická práca je hra so svetlom, prírodnými materiálmi a plynulé prepojenie interiéru s exteriérom. Priestory pôsobia uvoľnene a dýchajú. Možno je to aj počasím, multikultúrnou spoločnosťou a ľuďmi, ktorí pokojne chodia bosí po ulici a zdravia sa: Ahoj, kamoš. „Easygoing“ životný štýl tam prirodzene formuje aj architektúru – otvorenú, ľudskú a orientovanú na kvalitu života.
Pamätáte si na konkrétny moment, kedy u vás padlo rozhodnutie zbaliť si kufre a odísť do Austrálie?
Vedela som len jedno, že raz odídem. Konkrétny moment si nepamätám. Bol to skôr pocit, ktorý vo mne dlho rástol. Zvedavosť, túžba spoznať svet a nájsť si vlastnú cestu. Austrália pre mňa znamenala slobodu, pláže, veľa slnka a klokany na opačnom konci sveta. Nebol to útek. Skôr prirodzený krok niekam ďalej.
Bolo ťažké získať tam prácu?
Pomocné práce sa dali pomerne ľahko nájsť cez česko-slovenskú komunitu. Do architektúry som sa však musela dostať inou cestou. Poslala som asi 150 životopisov so školskými prácami, bez praxe a s limitovanou angličtinou. Na pohovor ma pozvali štyrikrát. V jeden deň mi zavolali dvaja zamestnávatelia. Bez veľkého premýšľania som súhlasila s tým prvým a bola to dobrá voľba. Petar Daničič, syn srbských imigrantov, bol šéf, od ktorého som sa veľa naučila. A stal sa aj priateľom. V kancelárii som často zostávala dlho do noci a snažila sa pochopiť všetky tie čiary a súvislosti v CAD programe. Občas ma odtiaľ vyháňali noční upratovači. Vtedy som pochopila, že architektúru sa človek naučí najmä praxou a že skutočná škola začína po škole. A veľakrát až na stavbe.
Čo vás Austrália naučila o svetle a priestore?
Austrália ma naučila vnímať svetlo ako jeden zo základných materiálov architektúry. U nás je svetlo mäkšie a rozptýlenejšie, v Austrálii je ostré, intenzívne a prítomné takmer celý rok. Architektúra s ním preto pracuje veľmi vedome, tieni ho, filtruje a smeruje. Aj biznis s umelým osvetlením je tam veľký a kreatívny, v kancelárii sme mali katalógy svietidiel dokonca v gay verzii. Silná je tam aj práca s prechodom medzi interiérom a exteriérom. Budova nie je uzavretá schránka, ale plynulá súčasť biofilného konceptu. S kvalitným tienením a krajinnou architektúrou sa počíta už od začiatku návrhu. Dobrý priestor jednoducho musí rešpektovať klímu aj spôsob života ľudí.
Prečo ste neskôr odišli do Spojených arabských emirátov?
Šlo o súhru okolností. Môj partner Milan dostal prácu v Dubaji a ja som v tom čase študovala architektúru a pracovala ako dvorná architektka pre sieť kaviarní Coffee & Co medzi Prahou, Budapešťou a Viedňou. Nikam som sa nechystala. V štúdiu som sa však úplne nenašla, zaujímalo ma, ako môže priestor zlepšovať kvalitu života, a to som tam necítila. Nakoniec rozhodol vzťah. Po rokoch fungovania na diaľku som chcela žiť normálny život s človekom, s ktorým som si ho predstavovala. Dubaj bol prirodzený krok.
Ako vonia a chutí život v Dubaji?
Mne ten svet vonia aj chutí. Vlastne celý moslimský svet. V Dubaji má žena silný pocit bezpečia, hoci nie pre každého rovnaký. Ako biela vzdelaná Európanka som sa ocitla vo zvláštnej pozícii, v pozitívnej diskriminácii. Na niektorých projektoch som musela byť prítomná práve ja, pretože moja tvár zvyšovala šance firmy uspieť. Bol to pre mňa nový, nie úplne príjemný pocit. Dubaj mi ukázal inú mieru rozmanitosti, ale aj kontrastov. Na jednej strane veľký rešpekt k ľuďom a otvorenosť, na druhej strane prostredie, kde minimálny štandard pre pomocnú pracovnú silu často neexistuje a maximálny luxus môže byť len povrchná kulisa. Doniesla som si aj malé praktické návyky. Naučila som sa jesť rukami mäso na šťave bez príboru a bidetovú spršku by som bez váhania odporučila aj do verejných priestorov.
foto Erik Ďuriš
Spomínate si na svoj prvý veľký projekt v arabskom svete?
Firma, v ktorej som pracovala, sa zaoberala návrhom, ale najmä kompletným zariadením komerčných a vládnych interiérov. Na koncepčných návrhoch som spolupracovala s filipínskou dizajnérkou, výrobu nábytku zabezpečovali kolegyne v Číne a textílie prichádzali z Indie. Takto funguje veľká časť interiérového biznisu v emirátoch – globálna logistika, rýchlosť a veľký pragmatizmus. Keď nám na stole pristál projekt rekonštrukcie nového mrakodrapového hotela, bolo jasné, že prototypy treba pripraviť okamžite. V špecifikáciách sa síce objavovali renomované európske značky, ale v praxi často rozhodovala cena a marža. Na tretí deň ráno ma v e-maile čakali krátke videá z Číny. Jedno z nich ma úplne dostalo, moja kolegyňa v ňom poskakovala po koženej lavici a testovala jej pružnosť. Bol to presne ten kus nábytku, ktorého obrázok a špecifikáciu som jej poslala len tri dni predtým. Vtedy som si uvedomila, že tento neuveriteľne rýchly a globálne prepojený systém naozaj funguje a že sme sa ocitli v úplne inej lige. Projekt sme napokon nevyhrali, konkurencia asi mala ešte presvedčivejšie verzie.Top of FormBottom of Form
Akú najbizarnejšiu požiadavku od klienta ste v Dubaji riešili?
Bizarné bývali už samotné časy obchodných stretnutí, začať rokovanie o polnoci nebolo nič nezvyčajné. Počas veľkej časti roka sú dni veľmi horúce, takže ľudia sú aktívnejší vtedy, keď slnko nepáli. Oveľa náročnejšie pre mňa však boli požiadavky, ktoré sa týkali kvality života ľudí v priestore, najmä izby pre pomocnú silu. Podľa európskych štandardov musí mať jednolôžková izba najkratšiu stenu aspoň 2,1 metra. V niektorých projektoch sa takýto štandard vôbec neriešil. Pamätám si návrhy izieb, kde najkratšia stena mala len 1,8 metra, ani štandardný matrac sa tam nezmestil. Argument býval jednoduchý: pomocná sila prichádza napríklad zo Srí Lanky, ľudia sú menšieho vzrastu, takže im to vraj stačí. Pre mňa to boli veľmi zložité situácie. Veľkosť životného priestoru veľa napovedá o tom, ako si vážime ľudí, ktorí ho užívajú.
Ako sa vám pozerá na správy z Blízkeho východu, najmä keď vidíte, ako rýchlo môže zmiznúť to, čo sa stavia roky…
Je to veľmi živý a dynamicky sa rozvíjajúci región. Dubaj patrí medzi najbezpečnejšie mestá na svete, no geografická a historická realita Blízkeho východu je taká, aká je. V tomto kultúrne veľmi rozmanitom regióne sa stretáva mnoho etnických a náboženských skupín a táto rozmanitosť spolu s historickými aj súčasnými územnými nárokmi niekedy vedie k politickému napätiu a konfliktom. S tým treba počítať, budujete roky a za pár minút môže všetko zmiznúť. V tejto časti sveta je to súčasť života a netýka sa to len nehnuteľností. Otec môjho kamaráta, ktorý sa narodil v utečeneckom tábore v Palestíne a väčšinu života prežil v Kuvajte, prišiel o svoje podnikanie už niekoľkokrát kvôli vojnám a konfliktom. A vždy sa znova postavil na nohy a pokračoval ďalej. Architektúra nás učí stavať, no život nám pripomína, že nie všetko vydrží navždy.
Ako sa vám žilo v Kuvajte?
Výborne. Hneď prvý deň som zažila dopravnú nehodu. Odvtedy milujem kruhové objazdy v Kuvajte, vchádza sa do nich rovno a bez zaváhania. Prednosť má väčšie auto. Alebo biela tvár za volantom. Podobne ako v Dubaji, aj tu sme mali celý ansámbel ľudí, ktorí sa starali o naše pohodlie: domáce panie na upratovanie, pranie a varenie, umývača auta, ktorý ho trikrát do týždňa leštil a coffee boya, ktorý každú hodinu priniesol inú kávu a niečo na zahryznutie. Potraviny pritom mali výnimočnú kvalitu. Po rokoch som znovu cítila chuť rajčín ako z babkinej záhrady. A kurča, ktoré ešte pred pol hodinou pobehovalo v ohrádke na trhu, som si po ukázaní prstom odniesla už naporciované na apartmán. Kuvajt je krajina, ktorá má priestor rásť, no výstavba ide oveľa pomalšie než v emirátoch. Brzdí ju korupcia, ktorú tu nikto zvlášť neskrýva. Mnohí miestni majú k vlastnej krajine vlažný vzťah. Veľmi dobre vedia, v akej časti sveta žijú a budúcnosť si často poistia inde.
V čom bola vaša práca v Kuvajte špecifická?
Pri návrhoch v moslimskom prostredí treba myslieť najmä na súkromie a praktické prvky každodenného života ako wudu, čo je rituálne umývanie sa pred modlitbou alebo priestor na modlenie. Na Blízkom východe sa síce často stavia podľa európskych či amerických noriem, no miestne zvyky zostávajú súčasťou architektúry. Navrhli sme interiérové výkresy pre College of Engineering and Petroleum a koordinovali inžinierske profesie. Architektúru fakulty navrhol koncom 90. rokov americký ateliér Cambridge Seven pre viac ako 5.000 študentov. Šlo o dve samostatné budovy pre oddelené vzdelávanie mužov a žien. Zaujímavé bolo, že v čase našej práce už v Kuvajte fungovalo zmiešané štúdium. Aj po dvadsiatich rokoch architektúra stále udržiavala tento model. Ukázalo sa, že vie ovplyvniť život ľudí veľmi dlho a nie vždy dobrým smerom.
V Kuvajte a SAE ste pracovali v prostredí, kde vládnu muži. Museli ste niekedy bojovať o rešpekt?
Pamätám si jednu vtipnú príhodu. Na veľkom koordinačnom stretnutí architektov, inžinierov a dodávateľov som bola pravdepodobne jediná žena v miestnosti. Projektanti zo strany realizátora nám neustále dodávali úplne rozbité CAD výkresy a my sme ich museli opravovať na projekte s plochou viac než tridsať futbalových ihrísk – to boli miery, ktorým rozumeli. Upozornili sme ich, že to spôsobí zdržania. Diskusia bola napätá, až kým jeden z projektantov nezačal na mňa agresívne zvyšovať hlas. Emócie som nezvládla a vyhŕkla, či si uvedomuje, že sa rozpráva so ženou. V miestnosti nastalo ticho, európske myslenie práve narazilo na iný kultúrny svet. Napätie napokon uvoľnil jeden z inžinierov. Dodnes sa na tom smejem. Myslieť si, že budem v takej situácii bojovať o rešpekt feministickým argumentom, bolo asi naivné, ale bola to dobrá lekcia reality.
Do akých detailov musíte spoznať klienta, aby ste vedeli pre neho vytvoriť ideálny priestor?
Pri návrhu privátneho interiéru ide vždy o veľmi dôverný vzťah medzi architektom a klientom. Aby mohol vzniknúť funkčný a na mieru navrhnutý priestor, musím človeka spoznať oveľa viac než len jeho estetické preferencie. Netradičné otázky majú pre každého inú hranicu. Pýtam sa napríklad, či klient spí sám, alebo s partnerom a v akej polohe. Zaujíma ma, ako trávi rána, či cvičí doma, v kancelárii, ako sa stravuje, aký má vzťah k poriadku. Dotknem sa aj zdravotného stavu, spôsobu očisty alebo intimity. Budova je totiž miesto, kde sa odohráva celý náš život i jeho veľmi súkromné veci. Ak architekt pochopí, ako človek žije, vie mu vytvoriť priestor, ktorý mu naozaj funguje.
foto Erik Ďuriš
Je pre vás feng-šuej legitímny nástroj, alebo ezoterický doplnok?
Myslím si, že každý dobrý interiérový dizajnér alebo architekt má princípy feng-šuej do istej miery prirodzene v sebe, či už intuitívne, alebo naučené. Mnohé z nich sa totiž prekrývajú s univerzálnymi princípmi dobrej architektúry. V konečnom dôsledku ide vždy o to isté: vytvoriť prostredie, v ktorom sa človek cíti prirodzene dobre. O svetlo, mierku priestoru, orientáciu, prúdenie ľudí a logiku usporiadania. Dobrý architekt preto môže navrhovať priestory, ktoré fungujú veľmi podobne ako feng-šuej, aj keď nepoužíva jeho terminológiu. Ezoterický doplnok to nemusí byť. Rozhoduje, či za tým stojí intuícia a skúsenosť, alebo len módna nálepka na priemer.
Váš partner je tiež z fachu, vediete spolu ateliér. Viete sa pochytiť, keď sa vaše názory rozídu?
Občas sa nezhodneme a vieme sa aj pohádať. Nakoniec sa vždy zhodneme na tom, že chceme, aby to dobre dopadlo. Ja som skôr typ, ktorý verí, že všetko sa dá a prekážky beriem ako výzvu. Milan je, naopak, pozorný k detailom a včas vidí riziká, a niekedy aj tam, kde nie sú. Jeden má hlavu v oblakoch, druhý drží projekt pevne na zemi.
Je názov vášho ateliéru KENDU (z anglického „can do“) aj vaším životným mottom? Prihodilo sa už, že sa niečo „nedalo“?
Jediná istota v živote aj v interiéroch je zmena. A áno, v dizajne v zásade neexistuje „nedá sa“, existujú len potreby klienta, kontext a niekedy aj dve nezlučiteľné vízie. Pamätám si jeden projekt z čias, keď som viac presadzovala vlastný architektonický názor. Klient si kúpil funkcionalistický rodinný dom v širšom centre mesta a chcel interiér v provensálskom štýle. Snažila som sa zachovať charakter domu a rešpektovať jeho architektúru. Kombinácia častých klientskych zmien a môjho presvedčenia o smerovaní projektu nakoniec viedla k tomu, že sme spoluprácu ukončili. Dnes by som k tomu pristúpila inak. Privátny interiér je osobný vesmír človeka a iba jeho najintímnejší priestor. Každý projekt však potrebuje jasné hranice, nekonečné zmeny by som už nepripustila.
Prečo ste cítili potrebu založiť Slovenskú asociáciu interiérových dizajnérov?
Pretože interiérový dizajn je v našom regióne pomerne mladá multidisciplinárna profesia, ktorá si stále hľadá svoje miesto. Napriek tomu, že existuje magisterské štúdium interiérového dizajnu, ešte donedávna mohol toto povolanie vykonávať prakticky ktokoľvek. Od januára 2026 sa nám v pracovnej skupine pre Alianciu sektorových rád podarilo nastaviť v novej karte zamestnania Interiérový dizajnér a Interiérová dizajnérka minimálne vzdelanie na úrovni bakalára. Zároveň ide o profesiu, ktorú časť architektonickej obce stále vníma ako menej dôležitú. Pritom interiér je priestor, v ktorom ľudia trávia väčšinu života a vyžaduje si špecifické znalosti, ktoré architekt pri komplexnosti svojej práce často nemá priestor rozvíjať. Cítila som preto potrebu otvoriť diskusiu o vzdelávaní, profesionalite a procesoch v interiérovom dizajne. A zároveň som chcela vytvoriť komunitu, ktorá bude dizajnérov a architektov spájať, podporovať a reprezentovať.
Sú slovenské interiéry v niečom špecifické?
Veľmi zjednodušene by som povedala, že na Slovensku vidno dva hlavné prúdy. Prvý je viac architektonický, kde sa posledných pätnásť rokov veľa interiérov snaží nadviazať na estetiku bratislavského ateliéru GutGut alebo rôzne formy minimalizmu. Druhý prúd je viac ovplyvnený globalizáciou a aktuálnymi trendmi. Ak je však niečo pre slovenské interiéry skutočne špecifické, je to kvalita remesla a cit pre detail. Práve to porotcovia súťaže Intebold Awards veľmi často vyzdvihujú: precízne spracovanie materiálov a schopnosť dotiahnuť interiér do posledného detailu.
Ceny Intebold hľadajú odvahu. Čo pre vás znamená „odvážny interiér“?
Pre mňa nie je odvážny interiér ten najhlasnejší ani najvýstrednejší. Odvaha je byť pravdivý. Nehrať sa na trendy, ale mať vlastný názor a držať sa kontextu architektúry, miesta aj ľudí, ktorí interiér užívajú. Niekedy je to odvaha použiť výrazný materiál, inokedy, naopak, niečo vynechať a nechať priestor dýchať. Odvážny interiér má charakter a nepotrebuje sa páčiť za každú cenu.
Za roky organizácie súťaže ste videli veľa riešení. Ktoré vám dodnes zostali v pamäti?
Nejde o úplne nezvyčajné riešenie, ale sprchový kút v úrovni podlahy v kúpeľni bytu je z technického hľadiska často náročný detail. Zároveň je to výborné bezbariérové riešenie, veľmi praktické a bezpečné. Jeden z projektov, ktorý mi zostal v pamäti, mal celú podlahu kúpeľne vrátane kúta z mozaiky. Toto mimoriadne atraktívne riešenie však prináša veľké nároky na údržbu tisícok škár. Na jednej strane nádherný detail, na druhej každodenná skúška trpezlivosti pri upratovaní. V poslednom ročníku ma veľmi potešil víťaz kategórie Verejný interiér – Rekonštrukcia školskej jedálne ZŠ Tbiliská. Dizajnéri z ateliéru InaAs vytvorili priestor, ktorý vynikal kvalitným akustickým komfortom. Hluk v školských jedálňach býva často taký silný, že deti musia automaticky zvyšovať hlas, aby sa vôbec počuli. A nielen deti. Keď sa akustika vyrieši správne, správanie ľudí sa zmení. Môžu sa medzi sebou normálne rozprávať, nikto po nikom nekričí a zrozumiteľnosť hovoreného slova sa výrazne zlepší. Raz sa mi stalo aj niečo veľmi osobné. Ocitla som sa na obhliadke prerobeného bytu, v ktorom časť života prežila moja stará mama. Byt mal krásne prednosti ako zvýšené prízemie s veľkými oknami, vysoké stropy a výhľad do tichého parčíka. Po rekonštrukcii vyzeral úplne inak a tak ma pohltil, že som mala problém spomenúť si, ako vyzeral kedysi. Starú mamu by pritom pravdepodobne najviac potešili úplne jednoduché veci ako bezbariérový sprchový kút, ona mala vaňu, a veľa úložného priestoru.
Veríte, že zle navrhnutý interiér môže ľuďom reálne zhoršiť psychické zdravie alebo vzťahy?
Áno, verím tomu. Prostredie, v ktorom žijeme, na nás jednoducho pôsobí. Svetlo, hluk, pocit súkromia či usporiadanie priestoru ovplyvňujú, ako sa cítime aj ako spolu vychádzame. Ak je priestor zle navrhnutý, človek je unavený, podráždený a prirodzene sa to prenáša aj do vzťahov, ako v domácnosti, tak i na pracovisku. Naopak, dobrý interiér vie priniesť pokoj a pocit bezpečia. Pre mňa preto dizajn nie je len o estetike, ale aj o zdraví.
Na akom prvku v interiéri by sme nemali nikdy šetriť?
Na svetle. Zdá sa, že sa opakujem. Denné aj umelé osvetlenie podstatne formuje, ako sa v priestore cítime, ako sa pohybujeme, ako funguje naše telo. Svetlo riadi naše biologické rytmy, ovplyvňuje koncentráciu, únavu aj náladu. Na to už dnes existuje množstvo výskumov. Ak je interiér krásny, ale zle osvetlený, človek sa v ňom veľmi rýchlo začne cítiť nepohodlne. Dobré svetlo však dokáže i jednoduchý priestor premeniť na príjemné miesto na život. Svetlo je pritom jeden z najviac podceňovaných materiálov architektúry. Často sa oplatí prizvať aj špecialistu na svetelný dizajn. Dobré osvetlenie je totiž kombináciou techniky, fyziológie, architektúry aj dizajnu.
Čo je najväčšou traumou slovenských interiérov?
Nesúlad medzi predstavou, rozpočtom a reálnym životom v priestore. Začína to už pri zadaní, kde ľudia často presne nevedia, čo chcú a za akú cenu. Architekt potom pracuje s nejasným očakávaním, ktoré sa počas projektu mení. Druhá vec je fascinácia obrazom. Interiér môže vyzerať veľmi atraktívne na fotografii alebo na sociálnych sieťach, no v každodennom používaní je nefunkčný. Pekný interiér a dobrý interiér nie sú vždy to isté. Interiér sa na Slovensku ešte stále vníma ako dekorácia. Pritom je to prostredie, v ktorom trávime ako bežní Európania 90 % života a zaslúži si rovnakú mieru premýšľania ako architektúra domu.
Zuzana Zimmermannová
foto Milan Illes
Celý rozhovor si prečítate v májovom čísle MIAU (2026)