Lamentujete, že je vaše dieťa vzdorovité? Je to v poriadku, nemá to nič s jeho charakterom, ani osobnosťou, len sa mu vyvíja mozog a vy by ste vlastne mali byť šťastní, že máte doma malého dudroša. A ešte by ste mali vedieť, že čosi podobné (a ešte horšie) sa s ním bude diať aj v puberte. Lektorka efektívneho rodičovstva Martina Vagačová vám o rodičovstve prezradí ešte oveľa viac – aby ste sa pri prvom náznaku vzdoru nezbláznili a napriek búrkovým obdobiam si so svojím potomstvom udržali vrúcny vzťah.
Kedy sa z nás stávajú rodičia? V momente, keď dostaneme do rúk naše dieťa?
Myslím si, že oveľa skôr, dieťatko je v maminom brušku predsa celých deväť mesiacov pred narodením, často sa však stretávam s mylnou predstavou rodičov, presvedčených, že „to“ predsa máme geneticky v sebe, že naše rodičovské inštinkty budú fungovať samé od seba od okamihu, kedy na svet príde bábätko. Majú svoju predstavu, ako budú vychovávať, avšak tu vznikajú azda najväčšie konflikty a najhoršie sklamania. Môžu za to viaceré faktory: sme spoločenské bytosti, ktoré vyrastali vychovávané rodičmi v čase, kedy dospelí boli autoritou, s ktorou sa nevyjednávalo a ktorej sa neprotirečilo. Lenže dnes máme „demokraciu“, v ktorej sa očakáva, že deti i dospelí sú v živote partnermi, ku ktorým sa pristupuje rovnocenne a s rešpektom. A treba povedať, že deti majú v sebe tento postoj prirodzene zakorenený, je to ich ľudská potreba, aby sme ich vnímali bezpodmienečne také, aké sú…
Aj vtedy, keď sa hodia v obchode o zem alebo sú mimoriadne tvrdohlavé?
Tvrdohlavosť je predsa vlastnosť, ktorú si pre svoje dieťa želáme, najmä v dospelosti chceme, aby bolo cieľavedomé, aby vedelo, kým je, bolo schopné postaviť sa za svoj názor a vedelo sa v živote orientovať. Zaujímavé, ako veľmi táto vlastnosť rodičom nevyhovuje, kým je dieťa malé. Možno sa stále vypytuje, chce vedieť „prečo“, rado by vyskúšalo to alebo ono, ale malé dieťa iba hľadá vlastný spôsob a vlastnú cestu, ako si poradiť s rôznymi situáciami. Vždy sa smejem pri slovnom spojení „musíme ho nejako vychovať“, pretože z pohľadu efektívneho rodičovstva je rodič skôr sprievodcom ako učiteľom a vychovávateľom, mal by len hľadať, čo všetko sa v dieťati ukrýva a pomôcť mu to rozvinúť. A boli by ste prekvapení, ako veľmi chcú deti s rodičmi spolupracovať, a že nikdy nerobia vedome nič, čo ide proti nim.
Čo sa potom ukrýva za prejavmi, ktoré sa často nazývajú ako nevychovanosť?
Je to v podstate kód, ktorým nám dieťa hovorí, že sa nachádza v nejakom krízovom štádiu. A keďže nevie, čo má robiť, skúša použiť takéto správanie ako poslednú možnosť, ako prosbu, aby mu niekto pomohol, lebo samo si nevie poradiť. Paradoxne, rodičia vtedy nie sú veľkou podporou, emóciu dieťaťa začnú popierať a tvrdia mu, že je jeho správanie spoločensky nevhodné. Jeho problém to však nijako nerieši. Dieťa býva z takéhoto prístupu frustrované, dostáva spätný odkaz, že ho rodič nechápe, a tak začne so všetkým a všetkými „bojovať“ ešte väčšmi.
Aby sa mladí rodičia nezľakli, skúsme si predstaviť, že ešte len plánujeme „popracovať“ na deťoch. Mali by sme sa na rodičovstvo pripravovať dávno predtým, ako nás takéto situácie reálne zaskočia?
Myslím, že by to bolo perfektné, dnes však existuje pred samotným narodením dieťaťa len akási fyziologická podpora tehotných mamičiek alebo párov. Obávam sa, že odborníkom neostáva veľa priestoru pripraviť rodičov na to, čo sa bude diať po pôrode, pretože v tejto etape sú deti vnímané len ako fyzické bytosti a všetko sa zameriava na to, aby mamička zvládla pôrod najmä po fyzickej stránke. Chýba však príprava na rodičovstvo v zmysle vzťahov, spôsoby, ako ich vytvárať, odpovede na otázky, aká je moja úloha rodiča, čo túžime s dieťaťom prežiť a ako si život s ním predstavujeme. Tento priestor ostáva stále veľmi nenaplnený a to bol aj jeden z dôvodov, prečo som sa téme rodičovstva začala venovať.
Frustrovaní rodičia mávajú pocit zlyhania…
A často sa obviňujú alebo bývajú zúfalí, keď prestanú svojim deťom rozumieť. Rodičovstvo však treba vnímať ako niečo, čo sme predtým nikdy nezažili a je dobré si uvedomiť aj fakt, že dieťa je neopakovateľnou súčasťou nášho života, bez ktorej by sa každý z nás vyvíjal úplne inak. Nikto iný, len naše deti nás dokážu dostať do stavu absolútneho fyzického aj psychického vyčerpania, pričom celkom prirodzene očakávajú, že v tom budeme pokračovať – zaoberať sa nimi, pretože sme tu pre nich. Človek si nikdy nepustí k telu niekoho tak blízko ako vlastné deti. Pud sebazáchovy mu to nedovolí a ak by nešlo o potomka, takýto vzťah závislosti by určite dávno opustil.
Mamy a otcovia snívajú o tom, že dni po narodení dieťaťa budú po samý vrch naplnené šťastím. A realita?
Mnohokrát je veľmi ťažká. Samozrejme, mama je v prvých dňoch a týždňoch s dieťatkom bez prestávky, čo pre ňu môže byť nesmierne vyčerpávajúce. Paradoxne, dieťa ako „produkt“ lásky sa istým spôsobom stavia medzi rodičov, nedajbože, ak má bolestivé koliky, málo spí alebo vyžaduje špeciálnu pozornosť. Mama mu vtedy intuitívne venuje celú svoju energiu a keď príde partner z práce domov, vníma ho len ako ďalšie emočné bremeno. Ak sa partneri navzájom nepochopia, ak si nevydiskutujú, že tento stav nepotrvá večnosť, ak zabudnú na vlastný vzťah, môže to oboch frustrovať. Samozrejme, pred dieťaťom to bolo samé dobrodružstvo a vášeň, po ňom prichádzajú rituály, potreba istôt, bezpečia, mení sa finančná situácia, možnosti vídať priateľov, pretože na to nie je čas ani priestor. To všetko je rana do vzťahu, o ten sa však treba stále starať.
Mamám sa dávajú rôzne nálepky. Dnes sú tu samé biomatky, helikoptérové mamy, karieristky, čo idú rýchlo do práce, krkavčie mamy, opičie alebo tigrie mamy… A kde ostali oteckovia?
Muž je nastavený inak. Kedysi sa primárne staral o prežitie a o potravu, čo dnes už nie je pravda, ale jeho mozog stále funguje na princípe: problém – analýza – riešenie. Vo vzťahu sa však takto fungovať nedá. Ženy sú aktívnejšie a citlivejšie na emočnej úrovni, mohli by teda muža postupne prizvať do rôznych činností, aby sa necítil odstrčený. On by sa, koniec koncov, rád zapojil, len nevie ako a s pocitom, že žena všetko dokonale zvláda, sa radšej separuje.
Vítate fakt, že na internete už nájdu rodičia odpoveď v podstate na čokoľvek?
Netrúfam si posúdiť, či je to dobré, alebo zlé. Takto to dnes jednoducho funguje a takáto je doba. Keď naše babičky rodili deti, nemali inú možnosť, len pokračovať v práci a príliš výchovu neriešiť. Deti patrili všetkým, vyrastali vo veľkom spoločenstve, kde stačilo zaplakať a niekto už sa našiel, kto im utrel nos. Mamy častokrát nevedeli, kde ich deti pobehujú, muži boli hlavou rodiny, ktorá o všetkom rozhodovala. Dnes toľko fyzicky nepracujeme, život nám uľahčujú mnohé zlepšováky a urýchľovače, avšak žijeme v akomsi umelom prostredí, kde dostávame ku všetkému návody na použitie. Rodiny fungujú izolovane, bez väčšej pomoci širšej spoločnosti a pod tlakom zodpovednosti za dieťa hľadajú rovnováhu a podporu na internete. Na jednej strane máme oveľa väčší prístup k informáciám, ktoré nám môžu pomôcť, na druhej strane potrebujeme rozlíšiť ich vierohodnosť, online svet znižuje mieru našej prirodzenej pozornosti a otupuje našu schopnosť analyticky premýšľať.
Ak narazíme niekde na poučku efektívneho rodičovstva, čo sa z nej dozvieme?
Efektívne rodičovstvo je troška zavádzajúci názov, pretože na prvý pohľad vzbudzuje predstavu, že ponúkne zopár rýchlych návodov a nič viac. Opak je však pravdou, pretože „efektívne“ znamená v tomto prípade „účinné“, a teda, že moje správanie rodiča skutočne prinesie výsledok. Veľmi zjednodušene – efektívne rodičovstvo buduje vzťah, učí nás, že rodič i dieťa majú svoje potreby, ukazuje rodičom, ako ich rozpoznávať a ako na ne reagovať. Pomáha budovať v rodinných vzťahoch dôveru, ale aj úctu k dieťaťu, ktoré je jedinečné a prišlo k nám s nejakou „výbavou“. Nemáme ho meniť na náš obraz, máme mu pomôcť v objavovaní života, ktorý má istú štruktúru a hranice. Ak ich spozná a naučí sa s nimi žiť, bude môcť rozvíjať svoju tvorivosť, bude sa cítiť dôležité a hodnotné.
Čo ak robíme chyby? Aj vtedy môže byť naše rodičovstvo efektívne?
Robiť chyby je prirodzené, chyby majú veľký potenciál a cez ne sa zvyčajne najviac naučíme. Mýliť sa alebo chybovať nie je žiadna katastrofa a hanba, môžeme si totiž hocičo vopred naplánovať, ale skutočnosť je napriek dobrému úmyslu nakoniec úplne iná. Môže to byť dobrá lekcia pre samotných rodičov, ale keď naše deti vidia, že robíme chyby, keď nás počujú priznať, že sme čosi dobabrali a že nás to mrzí, keď vidia, že chceme čosi dať do poriadku, učí ich to pravdivosti. Neučme ich klamať tým, že im povieme „toto nikdy nikomu nehovor, s týmto sa nikde nepriznávaj“.
Deti sa prirodzene učia od rodičov. No môžu aj deti niečomu priučiť svojich rodičov?
Áno, je to vzájomný proces. Mnohí odborníci tvrdia, že ako ľudia bez detí o sebe vlastne vieme len veľmi málo. Bez nich nám nemá kto zrkadliť, čo všetko sa v nás ešte ukrýva a aký máme potenciál. Deti nám dávajú šancu zamyslieť sa znova nad tým, aký život žijeme a či my sami máme naplnené svoje základné potreby. Ktosi raz napísal, že deti sú hostia a naozaj – mali by sme sa k nim správať ako k niekomu, koho rešpektujeme, komu chceme čo najviac ukázať, odovzdať a komu veríme, že k nám prišiel s čistým úmyslom.
Kedy je naša úloha rodiča – sprievodcu na konci?
Osobne si myslím, že tento moment prichádza spolu s uvedomením, že sme v dieťati našli svojho „parťáka do vzťahu“. Niekedy príde toto poznanie už počas puberty, kedy napriek tomu, že dieťa vymýšľa, vyvádza a skúša nás, je spojenie s ním pevné. Áno, síce navždy ostávame rodičmi, pretože máme dieťa, ale ak k nemu budujeme vzťah na základe rovnosti, stane sa dieťa naším partnerom.
Dozvieme sa niekedy, či sme si ako rodičia počínali dobre?
Kompasom by mohlo by to, či sme pre dieťa ešte stále zaujímaví, či sa s nami ešte stále má chuť rozprávať, diskutovať a či nás stále vyhľadáva, aj keď je dávno dospelé. Isteže, nie po väčšinu času, pretože je prirodzené, že si nakoniec hľadá samo svoje miesto a svoju úlohu v živote. Dôkazom je i „boj“, konflikt s rodičmi, do ktorého sa dieťa púšťa s vedomím, že im môže dôverovať. Neraz sa stane, že svoju spokojnosť s rodičmi nepriamo alebo priamo vyjadrí i samotné dieťa, keď už je vo veku, že ich počínanie dokáže vyhodnotiť…
Rodičia by mali iba pekne žiť a dieťa to už odpozerá. Súhlasíte?
Stopercentne, je totiž potvrdené, že deti sa učia to, čo ich rodičia žijú. Lenže kto dnes „len“ žije a nerobí všakovaké umelohmotné výchovné zásahy, ktoré mnohokrát nevedú nikam? Darmo budeme napríklad deťom rozprávať o úcte a rešpekte, ak sa tak sami nesprávame. Kdesi som zachytila zaujímavú štatistiku, že z toho, čo máme po rodičoch, sme len 20 % schopní zmeniť. Niektorí sa z tej zodpovednosti, ktorú to prináša, doslova zrútia, ale takým rodičom vravím, že by mali byť šťastní, že ešte stále majú v rukách 80 %, s ktorými sa dá krásne pracovať. Táto štatistika je aj z môjho pohľadu pomerne presná, deti z rozvrátených rodín s nezdravým základom, kde sú rodičia násilní, ubližujúci, závislí a podobne, si podvedome hľadajú podobných životných partnerov. Je to preto, lebo deti už taký život dobre poznajú, stal sa pre ne normou a svojím spôsobom aj „bezpečím“. Inak žiť nevedia.
To neznie pekne. Dá sa takéto rodinné „prekliatie“ nejako prelomiť?
Na vedomej úrovni možno s takýmto negatívnym rodinným dedičstvom pracovať. A úprimne si myslím, že život jednoducho prináša ľuďom nové príležitosti, vzťahy a situácie, vďaka ktorým sa môžu od svojho strachu oslobodiť. Dostávame rôzne možnosti a je len na nás, aby sme sa rozhodli. Sloboda totiž nie je to, čo nám niekto udeľuje zvonku, pretože aj v neslobodnom prostredí majú ľudia vnútornú slobodu rozhodovania. O tom je celý náš život, že hľadáme rovnováhu, že lopotu strieda spokojnosť, že šťastie vymieňa smútok…
Predstavte si, že k vám príde rodič v zrelom veku a s dospelými deťmi, ktorý by rád pochopil, prečo to medzi nimi nefunguje. Pomôže mu, ak spozná zásady efektívneho rodičovstva aj neskôr?
V zahraničí existujú kurzy aj pre starých rodičov, u nás, žiaľ, nie. Stretávam sa však s požiadavkami mladých ľudí, aby som podobný kurz pripravila, pretože ich na istej úrovni trápia vzťahy so starými rodičmi. Musím nad tým porozmýšľať, aj keď jednu skúsenosť so starou mamou už mám (smiech). Na jednu z mojich lekcií totiž nemohla prísť samotná mamička, a tak poslala namiesto seba babičku, aby čosi nezmeškala. Mala som pred sebou veľmi otvorenú pani, ktorá s veľkou pokorou počúvala, čo všetko dnešní mladí rodičia riešia a aké ich trápia problémy a ktorá na konci priznala, že teraz niektoré veci, ktoré dcére vyčítala, vidí celkom inou optikou.
Dá sa do niekoľkých viet vtesnať, akí sú Slováci vlastne rodičia? Akú výchovu uprednostňujeme?
Myslím si, že takí, aký sme aj národ (smiech). Zaujímavosťou je, že v poskytovaní „mama hotelov“ sme medzi Európanmi na popredných priečkach, čo znamená, že ako rodičia sme až príliš starostliví a ochranárski. Ťažko púšťame deti do sveta, s ťažkým srdcom ich nechávame stáť na vlastných nohách, stále si vravíme, že im ešte pomôžeme alebo že tu a tam niečo spravíme za ne, lebo nám to ide rýchlejšie a šikovnejšie. V poslednom období sa objavuje aj ďalší fenomén – mnohí rodičia považujú svoje dieťa za svoju výkladnú skriňu, stále myslia na to, ako budú pôsobiť na druhých, takže zapíšu dieťa do náročnej školy, lebo „preň chcú to najlepšie“, vozia ho na najlepšie krúžky, robia preňho aj zaňho všetko, ešte aj školské projekty, lebo aj tie musí mať najlepšie. Dieťaťu to ale v skutočnosti nepomáha, a to sa tomuto typu rodičov veľmi zle vysvetľuje.
Gabina Weissová
foto Gabina Weissová
Celý rozhovor si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2018)