Držíme ich v rukách takmer každý deň, ale málokto ich skutočne vidí. Väčšinu ľudí viac zaujíma, za čo ich vymení, než ako vyzerajú. Matej Gábriš však vidí bankovky v inom svetle. Pod rukami talentovaného grafika vznikajú jedinečné fantazijné bankovky nerozoznateľné od tých skutočných, avšak s novými príbehmi, ktoré sa vážne i s humorom pohrávajú s dejinami aj súčasnosťou, uctievajú prehliadané osobnosti a strieľajú si z národných mýtov. Fantázii sa predsa medze nekladú.
Hovorí sa, že šťastie si za peniaze nekúpiš, Vo vašom prípade sa však zdá, že by to mohlo byť inak …
Peniaze určite vedia veľa vecí v živote človeka zjednodušiť, ale nemyslím si, že si za ne kúpite šťastie. Živiť sa tvorbou fantazijných bankoviek znamená žiť a pracovať s fantáziou. A mať prácu, ktorá je zároveň koníčkom a ktorá vás baví, to je šťastie. Trvalo mi dosť dlho, kým som sa odhodlal konečne naplno venovať vlastnej tvorbe a opustiť pohodlné chodenie do práce s pravidelným príjmom. Začiatok nebol najjednoduchší, nebolo ľahké vytvoriť si meno medzi zberateľmi, ale tí si ma postupne našli sami. Dnes som skutočne rád, že moja mnohoročná práca robí ľuďom radosť.
Fiktívne bankovky, fantasy bankovky, nebankovky… Ktorý názov je najvýstižnejší?
V zahraničí je zaužívaný názov „fantasy notes” alebo „art notes”. Na Slovensku je to zložitejšie, pretože zákon u nás zakazuje nazvať čokoľvek okrem oficiálnych platidiel „bankovkou”. Na začiatku som nazýval svoje práce „gabris banknote”, ale jeden priateľ prišiel s nápadom hovoriť im „gábrišovky”. Nie vždy ide iba o fantáziu, niektoré moje diela vznikli ako návrhy do oficiálnej súťaže banky a iné s konkrétnym účelom, či už do filmu, alebo ako regionálne platidlo. Pre mňa je dôležitá samotná forma bankovky. Drobná grafika s veľmi špecifickými znakmi, ktorá je každému hneď zrozumiteľná.
Bankovky vás oslovili už ako dieťa. Ako sa takýto vzťah vyvinie?
V detstve som býval často chorý a veľa času som čítal a kreslil. Okrem momentu, keď som si obkreslil prvú bankovku, ma veľmi ovplyvnili knihy o starých falšovateľoch, majstroch čierneho remesla. Čítal som ich do nekonečna.
Koho príbehy vás zaujali?
Dnes už si ťažšie spomínam na konkrétne mená, ale napríklad Salomon Smolianoff z falšovateľskej dielne v koncentračnom tábore Sachsenhausen či francúzsky falšovateľ Bojarski, ktorý vyrábal vlastný papier. Fascinovali ma tým, ako sa snažili napodobniť tlačové techniky či ochranné prvky a dosiahnuť tak to isté ako majstri v tých najlepšie vybavených tlačiarňach. Najviac ma však zaujímali techniky tlače. Ceninová produkcia je vrchol polygrafie, aj preto som nakoniec vyštudoval polygrafiu. Dôležitejší však pre mňa boli neskôr umelci, ktorí sa tiež venovali bankovkám ako Američania J. S. G. Boggs či Tim Prusmack, ale aj Andy Warhol a Banksy.
Bankovky ste začali zbierať už ako šesťročný. Ktoré boli vaše prvé kúsky?
Prvé bankovky som si priniesol z dovolenky v Juhoslávii, na ktorej som bol so starými rodičmi. Odvtedy som si ich postupne odkladal, vymieňal, dokonca aj za céčka, a časom kupoval ďalšie. Každá mena istým spôsobom reprezentuje kultúru krajiny a samotné motívy na nich väčšinou vychádzajú z jej histórie. Fascinovalo ma, ako môžu ľudia svoju menu nepoznať, nevedieť popísať, čo je na nej zobrazené. Často nevedia ani priradiť farby k nominálom. Keby si peniaze viac všímali, všeličo by sa naučili. Každá bankovka má príbeh.
Tie príbehy vás pohltili natoľko, až ste zbieranie bankoviek vymenili za ich tvorbu. Ako si spomínate na vašu prvú?
Bola to obkreslená tisíckorunáčka s Bedřichom Smetanom na prednej strane. Bol som s rodičmi na návšteve a strýko sa pochválil prvou výplatou. A mne sa, samozrejme, nová tisícka veľmi páčila. Keď som ju nemohol mať v zbierke, skúsil som si ju aspoň nakresliť. Mal som tak 7 – 8 rokov a všetci boli z môjho diela nadšení. Viac mi nebolo treba, odvtedy som nakreslil stovky „bankoviek”.
S kamarátmi ste dokonca založili virtuálnu republiku s vlastnou menou…
Na strednej škole sme so spolužiakmi ako reakciu na chystajúci sa rozpad Československa založili vlastnú republiku. Keďže nás ovplyvnili Tolkienove knihy, šlo skôr o ríšu republík a každý mal v tej svojej vlastné pravidlá. Ako burzu a hlavné miesto využitia našich mien (mali sme rôzne menové obdobia od frankov a rún až po hrivny) sme mali štátne kasíno a usporadúvali sme rozličné kultúrne podujatia od výstav s vernisážami cez koncerty našej kapely Moonchester až po festival poézie. Tých aktivít bolo mnoho, mali sme niekoľko „hraničných kameňov” po petržalskom pohraničnom pásme, vlastné písmo, poštové známky, výročné zjazdy… Parodovali sme chod republiky, vydávali sme časopis, písali a vydávali si knihy.
Ako sa k vašej záľube stavala vaša rodina neskôr?
Všetci brali moju záľubu ako svojské hobby a nik by neuveril, keby som im vtedy tvrdil, že sa dá takouto tvorbou živiť. Vlastne ani ja som tomu roky neveril. Z môjho deda som si aj párkrát vystrelil. Raz som mu priniesol vlastnoručne vyrobenú verziu slávneho „modrého Maurícia” a on potom telefonoval nejakému filatelistovi, že by sa chcel stretnúť, lebo vnuk možno našiel zaujímavú známku. Nehneval sa však, namiesto toho mi poskladal môj prvý tlačiarenský lis.
Čo vás na bankovkách fascinuje dodnes?
Ako tvorcu vlastných, ale aj zberateľa historických bankoviek ma vždy fascinovala grafika, samotný artefakt ako taký. Nezaujíma ma hodnota peňazí. Zaujíma ma, za akých podmienok vznikli, akou cestou prešli umelci, ktorí ich tvorili, kým sa dopracovali ku konkrétnej podobe a doba, v ktorej platili. Keď potom pracujem na nejakom historizujúcom dizajne, snažím sa vžiť do daného miesta a času, aby som sa svojím dizajnom čo najviac priblížil danému historickému momentu, ale po svojom. Niekedy je to taká vnútorná súťaž, či dokážem urobiť niečo tak dobre ako starí majstri.
Podľa čoho si vyberáte námety?
Nie vždy si vyberám námet ako prvý. Raz sme napríklad s manželkou pozerali detektívny seriál Shetland bus, ktorý okrem klasickej kriminálnej línie hovoril o minulosti ostrovov Shetlandy a o hrdinoch, ktorí počas vojny pašovali ľudí z Nórska a zachraňovali im tak životy. Hlavnou postavou tajnej operácie bol Leif Larsen a príbeh ma natoľko zaujal, že som ho hneď zobrazil na jednej zo svojich gábrišoviek. Onedlho na to zopár kusov odo mňa odkúpilo múzeum na Shetlandoch a napísal mi synovec Leifa Larsena, že ho nesmierne potešilo, ako krásne som spracoval príbeh jeho strýka. Asi takto vyzerá moja práca od inšpirácie po realizáciu.
Na vašich bankovkách sa často zjavujú rôzne osobnosti. Akú prípravu si robievate, aby ste ich zachytili čo najvernejšie?
Vždy je to, samozrejme, moja subjektívna predstava o danej osobnosti. Ale snažím sa vždy o nej prečítať čo najviac textu, vyhľadať si zaujímavosti, miesta a veci, ktoré jej boli blízke. Občas narazím na nejaký detail, ktorý ma prekvapí a celkom zmení môj zamýšľaný koncept. Napríklad keď som začal pracovať na sérii škótskych bankoviek, vedel som, že jednu musím venovať sirovi Arthurovi C. Doyleovi a automaticky som si predstavoval niečo so Sherlockom Holmesom. Debatoval som o tom s jedným škótskym novinárom z Daily Mail, a ten ma nasmeroval na zaujímavý detail v živote slávneho spisovateľa – vraj sa ako dvadsaťročný zúčastnil polárnej výpravy ako lekár. Tak som získal úplne iný námet, ktorý sa stal ústredným motívom rubovej strany. V prvom rade však ide o moje vyjadrenie obdivu a úcty k danej osobnosti.
Tvorili ste bankovky aj pre známe osobnosti…
Začalo sa to Sherlockom Holmesom. Na konci zbierky poviedok o slávnom detektívovi s ilustráciami od Adolfa Borna som sa ako malý chlapec dočítal, že ak napíšete list na Baker Street 222b, príde vám odpoveď. A tak som ako 14-ročný nakreslil návrh na poštovnú známku a poslal ju Sherlockovi. A naozaj, prišiel mi list od detektívovej sekretárky, ktorá mi poďakovala za známku, no Sherlock momentálne nemá čas, je na dôchodku a venuje sa chovu včiel. Jeden známy z Británie mi povedal, že som zvláštny človek, keď si píšem s mŕtvymi ľuďmi. Mne sa to páčilo, a tak som pri príležitosti Fidelových 77. narodenín symbolicky, keďže sám som ročník 1977, vymyslel bankovku s jeho portrétom a poslal mu jeden balíček. Po veľmi dlhej dobe mi prišla odpoveď od Comandanteho hovorcu: Fidelovi sa moje bankovky páčili a je presvedčený, že ma čaká skvelá budúcnosť. Priložili aj pohľadnicu s Fidelovým podpisom.
S Jo Nesbøm nebolo až také nereálne sa stretnúť…
Veru nie, bankovka pre neho vznikla preto, že mal prísť na autogramiádu do Bratislavy pri príležitosti prvého prekladu jeho detektívneho románu do slovenčiny. Jeho knihy mám rád a vedel som, že vyštudoval ekonómiu v Bergene a pracoval ako burzový maklér. Spojenie s bankovkou mi prišlo úplne prirodzené a nechcel som si nechať podpísať knihu ako všetci ostatní. Nesbø sa, myslím, pobavil, keď som mu podal balík „jeho” bankoviek. Povedal: „Ha money!“ a jednu mi podpísal.
Aké menej známe a pritom zaujímavé osobnosti sa ocitli na vašich bankovkách?
Raz ma oslovil pán z Francúzska, že by potreboval vytvoriť fantazijné bankovky pre oficiálny klub fanúšikov Jeana-Paula Belmonda. Keď už som na ňom pracoval, neodolal som myšlienke pripraviť jednu aj s portrétom Pierra Richarda. Ten mi jednu podpísal a poslal, žiaľ, zmizla kdesi v útrobách slovenskej pošty. Ak by som mal hovoriť o menej známych osobnostiach, ťažko vybrať, podľa mňa sú všetky známe a významné, len my o nich málo vieme. Napríklad taký Bjørnstjerne Bjørnson, bojovník za práva malých národov a zástanca Slovákov počas vrcholiaceho obdobia maďarizácie. Veľa sa o ňom na dejepise neučí. Možno ho žiaci poznajú z literatúry ako držiteľa Nobelovej ceny, pritom posledné roky svojho života venoval práve bojom za práva utláčaných Slovákov. Severská kultúra mi je celkovo veľmi blízka. Je úžasné, ako sa v Škandinávii neustále snažia zrovnoprávniť všetko a vo všetkom. Hovoria tomu „likestilling“. Obdiv k tejto ich snahe poskytnúť každému človeku rovnaké práva a možnosti v spoločnosti som sa pokúsil vyjadriť gábrišovkou s portrétom prvej nórskej feministky Giny Krog. Nóri po nej pomenovali ropnú plošinu. Pripadalo mi to trochu nepatričné, možno zvláštne spojenie s bojovníčkou za práva žien, ale tento detail bol nakoniec dobrý motív pre rubovú stranu.
Vaše bankovky sa ocitli aj vo filme…
Francúzsky režisér a dokumentarista Sylvain Braun kdesi objavil moje práce a zopár ich odo mňa kúpil. Naše priateľstvo začalo tým, že mi poslal starú československú tisíc korunu a na zadnú stranu dopísal: Najdôležitejší je prvý krok. Vo svojich dokumentoch sa venuje veľmi nebezpečným témam ako odmínovačom v Afganistane či narkobarónom v Južnej Amerike. Keď sa chystal natočiť štvordielny dokument o praní špinavých peňazí, pašovaní zbraní a falšovaní liekov, poprosil ma, či by som nevytvoril dark money na spôsob dolárov s portrétom Pabla Escobara. Slovenskou poštou som mu potom do Paríža poslal milión „čiernych peňazí”, ktoré v rôznych záberoch tvorili predel medzi časťami dokumentu či detail pre titulky filmu.
Bankovky často zasadzujete do historického kontextu. Ktoré obdobie je vám blízke?
Najbližšie mi je vytvárať stále nové a nové dizajny pre Československo, ktoré pre mňa nikdy neprestalo byť vlasťou a aspoň týmto spôsobom si ho pripomínam. Každé historické obdobie má na bankovkách svoje charakteristické znaky. Jednak sa v každom období vyvíjali pribúdajúce ochranné prvky proti falšovaniu a potom každá doba a krajina mali vlastné predstavy, ako by mali peniaze vyzerať. Takáto exkurzia do minulosti je nesmierne obohacujúca, zakaždým sa musím na dizajn platidiel pozerať z iného aspektu. Tiež mi je blízke obdobie 19. storočia, keď na bankovkách dominovali ozdobné ručné písma a ornamentálne orámovanie. Dizajn bol vtedy limitovaný možnosťami dostupných tlačiarenských techník, no aj napriek istému obmedzeniu vznikali nádherne veci.
Snažíte sa novými bankovkami dejiny aj nejako meniť?
Samozrejme, vytváram si ilúzie, ako by mohli bankovky vyzerať v danom období, ak by napríklad nezaniklo Československo. Ako by nevzniklo euro, ale prežili by naďalej národné meny a podobne. Je to úžasná hra s nekonečnými možnosťami, ako keď píšete román o alternatívnej minulosti či budúcnosti.
Prečo na bankovkách nesmú byť vyobrazení ľudia, ktorí ešte žijú?
Nie je to tak všade, vezmite si portrét britskej kráľovnej, tá má možno najviac vyobrazení na bankovkách vôbec. Všeobecne však platí taký úzus, že na bankovkách by nemali byť žijúce osobnosti. Mohlo by sa napríklad stať, že vyobrazená osoba, doteraz bezúhonná, by spáchala trestný čin a krajina by tak mala na bankovke zločinca. Nahradiť platidlo novým nie je lacná záležitosť. Ja si však nemyslím, že je takáto možnosť veľmi pravdepodobná, ak krajinu peniaze reprezentujú, mohli by ju na nich pokojne prezentovať aj žijúce osobnosti.
Vašou tvorbou niekedy vzdávate hold, inokedy si z niekoho strieľate. Ktoré bankovky patria k tým druhým?
Skôr ako z osôb si strieľam z národných mýtov. Nič netreba preháňať a nič netreba brať smrteľne vážne. Môj kolega z Nórska vždy hovorí, že diabol sa ukrýva v detailoch. Takže vytvoriť bankovku s parodizujúcimi textami, ktorá sa inak tvári vážne, je osviežujúce. Jeden „pánboh zaplať“ či bankovka krytá oštiepkom, borovičkou a tvrdou prácou slovenského ľudu snáď nikoho smrteľne neurazia a ak nič iné, aspoň pobavia.
Keby ste mali skritizovať moderné bankovky, čo by ste im vytkli?
Dnes veľa krajín opustilo model zobrazovania osobností a prešlo k neutrálnym témam. Pri eurách to bolo nutnosťou, v dobe, keď vznikali, neboli krajiny EÚ pripravené prijať výber osobností, ktoré by pochádzali iba z niektorých z nich, keďže nominálov je menej ako štátov. Niektoré osobnosti však presahujú svojím dielom krajinu svojho pôvodu a verím, že nová séria eurobankoviek už bude opäť s portrétmi. Tie sú totiž aj skvelým ochranným prvkom sami o sebe – stačí zmeniť linku a portrét má odrazu iný výraz. A ľudské oko to vidí. Aby som im však nekrivdil, aj mnohé moderné bankovky sú nádherné, posúvajú dizajn dopredu a tak to má byť. Napríklad posledná séria švajčiarskych frankov zobrazujúca prírodné živly ponúka perfektný príklad modernej ceninovej grafiky.
Vaša manželka je historička umenia a knihovníčka. Zájdete si k nej po radu či kritiku?
Často mi pomáha skorigovať farby. Asi je to tak, že ženy rozoznávajú oveľa viac farieb a ja niekedy nevidím „chybu”, nemám potrebný odstup. Neraz mi pomohla skorigovať výsledok a mnohé tak zachránila pred katastrofou. A v neposlednom rade, má umenie v oku, takže si všimne, keď niečo nie je v poriadku. Niekedy jej protirečím a nechce sa mi do zmeny, ktorú navrhuje, ale väčšinou má nakoniec pravdu. Jej názor beriem ako názor profesionála, predsa je to kunsthistorička a žijeme spolu už 24 rokov. Spoznali sme sa na jednej vrátnici, ja som bol upratovač a vrátnik v jednej osobe. A spojila nás dokopy, okrem iného, aj láska k umeniu.
Takmer všetok dizajn sa dnes už tvorí počítačovo. Pracujete ešte ručne?
Väčšinou pracujem ručne a následne na počítači. Potrebujem si pripraviť kostru dizajnu či portrétu a potom šrafúry, Technickú stránku ceniny pripravujem už v počítači. Keď sa to tak vezme, aj samotná kresba myšou je ručná, môj karpálny tunel by o tom vedel rozprávať (smiech). Samozrejme, práca na počítači veľa uľahčuje, ale na niektoré veci ešte umelá inteligencia nestačí. Vždy, keď mám pocit, že sa potrebujem zasa posunúť, kúpim si ďalší software, aby som sa niečo nové naučil a dosiahol v niečom iný výsledok. Občas si ale potrebujem sadnúť mimo počítač a iba tak niečo vyryť do lina či do dreva.
Ako dlho trvá vytvorenie bankovky od návrhu po tlač?
To sa ma často ľudia pýtajú, ale vytvoriť dizajn nie je ako piecť koláč. Mám projekty, na ktorých som pracoval skoro rok, no občas sa mi podarilo pripraviť dizajn na posedenie. To som však väčšinou výslednú podobu nosil dlho predtým v hlave, iba som odkladal realizáciu. Aj tlač je náročná, najmä v ceninových tlačiarňach. Niektoré si dávajú do podmienok minimálny čas na vytlačenie 20 dní a viac.
Aký prvok či bankovka boli pre vás skutočný oriešok?
Vždy je to tá najaktuálnejšia, na ktorej robím. Chcem ju urobiť lepšie ako tie predošlé, snažím sa neopakovať, aj keď nie vždy je to možné, niektoré ťahy sa stávajú automatickými a autora jednoducho charakterizujú. Niekedy je väčším trápením samotná realizácia. Trvalo mi dva roky, kým som našiel tlačiareň ochotnú spolupracovať na tlači polymérových gábrišoviek. Pre tlačiarne sú to totiž príliš malé náklady a nie každému sa chce takú zákazku vziať. Raz som dostal za úlohu vytvoriť ilúziu storočnej bankovky pre jeden román. Išlo o fiktívnu kroniku fiktívnej dediny Stadvika. Dedina sa v roku 1905 po skutočnom referende, v ktorom sa Nóri rozhodovali, či chcú po vyhlásení samostatnosti žiť v republike, alebo kráľovstve, aj napriek tomu, že vyhralo kráľovstvo, rozhodla osamostatniť. V tom čase prichádza na dedinu švédsky dyslektický grafik Matis Gabvik Engelson (a to som ja), ktorý vytvára pre dedinu vlastnú menu. Nakoniec sa mi podarilo nájsť aj tlačiareň, ktorá mala k dispozícii starý tlačiarenský lis zo začiatku minulého storočia. Výsledok takejto spolupráce bol fantastický.
Strýko Držgroš plával medzi mincami v trezore – tie vás neoslovili?
K minciam sa raz určite dostanem, ale som prirodzene viac 2D ako 3D. Je to asi rovnaká otázka ako – prečo bankovky, a nie známky… Potrebujem viac priestoru na tej malej ploche, aby som povedal všetko, čo práve cítim. Vytvoriť dobrú známku je veľmi náročné. Známka potrebuje väčšiu mieru abstrakcie, aby sa všetko na tých pár centimetrov papiera vošlo.
Ktorá krajina má najkrajšie reálne bankovky?
Každý hľadá v umení niečo iné. Bankovky nie sú nič iné ako najviac masovo rozšírené grafické dielo. Ja oceňujem bankovky krajín, ktoré sa snažili odnepamäti posúvať hranice dizajnu, patria medzi ne holandské a švajčiarske bankovky. Aj austrálske polymérové sú ukážkou kvalitnej dizajnérskej práce a skvele charakterizujú krajinu svojho vzniku. Nové škótske a severoírske bankovky akoby súťažili medzi sebou, kto vydá modernejší dizajn a čo sa ešte dá na peniazoch zniesť. Dieťa na pláži, spievajúci ľudia, kvetiny… Mnohé po všetkých stránkach brilantné diela reprezentujúce túto dobu.
Ktoré bankovky na svoju dobu tak trochu šokovali?
Spomínam si, ako v Československu v roku 1931 vyšla nová stokorunáčka od Maxa Švabinského a bola na nej ako alegória nahá žena. Celá krajina bola pobúrená. Dnes bankovku považujeme za jednu z tých najkrajších československých. Tých príkladov je určite viac, len ja mám strašnú pamäť.
Príchod eura výrazne zredukoval európske bankovky – zberatelia museli zaplakať…
Určite to bola istým spôsobom strata pre zberateľský svet, peniaze sú aj akýmsi symbolom danej krajiny. Ale preto sú tu možno fantasy notes, aby zaplátali dieru v našich zbierkach.
Zuzana Zimmermannová
foto Gabina Weissová
Celý rozhovor si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2022)