Výzorom pripomínajú roztomilých okatých hrošíkov, predsa však majú svojimi kladmi aj zápormi omnoho viac spoločného s ľuďmi. Ľahučko si teda získali srdcia miliónov malých a veľkých čitateľov, no svojej drahej Moominmamma tým urobili medvediu službu. Jej ďalšiu výtvarnú a literárnu tvorbu totiž úplne schovali do vrecka alebo azda pod papraď v Muminkovskom údolí… A tam teda rozhodne nepatrí.
Ani pri najlepšej vôli sa osudy Muminkov a ich literárnej mamy nedajú celkom oddeliť. Muminkovia, to je vlastne ich autorka Tove, jej otec, mama, milenci, milenky a priatelia a ak by sme veľmi chceli, pokojne by sme jej životný príbeh mohli vyrozprávať cez ich príbehy. Medzi svetom reálnych Janssonovcov a vybájených Muminkov badať množstvo paralel, tou najdôležitejšou je však skutočnosť, že ich domov bol vždy ostrovom bezpečia v rozbúrenom mori udalostí. Muminkovia si ho založili v čarovnom údolí, Janssonovci zasa v jednom zo secesných domov elegantnej helsinskej štvrte Katajanokka, ktorá vtedy spolu s celou krajinou patrila pod Ruskú ríšu. Z fínskej metropoly pochádzal sochár Viktor Jansson, člen miestnej švédskej menšiny, ktorý sa v roku 1910 počas štúdia v Paríži zamiloval do študentky architektúry Signe Hammarsten zo Štokholmu. Dvojica sa zosobášila a vo francúzskej metropole spočiatku aj žila, v roku 1914 sa však presťahovali do Fínska, kde sa im 9. augusta narodila dcéra Tove Marika. S pravidelným odstupom šiestich rokov k nej potom na svet pribudli aj bratia Per Olov a Lars.
Umelkyňou od narodenia
Deti vyrastali v bohémskom prostredí, kde ich domov slúžil zároveň ako ateliér a umenie predstavovalo súčasť každodenného života aj zmysel existencie. Rodina kládla dôraz na to, aby veci v ich domácnosti, hoci len mušľa, kamienok či kvet, boli vizuálne pekné. Charizmatický Viktor tvoril sochy žien (neraz im vtlačil podobu vlastnej dcéry) a Signe pôsobila ako ilustrátorka. Malá Tove jej často sedávala v lone a sledovala, ako kreslí obrázky do časopisov a dizajnuje fínske bankovky či známky. Práve mama do rodiny prinášala viac peňazí než jej manžel, odkázaný na víťazstvá vo verejných súťažiach, a to bolo také neobvyklé, že v roku 1922 dokonca Signe spolu s dcérou pózovala na obálke ženského časopisu Astra. Na rodinný život to však našťastie nemalo vplyv a Janssonovci svojim deťom dokázali zabezpečiť bezpečný a šťastný domov. Letá trávili v prenajatej chate na ostrove vo Fínskom zálive, kde spolu s otcom zbierali huby a rybárčili, zvyšok roka potom bývali doma v Helsinkách. Malá Tove často sedávala pred pecou, pozerala do ohňa a počúvala príbehy, ktoré jej mama rozprávala. Všetky začínali rovnako: „Kde bolo, tam bolo, žilo raz jedno dievčatko, a to bolo ohromne pekné a mamička ho veľmi, veľmi ľúbila…“
Členovia rodiny držali pri sebe a vzájomne sa vo všetkom podporovali. Domov plný umelcov mal na Tovin vývin obrovský vplyv. Prakticky od narodenia vedela, že sa chce vydať rovnakým smerom a už v detstve napísala a ilustrovala množstvo príbehov. Viaceré sa pokúšala predať vydavateľom, no podarilo sa jej to len s obrázkovou knihou Sara och Pelle och näckens bläckfiskar (Sara a Pelle a chobotnice), ktorú napísala ako 14-ročná, ale vyšla až o päť rokov neskôr pod pseudonymom Vera Haij. Publikovala však obrázky v detských časopisoch a aspoň tak sa snažila finančne podporovať rodinu: „Mama má dôležitú prácu,“ vravievala. „Čakám na dobu, keď jej budem schopná s kreslením pomáhať.“ Nikoho preto neprekvapilo, keď sa na jar 1930 16-ročná Tove presťahovala ku strýkovi do Štokholmu, aby tam mohla navštevovať Konstfack, Vysokú školu umeleckých remesiel a dizajnu, kde kedysi študovala jej mama. Zblížila sa aj so zvyškom svojej švédskej rodiny a pravidelne jazdila na dlhé návštevy ku starým rodičom na ostrov Bildö, do domu s veľkou terasou a nádherne kvitnúcou záhradou. Veľa cestovala a svoje dojmy z iných európskych krajín po návrate vždy pretavila do ilustrovaných článkov pre časopisy a noviny.
Z dažďa pod odkvap
V tomto období sa z nej stala skutočná umelkyňa, navrhla niekoľko knižných obálok, reklám a pohľadníc. Domov jej však chýbal, a tak sa v lete 1933 vrátila do Helsínk, aby začala navštevovať Anteneum, Fínsku akadémiu výtvarného umenia, kde zasa kedysi študoval jej otec Viktor. Rodina sa medzitým presťahovala do unikátneho domu Lalluka v helsinskej štvrti Töölö, kde pod jednou strechou bývali rôzni umelci s rodinami. Dni trávili tvorbou a noci večierkami, a tak sa tam vysokoškoláčka Tove cítila ako rybka vo vode. Škola ju však sklamala, učitelia ju nedokázali zaujať, a tak hodiny čoraz viac vynechávala, až nakoniec v roku 1937 odišla úplne. Zamierila rovno na prestížnu L’École des Beaux-Arts v Paríži, no bolo to ako prejsť z dažďa pod odkvap. V listoch domov písala o zbytočných úlohách a jediné pozitívum školy videla v zábave, nádeji získať Prix de Rome a v tom, že „možno oplýva nejakou supertechnikou, ktorou sa dá prekryť len priemerné nadanie.“ Nič z toho však Tove ku šťastiu nechýbalo, a tak už po dvoch týždňoch zamierila do menšieho ateliéru, ktorý viedol radikálnejší švajčiarsky umelec Adrien Holy. Keď sa vraj dozvedel o jej zdupkaní, „pri pomyslení na strašné nebezpečenstvo, od ktorého som zutekala, celkom zbledol“.
V L’École d’Adrien Holy sa jej konečne darilo, postupne spoznala samu seba ako umelkyňu, zistila, čo sa jej páči a čo nie a definovala svoj vlastný štýl – s dôrazom na farbu, tvar, svetlo a jasné rozpovedanie príbehu. Z Francúzska si ešte odbehla preskúmať diela starých majstrov do Talianska a Nemecka a potom sa už doma vo Fínsku naplno vrhla na vlastnú tvorbu. Okrem tradičných olejomalieb zdobila aj verejné priestory, napríklad oltár kostola alebo reštauráciu v helsinskej radnici, predovšetkým sa však vrátila ku karikatúram, ktoré tvorila pre satirický časopis Garn od svojich pätnástich rokov až do jeho zrušenia v roku 1953. K svojmu podpisu od určitej doby pripájala tenkú a škaredú postavičku Snorka s dlhým úzkym nosom a čertovským chvostíkom, ktorá vraj odkazovala na výzor Immanuela Kanta, lebo ju vytvorila na stenu záchoda po jednej z hádok s bratom ohľadne tohto filozofa. Za takmer štvrťstoročie pre Garn navrhla sto obálok a vyše 500 karikatúr, najviac však rezonovali tie, ktorými zosmiešňovala svetových diktátorov. Už v roku 1934 stvárnila Hitlera ako plačúce bábätko v plienkach, ktorého sa koláčmi a tortami snažia upokojiť lídri Veľkej Británie, Rakúska, Poľska či Československa a po prepuknutí vojny si zobrala na paškál aj Stalina, napríklad keď z pôsobivo dlhej pošvy tasil priam absurdne krátky meč.
Súkromná vojna
Druhý svetový konflikt ničil Európu a svoju súkromnú malú vojnu viedli aj Janssonovci. Otec mal ešte v živej pamäti svoj boj proti boľševikom počas občianskej vojny v roku 1918 a teraz vášnivo podporoval Nemcov. Jeho syn Per Olov však bojoval na východnom fronte a nik nevedel, kde je a či ešte vôbec žije, a tak mama zamierala od strachu. Vojna pripomínala partiu šachu a do rodiny vniesla napätie. Tove stála na strane žien a proti otcovým názorom. V bojovaní nevidela žiaden zmysel, bola vystrašená a úzkostlivá, jej maľby stratili lesk. „Dni sú krátke a sivé. Každý sa pohybuje vo svojom vlastnom malom priestore, čaká na mier a vedie monológy o vojne,“ napísala. Svetlom v tých temných dňoch jej mohol byť aspoň vzťah s umelcom Tapiom Tapiovaarom, no jeho ľavicové názory sa Viktorovi vôbec nepáčili, a tak dochádzalo k ďalším konfliktom.
Začiatkom 40. rokov Tove vytvorila psychologicky vybičovaný veľkorozmerný portrét celej rodiny, ktorý sa mal stať jej majstrovským kúskom. Keď ho však na skupinovej výstave uvideli kritici, maliarke sa ušlo hodnotenie, že jej maliarsku tvorbu príliš ovplyvnila tá ilustrátorská. Už si viac nebola istá, či je výtvarná tvorba prínosom aj pre ňu, alebo len pre ostatných a do denníka si sklamane napísala: „Mojou najväčšou devízou by malo byť maľovanie, ale buď zlyháva ono, alebo ja.“ Srácala nádej a vojna ju ničila. Keď ju raz prišiel navštíviť jej milý Tapio, snažila sa definovať svoju lásku k nemu, no pod vplyvom politických hádok s otcom, strachu o bojujúceho brata a všadeprítomných antisemitských hesiel priznala: „Všetky dôvody, pre ktoré sa nikdy nechcem vydať, sú späť. Vidím, čo sa stane s mojím maľovaním, ak sa vydám. Buď zlá maliarka, alebo zlá manželka. A ak sa stanem ´dobrou´ manželkou, potom bude manželovo dielo oveľa dôležitejšie než moje, môj intelekt bude podriadený tomu jeho. Dám mu deti, deti, ktoré zabijú v budúcich vojnách!“ A inde doplnila: „Keď muži prestanú zabíjať, budem mať dieťa – ale viem, že to sa nestane nikdy.“
Radostný svet v údolí
Únik pre útrapami nachádzala vo svete fantázie. Maľovala zátišia, písala rozprávky a rozhodla sa, že skúsi temnú realitu okolo seba vyvážiť čímsi príjemnejším. Spomenula si na Snorka zo svojho podpisu, trošku ho upravila a dopriala mu aj rozkošných príbuzných. Po ich meno si zašla ku svojmu švédskemu strýkovi, ktorý sa ju počas štúdia v Štokholme snažil odradiť od nočného vyjedania chladničky príbehom o Mumintrollovi, žijúcom v komore a dýchajúcom studený vzduch na krk ľudí. A tak sa zrodili Mumintrollet (po našom Muminkovia, Muminovci či Mumini), hrošíkom podobní trollovia so zamatovými kožúškami a okrúhlymi papuľkami, ktorý obývajú pokojné Muminkovské údolie, ale často vyrážajú za dobrodružstvami aj za jeho hranice. V centre príbehov stojí chlapčenský Mumintroll, láskavá a praktická Muminmama, po dobrodružstvách bažiaci Muminpapa a Mumintrollova pekná, ale trochu márnivá priateľka slečna Snorka. Tove v liste priateľke napísala, že jednotlivé postavy získali svoju finálnu podobu, „keď som sa cítila zdeprimovaná a bála som sa bombardovania. Chcela som uniknúť pred svojimi ponurými myšlienkami úplne niekam inam… A tak som vkĺzla do neuveriteľného sveta, kde je všetko prirodzené a láskavé – a kde je všetko možné.“
„Mumintrollova mamička sedela na slnku predo dvermi a robila z kôry loďku,“ zneli úvodné slová príbehu, ktorý začala písať a ilustrovať už v roku 1939. Prvá kniha bola pomerne temná a rozprávala o tom, ako Mumintroll s mamou blúdia tmou po nebezpečnej ceste plnej úskalí a hľadajú strateného otca aj miesto pre založenie nového domova. Umelkyňa ju dlho považovala len za súkromnú formu psychohygieny a nad zverejnením vôbec neuvažovala. Dosť ju napokon zamestnávali iné záležitosti… V roku 1944 pocítila, že konečne nastal čas vyletieť z hniezda. Mala už 30 rokov, no nebyť druhej svetovej vojny a konfliktov s otcom, možno by s milovanou mamou zostala ešte dlhšie. Takto si však v helsinskej štvrti Ullanlinna vyhliadla apartmán vo veži, a hoci bol v hroznom stave, rozhodla sa doň nasťahovať. Zimy boli studené a ledva zvládala platiť nájomné, no konečne našla vytúžené súkromie a nezávislosť, a to bolo pre ňu oveľa dôležitejšie. „Keď som tam prvýkrát vošla, bol práve poplach, a tak na moje privítanie zneli salvy z diel. Vietor dul cez rozbité okná a komíny, pod puklinami v stenách ležali kopy sutín… No ja som si postavila maliarsky stojan doprostred miestnosti a bola som dokonale šťastná.“ Vlastný priestor pre umelkyňu znamenal celý svet.
Prekvapenie v starom dome
V roku 1945 už bola úplne udomácnená, vojna sa konečne chýlila ku koncu, a tak sa dostala aj k tomu, aby vypočula naliehanie priateľky a rukopis Povodne u Muminkov poslala vydavateľovi. Prvá kniha však čitateľov veľmi nezaujala a lepšie to nebolo ani s jej rovnako ponurým pokračovaním Blíži sa kométa. Kým v prvej časti Muminkov ohrozovala veľká voda, teraz musel k smrti vydesený Mumintrol bezmocne sledovať, ako sa k Zemi približuje nebeské teleso a ak sa nestane nejaký zázrak, rozbije Zem na márne kúsky. Pri všetkej muminkovskej roztomilosti nemali ľudia po vojne náladu na ďalšie katastrofické scenáre, a tak nakladateľstvo ďalšie knihy odmietlo. Ju to však veľmi netrápilo, v tej dobe prežívala milostný vzťah s ľavicovým intelektuálom Atosom Wirtanenom, ktorý bol v rokoch 1936 – 1953 členom Fínskeho parlamentu, a zdalo sa, že nič nie je dôležitejšie ako jej láska. „Až doteraz bola pre mňa takáto predstava úplne nemysliteľná. Asi to bolo trochu smutné, ale aj pohodlné. Teraz však nechcem a nikdy nebudem chcieť mať nikoho iného okrem neho,“ vyznala sa v liste.
V roku 1946 krátko po vydaní prvej knihy o Muminkoch ju však brat Lars zoznámil s divadelnou režisérkou Vivicou Bandler a situácia sa razom zmenila. „Uvidela som vysokú aristokratku s pôsobivým nosom, hrubým rovným obočím a vzdorovitými židovskými ústami. Na jedno oko nevidí, ale to druhé je jasné, tmavé, prenikavé,“ opísala ich stretnutie Tove. Hoci mala v tej dobe priateľa a Bandler bola vydatá, mladé ženy pohltila spaľujúca vášeň. Tove prekvapilo, ako ľahko a prirodzene sa zamilovala do ženy. „Prišlo to ako obrovské prekvapenie. Ako keď nájdete novú úžasnú miestnosť v starom dome, o ktorom ste si mysleli, že ho poznáte od strechy až po podlahu. Ako keď do nej rovno vstúpite a nechápete, že ste o jej existencii doteraz nevedeli. Čo sa týka lásky, konečne sa cítim ako žena a prvýkrát mi prináša pokoj a extázu.“ Vo Fínsku bola homosexualita až do roku 1971 trestná, no Tove vo svojom vzťahu so ženou nevidela nič neprirodzené. Spočiatku vyhlasovala, že sa zamilovala do osoby a nie pohlavia, ale postupne si začala uvedomovať, ako hlboko ju priťahujú ženy.
Fantasticky obohacujúce knihy
Keď ju však Vivica po pár týždňoch opustila a presunula sa do Paríža a k ďalším ženám, Tove sa vrátila k Atosovi. O rok neskôr mu dokonca úplne nekonvenčne v liste navrhla sobáš: „Nezmenilo by to náš spôsob života. Ak ale nechceš, môžeme hovoriť o niečom inom, keď sa vrátiš.“ K výmene obrúčok napokon nedošlo a po siedmich rokoch nasledoval koniec. Obe jej lásky, Atos aj Vivica, však s ňou naďalej spájalo úprimné priateľstvo a dokonca získali večnú slávu aj v jej knihách. Atos s jeho klobúkom, fajkou a láskou k cestovaniu sa stal predobrazom postavy Šňupálka (Snufkina), ktorá sa objavila v druhej knihe a na lesbický vzťah s Vivicou zasa odkazujú Malí hostia (Thingumy a Bob) v ďalšom pokračovaní. Hovoria nezrozumiteľným jazykom, trávia spolu všetok čas, držia sa za ruku a všade so sebou nosia kufor s tajným obsahom, z ktorého sa nakoniec vykľuje veľký jagavý rubín, symbol ich lásky. Práve tretia časť o tom, ako jedného jarného rána nájdu Muminkovia čierny cylinder, ktorý dokáže meniť veci, sa od predošlých dvoch značne líšila atmosférou a Tove ňou v roku 1948 v novom vydavateľstve konečne prerazila.
A že to bola jazda! Celé Fínsko aj Švédsko zaplavili vynikajúce recenzie, jedna z nich napríklad hovorila, že Tove Jansson je „umelkyňa s dvomi rodnými jazykmi – slovami a obrázkami.“ O dva roky knihy preložili do angličtiny a postupne nasledovalo ďalších 50 jazykov. Odborníci ich úspech prisudzujú prepracovanej psychológii. Deti príbehy zaujmú dejom, humorom aj obrázkami, dospelí v nich zasa vidia alegóriu skutočného sveta, do ktorého vtrhla vojna a zbrane hromadného ničenia, podobne ako potopa či kométa do Muminkovského údolia. Hlavní hrdinovia, podobne ako Tove a ľudia v jej okolí, v strachu opúšťajú svoje domovy, prechádzajú osobnostnou krízou a pýtajú sa, či má život vôbec zmysel, no spisovateľka dobrým koncom príbehov dáva ľudstvu nádej, že sa raz všetko na dobré obráti. Len musí rodina držať pri sebe… „Sú to fantasticky obohacujúce knihy. Naučili ma napríklad o význame malých potešení. O tom, že život naozaj stojí za to, len ak sme k sebe navzájom milí. A ak si pripravujeme dobrú kávu a správne urobené palacinky – potom naozaj na ničom až tak nezáleží,“ zhrnul jeden z čitateľov.
Muminkovia dobývajú svet
Už v roku 1947 sa mohli čitatelia s Muminkami stretávať nielen v knihách, ale aj na stránkach časopisu švédskej menšiny vo Fínsku. Po roku 1954 potom dokonca získali stabilné miesto v najpredávanejšom londýnskom denníku The Evening News a odtiaľ sa postupne ich krátke humorné kresby rozšírili do ďalších 120 novín v 40 krajinách, kde oslovovali viac než 20 miliónov čitateľov. Svet skrátka zachvátila muminmánia a pre Tove to znamenalo obrovskú životnú zmenu. Konečne mala stabilný príjem, obrovské množstvo fanúšikov a neustále žiadosti o projekty súvisiace s Muminkami. O exkluzívne práva na slovo „Moomin“ žiadal dokonca samotný Walt Disney! Sláva však mala aj odvrátenú stránku. Tove bola v jednom kole a cítila sa vyčerpaná. V jedinom roku vydala hneď dve knihy o Muminkoch a navyše bolo treba pre komiks stále vymýšľať niečo nové. Ešte ťažšie však na ňu doľahlo poznanie, že nikoho nezaujímajú jej ostatné umelecké aktivity a pre všetkých je už len autorkou detských kníh. „Tí prekliati Muminkovia,“ napísala si do denníka. „Už o nich nechcem počuť ani slovo. Z Mummintrollov je mi na zvracanie.“
Čoraz viac unikala k iným formám umenia. Tvorila abstraktné maľby, ilustrovala Hobbita a Alicu v krajine zázrakov a navrhla scénu a kostýmy pre rozprávkový balet vo Fínskej národnej opere. Svet divadla jej bol veľmi blízky a považovala ho dokonca za zaujímavejší než realitu. V muminkovskej piesni napísala, že „skutočná ruža bledne v porovnaní s ružou, ktorá je domaľovaná“. V láske to však neplatilo, ako sa mala na vlastnej koži presvedčiť. V roku 1956 prišla na akýsi večierok a pri gramofóne uvidela fínsku umelkyňu Tuulikki Pietila. Hoci jej žiadosť o tanec Tooti odmietla, onedlho ju pozvala na návštevu a z jedného príjemne stráveného zimného večera pri víne a hudbe sa stala láska na celý život. „Odrazu je moja náruč plná nových príležitostí, novej harmónie, nových očakávaní. Konečne som si našla cestu k človeku, s ktorým chcem byť. Cítim sa ako záhrada, ktorú konečne poliali, takže moje kvety môžu rozkvitnúť,“ napísala v počiatku ich vzťahu. 42-ročná maliarka našla v o tri roky mladšej Tuulikki svoj dokonalý obraz, obe milovali umenie, slobodu, cestovanie, ostrovy a more a to všetko až do smrti zdieľali spolu. Tooti sa stala aj inšpiráciou pre novú postavu Too-ticky v šiestej muminkovskej knihe – pre múdru, pokojnú osôbku, sprevádzajúcu Mumintrolla čudným studeným svetom, do ktorého sa prebudil, kým zvyšok rodiny spí pravidelným zimným spánkom. Svetu postavičiek sa však Tove v tomto čase už začala vzďaľovať.
Alexandra Kochová
foto Wikipedia / Public Domain
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2022)