Z mnohých blogerov sa stanú autori kníh. Foodblogerka Michaela Smolová si tento sen splnila a dokonca už dvakrát, keď vydala dva diely svojej knižky Takmer zabudnuté recepty. Vlastná cukráreň, pekáreň či reštaurácia ju až tak nelákajú, zato má záľubu v pátraní po súvislostiach. Zaujíma ju kulinárska história nielen Slovenska, fascinujú ju príbehy spojené s jedlom, spoznávanie regionálnych gastronomických špecifík, objavovanie nových postupov či kombinácií bežných surovín. Hovorí, že presne toto je pre ňu to pravé orechové…
1. Váš food blog, ktorý ste pôvodne založili so svojou sestrou, má už takmer desať rokov…
Obe so sestrou sme boli naraz na materskej a často sme spolu trávili čas. K tomu patrilo aj spoločné varenie a pečenie a nástup sociálnych sietí. Keď sme napiekli a „pochválili“ sa s naším výtvorom na Facebooku, malo to pozitívne ohlasy a z neplánovaného zdieľania receptov neskôr vznikla naša stránka ako taký virtuálny receptár. Sestra sa vrátila do práce a ja som ostala na voľnej nohe. Toto moje sladké hobby krásne prerástlo a prepojilo sa s mojou profesiou a začala som ho naplno rozvíjať. Nikdy som pre blog nemala konkrétne plány, všetko sa vyvíjalo spontánne a živelne, asi aj vďaka tomu ma to vždy tak bavilo. Bez agendy, bez termínov, bez nutnosti niečo robiť. Za desať rokov sa toho udialo veľa, vďaka môjmu blogu som spoznala úžasných ľudí, sama som sa veľa naučila, ďalej som sa vzdelávala, chodila na rôzne kurzy… Boli aj nepríjemné skúsenosti, keď mi hackli môj instagramový účet a prišla som o takmer 13.000 sledovateľov. Práca mi je vášňou, koníčkom, dáva mi absolútny zmysel a dostatok slobody na to, aby som si vyberala, čo a koľko budem robiť. A za toto všetko som nesmierne vďačná.
2. Rovnakou mierou ako foodblogerka ste aj zberateľkou starých receptov.
Ono to celé asi práve tu niekde začalo. Keď sa mi narodila dcéra, veľa času sme trávili so sestrou a mamou v kuchyni, mali sme svoje nové domácnosti a chceli sme sa učiť variť a piecť. Tým, aký zdroj „kuchynských múdrostí“ bola pre nás mama, chcela som i ja pre svoju dcéru zozbierať rodinné recepty, podľa ktorých by raz aj ona varil či piekla. Začalo to spisovaním receptov našej mamy, potom tých po babke a omame. Keď svokra videla, ako ustavične zbieram recepty, darovala mi recepty po manželovej starkej. A tak to šlo ďalej a ďalej. Zrazu mi moji najbližší a priatelia začali posielať ich recepty, staré, až by som povedala historické skvosty… Dnes už aj cielene pátram po starých kuchárskych knihách, vymetám antikvariáty a blšáky a ako niekto číta beletriu, tak ja čítam kuchárske knihy. Možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale recepty, kulinárska história vypovedajú o tom, ako ľudia žili, viac než čokoľvek iné.
3. Mnohé z receptov ste teda zdedili po mamičke a babičke. Aké boli?
Starostlivé. Pre iných by sa rozdali a svoju lásku prejavovali tým, že všetko, čo robili, robili pre nás. Často aj na úkor vlastného pohodlia. Vštepili nám veľký zmysel pre rodinu, pre „udržiavanie rodinného tepla“ a určite aj lásku k jedlu. Ako malé sme sa v kuchyni rady motali, neskôr prišla fáza absolútneho nezáujmu (ktorá začala v puberte a trvala prekvapivo dlho), potom sme sa vydali a „ako keby sme to našli“… Mama bola „kamoška na telefóne“ a radila nám, keď sme varili a piekli. Keď sa mama pominula, jej rolu zastúpila naša krstná mama, až donedávna, kým nás neopustila aj ona, bola naším poradcom a pomocníkom v kuchynských témach.
4. V starých rodinných kuchárskych knihách často nachádzame rôzne poznámky a špecifické názvy jedál, ktorým rozumejú len najbližší…
Ó, áno, milujem tieto poznámky, ktoré nenachádzam len v písankách, ale aj v knihách. Také tie odkazy typu „Dobrý koláč od poštárky Anky“, „Dobré, ale drahé“, „Recept od našej Marieny“… sú milé a zvyknú ma preniesť aj pár dekád späť v čase. Obe moje babky boli Nemky, o to vtipnejšie sú ich poznámky písané slovensko-nemecky a s gramatickými chybami, ako napríklad: „Upražene šišky posipeme vanilkovy zucker“, alebo: „2 baliky Marina kecks zomliet a 2 ližice Kackao a rum kolko treba aby sa chmota dala dobre vyvalkat“. A do tretice: „1 vajco, 5 dkg maslo a 2 jedace ližice medu a 3 ližice mlieko, 1 kavova ližice soda, všetko dame do Hrnčeka“.
5. Ako vyzerá experimentovanie vo vašej kuchyni so staronovým receptom?
Recepty v starých knihách sú na dnešné pomery písané vágne. Používajú sa napríklad staré mierky, zaujímavé sú metódy pečenia, popísané však len veľmi orientačne („pečieme v stredne vyhriatej peci, kým to nebude hotové“ a podobne). Keďže som sa pred rokmi z lásky k pečeniu aj vyučila za cukrárku a ovládam „cukrárenskú chémiu“, už pri čítaní receptu viem, o aké cesto ide, a preto si viem predstaviť, aký koláč z receptu vznikne, aj keď nemá obrázok. Rovnako viem plus mínus prispôsobiť množstvá a mierky tak, aby to celé fungovalo. A keď tých starých kníh prečítate dostatočne veľa, viete už, čo znamená „droždia za dvadsať halierov“ alebo „6 lotov múky“ a podobne. Sú recepty, ktoré zafungujú na prvý šup, sú recepty, s ktorými sa potrápim. Ale aj každý nepodarený recept je cennou skúsenosťou.
6. Prečo je dôležité zapriahnuť deti do kuchyne, do varenia a pečenia?
Deti sa učia najviac pozorovaním a potom skúšaním. Keď bola moja dcéra Miška malá, samozrejme chcela piecť tak ako ja. Mám odložené video, kde ako dvojročná s varechou mieša cesto, ochutnáva ho a komentuje to ako do televízie: „Musíme to takto zamiešať, vidíte, a pridáme cukor, aby to bolo také dobré mastné…“ Odvtedy je to v našej rodine legendárna hláška, aj keď pijeme napríklad kávu a potrebujeme ju prisladiť, povieme, podaj cukor, aby to bolo dobre mastné. Miške to pečenie ostalo dodnes, spolu s kamarátkou Terkou sa u nás stretnú a samé, bez mojej pomoci vypekajú. Krásne spolupracujú ako v malej manufaktúre a okrem toho, že nadobudnú zručnosti, získajú hlavne vzťah k príprave jedla a k jedeniu. Adam, hoci je mladší a chlapec, raz si na blšom trhu vyhliadol detskú kuchársku knihu a už sme z nej vypekali nejaké keksíky. U nás doma nechávame deti, aby si i jedlo skúšali pripravovať samé: raňajky, olovrant, ľahkú večeru, to už v pohode zvládajú.
7. Prečo by sme sa ako rodina mali spolu stretávať pri jedálenskom stole?
Cez pracovný týždeň je toho spoločného stolovania u nás pomenej, napriek tomu ale denne obedujem spolu s Adamom – pracujem poväčšine z domu a on príde okolo obeda zo školy. Večere sa niekedy podaria spoločné aj cez týždeň, ale minimálne cez víkendy jedávame naraz a za jedným stolom. Spoločné bohaté sobotné raňajky, kedy plánujeme, čo budeme robiť, spoločné obedy a potom poobedné „siestičky“, kedy si deti pustia rozprávku a rodičia si dajú kávičku a koláčik. Jedlo je u nás dôležitou témou, nie iba zdrojom energie, je to malá spoločenská udalosť a zdroj pôžitku.
8. Doma máte už skoro dvoch tínedžerov, 12-ročnú Mišku a 9-ročného Adama. Čo vám musia vysvetľovať, lebo tomu nerozumiete?
Každé naše dieťa má svoje záujmy a o tých nám často rozprávajú. Najmä keď ideme venčiť nášho Wolfyho, počúvam z jednej strany o fantasy postavičkách z Miškiných kníh alebo o špeciálnych schopnostiach Adamových hrdinov z počítačovej hry… A priznávam sa, že sa v týchto témach dosť strácam. Keď vypukla vojna na Ukrajine, s Miškou sme sa otvorene bavili o celej situácii ako s dospelou. Adam zahlásil, že on sa nebojí, že by vojna prišla až k nám, lebo dedo má pušku, a ten by nás zachránil…
9. Bývate mimo Bratislavy na dedine. Ako sa vám býva na vidieku?
Väčšinu života som prežila na dedine. Pre mňa je najlepšou kombináciou bývanie na dedine, ale pohodlne blízko k mestu a potrebnej infraštruktúre. Pracujem z domu a na dedine je to super. Mám kľud tvoriť, hocikedy vybehnem so psom do lesa a keď treba, do mesta mi to trvá menej než 10 minút autom. Najmä s deťmi je dedina veľkou výhrou. Od malička ich vedieme k tomu, aby boli veľa vonku, chodievame na dlhé prechádzky so psom, na piknik do lesa, hádzať kamene do Dunaja. Bývame pod lesom, máme na dvore veľké stromy a „divoký“ trávnik plný malých kvietkov, popadaných šišiek zo stromov… Nabíja ma energiou, keď sa pri prechádzke stretnem s niekým z našej dediny a prehodíme také to dedinské „tak ako?“. Chodievame k susedom na kávu, pomáhame si, strážime si navzájom deti… Pre mňa má život na dedine (a vždy mal) viac plusov ako mínusov.
10. Ak sa rozhodnete vybrať sa do sveta, kam vás to najviac ťahá?
Radi chodievame na chalupu na stredné Slovensko, ale radi spoznávame aj úplne nové kúty Európy alebo sveta. Nech už sme ale kdekoľvek, máme veľmi radi všetko „lokálne“. Nebývame v hoteli, ale radšej niekde na priváte. Necestujeme s cestovkou, ale sami si robíme program. Som presvedčená, že deti sa z cestovania a spoznávania nových miest, kultúr a ľudí naučia viac ako len zo sedenia v škole. Rozhľadenosť, tolerancia, otvorenosť novému, pripravenosť zvládať nečakané situácie, schopnosť byť prítomný v danom momente – toto všetko sú zručnosti, ktoré nadobudnú najrýchlejšie práve pri cestovaní. Sú miesta, kam sa radi vraciame pravidelne, kde sa už cítime ako doma. Poznáme tam každé zákutie, zdravíme sa s domácimi, chodievame na trh nakupovať k tomu istému zeleninárovi, deti sa učia cudzí jazyk… S úžasom sledujem, ako samozrejme fungujú v zahraničí a necítia sa tam cudzo. Takto sme si zamilovali napríklad francúzske Nice, za posledný rok sme sa tam vrátili aspoň štyrikrát.
Simonetta Zalová
foto Lucia Semeníková
Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate v marcovom čísle MIAU (2024)