Plávať začala v Pittsburghu. Muž prednášal na Carnegie, kým ona si každé dopoludnie navliekala na ruku farebný papierový prúžok. Každý deň inej farby, aby plavci nešvindľovali. (Istý čas mala chuť si ich odkladať, ale načo a komu? Zavše si ich nechala na ruke niekoľko, potom prišiel za ňou plavčík a diskrétne ju poprosil tie nesprávne dať dolu, aby neprichádzalo k omylom).
Odvtedy plávala všade, kam prišla. Najradšej však mala veľkú presklenú plaváreň na univerzite Carnegie. Kým plávala, z vody cez obrovské okná videla kampus a študentov náhliacich sa na prednášky, posedávajúcich v parku, na bicykloch, v skupinách, roboty, ktoré skúšala katedra robotiky na chodníkoch…
Plávanie je ako písanie – najosamelejšia vec na svete. Raz so svokrom urobila rozhovor do časopisu a on mu dal názov Doska stola bravúrne napustený bazén. Často mala v bazéne podobný pocit osamelosti ako pri písaní. A zavše jej napadali celé vety, verše, básne, pričom zabúdala počítať dĺžky, toť bola sobota, končí február a bude marec, príde jar, v kampuse už klíči, videla kvitnúť tavolíny, stále čosi počíta – povinnosti, 16, dni, počíta ročné obdobia, keď pláva dĺžky v bazéne, pátričky na ruženci, vtáky na strome, ľudí na zastávkach, povinnosti, radosti, mince po vačkoch, dĺžky v bazéne, pátričky, počet návštevníkov knižnice, počet besied, ktoré boli, počet tých, čo budú, riadky a slová, písmenká bez medzier a s medzerami, povinnosti a radosti, dĺžky bazéna, počet nádychov a výdychov, ruže v záhrade, stromy popri ceste, školské úlohy, gombíky ľuďom na kabátoch, kachličky v miestnostiach, ľudí na besedách, sedadlá v kine, dni do víkendu, do konca týždňa, schody, kroky, hodiny do obeda, nakrájané koláče na plechu, kúsky mäsa, fašírky, mrkvy do polievky, knedle, rajčiny, uhorky, drobné, účty, 29, nákupy, povinnosti, svet zošraubovaný z „musím“, občas dáke „chcem“ a niekedy aj „môžem“, ráno písala, zajtra a pozajtra doma upratať, v stredu porada, vo štvrtok beseda, v piatok návšteva, v sobotu tiež, v nedeľu nedeľa, v pondelok beseda, v utorok beseda, v stredu beseda, marec, mesiac knihy, 42, niekedy sa pri plávaní modlieva, vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha…, 48?, má rada vôňu chlóru, tyrkysovú farbu, dotyk vody, sprchu, kúpeľ, masáž uterákom, hmlu v saune, svet plavární, hlbokú chladnú vodu v plaveckých bazénoch, ich dráhy, ale aj jemné zavadenia končatinami, špičkou chodidla o iných plavcov, športové kluby na tréningoch, plavecké okuliare, slovné spojenie plávanie pre verejnosť, priestory šatní, spŕch a recepcie, wellness centrá, skrinky a turnikety, perfektne je na plavárni, raz by o tom mala napísať, o amerických Arabkách, ktoré sa s ňou v Pittsburghu kúpavali v čiernych čádoroch a pod sprchou v šatni sa navzájom špliechali, o starých ženách s vyblednutými tetovaniami, alebo krásnymi a hlbokými vráskami, ktoré pripomínali konáre, o japonských ostýchavých profesorkách, o nehanblivých amerických dievčatách, nádherných Ázijčankách s kožou ako z porcelánu, černoškách, ktoré majú hlboké hlasy a v sprche sa nahlas smejú, koža sa im leskne ako pstruhom, Francúzkach, čo zabúdajú pod sprchou šampóny a na lavičkách uteráky, ženách na materskej, čo si ukazujú intímnosti, o vôňach, ktoré rozpíja para, jemných, vodnatých, prírodných ozónových vôňach zabalených v čerstvo opratom froté uteráku… Vo vzduchu okolo nej akoby sa stále vznášala čerstvá spomienka na bazénovú vodu na pokožke, spomienka na bazén, koža je po tom, čo ste si zaplávali, veľmi svieža, až sladká, nechýba jej more, stačí bazén, vôňa chlóru, mokré vlasy, studená minerálka, ktorú vypije z fľaše na ulici, plavky na radiátore, každú sobotu so synom sauna, ďalší perfektný deň, niekedy joga, ryba, zaber, dopije minerálku, proste perfektný deň, dopije minerálku v parku a potom neskôr, zavše až keď sa zotmie, ide domov. V Grenobli ešte predtým nakŕmila zvieratá v parku, na Slovensku sa musí vrátiť do práce a kým požičiava knižky, akoby mala pred ľuďmi tajomstvo, večer si pozrie francúzsky film kvôli jazyku alebo japonský kvôli kráse, prosto perfektný deň, príde víkend, zrazu si myslí, že je niekto iný, niekto dobrý…
Plávala každý deň dva kilometre. V Kremse v nerezovom bazéne sa vždy tešila na slanú horúcu fritaten polievku, na Carnegie na citrónovú coca colu, v pezinskej plavárni mávala v skrinke minerálku z déemky, v Chemnitzi učila plávať syna, v Kremse dcéru, v Grenobli sa chodievala kúpať s deťmi, páčilo sa jej, keď syn šoféroval a v rozpálenom aute voňala chlórová voda a studená orangina, najčastejšie však plávala v Pezinku, hneď ráno, predtým, ako šla do práce, inokedy cez obednú prestávku alebo popoludní. Niekedy cez obed bola vo veľkom bazéne sama. Chcelo sa jej kričať od radosti, ponárala sa a vynárala, keď ju nevidel plavčík poskakovala, zabúdala na to, koľko má rokov, cítila čosi ako rozkoš z textu, z lásky, z vody, poznala takmer všetkých, nie po mene, vedela kto ako pláva, ktorú dráhu má najradšej, s niektorými sa zdravili len očami, s inými sa na seba usmievali, s františkánskym kňazom vždy chvíľu v bazéne debatovali, prosto perfektný deň, zrazu si myslí, že je niekto iný, niekto dobrý…
Každú sobotu chodievala so synom do sauny, tichá fínska suchá a prevoňaná korenistou borovicovou vôňou, soľná a bylinková s horúcim slaným dychom s bylinkovými esenciami, aký hrejivý dych, akoby mal priaznivý vplyv aj na trápenia, eukalyptus, palina, tymian, rozmarín, levanduľa alebo šalvia.
Raz podvečer letela do Marseille. Vonku sa medzitým zotmelo. Stála v uličke, zhovárala sa s letuškou a pozerala von z okna. Pod nimi bolo Monako. Ukázal jej to jeden malý chlapec na mape. Tma a dolu sem-tam svetlami prežiarená zem, ako žilka dákeho vzácneho žiarivého kovu. O chvíľu pristávanie. More a okolo v diaľke sliepňali svetielka. Do toho najväčšieho z nich klesali… Knižničný kotol ešte kúri. Naplánovali s kolegyňami podujatia na marec aj na Týždeň slovenských knižníc, budú robiť Noc s Andersenom. Ozaj, hľadali v knižkách bitku pri Moháči, niečo o Gutenbergovi aj Báseň o neposlušných kozliatkach. A vystavili knižky Kristy Bendovej. Tavolín sa zatvoril, čaká na trochu slnka… Znovu začala plávať. Perfektné dni. Znovu si myslí, že je niekto iný, niekto dobrý… Celé dni ešte svietia. Aby sa tí, čo cestujú lietadlami, potešili. Všade, kde sú ľudia, sa vinie taká radostná svietiaca žilka… Prajem aj vám dáke perfektné jarné dni. Vaša Veve.
Veronika Šikulová