Už pri prvých sekundách stretnutia z nej sršala energia ako z riadnych oceánskych vĺn, aké počas svojich plavieb miluje. Do jachtingu sa pred pár rokmi zahryzla s takou vervou, že si zakrátko ako prvá žena na Slovensku vyslúžila titul Jachtár roka. Naplávané námorné míle počíta na desaťtisíce, jej najväčším dobrodružstvom bola nervy drásajúca mesačná plavba cez severný Tichý oceán. Preteky s dĺžkou štrnásťtisíc kilometrov v mraze, vetre a búrlivých vlnách absolvovala ako jediná Slovenka v dejinách.
Zoberte nás na šíre more… Ako vyzerajú vaše najobľúbenejšie okamihy na jachte?
Srdce mi poskočí, už keď vojdem do maríny a počujem, ako vo vetre búchajú laná o sťažne lodí a celé to znie ako nádherná symfónia. V momente, keď sa odrazíme od brehu, zaleje ma hrejivý pocit dobrodružstva a úľavy. Akoby som za sebou zanechala všetko, čo by ma mohlo ťažiť a odplávam do vôd bezstarostnosti a nekonečnosti. Dokonalý pokoj a meditatívny stav však nastáva až v momente, keď sa vytiahnu plachty a vypne motor. To ohlušujúce ticho, ktoré nastane, vyplní všetko v mojej hlave a sila vetra opierajúca sa do plachiet zachváti celú moju bytosť. Loď sa nakláňa, špička reže vodu, voda strieka a vlasy vejú vo vetre. Nie je dôležité, čo bolo včera, ani čo bude zajtra, prítomný okamih pohlcuje celú moju pozornosť. A keď sa do toho pripočíta atmosféra, ktorá sa vie vytvoriť medzi ľuďmi na palube, je to magické. Spolupatričnosť, priateľstvo, rozhovory o iných ako bežných témach, blízkosť, zábava. Celé to prifarbujú dych berúce západy a východy slnka na mori či rozjímajúca žiara hviezd v temnote noci a niekedy aj férový športový zápal. Zážitok sa vybičuje na maximum, keď nám príroda nachystá horšie počasie, ktoré nás preskúša a odhalí naše silné aj slabé stránky. Pocit živosti zoči-voči ničiacemu živlu je návykový. Pripomína nám našu malosť a otázku, čo je v živote dôležité.
K námornému a najmä offshore jachtingu však patrí aj veľká zima, večné mokro, 30-stupňové náklony, nemožnosť nikam ujsť aj celé týždne…
A tiež prerušovaný spánok na smeny a žiadne súkromie – všetci vieme o sebe navzájom všetko, vrátane toho, ako nám trávi či ako nám páchnu ponožky v gumákoch (smiech). K tomu stres, strach, adrenalín v extrémnych podmienkach. Ale na psychiku je ťažké aj bezvetrie – tá nuda a trápenie, nonstop opravy či fyzické vypätie, obmedzená a nie najzdravšia strava, potenciálna morská choroba, náročný pohyb po lodi v ťažkých podmienkach, odchody od rodiny a partnera…
Prečo to aj tak za to stojí?
Jednak kvôli tým magickým okamihom, paradoxne však z veľkej časti aj kvôli ťažkým chvíľam. Dnes väčšina z nás žije v tejto krajine prevažne ľahký, bezpečný, priam pohodlný život. Netvrdím, že sa majú všetci super, v prepychu a nikto s ničím „nebojuje“, nechcem tým nikoho problémy bagatelizovať. Ale väčšina má strechu nad hlavou, relatívne teplo, suché oblečenie, dostatok jedla, aké-také „istoty“, ale má v živote aj lenivosť, málo výziev či pohybu. Nečelíme bežne strachu, existenciálnej otázke, absolútnemu diskomfortu či fyzickému vypätiu. Nevyhľadávala som v jachtingu tieto atribúty cielene, práve naopak, celý život som sa nepohodliu až extrémne vyhýbala, ale keď som ich v ňom našla, pochopila som, koľko výhod to pre človeka má. Nikdy sa necítite taký „živý“, ako keď stojíte nebezpečnej situácii tvárou v tvár a ten boj vyhráte. Nikdy neobjavíte, čo je vo vás, kým sa nepretlačíte za hranice vlastných proklamovaných schopností, aby ste zistili, že je vo vás oveľa viac. Viac sily, odvahy, šikovnosti, výdrže, lásky, odhodlania… Zocelí vás to psychicky aj fyzicky a dodá odvahu aj do iných životných výziev.
Čo vás vyprovokovalo k účasti na svetovej súťaži Clipper Around The World?
V tom čase sa mi splnil sen preplaviť Atlantik, čo viedlo k úvahám o ďalších cieľoch a dobrodružstvách. Potom mi náhoda či osud prihrali na mobil reklamu na túto súťaž. Ide o preteky jedenástich zmiešaných medzinárodných posádok, ktoré súťažia v ôsmich etapách pri plavbe okolo celej zeme na závodných 70-stopových plachetniciach. Vnímala som ich ako vrchol mojej jachtárskej súťažnej „kariéry“, ktorú som, žiaľ, začala veľmi neskoro – v 29 rokoch. Tam to už na olympiádu nedotiahnete a účasť Slovákov na tejto svetovej súťaži je veľmi raritná. Ale tiež som utekala pred stále sa vynárajúcim smútkom z neúspešného vzťahu. A ak to posunieme ešte hlbšie, chcela som sa reštartovať, nájsť cestu k môjmu skutočnému ja, odpustiť si, inak vnímať koncept lásky a sebalásky a zbaviť sa strachov a limitov.
Prečo ste si vybrali najdivokejšiu etapu z Filipín do Seattlu cez Tichý oceán?
Vedome som sa chcela za tú nie malú cenu pretekov plaviť niekde, kde sa bežne človek nedostane a kde by som inak nemala šancu plachtiť. Týmto nehostinným vodám sa totiž vyhýbajú aj nákladné lode a tankery. Nevedomá časť môjho Ja sledovala dôvody osobného reštartu, rastu, úteku. A až tam som zistila, že som prosto chcela sama seba nakopať do zadku a precítiť tú živosť človeka, ktorú cítite iba „na hrane“. Prežila som podobný budíček v podobe smrteľnej choroby, keď som mala 20 rokov. Jeho pozitívne účinky na môj život pomaly vyprchávali, tak som si znova potrebovala pripomenúť, čo je v živote dôležité.
Ako to na takej pretekárskej lodi vyzerá?
Hoci je plachetnica väčšia než tie bežné, priestor je pri 14- až 20-člennej posádke stiesnený. Spí sa vo dvoch uličkách v zadnej časti lode na poschodových posteliach, avšak vyliezť na tú hornú pri náklone lode je priam horolezecký výkon, keďže tam nie sú schodíky. Má len jedno mini okno, takže adekvátny je aj smrad, keďže sprcha na pretekoch je prepych. Je to tam kovovo chladné, tmavé a vlhké. Loď má dve toalety, žiaľ, boli na jednej strane, takže pri náklone do opačnej strany sa do nich nedá načerpať voda pumpovaním, a tak si musíte nanosiť vedrá vody na spláchnutie. Verte, že už preniesť ich a nepooblievať sa, je hrdinský výkon. Na toalete sa zväčša zapierate všetkými končatinami ako pavúk o steny, aby ste nespadli a niekedy ani to nepomôže. V strede lode je celkom slušne vybavená kuchyňa, dokonca má toaster, kanvicu, pekáreň na chlieb či „odsoľovač“ vody. V prednej časti lode sú uskladnené plachty, ktoré sa vyťahujú podľa potreby na palubu, čo je tiež práca pre Ramba, keďže niektoré majú veľkosť tenisového ihriska a váhu štyroch tenistov.
A ako to na lodi počas pretekov funguje?
Fungujeme na dve smeny, cez deň sa striedame po šiestich hodinách a v noci po štyroch. Každý deň dvaja ľudia varia (po celý deň) a na palube je maximálne šesť ľudí. Všetkému velí skipper a jeho pravá ruka. Počasie na severnom Tichom oceáne je zväčša ponuré, plné dažďa, búrok, obrovských vĺn a tlakových níží. K nám bolo láskavejšie, mali sme „len“ 12-metrové vlny, blesky sa nám vyhýbali. Loď je v rukách oceánu ako malá škrupinka, hojdá ňou a trieska, keď padá pomedzi vlny. Nakláňa ju tak, že chodíte pomocou naťahaných lán. Keďže nechceme ťahať toľko paliva na päť týždňov, tak na lodi nie je kúrenie, teplota sa teda v priemere pohybuje niečo nad nulou, ak nerátam pár dní tepla pri Filipínach po štarte. Výzva s názvom spánok sa začína samotným vyzliekaním z vrstiev neforemných a nepremokavých odevov na skákajúcej lodi, kde sa stále s niekým obchádzate. Druhý adrenalín je dostať sa v bezpečí do hornej postele, nezamokriť sa pritom o steny a v tom hluku, zime a adrenalíne zaspať. To časom vyriešila únava na kolaps, takže spánok sa zaručene dostavil.
Ako to dáma, ktorá miluje lodičky, zvláda po hygienickej stránke?
Mala som tri sety vlhčených obrúskov – tvár, telo, intímne partie. Namiesto nohavičiek som menila intímky v nich. Vlasy som si umyla, kým ešte „nemrzlo“, potom už skoro tri týždne nie. Paradoxne, po desiatich dňoch sa stabilizujú a pokožka nesvrbí, ani ich stav sa nezhoršuje, naopak – akoby sa samočistili. V najťažšej časti pretekov som sa dva týždne neprezliekla. Spánok bol cennejší ako pocit sviežosti a došli mi aj suché veci. Čokoľvek sa vám na lodi namočí alebo zvlhne, už nikdy nevysušíte. Jediné, čo vyschlo, boli vlhčené vreckovky – to ma dostalo do kolien (smiech). Spätne by som si pribalila krém na vyrážky, lebo tie mi na tvári v tých podmienkach rašili ako huby po daždi. Možno by neboli od veci nohavičky, ktoré sa viažu na boku ako bikiny, nech sa dajú vymeniť bez vyzlečenia štyroch – piatich vrstiev, čo som v priemere mala na sebe. Prezliekanie totiž vôbec nie je sranda. Stojíte na šmykľavej naklonenej rovine v úzkom priestore a všetko navôkol vám pri dotyku namočí oblečenie, ktoré už nevyschne. A to nechcete. Takže si ani neviete položiť nohu na zem, oprieť sa o stenu či sadnúť si na mokrú posteľ. Stačilo mi, že som toto opakovala 4 – 6-krát denne pri prezliekaní dvoch vrchných nepremokavých vrstiev, keď som šla spať a vstávala.
Čo sa na lodi varí?
Varenie je „zábava“, keď naháňate suroviny po pracovnej doske a na zemi, a hazard zároveň, keď sa na vás rúti vriaca voda z hrnca. Mali sme šesťdňové menu, ktoré sa točilo dokola a na ktoré boli nakúpene presné suroviny a na každý deň zabalené vo veľkom „dry bagu“. Kuchyňa je to normálne vybavená s rúrou a plynovým sporákom, len plynom sme šetrili, lebo ho bolo málo. Odpad sa delí na bio odpad, ktorý ide do vody – z jeho vrhania sa stala súťažná disciplína. Blbé bolo, keď pristál na palube a museli sme zbierať paradajkové penne cestoviny pomedzi laná… Plasty a plechovky sa najprv úplne vymyli a potom stlačili na placku, aby nekontaminovali loď baktériami a nezaberali miesto. Všetky odpadky boli zabalené v troch vreciach, aby sa neroztrhali a smerovali do miestnosti s názvom lazaret. V úvode som si myslela, že to bude samotka pre COVID nakazených a moji kamoši z posádky sa na tom veľmi zabávali.
Zvládali ste 30-stupňové náklony či neustále hojdanie bez problémov?
Asi som si už zvykla. V úvode sa mi s náklonom spájal pocit nekontrolovateľnosti lode a dvíhal sa mi tep a tlak. Našťastie však nie žalúdok – na to som odolná aj napriek tomu, že mám kinetózu v autobuse a aute. Dnes v tom náklone cítim ťah plachiet a spokojnosť loďky svištiacej si vetrom. Skrátené šľachy na nohách, ak ideme dlho v náklone na jednu stranu, vyrieši po návrate masáž, strečing či chiropraktik. Na húpajúci pohyb si človek zvykne, nájde svoj balans. Pacifik a život v náklone 35 dní bol však extrém. Celé prežívanie navyše zhoršovalo mokro a zima.
Čo bolo pre vás najnáročnejšie?
Vlastná hlava, opúšťanie komfortu a pokorovanie strachov. Na Tichom oceáne to bol pocit bezmocnosti, nekonečnosti a neslobody, že keby sa stalo čokoľvek, neviem z tej lode odísť, a to niekoľko týždňov. Tam vás nikto neevakuuje, ani si nezavoláte vodný taxík a nemáte kde vystúpiť. Nezlomiť sa psychicky pod fyzickým náporom a maximálnym nepohodlím bola druhá výzva. Veľakrát som sa seba spýtala, prečo vlastne vstanem z tej postele a niekoho tu poslúcham, keď nevládzem a chcem spať. Veď nie som v armáde, nik ma nezastrelí, som slobodná ľudská bytosť a nik ma nemôže donútiť ísť meniť plachty vpredu, čo bola šialená činnosť v tých podmienkach. Máte zranenia, točí sa vám hlava, nespali ste – máte toľko legitímnych dôvodov vyhlásiť protestný oddych a nenastúpiť na smenu. A boli aj takí. A bolo lákavé pridať sa. Ale… to svedomie, ten tímový duch, tá starosť o bezpečie lode a posádky. To ma zdvihlo z „teplej“ bezpečnej bublinky spacáku. Každý deň. Dva-tri krát denne, stokrát za preteky. Spätne sa mi to zdá neuveriteľné – mať tú silu nerezignovať, najmä keď som nevedela, kedy to skončí, lebo príchod sa ťažko odhaduje.
Ktorá skúsenosť vás takmer „zložila“?
Paradoxne tie najťažšie, najbolestivejšie a najnebezpečnejšie momenty ma skôr posilňovali. Deštrukčné boli skôr tie emočné, keď mi zobrali zo smeny najbližšieho priateľa a dali ho na druhú. Alebo keď ma zlomilo vlastné zlyhanie, ako keď som v jeden zúfalý moment tajne zožrala koláč, ktorý je na prídel, a vedela som, že tým ostatní budú trpieť, lebo je to vytúžená odmena po tvrdej nočnej smene. Lámalo ma vidieť iných ostať ležať s problémom a nepodľahnúť tomu pokušeniu urobiť aj zo seba „neschopnú“ ísť na smenu. Ako keď si nahrejete teplomer na variči pred ťažkou písomkou v škole, aby ste sa jej vyhli.
Ocitli ste sa počas plavby v ohrození života?
V ohrození ste boli nepretržite na palube, keď zúrilo zlé počasie. Vezme vás vlna, vyrazí dych, topí vás, šmyknete sa a topíte sa v kaluži vody na dolnej palube naklonenej lode. Čokoľvek na lodi sa odtrhne, odstrelí, únava materiálu – to všetko vás môže zraniť aj smrteľne, taká sila a napätie je v lanách a plachtách. Vezme vás zamotané lano okolo nohy, šľahne vás cez tvár uvoľnené lano vo víre vetra… Zranenia boli na dennom poriadku, od odtrhnutých nechtov a porezaných rúk cez vyvrtnuté zápästia, narazené časti tela a jemné omrzliny až po evakuáciu kvôli vykĺbenému ramenu a dotrhaným šľachám nášho Nicka, ktorého zmiatla obrovská vlna od kormidla. Našťastie ho ešte dokázala japonská pobrežná stráž evakuovať. O pár dní neskôr už by k nám žiaden vrtuľník ani stráž nešli, keďže sme boli príliš ďaleko od brehu.
Svoj život ste doslova vkladali do rúk ostatných členov posádky…
Pred touto plavbou som nikdy necítila takú ťarchu zodpovednosti alebo obavy, či som v dobrých rukách, keď spím. Zažila som ľahšie plavby a prevažne s ľuďmi, ktorým som dôverovala. Až tu som pocítila horkosť pochýb a dôležitosť pevných väzieb. Pred štartom sme ani zďaleka neboli tím. Nikoho som nepoznala, okrem týždňa tréningu na Filipínach a ďalšieho na opravu a servis lode. Ľudia boli chladní, „britskí“ a nebyť staršieho kamaráta Roda z hotela, tak sa na začiatku nemám vôbec o koho oprieť. A to je pri tom vyhnanstve na obrovskom oceáne veľmi skľučujúci pocit. Pred vyplávaním som sa kamarátkam – jachtárkam v telefóne rozplakala, že s takou posádkou nechcem plávať, že je to samovražda. Ale rýchlo sme sa stmelili, či úprimne, alebo z nutnosti, to neviem. Vzájomne sme sa veľakrát zachraňovali a videli sme, že každý sa ku svojej úlohe stavia zodpovedne.
Ako môže človek robiť pre život rozhodujúce úlohy po troch hodinách spánku?
Excelentná otázka! Obzvlášť spachtoš ako ja. Pamätám si jednu z prvých offshore regát, kde sme unavení po 12 hodinách smeny nevedeli trafiť do cieľa, pričom sme boli asi míľu od neho a točili sa ako motovidlá, lebo zlyhávala základná logika a matika. Veľmi pomáha niekedy len na polhodinu zavrieť oči. Podľa mňa nášmu skipperovi sa to na viac ako hodinu nepodarilo, keďže bol pri väčšine vážnych udalostí a rozhodnutí volaný na palubu. Je zaujímavé, že si na to telo po pár dňoch zvykne. Po 21 dňoch som bola úplne navyknutá na celý režim. Na smenu sa budíte vždy s adrenalínom a prudko sa musíte prepnúť do súťažného módu prežitia. Pritom keď v bežný deň vstanem do práce o ôsmej, tak naplno začínam fungovať od desiatej.
Čo vás na oceáne najviac „prefackalo“?
Situácia, keď som si myslela, že sme na prednej palube stratili vo vlnách Francescu. Zrazu pri jednom manévri (uvedením lode do driftu) zmizla. Hovorila som si, že buď ju zavalila plachta a dusia ju vlny prelievajúce sa cez ňu, alebo vypadla cez zábradlie a ťaháme ju na popruhu vo vode pozdĺž lode. Všimla som si ako jediná, že nám chýba a v danom hluku a chaose som to nevedela rýchlo povedať ostatným. Keďže utopenie nastáva rýchlo, prioritne som sa snažila dostať sa k nej dopredu, no nešlo to. Vlny ma zmiatli a obúchali o všetko, čo im stálo v ceste, fackali ma z každej strany. Na ten pocit zúfalstva a bolesti som sa budila ešte niekoľko nocí a predná paluba sa stala strašiakom pre všetkých. Na predošlých ročníkoch niekoľko ľudí zomrelo a vedeli sme, ako sme tam vpredu k tomu blízko.
Našiel sa pri tom vypätí čas na smiech?
Jasné, bez humoru by sme zahynuli. Aj ten suchý britský bol lepší ako žiadny. V závere pretekov mi povedalo velenie lode, že som bola kľúčovým členom posádky na držanie morálky, optimizmu a súťažnej atmosféry. Zabávala som ich najmä v dni, kedy mi prischla smena v kuchyni, ale aj kedykoľvek to šlo. Obľúbené sa stali doslovné preklady slovenských prísloví alebo vysvetlenie našich tradícii na Veľkú noc, keďže sme ju strávili na palube.
Aká Petra dorazila do Seattlu?
Fyzicky som bola chlpatá, špinavá, strapatá (našťastie nie všivavá) opička s navretými bicepsami. Psychicky som bola rozbitá na kúsky a začínala som si nanovo skladať či spoznávať svoju osobu. Doskladala som sa až po polroku, keď som dokončila svoju knihu, ktorú z polovice tvorí práve tento zážitok. Cítila som sa dojato, šťastne, zmiešane. Hrdo a spokojne. Ale zároveň mierne smutne a sklamane, že ma tam nikto nečaká. Netušila som, že to bude pre mňa dôležité.
Zuzana Zimmermannová
foto archív Petry Strapáčovej
Celý rozhovor si prečítate v marcovom čísle MIAU (2024)