Mimozemšťan, moja láska

Ivana Ilgová

foto Sita, Isifa

 

Netušíme, ako vyzerajú. Nevieme, ako ďaleko sú. Nevieme, či vôbec sú! Poniektorým z nás to ale vôbec nebráni, aby si na tom postavili slušný biznis. Ako sa dá zarábať na niečom, čo možno vôbec neexistuje? Úplne jednoducho! Tak, ako nasledujúci páni. Ani jeden z nich v živote nemal tú česť potriasť si ruku s mimozemšťanom. Napriek tomu si imaginárne bytosti zvolili za alfu a omegu svojej pracovnej náplne.

 

 

Herbert George Wells (1866 – 1946)

Autor slávneho románu Vojna svetov – ako v jednom z prvých sa v ňom vyskytujú Marťania s chápadlami a ich ničivé bojové „trojnožky“.

 Wells

Taký normálny pozemšťan

Charakterizovať takto H. G. Wellsa by sa dalo len s najväčším sebazaprením. V časoch, kedy sa v jeho anglickej domovine gentlemani zapodievali poľovačkami a svoj suchý humor si cibrili na čajoch o piatej, sa on intenzívne zaoberal myšlienkou Svetového štátu, sníval o socializme, ktorému sa svet oddá dobrovoľne a písal o akýchsi Eloioch a Morlokoch, žijúcich niekedy v roku osemstotisíc! V istých smeroch priam renesančný muž sa pritom v detstve musel zapodievať skôr praktickou realitou svojej chudobnej rodiny, než veľkolepými víziami. Mama slúžka, otec nájomný záhradník a občasný hráč kriketu. Malý Bertie miloval čítanie, ale veľa času musel stráviť ako predavač v stratovom rodinnom obchodíku s porcelánom a hoci pre jeho mamu stáť za pultom znamenalo vrchol kariéry, Herbertovi sa nakoniec podarilo vymaniť z „rodinného biznisu“ a získal štipendium na univerzite, odbor prírodné vedy. V Londýne žil rušným spoločenským životom, písal prvé poviedky, ktoré dávali tušiť, že mladý muž hľadí ďaleko za horizonty – jeho prvotina Veční argonauti pojednávala napríklad o cestovaní v čase. Po univerzite to skúšal ešte ako učiteľ, ale pretrvávajúca tuberkulóza túto jeho dráhu definitívne ukončila. Žiadna škoda. Namiesto priemerného učiteľa svet získal výnimočného spisovateľa.

 

Ufónsky potomok

A keby len jeden! Rovno celý húf obyvateľov odkiaľsi z vesmírnej Tramtárie, ktorí si len tak mirnix dirnix vyhliadnu našu životom kypiacu planétu, pretože tá ich už melie z posledného. Desať dutých kovových valcov dopadá postupne do blízkosti Londýna a začína sa boj o Zem. Zvíťazia mimoriadne inteligentné mimozemské bytosti, ktoré vyťahujú do boja kovové trojnohé monštrá s laserovými lúčmi, alebo pozemšťania s ťažkopádnymi bojovými mechanizmami? Príbeh napísaný v prvej osobe pôsobí mimoriadne autenticky a ani po viac ako sto rokoch sa pri ňom človek nenudí. Navyše, Wells ako vizionár udivuje vo Vojne svetov vecami, ktoré v tom čase ešte nejestvovali – napríklad dobre opísal laser či použitie chemických zbraní. Nápad na tento román vlastne vznikol ako výsledok jednej Wellsovej prechádzky s bratom, počas ktorej obaja mudrovali, čo by sa asi stalo, keby zrazu na Zemi pristáli mimozemšťania. Wells si písanie veľmi vychutnával a s potešením strašil priateľov detailnými opismi deštrukcie Londýna. Treba povedať, že koniec 19. storočia veľmi prial rôznym mimozemským predstavám. Autori reagovali na vedecké teórie Darwina o prírodnom výbere či na hmlovinovú hypotézu o vzniku planét. Hoci ľudia vtedy už tri storočia pozorovali Mars, až taliansky astronóm Giovanni Schiaparelli prišiel v roku 1878 s objavom geologických línií, ktoré nazval „kanálmi“. Samozrejme, ľudská predstavivosť z toho v priebehu pár rokov vyrobila „zaručené“ správy o umelo vytvorených vodných kanáloch, ktoré na Marse „nabetón“ vytvorili inteligentné bytosti.

Wells už dva roky pred Vojnou svetov napísal esej Inteligencia na Marse, v ktorej špekuloval o povahe Marťanov, ktorí žijú zrejme na starej, zmrznutej a zničenej planéte, takže ich výlet za novým domovom je len otázkou času.

 

Späť na Zem

Telom na nej síce bol stále, ale jeho myseľ prakticky neustále lietala ďaleko za hranice „prízemných“ starostí. Wells bol horlivým zástancom fabiánskeho socializmu, teda predstavy, že kapitalizmus postupne odumrie a nastane socialistické zriadenie. Ako úplnú nevyhnutnosť už od roku 1900 vnímal potrebu Svetového štátu, ktorý ako plánovaný celok skončí s nacionalizmom a umožní každému rásť na základe zásluh a nie pôvodu. Stretol sa s Leninom aj so Stalinom, ktorého spočiatku nekriticky obdivoval, čo netrvalo dlho. Mal priam ohurujúcu schopnosť predvídať – už v roku 1903 v jednej poviedke opísal tank, ktorý sa stal skutočnosťou o trinásť rokov neskôr. Wells vtedy kontaktoval Winstona Churchilla a podľa jeho návrhu vylepšili pojazdné pásy, aby sa neborili do bahna. Predpovedal aj výrobu syntetických diamantov, bezdrôtový prenos pohyblivého obrazu či moderné bojové lietadlá. Keď k tomu pridáme dôsledné vegetariánstvo a vytvorenie spoločnosti Diabetes UK, keďže sám trpel na cukrovku, musíme sa len bezradne opýtať: bol tento človek vôbec z tejto planéty? Mal aspoň nejaké pozemské slasti a strasti? Ale áno. Veď vďaka nim sa rozviedol s prvou manželkou – čo spôsobilo nevídaný spoločenský škandál – a vďaka nim daroval svetu štyroch potomkov – každého s inou milenkou. Manželská vernosť teda rozhodne nebola silnou stránkou tohto muža, na ktorého okrem žien žiarlil aj majster sci-fi Jules Verne. Ako povedal v jednom rozhovore: „Jeho príbehy sú úplne mimo vedy. Ja tvorím na základe fyziky. On si vymýšľa. Sú to skrátka veľmi zvláštne a veľmi anglické knihy.“ Faktom ale ostáva, že v 20. storočí sa vyplnilo viac Wellsových predpovedí, než jeho staršieho kolegu.

 

Hans Ruedi Giger (1940 – 2014)

Otec filmového monštra. Votrelca navrhol, vyrobil a zhrabol zaň aj Oscara v kategórii „špeciálne efekty“.

 

Taký normálny pozemšťan

Ešte minulý rok ste toho bielovlasého staršieho pána mohli stretnúť kdesi v jeho domovskom Švajčiarsku, ako si spokojne vysedáva v kaviarničke a kochá sa alpskými štítmi, po boku so sviežou štyridsiatničkou. Možno by ste si pri pohľade na tú dvojicu pomysleli to tradičné: no, zazobaný švajčiarsky dôchodca, ktorý si svoju jeseň života presvetľuje v spoločnosti mladého mäska… V podstate by ste ani neboli ďaleko od pravdy. Tento pán vskutku nepatril k živoriacim penzistom a spoločnosť o 24 rokov mladšej partnerky mu robila veľmi dobre. Tam by sa však predstava o idylického posedenia asi aj končila. H. R. Giger nosil totiž v hlave všetko možné, len nie obrázky zelených švajčiarskych pastvín s dobre živenými kravičkami. Napríklad brutalitu, násilie, chaos, mutantov… a tiež sexuálnu perverzitu, pochmúrnu erotiku, penisy a vagíny, ktoré sa spájajú ako pekelné stroje. Odpoveď na otázku, kde sa v hlave umelca berú všetky tie hrôzostrašne surrealistické obrazy, by nás možno sklamala. Nestáli za nimi žiadne duševné choroby ani detstvo plné týrania: „Stále sa ma kadekto pýta na nočné mory. Áno, občas sa mi snívalo, že sa nemôžem nadýchnuť alebo že sa neviem dostať von z hrobu. To bolo strašidelné. Ale v skutočnosti sa pri mojich dielach inšpirujem literatúrou, milujem Samuela Becketta a kriminálky,“ objasnil Giger zdroje svojich fantastických predstáv. Je ale pravda, že istý sklon k hrôzostrašnosti má od detstva.

 

Zaujíma vás, koho ešte fascinovali mimozemšťania natoľko, že im zasvätil kus svojho života a práce? Čítajte októbrové MIAU!