Rothchildovci – dynastia údajných svetovládcov. Dodnes sú predmetom tých najfantazmagorickejších konšpirácií a ich meno priam kričí bohatstvom, ktoré sa údajne ráta v stovkách miliárd. Miriam Rothschild, praprapravnučka zakladateľa rodu, je jednou z nich. Dedička impéria? Ani náhodou! Nikto si ju takto neodvažoval titulovať. Dámu Miriam Rothschild totiž všetky svetové encyklopédie uvádzajú ako jednu z popredných britských prírodovedkýň, svetovú autoritu v oblasti bĺch a motýľov. A vo svojej rodine vôbec nebola jediná, kto namiesto megalomanských bankových špekulácii preparoval hmyz a radšej ako hosťom na dekadentných večierkoch sa venoval svojim obľúbeným vtákom, kazuárom veľkoprilbým.
Prečo boli Židia takí dobrí obchodníci? Vypracovali sa. Napríklad aj preto, že vlastníctvo ako také im bolo po stáročia zakázané. Nesmeli vlastniť a obrábať pôdu, napríklad, a tak hľadali dieru na trhu. A našli ju v požičiavaní peňazí na úrok, ktoré zbožným kresťanom cirkev prísne zakazovala. Trochu inak na to šiel otec Mayera Amschela Rothchilda, zakladateľa rodu. Pracoval ako „menič peňazí“ – za určitú províziu vymieňal cudzie mince, napríklad od obchodníka, ktorý prišiel do ich mesta nakúpiť tovar, za domácu menu. Nemuselo ísť pri tom o cudzinca z ďalekej tramtárie, v stredoveku si rôzne mestá často razili vlastné peniaze, s ktorými platili len oni. Keď menič peňazí overil a stanovil cenu cudzích mincí, buď ich zamenil za miestne obeživo, alebo sprostredkoval čosi, čo by sme dnes nazvali bezhotovostný platobný styk. Avšak napriek tomu, že handloval s peniazmi, otec Mayera Rothschilda zostával biednym Židom, spolu so všetkými ostatnými príslušníkmi Bohom vyvoleného národa, vytesnený na okraj spoločnosti. Vo Frankfurte býval v židovskom gete, na tzv. Judengasse. Na mieste, ktoré malo pôvodne poňať sto obyvateľov, sa ich tiesnilo vyše tritisíc. Judengasse istý nemecký básnik označil za „temnú kobku“, kde sotva prenikne slnko. „Všade okolo sa šíri príšerný zápach, blatová brečka. Deti sa plácajú v stoke, plazia v blate ako háveď, ktorá sa v teplých slnečných lúčoch vyliahla na hromade hnoja.“ Život obyvateľov geta podliehal prísnym pravidlám. Mali zakázané opustiť geto po zotmení, v nedeľu a na kresťanské sviatky. Vstup do mesta bol povolený len na obchodné účely a jednotlivo, nanajvýš po dvoch. Židia, vždy označení žltým kruhom, nesmeli navštevovať krčmy, ani žiadne verejné priestranstvá, kostol museli obísť na tridsať metrov a keď stretli kresťana, boli povinní sňať si čiapku z hlavy, odvrátiť zrak a čelom sa pritisnúť k najbližšiemu múru…
Dvorný agent Jeho Výsosti
Mayer Amschel prišiel na svet vo frankfurtskom židovskom gete v roku 1744 v dome „Pod červeným štítom“. Keďže v tých časoch prostý ľud nevedel čítať, rôzne symboly a farby suplovali názvy a čísla ulíc. Z označenia „Zum roten Schild“ neskôr vzniklo priezvisko Rothschild. Mayer pochádzal z ôsmich súrodencov, pričom prežili piati. Po smrti rodičov (otec podľahol epidémií kiahní) ho poslali ako dvanásť- či trinásťročného do Hannoveru, kde pracoval u Wolfa Jacoba Oppenheimera,„dvorného faktora“ vojvodu Clemensa Augusta I. Dvorný faktor bol človek, zväčša židovskej viery, preto sa hovorilo aj „dvorný Žid“ (a ešte aj „dvorný agent“), ktorý šľachticom zabezpečoval finančné transakcie a zháňal rôzny luxusný tovar do ich kurióznych zbierok, vrátane starožitných mincí. Na to však bolo potrebné vyškoliť sa v numizmatike a histórii a všetky tieto zručnosti sa Mayer naučil u Oppenheimera. V dvadsiatke bol už hotový fachman, pripravený pustiť sa do svojho biznisu. Mal k dispozícií niekoľko katalógov starých gréckych a rímskych mincí, medailí, drahých kameňov a iných starožitností, ktoré rozoslal potenciálnym zákazníkom. K jeho najvzácnejším klientom patril korunný princ Wilhelm Hesenský, jeden z najbohatších mužov Európy, z ktorého sa neskôr stal kráľ Wilhelm IX. Postupom času sa Rothschild prepracoval až na jeho dvorného agenta. Mal 25 rokov, keď si mohol na svoj dom v Judengasse pribiť tabuľku s odkazom: „M. A. Rothschild, dodávateľ na dvore Jeho slávnej Výsosti, dedičného kniežaťa Wilhelma Hesenského, grófa z Hanau“. Tento titul mu síce nezabezpečil žiadne práva navyše, stále bol len obyčajný Žid, ale dobre sa vynímal pri obchodovaní s inými nóbl zákazníkmi.
V dvadsiatich šiestich rokoch sa oženil so 17-ročnou Gutle Schnapper. Samozrejme, šlo o dohodnuté manželstvo, do ktorého Gutle priniesla slušné veno – suma 2.400 guldenov zhruba zodpovedala ročnému príjmu jej manžela. A Mayer ich okamžite vložil do svojho biznisu. Gutle porodila celkom 20 detí (desať z nich, päť dievčat a päť chlapcov, dosiahlo dospelosť). Dievčatá ho nijako nezaujímali, s chlapcami mal však stále úspešnejší a bohatší Mayer Amschel Rothschild svoje plány.
Päť šípov bankovníctva
Obchod s mincami mu už nestačil a stále viac sa orientoval na bankové služby. Poskytoval a sprostredkovával rôzne formy pôžičiek a prevody peňazí pre šľachticov, princov, vojvodov, členov kráľovských rodín a vladárov, čo hýbali dejinami. Okrem toho, že do praxe zaviedol rôzne formy finančných operácií a položil tak základy moderného bankovníctva, svoj úspech vybudoval na absolútnej diskrétnosti a tom, čomu sa dnes hovorí bankové tajomstvo. Ako píše vo svojej knihe spisovateľka Hannah Rothschild patriaca do slávnej rodiny: „Storočia prenasledovania vychovali Rothschildovcov k tajnostkársku a uzavretosti. Nedokázali dôverovať ľuďom mimo svojej rodiny… Ich talent na zarábanie peňazí spolu s vášnivou potrebou za každú cenu udržať tajomstvo z nich robilo dokonalých bankárov.“ Mayer nebol rozhadzovačný seladón, ktorý, len čo zarobil peniaze, utopil ich v radovánkach života. Synov naučil, že vždy musia časť ziskov použiť na financovanie ďalších obchodných aktivít. Taktiež vyznával heslo, že „čas a informácie sú peniaze“ a keďže sa aj v tomto smere spoliehal len na svoju rodinu, vyslal do sveta, resp. do piatich ekonomických centier vtedajšej Európy, svojich piatich synov: najstarší Amschel zostal vo Frankfurte, Nathan Mayer zamieril do Londýna, Karl do Neapola, Solomon sa usadil vo Viedni a James v Paríži. Prostredníctvom rodiny si tak zabezpečil široké európske spojenectvo pre svoje finančné aktivity. Keď v roku 1812 Mayer Amschel zomrel, Rothschildova banka už bola najväčším peňažným ústavom v Európe. Piati synovia otcove bohatstvo a vplyv zveľadili až do tej miery, že v polovici 19. storočia ovládali finančné trhy a hýbali nitkami všetkého diania v Európe. Ich služby využívali panovníci, králi, financovali rôzne strategické vládne projekty, napríklad kúpu kontrolnej časti v Suezskom prieplave britskou vládou, z ich peňazí sa vyzbrojovali celé armády… „Nik nezačal viesť vojnu alebo sa nechystal uzavrieť mier bez toho, aby sa poradil s Rothschildovcami,“ poznamenáva Hannah Rothschild. Z tohto obdobia pochádza aj výrok nemeckého básnika Heinricha Heineho: „Peniaze sú Bohom našej doby a Rothschild je jeho prorokom.“
Walter, čo jazdí na korytnačke
V rovnakom čase však po Európe koloval aj pamflet proti Rothschildovcom, v ktorom sa písalo: „Rod Rothschildovcov je ako nejaký rozcapený parazitujúci útvar, ktorý sa rozlieza po celej krajine od Frankfurtu cez Paríž až do Londýna.“ O svetovláde nemeckých bankárov už kolovali bájky, nie každý z rodiny sa však narodil s talentom na zarábanie peňazí. Lionel Walter Rothschild, pravnuk zakladateľa londýnskej vetvy Nathana Mayera, ani zďaleka neprejavoval taký zápal pre financie ako jeho predkovia. Dlháň Walter (meral 191 cm) mal chatrné zdravie a vadu reči, v dôsledku čoho bol veľmi plachý. Už ako dieťa zbieral rôzny hmyz a motýle. Vzdelávali ho doma, neskôr strávil dva roky v Cambridge, ale štúdium nedokončil a ako 21-ročný nastúpil do banky nesúcej jeho priezvisko. Pracoval tam dvadsať rokov, celý čas zúfalo prestierajúc, že ho práca bankára teší. Po štyridsiatke s tým sekol a konečne sa na plný úväzok začal venovať svojmu najväčšiemu koníčku: zoológii. Cestoval po svete a pre rothschildovské zoologické múzeum (on a jeho spolupracovníci) hľadal a zbieral rôzne zvieracie exempláre, objavoval a popisoval nové živočíšne druhy. Na jednej zo zachovaných fotografií z roku 1902 ho vidíme, ako obkročmo sedí na obrovskej korytnačke, iná fotka ho ukazuje na londýnskej ulici v koči ťahanom štyrmi zebrami, aby tak dokázal, že aj divoké zvieratá sa dajú skrotiť. Okrem matky nemiloval žiadnu inú ženu a nikdy sa neoženil, hoci sa vie o dvoch jeho milenkách a jednej dcére a tiež o vydieraní zo strany istej vydatej dámy, kvôli ktorému musel do Ameriky predať časť svojej milovanej zbierky. Postupom času sa jeho záujem o živočíšnu ríšu zúžil na vtáky a hmyz. V rodinnom sídle Tring Park v grófstve Hertfordshire choval kazuáre veľkoprilbé (podobné vtákovi emu), ktoré dosahovali výšku dospelého človeka a návštevníkov desili svojím útočným chovaním. Keď jeden z nich napadol koňa, otec Walterovi zakázal rozširovať ďalej ich zbierku. On v nej však pokračoval za otcovým chrbtom a v roku 1900 vydal monografiu, v ktorej popísal a pomenoval niekoľko nových kazuárích druhov a poddruhov. A vybudoval najväčšiu zoologickú zbierku, akú kedy nazhromaždila súkromná osoba: 300.000 vtáčích koží, 200.000 vtáčích vajec, 2.250.000 motýľov a molí, 30.000 chrobákov, ako aj tisíce exemplárov cicavcov, plazov a rýb. Väčšinu exemplárov vystavil v múzeu Rothschildovcov v Tringu, ktoré pre verejnosť otvoril v roku 1892. V ňom sa okrem iných kníh (i jeho vlastných odborných publikácií) nachádza aj najkomplexnejšia ornitologická knižnica na svete. Barón Rothschild sa tiež zaslúžil o pomenovanie 175 nových rodov živočíchov, zväčša motýľov a molí, ale aj vtákov. Walter nemal potomkov, ale mal mladšieho brata, ktorý sa rovnako vášnivo zaujímal o prírodu…
Milovník motýľov a divoká ruža
Charles Rothschild sa vyznal aj v entomológii (náuka o hmyze), aj v bankovníctve. Študoval na Harrow School, jednej z najprestížnejších a najdrahších škôl v Anglicku, užil si však na nej svoje – kvôli šikane spolužiakov, pretože bol Žid. „Ak budem mať niekedy syna,“ napísal mladý Charles, „musí sa ešte pred vstupom do školy naučiť box a džiu-džitsu.“ V jeho spomienkach školské „poľovačky na Žida“ prebiehali tak, že ho spolužiaci, všetko výkvet britskej aristokratickej mládeže, naháňali ako svorka psov líšku a keď ho chytili, zbili ho do krvi. O Rothschildovcoch sa hovorilo, že sa sobášia medzi sebou, aby bohatstvo ostalo v rodine, ale bolo to aj kvôli takýmto, otvoreným či skrytým, prejavom nenávisti a antisemitizmu. Aj Charlesovi rodičia boli pokrvní príbuzní, bratranec a sesternica, mama pochádzal z nemeckej vetvy rodiny. Ako píše Hannah Rotschild: „Keď ste sa narodili v rodine Rothschildovcov, predpokladalo sa, že si zoberiete Rothschilda a splodíte Rothschilda.“ Čo to však urobí s vaším genofondom, bolo vedľajšie. Charles trpel od mladého veku depresiami, ktoré mohli koreniť v jeho narušenej genetickej výbave. Ale keď sa jedno leto roku 1907 vybral na lov motýľov do Sedmohradska a stretol tam Rozsiku von Wertheimstein, bola to láska na prvý pohľad. Rozsike, ktorá sa narodila v Nagyvárade v Rakúsko-Uhorsku (dnes Oradea v Rumunsku), sa hovorilo aj „Divoká ruža“. Vskutku to nebola žiadna krehotinka, s chlapcami preskakovala sudy, korčuľovala a perfektne hrala tenis, dokonca získala titul majsterky Maďarska (v tom čase sa tenis hral výlučne v aristokratickom prostredí). Bola údajne tiež prvá žena, čo sa odvážila podávať loptičku vrchom – tento škandalózny pohyb, pri ktorom sa jasne vyrysoval jej pravý prsník, musela predviesť arcivojvodkyni, ktorá si ju kvôli tomu zavolala až do Viedne. Rozsika bola vzdelaná, ovládala jazyky, každý deň čítala maďarské, nemecké a anglické noviny. Od Charlesa bola o sedem rokov staršia a vzali sa, keď mala 34 rokov. Štyri tehotenstvá ju napokon skrotili a prikovali k rodinnému krbu. Každé leto však Rothschildovci trávili v jej rodnom Nagyvárade, kde sa Charles venoval svojej najväčšej záľube: blchám. Zozbieral ich vyše štvrť milióna, dodnes ide o najkompletnejšiu zbierku bĺch, aká kedy vznikla a popísal aj 500 nových druhov a poddruhov. Na exemplár Xenopsylla cheopis naďabil počas expedície v Sudáne v roku 1901. Išlo o blchu zodpovednú za bubonický mor, ktorý v minulosti valcoval obyvateľstvo Európy (v rokoch 1346 – 1353 zahubil asi tretinu celej populácie). Blcha morová parazituje na hlodavcoch a krysách, a tie sa nakazené baktériou z čeľade Enterobacteriaceae často nachádzali na lodiach a takto mor prenášali do prístavov a miest po celom svete.
Láska k prírode viedla Charlesa k tomu, aby sa začal zaujímať o jej ochranu. Zaslúžil sa o založenie prvej prírodnej rezervácie vo Veľkej Británii, v lokalite mokradí Wicken Fen, ktorú vzápätí daroval organizácii National Trust, ktorá sa v Británii zaoberá ochranou pamiatok a prírody. On sám aj s rodinou žil na panstve Ashton Wold, obklopený panenskou prírodou, lesmi, lúkami a pastvinami, nad ktorými poletovali tisíce motýľov. Tam sa narodila i jeho prvá dcéra Miriam.
Dievča s pristrihnutými krídlami
U Miriam to začalo s lienkami, ktoré ako štvorročné všetečné decko zbierala počas letných prázdnin v matkinom rodisku v Uhorsku. Vraj na otca naliehala, aby jej vysvetlil, prečo má jedna lienka viac bodiek ako druhá. V rodinnej mytológii sa tradovalo, že jedného večera si zobrala do postele krotkú prepelicu a nástojila, že s ňou bude spať. Stať sa bankárkou jej nehrozilo ani omylom, keďže podľa Mayera Amschela, zakladateľa rodu, do obchodov Rothschildovcov sa mohli zapojiť iba mužskí rodinní príslušníci. Ako ženu z jednej z najbohatších rodín v Európe ju čakal pohodlný život v záhaľke, ale bez vzdelania, ktoré túžila získať a bez práce, ktorá by ju bavila a napĺňala. Bola odsúdená na život poslušnej manželky, o statuse ktorej sa jej praprastrýko James Rothschild raz vyjadril: „Manželka… je v podstate súčasť bytového zariadenia.“ Domáce vyučovanie dievčat Rothschildových sa flákalo, zabezpečovali ho vychovávateľky, s ktorými Miriam a jej sestry prevažne preludovali na klavíri a vyšívali. Otec však dcéry do školy neposlal aj z presvedčenia, že táto inštitúcia v deťoch potláča rozlet a individualitu. Malá Miriam milovala letá v Ashton Wold – Charles zvyčajne za rodinou prichádzal z Londýna až v piatok, deti na jeho návrat netrpezlivo čakali a tešili sa, ako budú spolu chytať hmyz a motýle. Keď mal dobrú náladu, dával im slovné hádanky typu – Čo je ťažšie: 1 kg peria, alebo 1 kg železa? Miriam ho často pozorovala pri práci a učila sa presnosti, trpezlivosti a citlivosti k živej prírode.
Súrodenci Rothschildovci nemali žiadnych kamarátov, iba svojich bratrancov a sesternice, s ktorými sa príležitostne vídali. Žili veľmi izolovane, aj keď v okolí bývali rôzne aristokratické rodiny, pre nich boli iba „tí zbohatlícki Židia, s ktorými sa netreba baviť“. Miriam: „V skutočnosti to bol život v klietke bez štipky slobody… Všetko bolo dokonalé, ale pre deti strašne nudné a opakujúce sa stále dokola.“
Charlesa manželstvo a deti potešili len načas. Postupom rokov sa sťahoval stále viac a viac do seba, celé hodiny nevydal zo seba ani hláska, sedel nehybne alebo civel do okna, v lepšom prípade do mikroskopu. S Rozsikou prestali chodiť do spoločnosti a keď mala Miriam osem rokov, otec odišiel na dlhé dvojročné liečenie do Švajčiarska, od ktorého si rodina veľa sľubovala. Keď sa však pred Vianocami 1919 vrátil domov, na deti sa ledva pozrel, hoci ho s nadšením vítali a bez slova sa zavrel v pracovni. Rozsika, ktorá manžela úprimne milovala, bola zúfala. Ďalších päť rokov žil vo svojom pekle, po krátkych manických stavoch upadal do ťažkej depresie, nemohol spať, po nociach blúdil po dome. Až sa v jedno popoludnie neskorého leta 1923 zamkol v kúpeľni, vzal nôž a podrezal si hrdlo. Matka pred deťmi tajila, že šlo o samovraždu, až kým sa 15-ročnému Victorovi spolužiaci z Harrow nezačali vysmievať, že mal otca blázna a samovraha. Vtedy Miriam udrela na matku, ktorá iba hlesla: „Chystal to už dlho.“ Viac o otcovej samovražde nepadlo v rodine ani slovo…
S blškami pod posteľou
Otcova tragická smrť spôsobila Miriam ťažký šok. „Dva roky po jeho smrti som sa úplne vzdala prírodovedy. Myslela som si, že je kruté a hrozné chytať všetky tie nádherné motýle a strčiť cez ne špendlík. Potom brat nastúpil na Harrow a jedny prázdniny prišiel domov a povedal mi: ‚Mám prázdninovú úlohu pitvať žabu. Pomôžeš mi?‘ Tú nešťastnú žabu sme usmrtili chloroformom. Vykonali sme pitvu a ja som bola taká nadšená tým, čo som našla, krvný systém, ktorý sa dal bez problémov vidieť… že som sa vrátila k zoológii…“ Ako dvadsaťročná navštevovala večerné kurzy zoológie na polytechnickej škole v Chelsea a začala sa zaujímať o morskú biológiu. Na zdesenie rodiny odcestovala sama do Neapola, kde na morskej biologickej stanici študovala parazity mäkkýšov, neskôr sa presunula do Plymouthu a tam pokračovala vo výskume parazitov a ich hostiteľov. V tom čase sa už vzdala svojej najväčšej lásky, motýľov, lebo… Kto by pretromfol jej strýka Waltera Rothschilda? „Pohľad na dva a štvrť milióna motýľov v jeho zbierke ma priviedol k presvedčeniu, že sa o nich už niet čo učiť.“ Presedlala teda na blchy, otcovu vášeň a pustila sa do kategorizovania jeho zbierky. Táto práca si vyžadovala tisíce hodín absolútnej sústredenosti za mikroskopom a napokon trvala tridsať rokov. Výsledkom bol sedemzväzkový Ilustrovaný katalóg Rothschildovej zbierky bĺch. Pri štúdiu ich miniatúrnych pohlavných orgánov Miriam poznamenala, že prvý raz uverila v boha, keď objavila, že aj blcha má penis. Brat Victor jej daroval Ashton Wold, časť rodinného sídla prebudovala na plne funkčné laboratóriá. Milované blšky prechovávala v plastových vreckách pri svojej posteli, takto ich vraj chránila pred deťmi, aby im neublížili…
Simonetta Zalová
foto Profimedia
Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2023)