Zajtra bude marec. My, knihovníčky a knihovníci, „čvirikáme“, že marec je mesiac kníh, že máme Týždeň slovenských knižníc, Noc s Andersenom, kopec sprievodných podujatí, besied, odpúšťame pokuty, zapisujeme „zadara“, dávame okoliu najavo, že sme tu. Všimnú si nás novinári a položia nám staré známe otázky: „Majú dnes zmysel knižnice? Akú funkciu by knižnica dnes, keď národ nečíta, mala plniť? Chodia k vám čitatelia? Čítajú dnešné deti?“
V marci je u nás blázinec. Tety učiteľky sa pravidelne zobudia a hotujú sa deťom ukázať miesto zvané knižnica, kde ešte dnes chodia exoti, ktorí čítajú knihy, chcú výklad ako v múzeu, napokon sme akýsi luxusný pozostatok časov dávno zašlých.
Dnes majú doma všetci všetko. Na prvý aj druhý pohľad by sa mohlo zdať, že knižnice zmysel nemajú a že do nich nik nechodí. S tými, čo chodia (lebo sú aj takí, čo do knižnice naozaj chodia), myslím si ja, že knižnice majú dnes omnoho väčší význam či zmysel, opodstatnenie, alebo ako si to nazvete. Knižnica (tá naša určite!) je príjemným tichým miestom, prístavom. Nehrá u nás hudba, nemusíte si nič objednať, zaplatiť, kvakotať, nájdete tu všetko čo v kníhkupectvách, z ktorých sa, česť výnimkám, stali vetešníctva plné odporných suvenírov, zápisníčkov, plyšákov, hračiek, srdiečok, hrnčekov… Často hovoríme deťom, aký je rozdiel medzi kníhkupectvom a knižnicou, že u nás sa knižky požičiavajú a nekupujú, že nie všetko človek musí vlastniť. Ten pre mňa najpodstatnejší rozdiel malým deťom, pravdaže, povedať nevieme, a síce, že oproti kníhkupectvám sme oázou pokoja, kde sa môžete porozprávať o knižkách aj o živote. Bývali také kníhkupectvá, kam sa dalo ísť po radu a na debatu. V nákupnom centre v kníhkupectve dnes slečinka pri pokladni nevie, kto bol Rúfus… „Knižky o psoch nájdete vzadu…“ My máme takmer všetko. Takmer našťastie. Brak aj vážnu literatúru. Ak nemáme, vieme požičať odtiaľ, kde majú. Alebo objednať, ak nás upozorníte, že máme mať. My nekšeftujeme s haraburdami, ponúkame knihy! Knižnica dnes by mala byť príjemným miestom, kde máte priestor na štúdium. Miestom, kde môžete zájsť s deťmi na besedu, na ktorej vám povedia, ako a prečo treba čítať. Miestom, kde stretnete rovnakých „bláznov“ ako ste vy, ktorí majú radi neviditeľný, napísaný a vymyslený svet. Miestom, kam chodia rady učiteľky cez literárnu výchovu, mamičky s vozíkmi si tu robia zastávky počas nekonečného túrovania po meste, miestom, kde je dobre a útulne. Vaše aj naše deti chodia do knižnice s radosťou. Všetky deti chodia predsa s radosťou tam, kde chodia s radosťou ich rodičia či učitelia. Časom si zvyknú a začnú chodiť samé. Z niektorých „mojich“ detských čitateľov sú dnes dospeláci. Nedávno sa ma jedna mamička spýtala, či sme „baby friendly“. Sme! Chýba nám prebaľovací pult, luxusné hračky, ale sme baby friendly! Deň čo deň sa u nás premelie detí a detí, s ktorými sa kamarátime a ktoré učíme ľúbiť knižky. Mnohé z nich poznáme po mene a oni na nás aj v meste zakričia. Keď ich po pár rokoch stretnem na schodoch do oddelenia pre dospelých čitateľov a dáme sa do reči, vidím, že sme boli dosť „baby friendly“, ba že to všetko má zmysel!
Rovnako rada po rokoch stretávam svojich kamarátov z knižiek. Napríklad, keď som bola dievča, čítala som asi stokrát knižku Colette Vivierovej Dom drobných radostí. Myslím, že to bola v detstve moja najobľúbenejšia knižka. Páčilo sa mi, ako sa v nej všetci mali radi. Skoro ako my, myslela som si vtedy. Prekladala ju Mária Flochová, o ktorej som neskôr počula znovu ako gymnazistka. Od nej som v knižke Dom drobných radostí mala aj venovanie. Neskôr, na gymnáziu má tá neznáma Majka pozvala do Francúzska, ale cesta nevyšla, nepustili ma, nedostala som devízový prísľub, na Paríž som si musela ešte počkať a zostala som doma.
Na vysokej škole ma francúzština dobehla. Zamotávala som sa v húštinách francúzskych nepravidelných slovies, ktoré ma naháňali aj po nociach, a tak som sa konečne zoznámila s pani prekladateľkou Majkou Flochovou, ktorá ma začala doučovať francúzštinu. Rada som k nej chodila, lebo bola inakšia ako všetci ostatní. Páčil sa mi jej malý byt plný kníh, ticho, ktoré sa v ňom rozlievalo spolu s pokojom.
Majka odišla učiť na univerzitu do Francúzska a moja knižka kamsi zmizla. Sporadicky som dávala na sociálne siete výzvy, či ju náhodou niekto nemá doma a nechce mi ju predať, darovať alebo aspoň požičať.
Medzitým som sa dozvedela, že Colette Vivierová je vo Francúzsku vysoko cenená autorka, ktorá získala mnoho významných ocenení, dokonca i cenu Hansa Christiana Andersena. Spolu s Charlesom Vildracom patrí ku kánonu francúzskej detskej literatúry. (Ach, áno, aj Vildracove Dievčatko Bridinetta prekladala Majka Flochová!) Hrdinovia Vivierovej detských kníh žijú na rozdiel od ich spisovateľskej mamy, ktorá pochádzala z buržoázneho prostredia, v robotníckych štvrtiach, hrávajú sa tu na pavlačiach a dvoroch s deťmi z podobných rodín, tu na schodištiach maľujú panákov, rozprávajú si tajomstvá, tu žijú malými sviatkami a smútkami, ktoré takmer všetky prežívajú a zdieľajú všetci spolu. O smútky a radosti susedov, súrodencov, priateliek či spolužiakov sú ich životy potom bohatšie. O to všetko sú bohatšie aj čitateľské zážitky jej kníh.
Prišiel covid, s kolegyňou z knižnice Katkou sme robili online čítačky na facebook a mne napadlo, že by sme mohli osloviť aj kamarátov zo zahraničia. Požiadala som slovenskú spisovateľku žijúcu v Paríži Máriu Danthine Dopjerovú a na moje obrovské prekvapenie jej dcéra čítala z mojej milovanej knižky po francúzsky.
Prednedávnom mi kamarátka nechala v knižnici na stole darček. Knižku Dom drobných radostí.
Položila som doma knižku na stôl a bála som sa ju otvoriť aj čítať, či nebudem sklamaná. Začítala som sa iba nedávno a stretla svoju niekdajšiu kamarátku Alinu, jej susedov a kamarátky, všetkých, čo sa v tej knihe majú radi tak ako my, domovníčku Mizériu, prísnu tetu Mimi, pani učiteľku v jemnej ružovej blúzke, ale stretla som aj seba, slovenské dievča, ktorým som vtedy bola, ktoré sa k nim pridalo a hralo na uhliarovom dvore, a možno práve kvôli francúzskemu dievčatku Aline si obľúbilo francúzsku literatúru a Francúzsko vôbec.
Majka Flochová zomrela v Paríži minulý rok. Bola veľmi chorá, ale chcela zomrieť tam, kde to mala rada.
Stretnutie s Alinou sa podobalo tomu na schodoch knižnice, kde som v mladej mamičke spoznala obľúbenú detskú čitateľku. Zaspomínali sme si na niektoré knižky, na výtvarnú súťaž, do ktorej sa vďaka nej prihlásili všetky jej kamarátky, a potom chodili každý deň do knižnice, chceli vedieť, či vyhrali.
Prajem vám pekný marec, zájdite do knižnice. Ak ste dostali pokutu, nebojte sa, v marci vám ju odpustia, vaša Veve.
Veronika Šikulová