Pracuje ako psia trénerka i ako koordinátorka psieho správania, ako sa vo Švédsku za ostatné roky začalo hovoriť psím psychológom. Už je to štrnásť rokov, čo sa Miroslava Bačová odsťahovala do Švédska a podľa nej keby sa tam necítila ako doma, nežila by tam. Vo svojej firme Hundeffekt pôsobí ako hundpsykolog, a poskytuje hunkurser a privat hundträning. Prečítajte si, ako to vo Švédsku majú s chovom psom a či aj tam je pes najlepší priateľ človeka. A hovorí sa mu tiež domáci miláčik?
1. Dorazilo už aj k vám do Uddevally leto?
Leto nesklamalo ani tento rok a dorazilo! Letá tu na západnom pobreží Švédska sú v porovnaní so Slovenskom kratšie a počasie dosť premenlivé, takže som sa naučila užiť si každý slnečný a teplý deň naplno, jeden nikdy nevie či to nebol ten posledný v sezóne. Uddevalla leží hodinku cesty severne od Göteborgu a je to populárna destinácia pre turistov, teda hlavne okolité ostrovy s krásnymi prírodnými rezerváciami a možnosťou campingu. Už v júni sa to tu hemží nemeckými turistami a k nim sa neskôr pridajú aj tí nórski. Ja osobne si zvyknem zobrať štyri týždne dovolenky (štyri sú tu vo Švédsku letný štandard), dva týždne cestujem s priateľom vlakom po Európe a zvyšok trávime tu v krajine objavovaním nových miest.
2. Aké chodníčky, kľukaté či priame, vás zaviali do Švédska?
Nepovedala by som, že to bol môj sen žiť v cudzine. Po strednej škole som odišla na rok do Anglicka, aby som sa zlepšila v angličtine, ale Anglicko ma nejak extra nezaujalo. Do Švédska ma to odvialo vďaka môjmu bývalému priateľovi, ktorý dostal päťročný kontrakt na univerzite v Göteborgu. Ja som na Slovensku robila recruitera pre jednu americkú firmu, no bez znalosti švédčiny, som sa tu nemohla uchádzať o podobnú pozíciu, takže mi neostávalo nič iné, ako sa začať učiť jazyk a vziať jednoduchšiu prácu. Po troch rokoch v krajine som ale objavila inštruktorský kurz na výcvik psov a keďže vtedy som už mala švédčinu na dobrej úrovni, rozhodla som sa prihlásiť. Psy boli od malička súčasťou môjho života a už ako dieťa som mala doma knihy o rôznych rasách a výcviku. Takže si asi viete predstaviť, ako som sa potešila, keď som zistila, že tu sa pes dá študovať a človek sa môže normálne touto prácou aj uživiť. Samozrejme, štúdium nie je financované štátom, takže každý kurz ma niečo (dosť) stál, ale stálo to za to. Po ukončení kurzu v odbore Pet Behaviorist (predtým sa to volalo psí psychológ ale pred rokom zmenili titul, niečo v zmysle poradca pre správanie psov) som dostala pracovnú ponuku zo školy, kde som študovala a neskôr, keď som sa presťahovala z Göteborgu do Uddevally, som sa rozhodla založiť si živnosť a skúsiť to. Chvíľu trvalo, kým som prerazila, ale podarilo sa a v máji moja firma oslávila osem rokov.
3. Hodnota psa v dnešnej dobe je predovšetkým citová. Väčšina z nás chce psa pre potešenie, ako kamaráta, spoločníka… Pozná aj švédčina pojem „domáci miláčik“?
Tu vo Švédsku nemáme podobný výraz, tu sa psom hovorí štvornohý člen domácnosti. A myslím, že to aj zodpovedá realite. Teraz nemôžem hovoriť za všetkých, ale príde mi, že vzťah pes-človek je tu všeobecne zdravý. Pes je súčasťou života Švédov a pre niektorých ľudí to jediné čo majú, ale nezdá sa mi, že citové puto so psom Švédi nejako extrémne preháňajú v štýle curlingu (keď majitelia svojmu psovi „zametajú cestu“ podobne ako pri curlingu, teda sú príliš ochranárski a neumožnia mu prirodzene sa učiť). Vďaka psom sa ľudia viac socializujú, čo je podľa mňa skvelé. Aj ku mne chodia na kurzy penzisti a veľakrát vidím, že prichádzajú hlavne kvôli spoločenskému vyžitiu. Švédsko je krajina na vrchole rebríčka v jednočlenných domácnostiach. Je nás tu desať miliónov, z toho päť miliónov ľudí žijú sami.
4. „Pes najlepší priateľ človeka“ – platí to teda aj vo Švédsku?
Áno, výraz najlepší priateľ človeka sa používa aj tu. Z lingvistického hľadiska mi príde zaujímavé, že aj tu fungujú podobné príslovia a porekadlá ako na Slovensku: Pes, ktorý šteká, nehryzie, alebo Starého psa novým kúskom nenaučíš. Môj najobľúbenejší ale je: Ten, kto si líha so psami, vstáva s blchami. Smejem sa na tom dosť často, keď vidím môjho psa v posteli. Majitelia psov sa po švédsky volajú „matte“ alebo „husse“, matte je ženské pohlavie a husse mužské. Tieto slová pochádzajú z dávnych čias (ide o staršie výrazy pre „gazdinú“ a „domáceho pána“), ale v modernej dobe sa začali používať na označenie majiteľa zvieraťa. Ohľadom psích mien si myslím, že Švédi do toho nedávajú veľa fantázie, podľa štatistického úradu sú za rok 2025 najobľúbenejšie mená Molly a Bella.
5. Akých chýb vo výchove sa švédski majitelia psov dopúšťajú najčastejšie?
Povedala by som, že keď už nejaký problém majú, tak chcú vidieť nápravu v správaní takmer okamžite, čo je vo väčšine prípadov nereálne. Skúšajú rôzne metódy, ale každej venujú príliš málo času, resp. psa vystavujú situáciám, ktoré nemá šancu zvládnuť bez predprípravy. Zvyknem im hovoriť, nech si to predstavia tak, že ich dieťa práve začalo chodiť na základnú školu a oni po dvoch týždňoch očakávajú, že úspešne zvládne skúšky na univerzitu. Potom sú to také bežné chyby, napríklad, že majú svoje psy na voľno a privolávačka nefunguje. Od marca do konca augusta (prečo v tomto čase, s čím to súvisí?) vo Švédsku platí povinnosť mať psa na vôdzke, ale ľudia majú z nejakého dôvodu problém to dodržiavať, hlavne v lese. Vychádza to z ochrany prírody a divých zvierat, keďže vtedy majú mladé. V lesoch a na územiach, kde sa divá zver vyskytuje, majú byť psy na vôdzke.
6. Strach zo samoty, búrok a ohňostrojov bývajú na Slovensku najčastejšie psie fóbie. Ako je to vo Švédsku?
Najčastejšie sa na mňa obracajú ľudia, ktorých psy majú problém s reaktivitou voči iným psom alebo ľuďom, ľudia ktorí si nevedia dať rady so svojimi psími puberťákmi, ale sem-tam pracujem aj so separačnou úzkosťou či psami, ktorí majú za sebou nejakú traumu. Pracujem aj pre jednu neziskovú organizáciu, ktorá psom sprostredkúva nové domovy (švédske psy, ktoré potrebujú nových majiteľov a psy privezené z Írska). Práve v tejto práci je toho veľa, riešim psy, ktoré sú vo veľkom strese po zmene prostredia a reagujú impulzívne, resp. majú aj po dlhšom čase problém sa zaradiť. Ale je to tiež úplne fantastické vidieť progres, keď sa z malého ustráchaného klbka vykľuje po čase sebavedomý pes.
7. Keď vo Švédsku zaviedli pravidlo, že pes nesmie zostať sám viac ako šesť hodín, médiá na Slovensku o tom referovali ako o veľkej senzácii…
Toto odporúčanie tu existuje už od 90. rokov. Úrad pre životné prostredie vypracoval zákony a odporúčania, ktoré majú zaistiť zvieratám život vo vhodných podmienkach. Vo Švédsku sa berie veľký ohľad na potreby zvierat. Tým, že pes je spoločenský tvor, úrad rozhodol že šesť hodín osamote je maximum. Nikto sa nad tým nepozastavuje, ľudia, ktorí nemajú možnosť pracovať z domu, si buď nájdu niekoho, kto im psa príde cez deň vyvenčiť, alebo ho vodia do psej škôlky. Ak niekto nechá psa doma dlhšie a on možno breše, zavýja, väčšinou to končí oznámením úradu na ochranu zvierat od niekoho zo susedov. Nahlasovanie sa môže robiť aj anonymne, takže ľudia sa nemusia báť konfrontácie od naštvaného majiteľa psa.
8. Sú zákony, ktoré chránia domáce zvieratá, vo Švédsku jedny z najprísnejších na svete?
Nemám prehľad o tom, ako je to v iných krajinách, ale ako som spomenula, vo Švédsku sú vypracované zákony na ochranu zvierat a ľudia ich musia dodržiavať. Ak ich nedodržia, dostanú návštevu od úradu a ak nedôjde k náprave, zviera im odoberú. Takéto prípady sa potom dostanú napríklad aj k nám do neziskovky a my im nájdeme nový domov. Väčšinou ide o zanedbané psy, keď majiteľ ochorel, často psychicky a prestal sa o zviera starať. Susedia to nahlásia a úrad zviera odoberie. Mať psa na reťazi je úplne nepredstaviteľná vec, väčšina psov býva vo vnútri so svojou rodinou. Túlavé psy tu nie sú vôbec.
9. Vy ste sa do Švédska sťahovali aj so svojím vtedajším psom…
Áno, sťahovali sme sa aj s naším malým Goškom z Bratislavského útulku, ten toho kvôli nám zažil! Vtedy boli ešte trochu prísnejšie pravidlá, čo sa týka prevozu psa, takže sme museli robiť rozbor krvi, aby sa potvrdili protilátky na besnotu, až potom sme mohli vyraziť. Ale zvládol cestu aj aklimatizáciu bez problémov, mne to trvalo trochu dlhšie (smiech). Predsa len, zrazu je človek v úplne inom svete, neovláda jazyk, nemá prácu…. Myslím, že väčšina ľudí, ktorí opustili svoju krajinu a začali odznova niekde inde, si takou tou menšou depresiou tiež prešli a je jedno či zakotvili v slnečnej Barcelone alebo upršanom Göteborgu. Goško sa dožil 14 rokov a po ňom prišla do môjho života útulkáčka Anna, oriešok adoptovaný z Írska. Tá sa stala mojím novým parťákom a kolegyňou a je so mnou dodnes.
10. Poznáte Annin príbeh? Čo ste sa dozvedeli o jej živote pred adopciou?
Anička sa dostala do útulku pravdepodobne z množiarne, ustráchaná, veľmi skeptická voči ľuďom, chvost pritlačený na brucho od strachu takmer nonstop., s vyťahanými mliečnymi žľazami po šteniatkach… Ja som jej papiere dostala na stôl a mala som jej nájsť domov, no a zvyšok si už asi viete domyslieť (smiech). Neviem, čím ma tak oslovila, proste som cítila že toto je moja nová soul mate. Zo začiatku to s ňou nebolo vôbec ľahké, strašne sa bála rúk, pohybov, proste všetkého, čo malo do činenia s ľuďmi. Bezpečne sa cítila len s naším druhým psom, belgickým ovčiakom Athosom, ktorý jej ukázal, že ľudia nie sú až takí hrozní. Postupne si začala zvykať, po pol roku sme začali pomaličky trénovať a teraz súťažíme v Rally Obedience a Nose Work. Dnes je sen s ňou pracovať, má extrémny drive a will to please (ochotu vyhovieť). S ľuďmi dnes už nemá žiadne problémy, pripojí sa ku každému, kto sa jej prihovorí. Kamkoľvek spolu ideme, Anna je všade favorit.
Simonetta Zalová
foto archív Zuzany Barnákovej
Celý rozhovor si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2026)