Poslali ju domov, aby sa vrátila, keď bude niečo vedieť. Miroslava Kytková Tomšíková sa po pár rokoch zdokonaľovania v gymnastike, šerme, trikovom jazdení či rôznych bojových umeniach vrátila a zvyšok je už história. Profesionálna kaskadérka a trénerka koní odvtedy robila dablérku známym herečkám v hollywoodskych trhákoch a účinkovala v známych filmoch ako Narnia: Princ Kaspian, Terminátor: Temný osud, Red Sonja, Damsel či v seriáli Django. Na scénach sa necháva zraziť autom, zoskakuje zo závratne vysokých terás či padá z koňa. Najväčší strach, paradoxne, pociťuje v úplne iných chvíľach.
Kamera, klapka, akcia… Pri akej scéne naposledy zaznel tento pokyn?
Naposledy som točila v Zürichu reklamu, ktorá je zároveň klipom na Spotify. Zháňali kaskadérku, ktorá vie stáť na koni v cvale. Tieto tri slová však najčastejšie počúvam v angličtine, sčasti v španielčine a zvyšok v ostatných jazykoch, v slovenčine asi najmenej.
Čo na práci kaskadérky najviac milujete?
Nikdy neviem, odkiaľ čo príde, kto kedy zavolá a ako mi to zmení život. Niektorí to berú ako neistotu, pre mňa je to znak slobody. Ani jeden deň nikdy nie je taký istý, a to na svojej práci milujem, rôznorodosť života. Stále musím napredovať, učiť sa, takže čas na „zakrpatenie“ nehrozí. Frustrujúce je občas obdobie, keď sa chystá veľa práce a nakoniec je z toho pár dní, pretože produkcia „zrazu nemá peniaze“. Avšak naučila som sa počítať s takýmito obdobiami a vždy si nechávam finančnú rezervu, aby ma to nevykoľajilo. Keďže som aj trénerka koní, viem si zarobiť aj mimo filmu.
Ku kaskadérstvu ste sa dostali práve cez prácu s koňmi. Ako sa to všetko začalo?
Ku koňom som začala chodiť v jedenástich, o dva roky neskôr som už všetky ostatné aktivity začala odsúvať na druhú koľaj. Vreckové mi na dochádzanie do stajní nestačilo, a tak som si „na vlastné sny“ začala zarábať sama. Od trinástich som po obchodoch vykladala tovar, roznášala som noviny a robila promotérku jogurtov. Mala som dni, keď som v piatok rozdala noviny, v sobotu doobeda bola v malom obchode a poobede núkala jogurty v hypermarketoch. Keď som mala šestnásť, často sme sa zabávali do skorého sobotného rána a keď moje spolužiačky šli o piatej ráno spať, ja som cupkala na šiestu ráno vykladať čerstvé rožky a prebrať mlieko od mliekarov. Ku koňom som chodila cez týždeň, učila sa o ne starať, pracovať s nimi a jazdiť. Stajňu vlastnil bývalý vojak, bol to taký vojenský výcvik, hlavne čo sa týka jazdenia. Bezpečnosť žiadna, bola som hodená do vody a rútila sa doslova cez hory-doly na obrovskom koni, v cvale, trysku. Preskakovali sme spadnuté stromy, držala som sa ako kliešť, vôbec nerozumiem, ako som to všetko usedela a ani raz ma kôň nezhodil. Stajňu o pár rokov zatvoril a ja som si našla ďalšiu. Po škole som z poslednej hodiny bežala rovno ku koňom. Aby som mohla jazdiť, musela som najprv „vyhnojiť“ zopár koní. Na piatkové párty som už nemala čas a na drinky či školské výlety taktiež. Na strednej škole sa tak zo mňa stal outsider. Keď som mala sedemnásť, do stajne prišla rytierska skupina s koňmi, v tom čase robili vystúpenia vo Francúzsku a mimo sezóny si kone ustajnili u nás. Rytieri hľadali na sezónu stajníka, ktorý sa postará o kone a vybrali si mňa. Popritom som v ich vystúpeniach robila panoša a občas princeznú. Môj nový šéf ma bol už v máji pýtať zo školy, aby som mohla ísť s nimi do Francúzska.
Po maturite som potrebovala prácu mimo sezóny, keďže tá rytierska bývala od mája do augusta, stala sa zo mňa aranžérka kvetov. V tom roku rytieri natáčali Kráľovstvo nebeské s Ridleym Scottom a ja som sa im starala o kone. Keď sa vrátili z natáčania, pribehla som za jedným z nich so zvolaním: Rado, aj ja by som chcela ísť na také natáčanie, aj ja chcem byť kaskadérka! Usmial sa a povedal, že najprv musím niečo vedieť a nielen jazdiť na koni. A potom že mám prísť za ním a on ma skúsi posunúť. V devätnástich som sa teda vrátila ku gymnastike, začala som šermovať, učiť sa trikové jazdenie, jiu-jitsu…
V tom čase ste spoznali aj vášho teraz už manžela…
Áno, Lukáš bol chalan v mojom veku, prišiel k nám do skupiny ako rytier a tiež si šiel za svojím snom – byť kaskadérom. Vtedy už mal pár filmov za sebou. Za peniaze z vystúpení sme si kúpili nášho prvého koňa, aby sme mohli trénovať trikové jazdenie. Čo sme zarobili, to sme dali do tréningov, aby sme sa posúvali ďalej. Začali sme sa živiť výlučne vystúpeniami, rytierske show, western show… v Taliansku, Nemecku či Francúzsku. Keď sme mali 21 rokov, odišli sme do Španielska pracovať ku koňom a učiť sa od kaskadérov.
Kaskadérkou sa človek nestane zo dňa na deň…
Zo dňa na deň nie a ani z roka na rok. Čím človek do tejto práce viac vidí, tým je v nej viac ponorený a vníma všetkých tých úžasných ľudí okolo seba so zručnosťami na odpadnutie. Tým viac vie, že musí tvrdo makať a mať za sebou odrobenú prácu, aby hrdo povedal, že je kaskadér. Mne to trvalo desať rokov. Učíme sa každý jeden deň, naša práca nemá limity. Každá práca ma niečo naučí. Musela som zvládnuť gymnastiku do úrovne, že mi nerobí problém padať z výšky, bojové umenie je samozrejmosťou, tiež ovládanie palných zbraní a zbraní ako nôž, karambit, sekera, meč… K tomu jazdenie na koni a ovládanie kaskadérskych kúskov ako napríklad postaviť sa na koňa v cvale a skočiť na palisádu, padať z koňa, zoskočiť z koňa v cvale a naskočiť naspäť – to zvládne málo ľudí, takže mám stále veľké plus. Alfa a omega sú aj cudzie jazyky, ja hovorím po anglicky a po španielsky.
Ako si spomínate na prvú kaskadérsku úlohu?
Veľmi úsmevne. Nemôžem ju ani spomenúť, aby sa dotknutí ľudia neurazili ešte viac. Mala som 21 rokov a skončila som v nemocnici, nie však mojou chybou. Radšej opíšem moju druhú úlohu. To som už bola v Španielsku medzi „svojimi“, dostala som super prácu robiť stunt dablérku modelke Natashi Yarovenko. Bolo to ťažké, hlavne kvôli jazyku, všetci na pľaci hovorili len po španielsky a keďže sme sa vtedy jazyk len učili, bola to celkom divočina rozumieť, čo, kedy a kde mám urobiť. Bol to film o čarodejniciach Kapitán Trueno. Mala som tam veľa bojových scén a veľa jazdenia na koni. Veľmi rada naň spomínam.
Čo sa vás priviedlo do Španielska?
Chceli sme sa Lukášom posunúť ďalej v kaskadérskom svete. V tom čase na Slovensku hlavné kormidlo držali ľudia, ktorí hádzali nováčikom ako my polená pod nohy, tak sme sa rozhodli odísť.
Zostali ste tam vyše šesť rokov, dokonca ste získali španielske občianstvo…
Španielsko je doteraz náš druhý domov, kam sa stále vraciame. Náš prvý film Narnia: Princ Kaspian sme točili sme v Česku a Slovinsku. Lukáš bol kaskadérsky jazdec a ja som bola ošetrovateľka koní. Dokonca som hercom chystala a neskôr rozjazďovala kone. Na kaskadérskych konských kúskoch pracovali Španieli, ktorí sa radili k európskej špičke a pozvali nás k nim do Madridu trénovať. Nemohli sme tam však odísť len tak bez práce. No puzzle sa začalo skladať a ku koncu filmu za nami prišiel kamarát, že jeho známa v Španielsku hľadá ľudí ku koňom. A tak sme šli. Akurát že tá práca bola pri Barcelone a kaskadéri v Madride, asi 600 km od seba. Cez týždeň sme pracovali a cez víkendy chodili do Madridu trénovať. Pani, pre ktorú sme pracovali, nám požičala peniaze na kúpu vlastného španielskeho koňa, ktorého sme chceli pripojiť do vystúpenia. Asi rok sme ho splácali z výplaty, no v deň, keď sme ho splatili, sme dostali hodinovú výpoveď. Zostali sme vyhodení s koňom na uzde a starým fordom focus za bránou, s asi 200 eurami vo vrecku, 2.200 km od Slovenska. Bola to silná podpásovka. Pomohla nám jedna Španielka, ktorá nám ponúkla ubytovanie a ustajnenie koňa výmenou za jazdenie ich a klientskych koní. Koňa sme k nej viedli po motorovej ceste – Lukáš na jeho chrbte medzi dvoma blikajúcimi autami. Konským krokom sme šli niekoľko hodín. Pán domáci nám po čase našiel ďalšie kone na jazdenie, rozkríklo sa po okolí, že dobre pracujeme a po pár týždňoch sme mali toľko koní na jazdenie, že sme fičali od rána do večera.
Aké najsilnejšie príbehy ste tam zažili?
Jedného dňa prišiel pán z neďalekého mesta. Živil sa tým, že skupoval kone, ktoré mali ísť na mäso a predával ich ďalej. Takéto kone sú nebezpečné, nevypočítateľné a divoké, kvôli ľuďom, ktorí ich utýrali. Keď ste otvorili box, niektoré vás išli takmer zabiť, skočili do vás z roztvorenou papuľou s cieľom zahryznúť alebo vás nohami odkopnúť. Pánovi sa ich nedarilo predávať ďalej, dokonca chcel, aby sa na nich dalo jazdiť a oslovil na to nás. Tam sa začala moja a naša najväčšia škola života s koňmi. Stali sa z nás psychológovia koní, doslova a do písmena. Hľadali sme cestičky, ako získať dôveru týchto utýraných zvierat, aby sme ich mohli vôbec pohladiť. Trvalo to niekoľko týždňov, niektoré kone pustili k sebe iba ženu. Veľakrát nás dohrýzli, kopačkám sme sa vyhli, tam sme si nacvičili reflexy, odskakovali, niektoré kone vyštartovali z nuly na sto za sekundu a vy ste museli reagovať. Tieto reflexy nám veľmi pomáhajú aj pri kaskadérstve. Keď padáte z koňa či zo strechy a niečo sa pokazí, treba zareagovať behom sekundy, aby sa vyhlo tragédii. Keď sa kone opäť dali pohladiť, mali sme ich „obsadnúť“. Vtedy sme lietali vzduchom. Tam som padala a padala, jeden kôň ma vyhodil tak, že som prerazila ohradu. Vybudovala som si reflex, ako padať tak, aby sa mi nič nestalo. Takto sme pracovali zopár rokov. Kone sa nám darilo vracať naspäť do sveta, stávali sa z nich plnohodnotní parťáci, na ktorých mohli jazdiť aj deti. Posledné mesiace nás už pán nevyplácal poriadne, nakoniec nám dal žriebä, a tým si splatil dlh. Vďaka skúsenostiam sme organizovali kurzy práce vo voľnosti s koňmi, neskôr sme na Slovensku založili značku Dreamlm, v súčasnosti už DreamMakers, rozbehli sme svoje vystúpenia a pomaly sa začali dostávať aj do filmov.
Koľko trvá naučiť kone nejaký úkon či trik?
Je to veľmi individuálne. Každý kôň má svoju osobnosť, niektorý sa chce učiť, iný vôbec. Najdôležitejšie je vybrať správneho koňa na danú vec, ktorú od neho požadujete. Cviky ako stavanie sa na zadné, líhanie, španielsky krok, chodenie po zadných nie sú v mojich očiach nič výnimočné, to sú cviky, ktoré so správnym koňom spravíte do mesiaca. Pre mňa je najťažšia práca s koňom vo voľnosti. Na jednom filme som robila horsemastera, kôň mal bez jazdca pribehnúť z bodu A do bodu C a v bode B sa na chvíľu zastaviť, poobzerať a pokračovať už len krokom na konečnú. Bola to taká mravčia práca, doslova koňa programujete, musí vás vnímať a počúvať, aj keď nie ste pri ňom, musí byť na vás spoľahnutý, že kamkoľvek ho pošlete, nič mu neublíži. Keby sa zranil, už by vám ťažšie dôveroval. Dopadlo to na výbornú, ak máte správneho koňa, máte vyhraté. Manžel robil horsemastera vo filme Veľký čínsky múr s Mattom Damonom. Kone sa učili cválať po makete Veľkého čínskeho múru. Mali sme 60 koní, museli sme skoordinovať 60 jazdcov a pripraviť kone tak, aby v tej púšti nepomreli – je to veľká zodpovednosť. Po filme muž dostal od produkcie a režiséra veľký ďakovný list a ocenenie za dobre odvedenú prácu.
Zahrali ste si vo svetoznámych filmoch ako Uncharted, Narnia: Princ Kaspian, Terminátor: Temný osud, Damsel či v seriáli Django…
Ako každá firma, aj my sme si svoju klientelu dlho budovali. Takéto áčkové filmy prišli až po desiatich rokoch našej práce, po všetkých vzostupoch a pádoch. Ak ste dobrý, každý film vás posunie ďalej. Ľudia si všímajú, vidia všetko, od vášho príchodu do kostymérne cez schopnosť dohovoriť sa cudzím jazykom, vedieť fungovať na sete, byť samostatný a vedieť si poriadne odviesť svoju prácu. Nie je to len o tom vedieť sa „hodiť“ o zem, to je taký „kaskadér na jedno použitie“. Ak spĺňate tieto kritériá, ľudia začnú o vás hovoriť ďalej. Ak sa do nejakého filmu hodím ako kaskadérka či dablérka, tak ma zavolajú. Ak ma nepoznajú osobne, tak zavolajú ľudom, ktorí so mnou už robili a opýtajú sa na mňa. Niekedy ma zavolajú na priame odporúčanie produkcie alebo stunt koordinátora. Nie je ľahké dostať sa k áčkovým filmom, ľudia sa o tú prácu doslova bijú. Keď však vytŕčate z davu, tak dostanete príležitosť. Niekedy na ňu čakáte niekoľko rokov. Ja som sa jej dočkala po desiatich rokoch (úsmev).
Ktorá úloha bola prvá z tých väčších?
Seriál Marco Polo, ktorý sme točili v Malajzii. To bola obrovská škola. Ocitli sme sa v úplne inej kultúre na takmer trištvrte roka a k tomu s divými koňmi. Robila som trénerku koní, dablérku hlavnej herečke Claudii Kim a nakoniec som dostala aj prácu office asistentky horsemastera. Kone boli v hroznom stave, nedalo sa na nich poriadne jazdiť, niektoré kopali a hrýzli. Domáci toho veľa nevedia, takže dať ich dokopy po jazdeckej stránke trvalo niekoľko mesiacov. Vďaka bohu za školu, ktorú som mala s koňmi v Španielsku. Boli sme v džungli, a tak to tam aj vyzeralo. Jedno ráno sme prišli do stajne a našli koňa, ktorý mal na zadnom stehne krvavé škrabance. Hľadala som v boxe, kde si mohol ublížiť. Potom som prirovnala ku škrabancom moju ruku a prsty, vyzeralo to, ako by ho niečo do krvi doškriabalo. Zavolala som domácich a tí podľa prvého pohľadu vedeli, že do stajne sa v noci musel dostať tiger…
Nepracujete však len s koňmi. Aká bola vaša dosiaľ najťažšia rola?
Každá úloha je úplne iná a príprava na ňu je veľmi dôležitá. Niekedy sa dostávate k veciam, ktoré si nemáte ako vyskúšať, lebo normálne sa nič také nerobí a na bežnom tréningu len ťažko napodobníte veci z pľacu. Napríklad trhačky z výbušnín, skok z vrtuľníka či padanie do mora z lodí rôznej veľkosti. Je fajn, keď s vami stunt koordinátor zdieľa informácie, čo sa od vás očakáva. Pri natáčaní westernového seriálu Django v Rumunsku sa mi stalo, že ma doslova hodili do vody bez vyskúšania a akejkoľvek informácie. Len ma doviedli na pľac, kde sme predtým robili prestrelku. Prišli sme k terase na poschodí asi päť metrov nad zemou. Mala som bežať, strieľať, schovať sa za sud a ten mal výstrelom nepriateľa explodovať. Následne som mala vyskočiť z tej päť metrov vysokej terasy akože na zem, no mala som tam krabice. Ešte mi bolo povedané, že to musíme natočiť na prvú, pretože výbuch je taký veľký, že konštrukcia a domček z dreva zhoria ako zápalky. Ten tlak a nachystané mobilné telefóny celého štábu, keď sa odpočítalo 3, 2, 1… No, nebolo to úplne príjemné. Na veľké šťastie sa viem skoncentrovať, keď sa blíži akcia, aj keď sa pozerá celý štáb s päťsto ľuďmi a sústrediť sa len na seba a akciu. Dala som to na prvú a vyzeralo to super.
Zuzana Zimmermannová
foto archív Miroslavy Kytkovej Tomšíkovej
Celý rozhovor si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2024)