Kedysi, keď som bola malá, boli také zimy, že z neba padali vločky veľké ako slepačie vajcia, čo vajcia, ako snehové gule, a záveje boli vyše hlavy a ľudia sa v tej bielej strácali ako v labyrinte, blúdili v bielej hore a dolu a nevedeli jeden druhého nájsť a darmo na seba vykrikovali, všade bolo zvláštne biele snehové ticho, aj tak sa navzájom nepočuli, ulice ani nemukli, aj autá chodili ako v papučiach a bolo ich málo, lebo niektorí v tom snehu tie svoje autá nechali spať a išli na autobus, no ten niekde vždy zapadol do jarku a odtiaľ sa hrabal niekoľko hodín, až si to jeho cestujúci rozmysleli a premrznutí sa z takéhoto výletu vracali radšej domov a odtiaľ nemohli zavolať do práce, lebo mobily neboli a telefón nemal len tak hocikto! Kedysi vás z každého školského dvora zdravil dáky snehuliak, salutovali na vás z parkov aj zo záhrad. Do čela im padali staré mamine kastróle, leskli sa im čierne uhoľné oči aj gombíky, z mrkvových nosov im viseli cencúle, a tak všetci snehuliaci vyzerali akoby nachladli.
A každý menší kopec okupovali sopľavé decká na sánkach, boboch, igelitových vreciach, všetky zmrznuté bačoriny patrili nám deťom, všetky cencúle aj ciagle, zima bola zima, bola zima a čas si nik nezmýlil.
Do roboty sa chodievalo maďarskými harmonikovými autobusmi, aj v nich bola zima, obyčajne sa rozohriali, až keď ste vystupovali, a tak sme jeden na druhého dýchali ako zvieratká na Ježiška v jasličkách a rozprávali sa o snehu a zime a modlili sa, aby ten náš autobus neskončil v dákej priekope. No a okná na tých autobusoch boli také špinavé a zarosené, že ste nevedeli, kde ste, ak ste si nerátali zástavky a občas sa stalo, že ste vystúpili skôr alebo neskôr a vtedy bola galiba. Mimochodom, tých autobusov chodilo žalostne málo a šofér niekedy prikuroval cigaretou a kričal, že netlačte sa a postupujte do vozidla, pri vystupovaní občas dobrácky poradil: „Poobede sa šeci ponáhlajte domov, padá sneh, nevím, jak budeme chodzit.“
A my sme sa ponáhľali. Zvuky v mestách boli tlmené, električky zvonili, ako keby prichádzali Vianoce a ony prichádzali, zametači odhŕňali sneh, zametali ulice a večer v správach ukazovali plné jarky áut a hlásili, ako nás všetkých tá snehová nádielka prekvapila.
Na Vianoce nesnežilo. Biele studené prekvapko prišlo až po Vianociach. Sedeli sme v škole a štuchali jeden do druhého: Padá sneh!
Nosili sme zlé čižmy, mali slabé kabáty a vetrovky, zo školy nás nik nevozil, naopak, cesty do školy a zo školy patrili bitkám, konšpiračným záškoláckym stretnutiam a snehuliakom.
Zavše som domov prišla o pol štvrtej, chvíľu pred mamou, načmárala úlohu, aby som ju mohla oklamať, že sedím doma celé popoludnie, a teraz by som rada šla za kamarátmi do parku.
Minulý rok sneh nepadal takmer vôbec. Zima bola teplá a všetci hovorili o globálnom otepľovaní a že to tak bude stále. A tak sa teda otepľuje a otepľuje a zrazu tu máme prázdniny. Vedeli ste, že školské zvončeky sa na leto nevypínajú? Zvonia aj v lete. Ale komu? Komu zvonia do školy?
Idem si raz okolo školy začiatkom augusta a zrazu… Čo to? Zvoní! A žiakov ani učiteliek nikde. Na chvíľu sa mi zazdalo, že by som sa mala rozbehnúť, nech nezmeškám a mala som to chuť niekomu povedať, podobne ako keď nasnežilo, vždy som mala chuť ľudí zahriakovať, aby k tomu snehu pristupovali s patričnou úctou a neplytvali ním zbytočne, keď je ho zatiaľ tak málo.
Už z tridsiateho júna na prvého júla sme spali u babičky v Bernolákove. To bolo od Modry, kde sme bývali, len na skok, ale cesta do Bernolákova bola vždy neuveriteľne dlhá a krásna. Musíte prejsť Pezinok, dva Groby a potom križovatku a potom ste v Bernolákove. Lenže keď idete na prázdniny, všímate si na tej radostnej ceste takmer všetko. Tety, čo pásli pred domami aj vo dvoroch husi a sedávali pred tými dvormi na lavičkách, dozrievajúce marhule v niektorých dvoroch ako oranžové lampióny, žito lemujúce cesty z oboch strán a modré nevädze a maky v ňom, vystrčíte ruku z auta a jemne vám ju ofukuje vietor, a každá zastávka v obchode či na pumpe je zbytočným zdržovaním.
Pred našou bránou obyčajne stála babička, už nás vyzerala a čakala, no odbehla si iba od roboty, lebo všade, v kuchyni na stole, na studni aj na komorných stoloch boli uhorky a marhule a ríbezle a voňal kôpor a vôbec, vyzeralo to tam ako v zelovoci, no takto voňali prázdniny, a keď okolo prešiel vlak, vedeli sme, že v ňom určite sedia dáki prázdninári a prázdninárky ako my dve so sestrou a kývali sme im z dvora.
Minulý rok, keď nasnežilo, v správach vysielali návod, ako chodiť po snehu, aby ste nespadli. Ako posratý tučniak. Spomenula som si vtedy, ako som čítala jedny staré noviny, v ktorých radili ľuďom, ako jesť pomaranče, tie sa vtedy objavili na Slovensku prvý raz: „Tú oranžovú šupku treba olúpať, tú pod ňou netreba, ale môžete, a z jadierok, ak ich zjete, sa vám nič nestane.“
„Oblečte si viac vrstiev oblečenia, aby ste ich postupne mohli vyzliekať, nezabudnite si dať čiapku, šál a rukavice a choďte ako tučniak, lebo ten nikdy nespadne.“
V lete je teplo aj Bete, ale v zime carissime! – hovorí jedno Zátureckého porekadlo.
V lete sa môžete pošmyknúť na ovocí a môže vás poštípať včela alebo osa, tie ľúbia rovnako malinovku a zmrzlinu ako deti a môžete sa napiť vody na kupku, ale môžete sa na ňom aj prvýkrát zamilovať, ako sa to podarilo mne, a potom sa vám to leto navždy spojí s veľkou nešťastnou láskou.
Toto leto vraj bude horúce. Každé leto je najhorúcejšie v histórii meraní a tuším ani nádej na sneh v zime už neexistuje. A tak sa aklimatizujeme klimatizáciou a keď vyjdeme z miestnosti na vzduch, máme pocit, že na nás ktosi navliekol igelit. Nie všetci. Mám kamarátku Ivetku, ktorá chytá bronz od skorej jari a na začiatku leta je opálená ako dáka kreolka, lebo slnko ju už pozná, a tak ju vždy natrie na čokoládovo a potom sa všetci u nás v Modre pýtajú, kde bola na dovolenke a ona smeje, že bola tri hodinky v záhrade…
Keď sa v lete v tých istých správach, kde hovorili o tučniakoch, pýtali ľudí ako, preboha, zvládajú to strašné teplo, istý poslanec odpovedal, že nevie, že je teplo, lebo doma, v aute aj v práci má klímu a čo sa deje vonku ho nezaujíma!
A tak som si pomyslela, že by mu v zime mohlo napadať na cestu to biele, čo sa volá sneh. Aj nám, čo máme radi zimu a kamošíme sa s letnými prázdninami. Nepoznám krajší pocit, ako zobudiť sa prvého júla u babiny v posteli a pomyslieť si, že sú prázdniny. (Alebo pozerať na padajúci sneh a jesť trebárs pomaranč. Pravdaže, tú vrchnú šupku treba olúpať!)
Prajem vám dlhé leto plné radosti z vody a ovocia, zavše teplý letný dážď a keby ste náhodou začuli školský zvonček, nebojte, tie v lete nezvonia do školy, zvonia z pasie, aby to náhodou nezabudli! Vaša Veve
Veronika Šikulová