Olympijské hry sú najväčším športovým sviatkom, ktorý so zatajeným dychom sledujú milióny ľudí z celého sveta. Len zlomok z nich ale tuší, že čoskoro sa na rovnaké štadióny, ihriská a vodné plochy vyberú aj športovci, ktorých výsledky na tabuli možno nevyzerajú tak pôsobivo, no silou ducha, vytrvalosťou a prekonávaním prekážok by mohli byť azda ešte väčším vzorom. Paralympiáda je prehliadkou hrdinov a Oksana Masters so svojím nesmierne ťažkým osudom a sedemnástimi medailami k nim rozhodne patrí.
Keď osud rozdával karty, Oksana Alexandrovna Bondarčuk stála veľmi ďaleko. Na svet totiž prišla v ukrajinskom meste Chmeľnyckyj, asi 360 km od Černobyľu, kde tri roky pred jej narodením došlo k najhoršej jadrovej havárii v histórii. „Narodila som sa 19. júna 1989 ako inak zdravé dieťa, no s výraznými vrodenými chybami na končatinách a niekoľkých orgánoch,“ píše sama na svojej oficiálnej stránke. Bábätku chýbala jedna oblička a časť žalúdka, na rukách malo päť zrastených prštekov bez palcov a na každej nohe o jeden prst viac. Ľavá dolná končatina bola výrazne zdeformovaná a o pätnásť centimetrov kratšia než pravá. Keď to uvideli šokovaní rodičia, na radu lekárov sa dieťatka ihneď po narodení vzdali a odsúdili ho tak na oveľa väčšie muky, než mu nadelila príroda.
Teplé slnečnicové semienka
„Pamätám si, že tam boli vysoké stropy a dlhé chodby,“ opisuje Oksana detské domovy, v ktorých strávila detstvo. „Prisahali by ste, že ich navrhli tak, aby boli čo najstrašidelnejšie. Pamätám si, že tam bola taká zima, až ste videli svoj dych. Pamätám si, že sa nikdy nesvietilo, vždy tam bola tma… A pamätám si noci. Väčšina z tých najhorších vecí sa stávala neskoro v noci.“ Oksana nechce zachádzať príliš do detailov, veľa ale napovie zoznam vecí, ktoré dodnes neznáša. Nože. Zapálené cigarety. Kovové reťaze. Cudzie dotyky… To všetko spôsobovalo malej sirôtke s fyzickými ťažkosťami aj tie psychické, no ona sa naučila emócie neprejavovať. „Vždy som sa bála, čo sa stane, keď budem plakať,“ vysvetľuje, „lebo v sirotinci to nikdy nič dobré neprinieslo, keď ste ronili slzy. A tak sa naučíte smiať aj v tých najťažších chvíľach, keď sa vám chce iba plakať. To je jediná vec, ktorú vám nemôžu vziať.“
Starší chovanci ju šikanovali, dospelí bili, striekali ľadovou vodou, nútili spať v mokrom oblečení, ponižovali – a znásilňovali. Tretí detský domov fungoval podľa Oksaniných slov ako „nevestinec pre pedofilov“ a keď z tamojšej školy odišli deti, ktoré mali rodičov, pre sedem stálych obyvateľov sa izba na poschodí stala čistým peklom. Aj Oksanu vo veku od piatich do siedmich rokov pravidelne sexuálne zneužívali, najskôr raz za týždeň, potom denne. Jediným svetlým bodom v čiernom bahne reality bola pre dievčatko jej najlepšia kamarátka Laney, krásna ako bábika, s modrými očami a dlhými svetlými vlasmi. Spolu sa v najťažších chvíľach objímali, držali za ruku a snívali o tom, ako sa bok po boku prechádzajú po poli plnom slnečníc. „Jedna z mojich obľúbených spomienok z raného detstva na Ukrajine patrí poliam. Pamätám si, ako som hrýzla teplé semienka a s kamarátmi sa schovávala uprostred slnečníc.“
Zúfalé roky
Aj o túto radosť ale prišla. V detskom domove deti stále trpeli hladom, „ktorý spôsoboval hlbokú, ostrú bolesť, akoby vám niekto rezal kosť,“ a tak raz v noci zobudila Lainey, aby šli spolu pohľadať aspoň kúsok chleba. Napriek zákazu sa potichučky plazili temnou miestnosťou, no odrazu sa dievčatko s nemotornými nohami pošmyklo a narazilo do stoličky. Vtedy ich objavili dospelí. Oksane sa podarilo skryť pod stôl, Lainey ale toľko šťastia nemala – čiesi ruky ju schmatli, odvliekli po podlahe a ubili na smrť. Jej kamarátka všetko so zatajeným dychom počúvala, jeden úder za druhým, vediac, že stráca najbližšiu osobu kvôli chybe, ktorú si nikdy neprestane vyčítať. A tušila aj ďalšiu vec – odteraz bude znásilňovaniu čeliť ešte častejšie. „Kiežby ma zabili tiež,“ pomyslela si, keď po špičkách prekĺzla okolo nehybného telíčka.
Život bol skutočne neznesiteľný. V tých najhorších chvíľach si ale pre Oksanu konečne prichystal aj čosi dobré – istá Američanka sa rozhodla adoptovať ju. A hoci ju stále strašili, že je zlá, a tak pre ňu nikto nepríde, jednej noci sa stal zázrak. „Pamätám si detaily. Chodba páchla ako pleseň. A cestou do postele som sa trochu šmýkala po podlahe, pretože prasklo potrubie a tiekla voda,“ hovorí. „Keď vás uložia do postele, ľahnete si na chrbát a prikrývku pod vami zastrčia tak tesne, že sa nemôžete otočiť.“ A tak tam len ležala, uzavretá ako kukla, oči pevne zatvorené, a odrazu pocítila klopkanie na rameno. Žena z fotografie kľačala pri jej posteli a usmievala sa na ňu. „Viem, kto si. Si moja mama. Mám tvoj obrázok,“ povedala Oksana a vytiahla fotku z nočného stolíka. A žena sa na ňu usmiala, rukou sa jej zľahka dotkla a ticho zašeptala: „Viem, kto si. Si moja dcéra.“
Dlhá cesta
Gay Masters, slobodná logopedička z Louisville, ju ľúbila od prvej chvíle. „Pôvodne som si chcela adoptovať bábätko, lebo vďaka svojej práci viem, aký dôležitý je prvý rok pre vývoj dieťaťa,“ vysvetľuje. „Potom mi ale ukázali rozmazanú čiernobielu fotografiu malého dievčatka s úžasnými očami a ihneď som vedela, že to je moja dcéra.“ Priatelia ju varovali, aby si neosvojovala staršie dieťa a najmä nie také, čo má množstvo telesných problémov, ona sa však nedala presvedčiť. „To ma naozaj netrápilo. Pracovala som s mnohými deťmi, ktoré mali detskú mozgovú obrnu a nevedeli hovoriť – ale vždy som vedela, že tam vo vnútri niekto je,“ vysvetľuje Gay. „Povedali mi, že Oksane budú musieť amputovať obe nohy, keď príde do Spojených štátov a ja som si vravela, že je to v poriadku. Môže byť na invalidnom vozíku a aj tak viesť dobrý život.“
Od prvej fotografie ku skutočnému objatiu však viedla nesmierna dlhá a namáhavá cesta. Práve keď sa rozhodla pre osvojenie Oksany, ukrajinská vláda prestala povoľovať zahraničné adopcie, a tak jej v agentúre neustále hovorili, aby si radšej vzala dieťa z Ruska. „Ale ja som vedela, že to Oksana má byť mojou dcérou… A tiež som sa dozvedela, že sirotinec jej dal moju fotku a povedal jej, že si po ňu prídem.“ Už nebolo cesty späť. Gay sa pustila do boja a po takmer dvoch rokoch vybavovania si svoje dievčatko konečne vzala domov. Záchrana prišla v poslednej chvíli. Oksana bola podvyživená (v ôsmich rokoch nemala ani 16 kg), jej telo bolo zdevastované niekoľkými nevhodnými operáciami a chrup v príšernom stave. Narodila sa bez zubnej skloviny a v sirotinci jej trhali zuby bez anestézie, takže sa zubára bála ako čert kríža. Gay navyše nehovorila po ukrajinsky a Oksana zasa nedokázala ani ceknúť po anglicky.
Priveľa šťastia
Našťastie tu ale bol animovaný kamarát Scooby Doo a vďaka nemu sa malá Ukrajinka rýchlo všetko naučila a dokázala s mamou komunikovať. Najväčším problémom tak paradoxne vôbec nebol jazyk, ale priveľa šťastia. „Najťažšie pre mňa bolo zvyknúť si na nedostatok bolesti, ublíženia a strachu. Na pocit, že som v bezpečí – že mám mäkkú teplú posteľ, že som milovaná a obklopená láskou. To bol ťažký prechod, lebo pre mňa to všetko nebolo vôbec normálne,“ vysvetľuje Oksana. Obchody boli plné jedla, v posteli mala kopu hračiek, plyšákov a bábik (všetky pomenované Laney) a teta jej na steny detskej izby namaľovala Macka Pu a kamarátov… O tom všetko by sa na Ukrajine ani len snívať neodvážila, no malo to paradoxne aj svoje výhody. Popri všetkých ostatných problémoch si totiž ani neuvedomila, že je iná ako ostatné deti. A to sa v Amerike rýchlo zmenilo. Spolužiaci sa vysmievali jej prízvuku, hovorili, že čudne chodí a pýtali sa, čo má s rukami a nohami. Oksana sa začala nenávidieť…
Dnes sa však už pri spomienke na prvé roky v Amerike dokáže aj zasmiať: „Mama a ja sme boli veľmi odlišné. Ona miluje knihy a ja som milovala loziť po stromoch.“ Veru tak, Oksana s jej slabým telíčkom, pokrútenými nohami a zrastenými prstami behala, skákala, korčuľovala a áno, vyliezla na veľa stromov. Gay si uvedomovala, že dievčatko nemôže priviesť do úplne nového prostredia a hneď mu nechať odstrániť nohy, a tak šlo naprávanie tela na chvíľu bokom. Obe sa spočiatku sústreďovali najmä na Oksaninu dušu a na to, aby sa z nich stala skutočná rodina. Ako však postupne rástla a priberala, nedokázali ju oslabené nohy udržať a verdikt lekárov bol jasný. Amputácii sa už viac nedá vyhýbať. Keď mala Oksana deväť rokov, odstránili jej časť kratšej ľavej nohy a okrem toho podstúpila aj niekoľko operácií na zlepšenie používania prstov na rukách. Ešte predtým sa ich pokúsila odrezať kuchynskými nožnicami…
Terapia športom
Napriek všetkému bola veľmi šikovná, rýchlo sa učila a aj s protézou dokázala chodiť a behať takmer ako zdravé deti. Gay si všimla, že pohyb je pre ňu akýmsi druhom liečby, a tak ju postupne prihlásila na jazdu na koni, volejbal či plávanie a napokon nástojila, aby skúsila aj veslovanie. Dievčina sa tomu však urputne bránila. Tréningy boli určené pre deti so špeciálnymi potrebami, a to sa jej rozhodne nepáčilo. Keď však prvýkrát chytila veslá do rúk, už ich viac nepustila: „Na vode bolo všetko jasnejšie. Prvýkrát som skutočne cítila silu svojho tela.“ vysvetľuje Oksana. „V mnohých ohľadoch to bola moja terapia. Keď som došla do prístavu, sňala som si protézu a odsunula sa do lode. Ten pocit, ktorý som pri tom zažívala, to bolo, ako keď si ráno dáte prvý dúšok kávy a uvedomíte si, že život je krásny.“
Onedlho však mal život zas a znova oťažieť. Keď mala štrnásť rokov, došla zlá správa: aj druhú nohu treba amputovať. Súhlasila pod podmienkou, že to bude pod kolenom, ale keď sa po operácii prebrala a pozrela na ďalší kýpeť, zostala v šoku. Mať namiesto jednej hneď dve protézy s kolenným kĺbom, už táto myšlienka ju úplne drvila. Okrem toho sa iba nedávno presťahovala do iného mesta a netušila, ako to všetko prijmú jej noví spolužiaci. Zúfalo túžila byť s rovesníkmi, namiesto toho ale musela kvôli pooperačným komplikáciám zostať takmer rok v nemocničnej posteli. Upadla do depresií, odmietala jesť, nenávidela všetko a všetkých a dnes vraví, že to všetko napokon zvládla iba vďaka športu. „Jediná vec, ktorá ma skutočne motivovala k životu, bol návrat na vodu. V duchu som si hovorila, že keď sa odtiaľto dostanem, už sa nikdy nezastavím, už nikdy nebudem sedieť na jednom mieste.“
Kričať bez slov
Do loďky sa teda posadila znova a stratenú nohu nahradila ešte väčšou vervou. „Bol to spôsob, ako dať von svoje emócie, hnev a frustráciu zo straty druhej nohy. A potom, keď sa mi začali vracať spomienky z Ukrajiny, bol to spôsob, ako kričať bez slov. Uvoľniť veci bez toho, aby som fyzicky, verbálne vyslovila, čo ma vo vnútri tak bolelo.“ Dlhé roky vnímala vodu ako miesto, kde sa jej uľaví. A potom jej raz tréner povedal, že by mohla začať súťažiť a dotiahnuť to dokonca na paralympijské hry, a to ju povzbudilo ešte viac, hoci o ničom takom predtým nepočula a dokonca si slovo paralympiáda musela vyhľadať na internete. Tá myšlienka ju nadchla a svoje tréningy ešte zintenzívnila. V roku 2011 stretla hendikepovaného veslára Roba Jonesa, s ktorým si hneď sadli a veslovali ako jeden a spolu vyhrali majstrovstvá sveta a na paralympiáde v Londýne 2012 skončili na treťom mieste.
Intenzívne tréningy si však vyžiadali svoju daň. Rok po zisku bronzu sa jej zlomila časť chrbtice a lekári sa vyjadrili jasne. Ak by ešte niekedy chcela veslovať, museli by jej do chrbta vložiť tyče, no aj tak by to bolo nesmierne ťažké. Oksana vedela, že súťažne sa do člna už nikdy neposadí. Našťastie nemala čas oddávať sa smútku. V rámci rehabilitácií skúsila paracyklistiku a v tej sa jej darilo tak, že sa hneď kvalifikovala na paralympiádu v Riu (2016) a v cestných pretekoch skončila štvrtá. Predovšetkým sa ale nechala zlákať na zimné hry: „Milujem ten pocit, keď je moja tvár ľadovo studená, ale moje telo teplé.“ Do behu na lyžiach sa vrhla s takým nadšením, že hneď na prvej zimnej paralympiáde v Soči získala striebro a bronz. Hoci nešlo o jej prvé paralympijské medaily, dodnes ich považuje za najvýznamnejší úspech.
Najlepšia na svete
Predtým mala pocit, že sa popri Robovi tak trochu zviezla, teraz to však bolo už iba o nej. Konečne všetkým dokázala, že má na to byť najlepšou na svete. Lyžovanie jej navyše prinieslo aj ďalší obrovský dar – počas tréningov v Colorade sa zamilovala do kolegu Aarona Pikea. O tri roky starší Američan sa narodil a vyrastal ako zdravé dieťa, v trinástich ho ale počas poľovačky postrelili a zostal pripútaný na invalidný vozík. Na ňom postupne začal športovať, najskôr súťažil v maratóne, neskôr v lyžovaní, a to jeho osud spojilo s Oksanou, ktorá o ňom hovorí s nesmiernou láskou a vďačnosťou: „Aaron neskutočne posilnil moju sebadôveru a je pre mňa tou najväčšou oporou. Môžem dostať najsmutnejšie, najdesivejšie správy a jemu sa podarí rozosmiať ma aj vo chvíľach, keď by som mala kričať a plakať. Je skutočne dokonalým jinom k môjmu jangu.“
Aaronova podpora bola pritom občas viac ako nutná. Po paralympiáde v Soči vložila všetku svoju snahu do prípravy na ďalšie hry v Pchjongčchangu a bola v top forme. Rok predtým získala na majstrovstvách sveta v parabežeckom lyžovaní aj biatlone štyri zlaté medaily, a tak do nej všetci vkladali obrovské nádeje. Avšak tri týždne pred hrami sa pošmykla na ľade, spadla a vykĺbila si lakeť. Zdalo sa, že bude musieť počas streľby používať druhú ruku, a navyše nebolo jasné, ako rýchlo sa v takomto stave dokáže poháňať na lyžiach. Pri pretekoch navyše riskovala trvalé poškodenie. Napriek tomu všetkému sa ale nemienila vzdať. Ruku si nechala silno opáskovať a s obrovským odhodlaním sa postavila na štartovaciu čiaru šprintu na 1,1 kilometra. V nesmierne náročných pretekoch s takmer neznesiteľnou bolesťou do cieľa dorazila ako prvá.
Iná sloboda
Dnes vraví, že v tej najťažšej chvíli pocítila zozadu štuchnutie, no keď sa obzrela, nikto tam nebol. Po zisku prvej zlatej paralympijskej medaily sa zrútila na zem a pred očami sa jej prehral film s najdôležitejšími ľuďmi v jej ranom živote. „Začalo to mojimi spomienkami na Ukrajinu a stretnutím s mamou,“ spomína a aj dnes sa jej pritom láme hlas. „A bola tam Laney, o ktorej viem, že ma dotlačila do cieľa.“ Oksana Masters si z hier v Pchjongčchangu odniesla celkovo päť medailí, tri v behu na lyžiach a dve v biatlone, dokonca si ju športovci zvolili za vlajkonosičku na záverečnom ceremoniáli. „Milujem svoju krajinu, budem bojovať zubami-nechtami, aby som reprezentovala americký paralympijský tím,“ napísala na Twitteri. Na ďalšiu príležitosť si ale musela trochu počkať, do histórie totiž vstúpil covid…
Celý svet sa spomalil, ľudia sa cítili ako v pasci, no ona práve v tomto období získala novú slobodu. Jedného dňa sa jej totiž zlomili protetické kolená a keď sa pokúsila získať nové, povedali jej, že bude musieť prejsť na iný model. Obrátila sa teda na neziskovú organizáciu Wiggle Your Toes, ktorá sa venuje ľuďom po amputácii a dostala nielen štandardné náhrady, ale aj pár špeciálnych bežeckých nôh. „Protézy môžu byť extrémne drahé. Jeden kompletný pár s kolennými kĺbmi a chodidlami stojí aj 250.000 a vydrží len asi štyri roky. A to nehovorím o umelých nohách na beh!“ vysvetľuje Oksana, ktorá so svojimi prvými špeciálnymi protézami po prvom nasadení päť minút skákala od radosti. „Cítila som, akoby sa mi otvoril celkom nový svet. Tak ako veslovanie, lyžovanie a cyklistika, aj beh mi dal pocit, že som slobodná a nič ma neobmedzuje.“
Alexandra Kochová
foto Sita
Celý príbeh si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2024)