Monika Paločková (27) odmalička vnímala, že život je ako lotéria, v ktorej sa bez akéhokoľvek pričinenia niektorí rodia do prebytku a iní do priepastnej chudoby. Kus sveta spoznala vďaka modelingovej kariére, neskôr však zatúžila po iných skúsenostiach. Vyštudovaná lekárka zbalila kufor a cez misijné projekty profesora Vladimíra Krčméryho sa vydala pomáhať do afrických rozvojových krajín. V Burundi ju čakal dom uprostred banánových polí, nemocnica plná pacientov, ľudia očakávajúci „mzungu“ – belošku; v Južnom Sudáne podstatne bojovnejšie podmienky, v ktorých šlo o život – pacientov a taktiež jej vlastný. Liečila v Keni aj Albánsku, po vypuknutí pandémie sa však vrátila domov, aby pomáhala kolegom na Slovensku. „Koronavírus mi narušil plány, ktoré som si sebecky vysnívala a namiesto toho mi do života poslal nové miesta a ľudí, ktorí zmenili môj život,“ hovorí mladá lekárka.
Čo sa vám ako prvé vybaví, keď sa povie Afrika?
Široké úsmevy, smiech, pohoda, pokoj, čas. Obrovské červené slnko zapadajúce ponad akácie v buši. Žirafy, levy, tigre na safari, slony pijúce vodu z jazera, hrochy čľapkajúce sa v ňom, baboony, ktoré po mne hádžu orechy zo stromov, keď behám v džungli. Sladučké čerstvé avokáda, papáje, mangá. Monzún taký silný, že nemôžem otvoriť dvere. Prebdená prvá noc v Sudáne, keď sa okolo mňa celý čas strieľalo. Dieťa v kóme kvôli malárii. Večer na bambusovej stoličke s banánovým pivom v ruke, pozerajúc na hviezdy žiarivé ako baterky tak blízko, až som sa ich skoro dotkla. Škorpióny v kúpeľni, namiesto toaletného papiera príbalové letáky od liekov a hadica na záhrade ako sprcha. Ryža s fazuľou – každodenný obed. Obrovské zelené banánové polia a deti hrajúce sa v blate. Rečová bariéra, no ako spoločný jazyk – láska.
- Odišli ste hneď po ukončení Lekárskej fakulty. Nechceli ste sa radšej najprv trochu oťukať na Slovensku? Aké to bolo – byť hodená do vody?
Trochu naivné. Myslela som, že budem súčasťou tímu zdravotníkov, ktorí ma naučia aspoň základy tropickej medicíny, jazyka… Prišla som ale do veľkej nemocnice so všetkými oddeleniami, kde nebol žiaden lekár a všetka zodpovednosť prešla na mňa – čerstvého absolventa. Keď musíte, učíte sa rýchlejšie.
- Burundi, Rwanda, ba i Južný Sudán. Čo vás šokovalo najviac?
Asi všetko. Južný Sudán je iná planéta. Na letisku (rozumej vyklčovaný buš a prašný kus červenej zeme) ma nik nečakal. Zabudli na môj príchod. Nemala som miestnu telefónnu kartu. Prvýkrát v živote som nasadla neznámemu Afričanovi do auta a posunkovou rečou mu vysvetlila, že potrebujem hotel s wifi. Po príchode do Mapuroditu, mesta v buši, ktoré sa nenachádza ani na Google mapách, ma mierne šokovala tropická zoo v mojej zatuchnutej izbičke, v ktorej bola len železná posteľ, uzučká skrinka a plastový stolík. Pod prahom dverí sa nachádzalo hniezdo ucholakov, na povale, ktorá netesnila so stropom, zasa potkany a pod vankúšom modlivka a celá encyklopédia pavúkov a lietajúcich chrobákov. Škorpióny či šváby ráno v gumákoch tiež neboli rarita.
- A k tomu prebdené noci kvôli streľbe… Ocitli ste sa aj v nebezpečnej situácii?
Na strieľanie v Južnom Sudáne som si po čase musela zvyknúť. V Afrike vám nič iné neostáva. Vyhýbali sme sa ale wrestlingovým zápasom, večerným prechádzkam alebo oslavám, kedy sa strieľalo najčastejšie. Nebezpečných situácií bolo viac. Cítila som mierny diskomfort, keď nám v Burundi v lese okolo desiatej večer došiel v aute olej. V noci cvičia zabijácke skupiny v lesoch, počuli sme z auta ich výkriky. Bol hustý monzún, miestni sa začali zhromažďovať a strkať zo všetkých strán do auta. Čakali sme na zázrak, ktorý prišiel vo forme dvoch opitých dedinčanov, ktorí nás zobrali svojím samozvaným dopravným prostriedkom ďalších 200 km domov. Šofér pravdepodobne nikdy predtým nevidel belocha, takže celú cestu mal síce ruky na volante, ale hlavu s vypúlenými očami vytočenú dozadu na mňa. Neisto som sa tiež cítila, keď si ma vyhľadal vysoký hodnostár v Burundi a oznámil mi, že budem jeho ženou. Bol, prirodzene, veľmi podráždený mojím odmietnutím a razantne ohlásil, že sa po mňa vráti – a nebude sám. Vtedy som preventívne na dva týždne opustila krajinu, u nich naozaj nikdy neviete…
- Naučili ste sa miestne nepísané pravidlá?
Nikdy nechoď sama po šiestej autom a keď ťa zastavia policajti, nech sú aj opití pod obraz boží, hovoria len miestnym jazykom a nič im nerozumieš – zastaň a zaplať pokutu, hoci si nič nespravila. Na pleci majú vždy kalašnikov a neboja sa ho použiť. Nerozoberaj veľmi politické dianie, rozhodne nie nahlas v nemocnici alebo na trhovisku. Lieč tak, ako keby si toho pacienta už nikdy znovu neuvidela. Je to veľmi pravdepodobné – ak sa cítia zdraví, k doktorom zbytočne na kontroly rozhodne nechodia. Ak chceš zapadnúť, buď jedna z nich. Nebuď príliš kolonialistická, povýšenecká, no ani prehnane súcitná. Smej sa s nimi, sadni si s nimi na pivo, opeč kozu, porozprávaj sa o tom, ako sa darí políčku s kukuricou, hraj sa s ich deťmi, neodmietni pozvanie na večeru pečenú na ohni v prachu pred domčekom.
- Aké choroby ste najčastejšie liečili? Zažili ste aj pocity bezmocnosti?
V Južnom Sudáne som pôsobila v období dažďov, takže väčšina pacientov navštevovala nemocnicu kvôli malárii. Ďalej to boli dýchacie, močové a brušné infekcie – rôzne tropické hnačky, kožné infekcie kvôli nedostatočnej hygiene, podvýživa, HIV, tuberkulóza, brucelóza, strelné poranenia, popáleniny, sexuálne prenosné ochorenia či neplodnosť, pohryzenia opicami, poštípanie hadom alebo škorpiónom. Pocit bezmocnosti som cítila hlavne, keď sme mali materiálny nedostatok úplne základných liekov ako vnútrožilový penicilín alebo kyslíkový prístroj a pacienti (hlavne deti) kvôli tomu umierali.
- Našli sa nejaké stereotypy, ktoré sa vám po príchode do Afriky vyvrátili?
Najmä ten, že Afrika je jeden veľký chudobný štát, kde všetci bývajú v džungli, deti sú holé, podvyživené a nevzdelané. Napríklad Keňa alebo Rwanda sú veľmi vyspelé a v niektorých veciach progresívnejšie než isté európske štáty. V takom Burundi som spoznala veľa ľudí, ktorí plynule rozprávajú anglicky, francúzsky, swahilsky, výborných právnikov, architektov, IT manažérov. Mnohí sú veľmi šikovní, ak nie šikovnejší než my.
- Keď u nás vypukol covid-19, prileteli ste z Kene rovno do najvyťaženejšej bratislavskej nemocnice. Ako si spomínate na tie najnáročnejšie dni?
Prišla som počas prvej vlny, v reakcii na správy vyčerpaných kolegov. Pamätám si, že počas prvej vlny som bývala v práci 10, 11 alebo 24 hodín. Menej nie. Bývala som sama v byte, nemohla som sa stretávať s rodinou. Všetka česť a poklona patrí (okrem iných) celému tímu na klinike infektológie na Kramároch. Robia, čo môžu, srdcom a na 120 %.
- „Strach je reakcia, odvaha je rozhodnutie,“ vyhlásil Sir Winston Churchill. Považujete sa za odvážnu?
Nevnímam, že by som sa niekedy rozhodla vedome prekonať svoje strachy a byť odvážna, myslím, že je to jeden z darov, ktoré som dostala do vienka. Skôr ako odvahu som si na projektoch musela vypestovať flexibilitu či toleranciu. Ocitnete sa neraz na mieste, kde aj základné životné podmienky sú prebytkom a často v nebezpečných krajinách, nemôžete cestovať, takže ste na jednom mieste s tými istými ľuďmi aj mesiace.
- S fonendoskopom a skalpelom vám to ide ako po masle. V čom ste ešte dobrá?
Nemyslím, že by som vynikala ako lekárka. Je odo mňa nepomerne viac lekárov s bohatšími skúsenosťami. V čom pacienti vidia moje plus, je záujem o nich. Ak načúvate pozorne a s otvoreným srdcom, problém ľahšie rozlúštite a jednoduchšie sa vám lieči. Moja najväčšia vášeň je medicína, no tiež rada pečiem, varím, milujem beh a turistiku, cestovanie a život s novými kultúrami.
Zuzana Zimmermannová
foto archív Moniky Paločkovej
Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2020)