Zbaliť sa do dvoch kufrov na mesiac je niečo ako logistická poprava, no pre nášho psa Heliosa to bol apokalyptický koniec sveta. Od prvej chvíle, ako z povaly vykukol náš starý „lodný“ kufor, nasadil výraz najväčšieho mučeníka v dejinách svetovej kynológie a sledoval ma úzkostlivým pohľadom. Keď do tašky vedľa svetrov doputovala jeho najobľúbenejšia pískacia činka, v jeho očiach sa zračilo obvinenie: „Takže vy ma tu znovu nechávate.“ Po celý čas chodil za mnou ako tieň, hlasno vzdychal a demonštratívne si líhal na každú kôpku vyžehlenej bielizne, ktorú som sa pokúsila uložiť.
Keď konečne nastal deň D, len čo sa pootvorili dvere na aute, vystrelil vpred ako namydlený blesk a nastúpil ako prvý. Bezpečnostné pásy, milión tašiek s proviantom na cestu, prepravky – nič ho nezaujímalo. Zabarikádoval sa na zadnom sedadle, zaryl pazúry do čalúnenia… Lenže hrdinstvo mu vydržalo po prvú prudšiu zákrutu. Helios s hrôzou zistil, že auto sa naozaj hýbe, svet za oknom putuje nejakou šialenou neprirodzenou rýchlosťou a on vlastne vôbec, ale vôbec nevie, ako sa cestuje. Zmätený, zelený od strachu a vystrašený sa pokúšal simulovať nehybnú kamennú sochu, občas zo seba vydal srdcervúce zakňučanie a fixoval nás pohľadom, ktorý hovoril, že táto plechová škatuľa nás tuším vezie na dáke hromadné popravisko. Na odpočívadlách mi ho bolo ľúto. Kým všetky francúzske psy veselo a nonšalantne ocikávali tamojšie obrubníky a vrteli chvostíkmi, Helios stál na kúsku uschnutej trávy ako kopa najväčšieho nešťastia, s odporom odmietal aj tie najluxusnejšie mäsové maškrty a pozeral na nás s výčitkou, čo sme mu to, preboha, my ľudskí rodičia, urobili.
Náš zmorený bedlington, nešťastný, dočista vyčerpaný tvor v tej chvíli vyzeral ako kefa na čistenie fliaš. Ležal v aute úplne bezvládny, vyžmýkaný a odovzdaný osudu, akoby ho dlhá štreka obrala o poslednú štipku psej dôstojnosti alebo dosť hlučne prežíval svoju veľkú existenciálnu drámu. Okoloidúci Francúzi naňho pozerali s úctivým rešpektom.
Korunu všetkému zúfalstvu nasadila noc. Na polceste sme sa totiž rozhodli prespať v dome, ktorý akoby z oka vypadol z gotického románu Rebecca od Daphne du Maurier. Ponurá, ťažká atmosféra, vŕzgajúce podlahy, malé okná, úzkosť, čo zaliezala pod kožu. Helios bol presvedčený, že toto je asi posledná stanica na tomto svete. Uprostred noci sa schúlil do malého, tesného klbka, dýchal nepočuteľne ticho, až sme ho museli chodiť hladkať a kontrolovať, či ešte žije a úprimne vyzeral, že sa rána nedožije, že jeho precitlivená, jemná psia duša podľahne buď miestnym strašidlám, alebo syndrómu zlomeného srdca z tohto vyhnanstva. Pre istotu sa zložil hneď pri dverách ako hodený starý mop a celú noc vydával zvuky pripomínajúce deravý mech na gajdách, čím gotickej atmosfére príbytku nasadil korunu.
Strih ako vo filme a zrazu sme tu. Vauvert.
Krajina okolo Vauvert sa pred nami rozprestrela akoby namaľovaná slnkom. Drsný kraj medzi Provence a Camargue, kde sa nekonečná slnkom zaliata rovina vlieva do slaných močiarov, lagún a hustých trstín. Vzduch vonia levanduľou, jemným prachom z bielych kamenných ciest a ťažkým, zrelým hroznom, ktoré čaká na obratie. Je to magická krajina, kde horizont akoby vôbec nekončil a kde teplý až stepný vietor ohýba divoké steblá okolitých tráv.
Sme v Božom koši, uprostred nekonečných rozvoniavajúcich vinohradov, kde čas plynie podľa polohy slnka na oblohe a nie podľa nejakých hlúpych hodiniek. Naša stará škola La Laune, v ktorej bývame, stojí uprostred ticha ako murovaný svedok starých zabudnutých čias. Okolo nás sa v rannom mliečnom opare pasú nádherné biele camargueské kone a majestátne hrozivé čierne býky. Broskyne sú už síce všade naokolo obraté, ale ich sladká, lepkavá vôňa stále intenzívne visí vo vzduchu, mieša sa s prenikavou vôňou rozmarínu a slnkom vyhriatej popraskanej zeme.
A Helios? Ten istý pes, ktorý ešte pred pár dňami spisoval posledný závet, ráno vybehol na školský dvor s chvostom vztýčeným vysoko ako anténa. Behá si popri viniči a tvári sa, že táto stará škola patrila odjakživa celá jemu a my dvaja sme vlastne jeho sluhovia, ktorých sem milostivo na pár dní prichýlil pod strechu. Trauma z cestovania je zabudnutá. Prežil to – a podľa všetkého sa z neho stáva rodený hrdý Provensálčan.
Pravidelne spolu chodievame do Grau du Roi na miestnu psiu pláž, kde sa zakaždým odohráva čosi ako kynologické šialenstvo. Všade okolo behajú, skáču a trasú sa mokré psy všetkých rás a veľkostí, vzduchom strieka slaná morská voda a keď sa odtiaľ nakoniec vraciate domov, voniate všetci kompletne ako jeden najmokrejší pes. Helios po každom morskom výlete vyzerá ako ošľahaný morský vlk či nejaké mokré strašidlo z hlbín, od hlavy až po labky plný jemného piesku, ktorý má nalepený snáď aj hlboko za ušami a v zuboch. Prechod z kefy na fľaše do stavu morského živočícha je dychberúci. Z pláže odchádza v stave, kedy už ani nevyzerá ako pes, ale ako bizarná ryba, na ktorú niekto vysypal strúhanku zmiešanú s mušľami. Chodí po pláži s ťažkým mokrým čvachtaním, srsť sa mu scvrkla a padla k telu, pripomína premoknutého potkana s rodokmeňom, no tvári sa aristokraticky, akoby to nebol piesok, ale dáka bahenná kúra.
V okolí školy sa s odvahou derie za koňmi. Tie k nemu cez drevený plot zvedavo tisnú svoje veľké teplé a vlhké papule a on, stojac na zadných, neúnavne šteká. Podľa tónu im asi úprimne, po slovensky nadáva a rázne vysvetľuje, kto je tu na tomto dvore šéfom. Lenže kone si z neho, samozrejme, nič nerobia. Práve naopak, zrazu sa s frkotom otočia a začnú divoko cválať okolo ohrady, presne tak, ako keď sa nejaký malý pochabý pes bezhlavo raduje a v čistej eufórii robí na koberci rýchle, bláznivé kolesá.
Večer, keď všetko stíchne, po bielom plafóne nám v noci tichučko behá malý gekón a vonku sa z hustej tmy z času na čas ozývajú chrapľavé tajomné hlasy nočných volaviek a možno, ktovie, aj ružových plameniakov z neďalekej morskej zátoky. Uprostred voňavého a čarovného chaosu bdie náš Helios. Stal sa z neho pán školy, dôležitý školník, ktorý na každý podozrivý šuchot vonku v noci hlboko a rázne zašteká a robí si na svojom dvore poriadky. Z ustráchaného motovidla z auta je hrdý, sebavedomý vládca starého provensálskeho panstva.
A tak tu sedím, v škole, kde som na tvorivom pobyte, myslela som si, že budem sedieť za stolom a písať prózu, no namiesto toho sa cítim ako prírodovedkyňa alebo dedinská zoologička. Celé dni pozorujem a počúvam prírodu, rátam gekóny, načúvam vtákom z močiarov a do detailov študujem psiu dušu. Pozerám na zvieratká a hovorím si, aké sú perfektné – pes možno nefilozofuje o včerajšku ani sa netrápi zajtrajškom; berie svet taký, aký práve je. Už teraz ma z predstavy, že tento raj budeme musieť opustiť a vrátiť sa domov, obchádza clivota.
Najradšej by som tu ostala s Heliosom navždy, pozorovala svet, starala sa o školu a učila sa od zvierat, že domov nie je miesto na mape, ale možno len tichý, nehybný okamih, v ktorom je človeku i zvieraťu dobre a kde im slnko spoločne hreje chrbát.
Ešte budú pekné a teplé dni, vybehnite niekam. A nezabudnite zobrať svoje zvieratká!
Vaša Veve
Veronika Šikulová