Jeden z najlepších tenistov v histórii. Podľa niektorých najlepší. Legenda. Keď vyhrával jeden titul za druhým, málokto vedel, s akou bolesťou bojuje. Čelil jej celú kariéru, dvadsať rokov. Nehovoril o tom, kým nemusel. Na každý zápas nastupoval s vedomím, že môže byť jeho posledný. Už v dvadsiatke, na prahu svojej kariéry zažil zlomový bod, po ktorom nemusel s tenisom pokračovať. Pokračoval, lebo ako hovorí v dokumente Rafa: „Kľúčové bolo, že utrpenie bolo menšie ako moja vášeň a šťastie z toho, čo som robil.“
„Beštia povstala,“ tak okomentoval zrod budúcej tenisovej superstar Carlos Moyá, Nadalov tréner. Mnohí športoví historici považujú zápas v Seville 3. decembra 2004 za jeden z prvých veľkých momentov Rafovej kariéry, keď sa hralo finále Davisovho pohára. Pre tenistov je Davis Cup obdobou futbalových majstrovstiev sveta – príležitosťou reprezentovať svoju krajinu na najvyššej úrovni. Mladučký Nadal, hoci bol členom španielskeho tímu, pôvodne nemal vo dvojhrách vôbec nastúpiť. Kapitán Jordi Arrese ho však na prekvapenie všetkých nasadil do dvojhry namiesto iného hráča. Mal osemnásť a pol roka a v rebríčku ATP figuroval na 51. mieste. A teraz mal nastúpiť proti svetovej dvojke Andymu Roddickovi. Aj Roddick po rokoch priznal, že to zo strany Španielov bola mimoriadna odvaha. Americký tenista vedel, že Rafa taký veľký zápas zažíva po prvý raz a snažil sa ho zastrašiť. Nadal: „Bola to pre mňa emocionálne vypätá situácia, ale pravda je, že pod tlakom sa mi vždy darilo viac.“ Bojoval ako gladiátor a Roddick s každou ďalšou výmenou strácal pôdu pod nohami. „Bol neúnavne intenzívny,“ spomína vo štvordielnom seriáli Rafa na Netflixe. Na konci finále, keď Nadal premenil rozhodujúci mečbal, stál na nohách celý štadión. Diváci kričali ako pominutí, 27.000 ľudí v hľadisku Estadio de La Cartuja jasalo: „Rafa!, Rafa!“ Osemnásťročný tínedžer sa stal hrdinom Španielska a zároveň najmladším hráčom v histórii, ktorý vyhral dvojhru vo finále Davis Cupu za víťazný tím. O necelých šesť mesiacov neskôr získal svoj prvý grandslamový titul na Roland Garros.
Strýko, čo vedel privolať dážď
Rafael Nadal začal s tenisom skôr, než vedel čítať. Narodil sa 3. júna 1986 v mestečku Manacor na ostrove Malorka. Dnes je to rušná turistická destinácia, ale v čase jeho detstva si ešte zachovávala ráz provinčného malorského mesta obklopeného mandľovými hájmi, vinicami a poľnohospodárskou krajinou. Otec Sebastian mal firmu na výrobu okien, mama bola úradníčka, ale keď k Rafovi pribudla mladšia sestra Maribel, zostala doma a starala sa o deti. Nadalovci žili súdržne aj s ostatnými členmi rodiny. Sestra Maribel spomína na ich veľký rodinný dom v Manacore, kde prarodičia obývali prízemie, oni žili na prvom poschodí a Toni, otcov brat aj s rodinou, o poschodie vyššie. Obaja otcovi bratia sa upísali športu: Miguel Ángel Nadal hral osem rokov v tíme FC Barcelona a patril k oporám španielskej futbalovej reprezentácie. Toni Nadal bol tenisový tréner. Práve on mal na Rafaelov športový vývoj rozhodujúci vplyv. Synovcovi dal do rúk prvú raketu, keď mal tri roky a on akoby ju odvtedy už nikdy nechcel pustiť. Toni okamžite rozpoznal chlapcov zápal pre hru, trpezlivosť opakovať jeden úder znova a znova, aj výnimočnú koordináciu pohybov. Všetko nasvedčovalo tomu, že v ich rodine rastie výnimočný tenisový talent. „Nikdy nemal dosť,“ spomína otec Sebastian na synove tréningy v tenisovom klube. Musel po neho osobne prísť, lebo chlapec by pokojne hral aj 24 hodín. Rafa sa prvý raz zúčastnil oficiálneho tenisového turnaja, keď mal sedem rokov. Strýko Toni videl, aký je nervózny. „Keď bude súper omnoho lepší ako ty, privolám dážď,“ pošepol sprisahanecky synovcovi. Rafa mu veril, Toni bol pre neho veľká autorita, vždy v ňom vzbudzoval rešpekt a obdiv. Spočiatku prehrával, ale postupne sa na svojho súpera začal doťahovať. Spustil sa dážď. Vtedy Rafa podišiel ku strýkovi a vážne mu povedal: „Toni, ten dážď môžeš zastaviť, myslím, že ho porazím.“
Strýko bol na svojho zverenca mimoriadne náročný, vychovával ho veľmi tvrdo, podľa neho sa mal naučiť „trpieť športom“. Rafa v seriáli priznáva, že pre neho „hrať proti súperovi bolo menej stresujúce ako hrať s Tonim.“ Počas prvej hodiny tréningu nesmel piť. Hodina bez vody ho mala naučiť trpieť. Keď si na kurte zlomil prst, Toni nástojil, aby hral ďalej, dokiaľ môže. A Rafa ten zápas vyhral. Doma si nikdy nesťažoval, obával sa, že by otec Tonimu povedal, aby na neho nebol taký tvrdý. „Mál som pocit, že by som Toniho sklamal. Že nie som dosť silný, aby som to vydržal. Toni vedel, že jediná cesta k dosiahnutiu úspechu bola tlačiť ma až na hranu.“ Hneď ako začal hrať tenis, strýko si všimol, že hoci nebol prirodzený ľavák, dokázal hrať forhend aj pravou, aj ľavou rukou takmer rovnako dobre. Rozhodol sa preto, že ho bude viesť ako ľavorukého hráča. Veril, že tým Rafa získa taktickú výhodu, ktorá mu bude prospešná počas celej kariéry. Ľavorukí tenisti sú pre väčšinu súperov menej príjemní a ľavoruký forhend na antuke je mimoriadne účinná zbraň. Tento úder sa neskôr stal jednou z Rafových najväčších zbraní, ktorý ťažko zvládal aj jeho najväčší súper Roger Federer.
Raketový vzostup ku hviezdam
Rok 2005 bol pre devätnásťročného Nadala prelomový. Vo februári vyhral turnaj na Brasil Open, bol to jeho prvý titul na okruhu ATP. Nasledovalo Acapulco, Monte Carlo, Barcelona, Rím… V Ríme sa predviedol v impozantnej forme, vo finále porazil Argentínčana Guillerma Coriu po jednom z najpamätnejších antukových zápasov svojej kariéry. Bol to doslova masaker, zápas trval päť hodín a 14 minút a bol najdlhší, aký sa dovtedy na okruhu ATP udial. Španielske médiá začali Rafu prezývať „Pistolero“ pre jeho zdrvujúci ľavoruký forhend. A o necelé štyri týždne neskôr sa o ňom už hovorilo o novom kráľovi antuky. Na Roland Garros štartoval po prvý raz a hneď aj zvíťazil. Jeho kariéra naberala raketové tempo. Po triumfe v Paríži poskočil na piatu priečku a novinári písali o jednom z najstrmších vzostupov v dejinách tenisu. Všetkým priaznivcom tenisu už bolo zrejmé, že sú svedkami zrodu legendy.
A potom sa to stalo. V októbri 2005 na finále turnaja majstrov v Madride síce zvíťazil, ale… „Bolo to vo štvrtom sete. Ucítil som také ‚chrup‘.“ Akoby mu niečo prasklo v ľavom chodidle. Bolesti v tom mieste mával už predtým, tak tomu neprikladal význam. „Hovoril som si, po odpočinku to prejde.“ Neprešlo, a tak musel ísť k doktorovi. Po sérii podrobných vyšetrení mu bol diagnostikovaný Müller-Weissov syndróm, zriedkavé degeneratívne ochorenie člnkovej kosti v chodidle. Doktor Ángel Ruiz-Cotorro v seriáli Rafa hovorí, že preštudoval všetku možnú literatúru, ale u elitného športovca nenašiel ani jeden podobný prípad. Radil sa so špecialistom, kolegom Ernestom Maceirom, podľa ktorého človek s touto diagnózou musí mať určitú morfológiu chodidla, ktorá je dedičná. „Ide o kosť, ktorá v budúcnosti tvorí klenbu,“ popisuje špecialista. „Syndróm sa spustí, keď sa na nezrelú kosť vyvíja abnormálna sila.“ A to bol prípad Rafaela Nadala, veď už ako päťročný intenzívne trénoval. Za normálnych okolností by pacienta čakala operácia. Lenže v jeho prípade existovala hrozba, že by po operácii už nikdy nemohol hrať tenis na profesionálnej úrovni. A kariéra 19-ročného najsľubnejšieho tenistu sveta by sa mohla skončiť skôr, než poriadne začala. „Mal som pocit, akoby sa mi zrútil svet,“ glosuje toto temné obdobie Nadal. „Prognóza bola taká pochmúrna, že som sa prepadol do najhlbšej a najtemnejšej priepasti svojho života.“ Zlá správa zasiahla celú rodinu, najrýchlejšie zo všetkých sa však spamätal otec, ktorý tú diagnózu donekonečna preberal s lekármi a do syna vlieval nádej, aby sa spamätal, toto predsa ešte nemusí byť jeho koniec. Napokon doktor Maceira navrhol, že to skúsia s ortopedickou vložkou do topánok, ktorá by mala zmeniť oporu tenistovho chodidla. Noha ho bolela, ale dalo sa to zniesť. „Tá bolesť nikdy nezmizla. Mal som lepšie a horšie dni. Ale bolesť som dokázal znášať tak, aby som mohol súťažiť.“ Odvtedy sa tenis pre neho stal závodom s časom: „Nikdy som nevedel, ako dlho bude moja kariéra trvať. Vždy som si vravel: možno je to môj posledný rok. Takže nie je čas prestať. Musím využiť svoju šancu“.
Federer kontra Nadal
Tí dvaja boli ako deň a noc. Tak radikálne sa od seba líšili. Ich rivalita fascinovala práve preto, že stelesňovali dva úplne odlišné ideály športovca. Federer prichádzal na kurt v bielom saku s vyšitými iniciálami RF na náprsnom vrecku, zosobňujúc všetku tenisovú eleganciu. Hral s ľahkosťou, akoby sa nad kurtom vznášal. Nadal bol pravý opak, sálala z neho živočíšnosť a nespútanosť. Nosil dlhé vlasy, čelenku a pirátske nohavice. Svalnatý bojovník s obnaženými ramenami, ktoré pripomínali sochy starogréckych bohov. „Keby som ja mal také svaly, tiež by som nosil tričká bez rukávov. Vlastne chodil by som úplne bez trička,“ smeje sa v dokumente bývalý americký tenisový šampión John McEnroe. Švajčiar pripomínal baletného tanečníka, Španiel gladiátora. Práve kontrast ich vzhľadu, vystupovania a štýlu hry premenili súboje Federer – Nadal na jednu z najväčších a najvzrušujúcejších rivalít v dejinách športu. A práve tieto protiklady dostávali z nich to najlepšie. Z oboch. Keď v roku 2005 Nadal prvý raz vyhral Roland Garros, už vtedy športoví komentátori spievali ódy na jeho tenisové majstrovstvo: „Nik pred ním takto tenis nehral…, Je taký mladý, taký silný a má takú kondičku…, Odpaľuje veľkou silou, s obrovskou rotáciou a má šialený forehand…, Taká rotácia a sila a znovu a znovu…, Naháňa všetkým súperom hrôzu…, Keď treba skĺznuť tri metre, urobí to…, Rozpaľuje kurty po celom svete…, Súperov z kurtu zmetie ako víchrica…“
Wimbledon však mal mať pre neho auru nedosiahnuteľnosti. Hovorilo sa, že Španieli na tráve nevyhrávajú, že sú to „antukári“ a Wimbledon s rýchlou trávou je ich najväčší nepriateľ. Otázne bolo, či tento mýtus platí aj na Nadala. V roku 2006 sa prvý raz stretol s Federerom na „posvätnej“ tráve All England Clubu a hoci nevyhral, bral to ako výzvu. „Keď máte pred sebou niekoho ako Roger, cesta je zrazu jasnejšia. Núti vás snažiť sa na maximum.“ V roku 2007 však už mal víťazstvo na dosah. Športoví reportéri sa vtedy zhodli, že na centrálnom kurte panuje atmosféra gladiátorských zápasov. Nadal ako svetová dvojka šliapal Federerovi na päty. Na víťazstvo to však nestačilo. Keď Federer po päťsetovej bitke dvíhal wimbledonský Challenge Cup nad hlavu, Rafa stál vedľa neho ako soľný stĺp, na perách mu pohrával slabý úsmev. V šatni potom, spomína v dokumente, plakal ako malé decko. Sám.
Keď prešiel rok, tí dvaja opäť stáli proti sebe s raketami v rukách. Ktorý z nich v ten večer dosiahne tenisový Olymp? Podarí sa Nadalovi zlomiť prekliaty mýtus, že španielski tenisti sa rodia len pre antuku? Vo Wimbledone v ten deň pršalo, zápas bol posunutý o vyše polhodinu, prvé veľké prerušenie prišlo v treťom sete za stavu 5:4 pre Federera a trvalo dlhých 80 minút. Po strate štvrtého setu novinári púšťali do éteru hlášky typu: „Nadalovi práve vyrvali srdce z tela“. Druhé, tentokrát polhodinové prerušenie hry kvôli dažďu nastalo v piatom sete za stavu 2:2. Strýko Toni spomína, že už nevedel, ako môže svojho synovca ešte povzbudiť. A vtedy sa k nemu Rafa obrátil, zaväzujúc si šnúrky na teniskách, a povedal: „Myslím, že môžeš zastaviť dážď, Toni. Neprehrám.“ Hráči zvádzali boj šesť a pol hodiny. Posledné výmeny odohrali takmer potme a rozhodujúca loptička padla v čase 21 hodín 16 minút. V tej pamätnej sekunde Nadal ukončil Federerovu sériu piatich wimbledonských víťazstiev za sebou (2003 – 2007). Vyše štyridsať rokov v tejto svätyni bieleho športu nevyhral žiaden Španiel. 22-ročný Rafa to zmenil. Na Malorke ho vítali davy fanúšikov s transparentmi „Ďakujeme, Rafa!“ „Ľudia si myslia, že som víťaz,“ zamýšľa sa po rokoch tenisový šampión. „Ja však nie som víťaz, som súper. Víťazstvo trvá krátko. Je to len okamih. Mňa vždy motivovala túžba bojovať ďalej.“
Podľa mnohých tenisových odborníkov sa finále Wimbledonu 2008 dodnes považuje za najlepší tenisový zápas všetkých čias.
Ako rocková hviezda
Čo mu pomáhalo zvládať ten obrovský tlak a stres? To, čo všetci volajú Nadalovou tenisovou rutinou. Rafa si vytvoril presne stanovený sled pohybov, ktorý mu pomáhal upokojiť myseľ a dostať sa do úplného sústredenia. Pred prvým podaním sa vždy mierne naklonil, potom si upravil tričko – najprv na pravom, potom na ľavom ramene, nikdy nie opačne. Nasledovalo gesto s vlasmi: najskôr ich zastrčil za pravé ucho, dotkol sa nosa a čela, potom rovnaký pohyb zopakoval na ľavej strane. Každý úkon mal svoje pevné miesto a presné poradie. Aj medzi výmenami kráčal po kurte podľa vlastnej neviditeľnej mapy. Vyhýbal sa čiaram a na antuke sa pohyboval popri lajnách s takmer choreografickou presnosťou. Nebola to poverčivosť, skôr mechanizmus na udržanie koncentrácie a poriadku v hlave. „Bol to spôsob, ako sa izolovať od všetkého okolo mňa.“ Ďalším známym rituálom bolo jeho poťahovanie si ponožiek. A potom presná konfigurácia dvoch fliaš na pitie (jedna s vodou, druhá s iontovým nápojom) pod hráčskou lavičkou: obe zarovnané do jednej línie, s rovnako smerujúcimi etiketami. Tieto rituály sa časom stali natoľko známe, že ich televízne kamery začali zámerne snímať a komentátori ešte skôr, než s tým Nadal začal, upozorňovali divákov: „A teraz príde jeho rutina“ alebo „Sledujte Rafu, už je to tu“ a podobne. Fanúšikovia poznali túto „choreografiu“ naspamäť a dokázali ju napodobniť krok za krokom.
V mladosti vyzeral ako rocková hviezda a pravidelne sa objavoval v rebríčkoch najsexi športovcov sveta. Na kurte bol divoký a výbušný, mimo neho plachý, skromný a zdržanlivý. Na rozdiel od mnohých športových hviezd si nikdy cielene nebudoval imidž playboya. Keď mu istý novinár v súvislosti s reklamnou kampaňou pre Armani Jeans pripomenul, že ho ľudia vnímajú ako sex symbol, len nesúhlasne pokrútil hlavou a odvetil: „O takých veciach vôbec nepremýšľam.“
V roku 2010 si speváčka Shakira vybrala 23-ročného tenisového boha do svojho videoklipu Gypsy. „Rozmýšľala som, že pre tento klip potrebujem niekoho, s kým sa dokážem určitým spôsobom stotožniť. Rafa a ja máme veľa spoločného. Obaja sme začali veľmi mladí, obaja sme od detstva cestovali po svete a žili pre svoju prácu. Mala som pocit, že práve on dokáže vystihnúť ducha tejto piesne.“ Nadal priznal, že zo všetkých tých objatí, dotykov a bozkov v klipe bol taký nervózny, že musel do seba prevrátiť pár panákov tequily, aby sa uvoľnil. Samozrejme, médiá hneď začali rozoberať, čo tí dvaja spolu majú. Všetko to však boli nepodložené špekulácie. Shakira v tom čase randila so svojím dlhoročným partnerom, synom bývalého argentínskeho prezidenta Antoniom de la Rúom. A Rafa mal priateľku od tínedžerských čias. Žiadnu celebritu, supermodelku či speváčku, ale dievča od nich z mesta. „Naše rodiny sa poznali ešte predtým, ako sme sa narodili,“ usmieva sa v dokumente María Francisca Perello, zvaná Mery. „Mery, odpovedz,“ prosíka mladý Rafa v domácom videu, keď sa mu ona neozýva na správu, ktorú jej poslal. Na ďalšom videu vidieť pekné čiernovlasé dievčatko v bielych šatách – je to šesťročná María na prvom svätom prijímaní osemročného Rafu. Chodiť spolu začali v lete roku 2005, on mal vtedy 19 a ona 17 rokov. Prvé roky ich vzťahu verejnosť ani netušila, že sexi tenista má priateľku. Svoje súkromie si obaja prísne strážili a María sa médiám dôsledne vyhýbala. Ani ako pani Nadalová nemá verejné profily na sociálnych sieťach, neposkytuje takmer žiadne rozhovory a v skorších časoch len zriedka sprevádzala Rafu na turnajoch. Zosobášili sa v roku 2019 na Malorke po štrnástich rokoch vzťahu. Mnohí komentátori sa domnievajú, že práve v tom období Nadal už cítil, že sa jeho kariéra postupne blíži ku koncu a on bude mať viac priestoru venovať sa rodine. V roku 2022 sa im narodil syn Rafael a v roku 2025 pribudol do rodiny Miquel. Chlapček prišiel na svet, keď jeho otec už definitívne zavesil tenisovú raketu na klinec. Čo všetko tomu ale predchádzalo?
Simontta Zalová
foto Sita
Celý článok si prečítate v októbrovom MIAU (2026)