Veronika Šikulová
Som zo starého sveta, jednou nohou bývam inde. Minule mi jedna pani hovorí, že vy určite píšete ešte listy a vianočné pohľadnice. Nie, nepíšem. Keby som robila poštárku, listy by k ľuďom netrafili a stratili sa. Chcela som napísať o vianočnej pošte, o poštárkach, čo sa brodia snehom, že niekedy sú Ježiškom. Napokon som presnorila tú svoju emailovú, ani tam som na nejaké vianočné vinšovačky nenatrafila, ponúkam však čosi z jedného predvianočného listovania:
– Moja kačička Barborka ochorela. Celú noc mala takmer 41 teplotu! Makala som okolo nej. Cez deň som umyla okná a takmer všetko ma bolí. Nohy, ruky, chrbát, všetko. Vecanko ledva dýcha, Barunka je vrelá, Molina kope akúsi jamu na dvore, niečo tam musí mať, už tam strčí hlavu aj kúsok trupu a šteká do nej. Je to tu lazaret.
Pozerám si Thoreaua! Veď ja to poznám dobre, aj s jeho vlastnými obrázkami, mala som to dlho požičané od Ruda Slobodu. Požičal mi to, aby nasral tata, že mi o tom povedal on a nie tatuško. To bola ich obľúbená knižka! Obaja narukovali do Brna. Obaja ju čítali na vojne. Ja neskôr, ale ja som naozaj pri Waldenskom rybníku neďaleko Bostonu bola, kúpila som tam tú knižku po anglicky aj s Thoreauovými ilustráciami. Naposledy som ju čítala v pôrodnici. Barunka revala.
Keď Thoreau odišiel do lesa a postavil si tam dom, bol mladý chlap. Waldenský rybník je také pľuvátko, okolo les. Vtedy, keď som tam bola, bol zamrznutý a okolo lesy, stromy a ich konáre, všetko bolo biele. Poletoval sneh a blížili sa Vianoce. Možno aj dnes je rok… Neviem dátum. To prostredie… Musela som myslieť na Ruda aj na tata, ako mi tak po svojom radili obaja. Ako by sa im tam páčilo a ako vlastne aj oni mali svoje pustovne, Rudo na konci dvora izbu, prístavbu, môj tato hamrštíl. Walden je taká chlapská knižka! Môj svokor má to staré vydanie, ktoré som mala aj od Ruda s Thoreauovými ilustráciami. Má tam nakreslené, ako letia divé kačice. A ja som ich tam videla letieť.
No, chcela by som nahovoriť sestru a uvariť kapustnicu pre mojich tulákov. Nejako ich je moc, musím niekoho nájsť. Bývajú v takom polozbúranom dome a ráno odtiaľ idú uzimení ako z roboty. Z úst sa im dymí. Minulý rok v tom dome býval iba jeden, Miro a ten tam cez Vianoce zhorel. Pred Vianocami som mu dala peceň chleba a prachy. Pýtal sa, vy ste mi čo a ja že sestra…
Môj tato nemal rád drahé veci. Raz mu žena kúpila drahý tmavomodrý vlnený kabát. Dlhý a krásny. Išiel sa v ňom večer tárať mestom. Keď sa vracal, na Michalskej sedel taký žobrák a hovorí mu, že daj cigaretu, zima mi je. A tato mu dal kabát a hovorí, cigarety máš vo vačku! Prišiel domov a žena mu nadávala. Nový kabát! Obliekla sa a išla hľadať kabát. Vzala starý zelený kabátisko, ktorý tatko nosieval ešte dávno. Našla ho a vymenila. Musela však prihodiť aj prachy, lebo tulák jej ho nechcel dať.
To bolo na rozveselenie.
Idem do kostola a budem sa modliť za deti. Minulú nedeľu som sa aj za Teba. Ani neviem, ako sa spovedať. Čo mám povedať, že sa niekedy zabúdam pomodliť, lebo som si ťažká a unavená?
Idem, lebo sa musím chystať do kostola. Chcem ísť aj na ruženec. Nech sa Ti nedelí…
– Už viem, prečo naša Molina hĺbi jamu. V tej jame býva ježko. Dnes som ho videla. Zahrabal sa tam na zimu a Molina mu nedá pokoja. Myslíš, že ho môžem preložiť? Kam? Zobudiť? Bojím sa, že ani nespí, lebo Molina je suka. Kým tam bude, bude kopať. Dnes som jej švacla s metlou, no znovu je tam.
Čo mám urobiť? Mám toho ježka niekde preložiť?
Inak, taká som rada, že je u nás. Ešte som ho neukázala Barborke, ale radšej ani neukážem, lebo to je ešte väčšia pohroma ako Molica…
Máš pracovňu? Svoju izbičku?
Ja nemám. Kde sa zložím, tam som. Mám však stôl. Po tatovi, z hamrštílu, jurkovičovský. Vždy po týždni rozhrniem knižky, niečo založím, iné privlečiem. Spávam v obývačke, teraz však spálni, spojili sme si s deťmi postele. Keď som bola malá a mladšia, rada som na Vianoce spala pri stromčeku. Ešte aj s malým Vincom sme spolu spávali. Možno budem aj teraz s Barunkou.
Povedz, čo s ježkom. Ty by si ježa premiestnil?
Chcem obrázok od Cpina. Starého! V nedeľu je za neho omša. A v pondelok nainštalujú jeho modranský oltár s jasličkami. A v stredu o šiestej ráno sa budú u nás v Modre modliť roráty. Pôjdem. Veď bývam oproti aj hore.
Drž sa, drž, drž sa ma…
– Ahoj, šecko tu drichme… Nejako treťoplánovo ma všeličo bolí. Raz ma zabolí noha, potom niekde v útrobách bruško, žalúdok či ľadviny. Hovorí mi to, že opatruj nás starenka. No a ja som si povedala, že budem, budem to opatrovať, aj seba, dnes dotiahnem Vianoce, upečiem koláč, teda kysnuté pajgle, makovník, orechovník a tvarohovník… Tie robím strašne dobré. Viem aj osúchy. Slivkové aj ríbezľové s mrveničkou. Vieš, ja som ríbezľová kráľovná… Celé detstvo som ich oberala a potom predávala s babičkou Jolankou na trhu. Na štvrtý vlak a potom medzi Maďarmi a Bulharkami. Babička iba po maďarsky. A ja som sedela na debničkách, bola mi zima, počúvala som tú maďarčinu a niekedy som si aj schrupla. V Čeklísi sa pekávali koláče almášpité a mrežovníky.
Pred dvoma rokmi sme sa s Agátou prihlásili variť kapustnicu. Na námestí, koncom fašiangu. Všetci boli za niekoho a my sme si napísali, že hamrštílska kapusta a vyhrali sme to.
Keď hovorím o jedle, strašne rada by som raz o tých všetkých polievkach a hrncoch a kuchynskom buchote napísala… Všetci u nás varili ako čerti, všetko sa odohrávalo v
– V noci som ozdobila stromček. Pomáhači spali. Vždy, keď niekde idem, kúpim si ozdobu. A tak na našom strome visí drevené srdce z Grenoblu, provensalský vojačik na koni, nemecké oné, americký luskáčik aj s dvoma medveďmi a hojdacím koníkom… Salónky sú z Grenoblu, od Igora… Teším sa, čo povie Barborka. Tá taká naradovaná mašírovala spinkať, lebo som jej povedala, že keď zaspí, potichučky príde Ježiško a prinesie stromček.
Bola som za tatuškom. Odniesla som mu tri jablká a tri orechy a zapálila kahan. Kahan bol od Ilju Zeljenku, teda pre oboch. Pomodlila som sa tam, aj tam aj tamtam… Potom sme s Marekom zašli k strýcovi Gloznekovi. Na záhrade mu zimujú divé kačeny. Hovorí „osemkrát za den idem sem do pivnice… Také mám dobré toho roku víno, hore ho any neberem. Idem, glgnem si, pochválim sa a idem hore. Liter za den vypijem, vác ne, preto ho hore neberem. A to mám aj rozcvičku. Padesát rokov som nepribral any kilo. Na budúci rok budem mat osemdesát!“
A tatko Jožo včera spal za stolom. Hlava v básničkách. Len som nakukla a pohladila ho. Kúrili sme spolu v peci.
Môj čierny drozd mi zdobil včera strom.
– Vinšujem pekný deň… Boli Vianoce, prišli mama aj Janko a ja som okrem modlitby povedala prípitok, poďakovala som mame, že je a Jankovi som povedala, že o tom možno nevie, ale je náš, teda môj, ale povedala som náš. Janko hovoril o starých futbalistických časoch a Barborka pri stromčeku povedala, že Ječiško, ďakujem, že si prišiel. Rozbaľovala si darčeky, aj Vecanisko sa tešil, Molina zožrala salónky, knižku Odev môjho ľudu som dala napokon Marekovi a tak sa tešil aj ten, mame som kúpila voňavku a staré maďarské rozprávky… Mne Ježiško priniesol hrnček s čerešňami a v ňom nugátovú tyčinku. Volal sa Vecanko ten Ježiško. Potom nás mama vzala a šli sme na Dubovú. Marek zostal doma. Na Dubovej sme zahrali tete Bete pod oknami a potom mama s Barborkou zaspievali. Sedeli sme nad koláčmi pri stromčeku a Barborka naháňala také malé ryšavé mačiatko, aj ja, ale iba očami. Teta Beta bola pekná a pozerala ako tatuško. Už má osemdesiattri rokov. Mama nechcela ísť k Fialom, ani Vinco, napokon však šiel do Mlyna na Cajle, tam hral krásne, ale mali dvoch psov a tí spievali a štekali, no a nakoniec sme sa dotrieskali domov. Ja do postele a Marekovi som nechala deti. O štvrť na dvanásť som sa zobudila a mašírovala do kostola.
Moje miesto bolo obsadené, a tak som si zo tri razy presadla. Čítala som o chlapčekovi, čo sa narodil. A kázeň bola o starodávnom rozprávaní, že k Betlehemu prišli dvaja, Adam a Eva sa volali a keď prišli, stáli vonku a nevedeli vojsť. Jozef ich zavolal a oni si kľakli a Adam povedal, že my nemáme nič pre tohto chlapca, iba toto nahryznuté jablko. A položili mu ho k nohám. A náš pán farár to zaonačili tak, že každý máme vo vrecku také nahryznuté jablko a aby sme ho nechali pri jasličkách. Na Cpinov oltár svietil reflektor, zlatovláska s anjelmi letela a vietor jej česal vlasy a pastuškovia, takí slovenskí, v kožušinových bundičkách hrali na píščalkách a jedna ovečka sa tuším zatúlala… V modranskej Cpinovej maštaľke je tesno, ale útulne!
Pred kostolom som stretla sestru s mužom a dcérou a šla som ich odprevadiť domov, ale niekto začal hrať na trúbke na námestí, vrátilo ma. Po ceste som stretla pána Petrakoviča, čo má 87 rokov a pýtam sa ho, kto to hrá, riaditeľ hudobnej školy? A pán Petrakovič že Odler, hrával som s ním skoro päťdesiat rokov v dychovke, poznám jeho nátisk. A ja, že Odlera nepoznám! On, že ja ho poznám aj podľa nátisku a viem, že sa ešte pomýli. Odler sa vždy pomýli. Potom sa ten Odler pomýlil. A my dvaja sme k nemu prišli a vinšovali sme mu. Pán Petrakovič hovoril, že vidíš, zase si tlačil! Odler bol staručký strýco a ja som mu vinšovala a keď som sa chcela predstaviť, povedal, že ma pozná z vinohradov. Že ma poznal, ešte keď moja mama s tatom chodili peši do hamrštílu pred vinohrad a mama ledva išla, lebo mala v brušku mňa…
– V Kocúriciach pri Piešťanoch nás bolo veľa. Včely spali. A ja popoludní doma tiež, unavila som sa. Prišli Borisovci vinšovať a zobudili ma. Aj Ježiško prišiel a priniesol mi u Borisovcov Beauchampove žalmy. Spomínali sme na všeličo, Boris pil víno a mal dobrú náladu, vraj ma počul čítať v kostole z Izaiáša. Hovorili sme o kázni a novom kňazovi a dohodli sa, že ich pôjdeme pozrieť aj my. Dala som im oštiepok. Teta Katka jedného zo psov dala na salaš a dostala oštiepky. Mala sedem bernských salašníckych psov. Už má iba troch. Jedného som skoro včera vzala k nám, ale mama zakročila a skoro ma vycápala. Dočítala som rozhovory. Boris si prečítal poviedky, vravel, že najviac sa mu páčila A už čit a moja anabáza z hudobnej školy.
Písal si o Hviezdoslavovi. Ja k nemu až taký vzťah nemám (tato by mi dal!), nemám ho dobre prečítaného. Moje lode som navigovala inými vodami. Mám prečítané lepšie niektoré staršie veci – Bajzu, Záborského, niečo zo Štúra, Fándlyho a Hroboňa výborne, Hollého, najlepšie Timravu, o tej a Fándlym by som raz chcela napísať… Nemám však pocit, že Hviezdoslava dnes okrem Olijanka v bare niekto číta. Ľudia, ani tí, čo píšu, akoby nemali pre staré veci trpezlivosť. Kúpila som teraz Barborke Podjavorinskej veršíky pre deti, veľmi sa mi páči, keď to čítame. Pokazili to škaredými ilustráciami, ale veľmi je to milé. Ona sama na to dobre reaguje. Bože, zabudla som na svoje kamošky, Šoltésovú a Vansovú. No tie tiež mám prelúskané. Prvú spomínanú o niečo lepšie. Nešťastníčku!
– Ja som sa nežalovala, len mi napadlo, keď tu všetci trhali tie vianočné papiere a rozbaľovali darčeky, že tuším na mňa zabudli. Kvôli nim, nie kvôli sebe. Ja mám Vianoce hocikedy. Kúpim si knižku a mám ich! Cez sviatky moc nepracujem, lebo mám tých malých a musím variť. U nás varím iba ja a často aj pre mamu a sestru. Nejako to tak je a ja varím rada!
Silvester prespím. Vždy. Nikdy som nelietala po chatách. Spolu s tatom a pánom Ilečkom, maliarom, sme večerali, oni potom debatovali, niekedy to šli predebatovať do ateliéru a my sme šli spať. Musím písať, ísť do Čeklísa na stanicu, vypraviť zopár vlakov, rozbehnúť sa po snehu v škarpe, oberať ríbezle… Začnem čítať svoj román. Dnes čítať a od zajtra pokračovať v písaní. A Ty? Pracuješ už? Inak, tnto sneh je môj, keby si nevedel. Ja som sa včera modlila, aby napadol. Dnes sú všetci šoféri nasratí, ale ja mám sneh najradšej na svete.
– O chvíľu sú Vianoce. Nech vás nájdu vianoční poštári aj Ježiško. Vaša Veve