Nasadiť masky – a točíme!

 

„Nosiť masku sa u mnohých ľudí stalo profesiou. Keď im ju strhnete, zistíte, že za ňou vôbec nič nie je.“ Ale no tak, pán Morley. Vaším poslaním špičkového žurnalistu síce bolo zavŕtať sa do človeka pod všetky jeho nánosy, ale v jednom ohľade ste sa trošku sekli. Vo filme je to úplne inak. Za filmovou maskou vždy niekto je. Napríklad Arnold Schwarzenegger. Alebo Anthony Hopkins. Ale nielen ten, ktorý ju nosí – za každou maskou na plátne nájdete aj človeka, ktorý ju stvoril. Nech sa páči, prečítajte si čo-to práve o týchto „stvoriteľoch“.

 

Ed Cubberly (63)

Pod čo ukryl tvár herca: Pod masku „náhubku“ pre Hannibala Lectera vo filme Mlčanie jahniat.

 

Kto je Ed: Registrovaný ošetrovateľ. Presne tak. Keď pomáha pacientom na centrálnom nemocničnom príjme, sotva by niekomu z nich napadlo, že tento zavalitý chlapík vymyslel ikonickú tvárovú masku pre bývalého psychiatra s kanibalskými chúťkami. Keď v 80. rokoch ukončil ošetrovateľskú školu v Jersey City, bol vôbec prvým mužom, ktorý štúdium absolvoval. Ako sa človek, ktorý sa motá okolo zlomených nôh či tržných rán, ocitne v štábe oscarového filmu? Veľmi jednoducho: stačí sa vášnivo zaujímať o hokej. Budúci ošetrovateľ sa počas strednej školy vášnivo zamiloval do hokeja. teda on omnoho radšej hokej pozoroval, ako hral – predovšetkým ho fascinovali brankári a ich masky. „Gerry Cheevers bol jeden z prvých, ktorý si zdobil masku, maľoval si na ňu jazvy, ktoré by utŕžil, ak by nemal chránenú tvár. Nevedel som od neho odtrhnúť oči,“ opísal Ed počiatky svojej neskoršej životnej záľuby. V tom čase bol v Spojených štátoch iba jediný človek, ktorý tvoril pre brankárov masky na mieru, Ernie Higgins v Norwoode. Osemnásťročný Ed nasadol do autobusu, aby podnikol špionážnu misiu: Higginsovi natáral, aká je on brankárska nádej, nanešťastie z núdznych pomerov a so zľavou si nechal vyrobiť masku na mieru. Higgins mu urobil odliatok tváre a Ed pozorne sledoval celý postup, ktorý si spolu s maskou odniesol ako vzácne know-how. Cez deň sa venoval ošetrovateľstvu a po večeroch vyrábal brankárske masky. Z koníčka sa čoskoro stal predmet podnikania. V roku 1988 sa Rob Stauber z New Haven Kings stal prvým profi hráčom s brankárskou maskou od Eda Cubberlyho. Ikonickou sa stala maska, ktorú vyrobil pre Mikea Richtera, najúspešnejšieho brankára v histórii Rangers. Mike ju nosil osem sezón a Ed má dodnes pocit zadosťučinenia: „Keď mal Mike moju masku, nikdy neutŕžil ani škrabanec.“

Koho nájdeme za maskou: Nikoho menšieho ako Anthonyho Hopkinsa. Waleský herec sa pred tridsiatimi rokmi blysol postavou Hannibala Lectera v ocenenom filme Mlčanie jahniat a za svoju úlohu zhrabol Oscara. Za necelých šestnásť minút na plátne. Každá sekunda z tých šestnástich minút však bola hodná filmovej ceny, a to aj napriek faktu, že počas mnohých scén Hopkinsovu tvár zakrývala maska. Jednoduchá, bezfarebná – a mrazivá. Avšak len preto, za akých okolností a na čej tvári sa ocitla. Pretože v skutočnosti to bola bežná súčasť starších modelov brankárskej ochrany hlavy. Teda, až  na tie kovové tyčinky cez ústa. A tu už začína byť zjavné, ako sa výrobca hokejových masiek až k oscarovému filmu dostal. V roku 1989 hľadali rekvizitári vhodnú masku, ktorú potrebovali do pripravovaného filmu. Náhodou sa zastavili aj v športovom obchode na Manhattane a snorili po nejakej inšpirácii. Majiteľ im po chvíli uvažovania dal tip na Eda Cubberlyho. „Keď mi zavolala Coleen Atwood, filmová kostýmová výtvarníčka, ostal som zmätený. Nevedel som nič o filmovom priemysle, dokonca som netušil, kto je Anthony Hopkins!“ Ed bol postavený pred výzvu: stvoriť masku do filmu pre postavu psychopata, ktorý, stručne povedané, „obhrýza ľudí“. Ak by ste čakali dlhé dni úvah, náčrtov či ustavičného prekresľovania, boli by ste na omyle. Slávna maska vznikla šmahom ruky. „Vytiahol som zopár svojich starých brankárskych masiek zo skleného vlákna, načrtol si miesto, kde som plánoval rezať. Dokreslil som paličky cez otvor na ústa a náčrt bol hotový. Celé to trvalo možno päť minút,“ opísal Ed zrod kultovej filmovej rekvizity. Tvorcom filmu sa všetko páčilo a maska  uzrela svetlo sveta. Ed dodnes o tomto svojom úspechu v mekke filmu hovorí, že bol iba „v správny čas na správnom mieste“. Hoci tvoril masku špeciálne pre Anthonyho Hopkinsa, nikdy sa s hercom osobne nestretol. Zo štúdia mu poslali odliatok jeho tváre a Ed podľa nej za pätnásť hodín vyrobil masku. Keď sa začiatkom roka 1991 dostalo Mlčanie jahniat do kín, Ed bol vo vytržení: „Mnoho ľudí mi hovorilo, že im moja maska spôsobila zimomriavky. Ešte aj dnes mi občas niekto povie, že maska Hannibala Lectera je to jediné, čo si z filmu pamätá.“ Jej nezabudnuteľnosť ešte posilnil Billy Crystal, ktorý ako moderátor odovzdávania Oscarov o rok neskôr prišiel na pódium v Hannibalovej maske.

 

Álex Pina (53)

Pod čo ukryl tváre hercov: Pod masku Salvadora Dalího v španielskom netflixovskom seriáli Papierový dom (Money Heist).

 

Kto je Álex: „La Casa de Papel je príbeh najväčšej lúpeže na svete, ktorú do najmenších detailov zorganizoval gang zločincov: preniknúť do španielskej Kráľovskej mincovne a trošku si prilepšiť. O 2,4 miliardy. Je to úplne smiešne. Naivné. Často melodramatické. A my sme to nemohli prestať pozerať.“ Mariola Cubells, španielska televízna kritička, celkom trafila klinec po hlavičke. Papierový dom je cskutku miestami viac telenovela ako akčná dráma. Áno, lúpi sa tu vo veľkom štýle, ale zároveň tu prekvitá láska, bratstvo, romantika, vášeň… Všetok ten emocionálny humbuk, bez ktorého by Španieli neboli Španielmi. Nakoniec, tvorca tohto seriálu, Álex Pina, to všetko nasával už od detstva: narodil sa v Pamplone, kde to v lete osem dní v kuse iskrí vášňami medzi bežiacimi býkmi a utekajúcim davom a hoci už žije v Madride, rok čo rok sa do Pamplony chodí nabiť touto elektrizujúcou energiou. Seriálovým scenárom sa Álex venuje už takmer tridsať rokov a súdiac podľa ošiaľu, ktorý Papierový dom po svete spôsobuje, urobil celkom dobre.

Koho nájdeme za maskami: Partičku ôsmich zlodejov v podaní dnes už, práve vďaka seriálu, slávnych hercov. Ženy aj muži, každý macher v niečom inom: jeden hacker, ďalší sa vie kade-tade prevŕtať… Všetci stoja pred otázkou: ako sa pripraviť, keď chceme násilne vniknúť do finančnej inštitúcie? Povedzme, do španielskej Kráľovskej mincovne? V prvom rade – chce to plán. A mozog tohto celého, El Professore, presne vie, ako zrealizovať sen svojho zosnulého otca, neúspešného bankového lupiča, o dokonalej lúpeži. Potom treba už len zlátať dokopy bandu indivíduí, ktoré nemajú čo stratiť – bývalí vojaci z vojny v Juhoslávii, kriminálnici, zlodeji, ľudia zapletení s drogami a dať im mená podľa svetových metropol ako Tokio, Rio, Moskva, Helsinki a postaviť ich pred životnú výzvu: obsadiť Kráľovskú mincovňu, nikoho pri tom nezabiť a v zdraví prežiť jedenásť dní čakania na peknú kôpku peňazí. Ono ju totiž treba vytlačiť – žiadne rozbíjanie trezorov, postačí tlačiareň, a to chvíľu trvá, veď ani Rím nepostavili za deň… Fajn. Už len vybrať vhodné prestrojenie. Ak by sa takýto seriál nakrúcal pred polstoročím, zrejme by si tvorca vystačil s pančuchou na hlave. Álex Pina však od začiatku vedel, že divákov musí ich výzor prekvapiť, pobaviť a že musia byť všetci rovnakí. Sú spoločenstvo, ťahajú za jeden povraz. A tak divákom naservíroval skupinu bizarných klonov Salvadora Dalího. Prečo práve Dalí?! Do seba zahľadený výstredný génius, ktorý sa každé ráno budil s pocitom rozkoše, že je Salvador Dalí – prečo ten sa stal symbolom najväčšej lúpeže, akú svet videl?! Najlepšie by bolo spýtať sa samotného tvorcu, ten však svoje pohnútky v tomto smere neobjasňuje. Svoj pohľad na vec občas hodia do pľacu samotní herci. „Pre mňa je táto maska stelesnením nádherného Dalího bláznovstva. Aj naša banda s plánom tlačiť si miliardy je úplne strelená,“ vyjadrila sa herečka Itziar Ituno (v seriáli policajtka Raquel). Alvaro Morte (Profesor) to zasa vidí priam revolučne: „Táto maska ukazuje ducha odporu, ktorého by mal mať každý tvárou v tvár nespravodlivosti.“ Práve táto idea sa akosi najviac udomácnila a existuje množstvo článkov, ktoré hľadajú paralely medzi Dalím, seriálom a rebéliou. Dalí bol génius aj rebelant. Jeho diela popierali zaužívané normy, bol prívržencom hnutia dada, ktoré propagovalo anarchiu a odpor voči konvenciám buržoáznej spoločnosti zameranej na peniaze. To isté robia aj lupiči v seriáli – idú proti zaužívanému systému. Peniaze nechcú vziať niekomu konkrétnemu, ale kapitalistickému zriadeniu. „V roku 2011 Európska centrálna banka z ničoho nič vyrobila 171 miliárd eur. A kam šli tieto peniaze? Do bánk. Priamo z továrne do vreciek bohatých. Nazval niekto Európsku centrálnu banku zlodejom? Nie. Nazvali to ‚injekcie likvidity‘. Takže robíme injekciu likvidity – akurát nie pre banky“, zamudroval si Profesor v prvej sérii seriálu. V podstate tak otvára priestor pre úvahu: sú títo zlodeji vôbec zlí? Francúzsky ľavicový denník Le Monde ospieval seriál ako „alegóriu na rebéliu a hymnu na odvahu, ako hacknúť kapitalizmus pri samotnom zdroji“. Príbeh o odboji je pretavený aj do farby overalov, ktoré majú členovia skupiny. Nielenže sú vizuálne výborne kontrastné (tmavé priestory mincovne a žiarivé červené kombinézy), červené overaly však v sebe, rovnako ako Dalího masky, nesú aj posolstvo – červená je farba revolúcie. Červená je farba na španielskej zástave. Červená je typická pre slávne býčie zápasy. Červené sú španielske koreniny, šafran a paprika. Červená symbolizuje krv aj vášeň. Oboje nájdeme v seriáli, ktorý hrdo dáva najavo, že je španielsky, a teda iný ako americký či anglosaský žáner.

 

David Lloyd (70)

Pod čo ukryl tvár herca: Pod masku hlavného hrdinu V – vo filme V ako Vendeta.

 

Kto je David: Roky sa babrete s ceruzkami, farbičkami, urobíte mraky obrázkov… a svet o vás netuší. A potom sa vám v hlave zjaví predstava fúzatého vyškereného indivídua… a svet  sa ide pominúť. „Mohol som si celý život čmárať nejaké zátišia. Možno umelecky hodnotnejšie. Ale som šťastný, ako sa môjmu V vo svete darí,“ poznamenal David Lloyd na margo postavy, ktorá dnes symbolizuje odpor proti tyranii. David začínal v reklamnom štúdiu a koncom 70. rokov objavil čaro karikatúr. Napriek úsiliu a nespornému talentu sa nedá povedať, že by urobil dieru do sveta. Potuloval sa ako umelec na voľnej nohe od ilustrácií detských knižiek cez karikatúry v novinách po plagáty a gratulačné pohľadnice. Potom však prišiel rok 1982. Derek „Dezz“ Skin, britský autor a vydavateľ komiksov, založil vlastný magazín Warrior a keďže poznal tvorbu Davida Lloyda, rovno ho oslovil na spoluprácu. David však potreboval niekoho, kto by mu vymyslel dej a postavy. To bola parketa pre spisovateľa Alana Moorea, s ktorým sa dlhé roky poznal. Alan prišiel  s myšlienkou hrdinu, anarchistu, ktorý bojuje proti totalitnej Británii. Dej sa mal odohrávať v roku 1997 a mal byť pesimistickou reakciou na vládu Margaret Thatcher. Obom bolo hneď jasné, že hlavný hrdina nemôže ísť na trh s vlastnou kožou – v tomto prípade s vlastnou tvárou.

Koho nájdeme za maskou: Tajomného, charizmatického bojovníka proti útlaku a tyranii, ktorý nabáda ostatných, aby sa búrili, ale zároveň vykonáva svoju osobnú vendetu, teda krvnú pomstu, za prežité útrapy v koncentračnom tábore. Vymyslieť, ako bude V vyzerať, nebolo pre Davida Lloyda až také zložité: „Veľmi rýchlo mi na um prišiel Guy Fawkes. Chlapík, ktorý sa v roku 1605 pokúsil spáchať atentát na kráľa Jakuba I. Nevyšlo mu to.“ A Davidovi nevyšiel zasa pôvodný výtvarný zámer. Nechcel vyslovene prekresliť dobové Fawkesove podobizne, spoliehal sa na masky tohto anglického vojaka, ktoré bežne dostať v obchodoch s kostýmami. Lenže po maskách ani vidu, ani slychu. V 80. rokoch sa totiž dali kúpiť len okolo 5. novembra, tzv. Noci Guya Fawkesa, počas ktorej sa v Spojenom kráľovstve na pouličných festivaloch pálili Fawkesovia zo slamy, v starom oblečení a v papierových maskách. David si však zmyslel zohnať túto masku v lete. Smola. Čo v takom prípade urobí výtvarne zdatný umelec? Jednoducho si masku nakreslí sám. Výsledná podoba bola zmesou všetkého, čo o Guyovej podobe vedel: staré kresby, masky, ktoré si pamätal z Nocí Guya Fawkesa a jeho vlastná štylizácia. Vznikla z toho biela tvár s fúzami a trochu strašidelným úsmevom. K tomu čierny klobúk, čierny odev s plášťom – a máme anarchistu ako lusk. Prvé príbehy vychádzali v rokoch 1982 – 1985 v čiernobielej verzii, koncom 80. rokov sa komiks dočkal farby. Potom v roku 1991 Hilary Henkin napísala scenár k filmovej  podobe. Ale muselo prísť až nové tisícročie, aby sa zrodil skutočný fenomén. V roku 2005 sa tajomný čierny chlapík konečne dostal na filmové plátno. S maskovaním nebol najmenší problém – to, čo Lloyd nakreslil v komikse, sa previedlo do hmotnej podoby. Pod maskou sa ukrýval herec Hugo Weaving. S prestrojením však mal trošku patálie, maska bola objemná, ťažká, jeden sa v nej potil ako somár v kufri, nebolo cez ňu rozumieť hlasu. Herec teda po skončení nakrúcania ešte raz „daboval“ sám seba vo zvukovom štúdiu.

 

Stan Winston (1946 – 2008)

Pod čo ukryl tvár herca: Pod masku Terminátora… a pod desiatky ďalších.

 

Kto bol Stan: Neúspešný herec, dalo by sa povedať. A vďaka bohu! Keby sa totiž rodákovi z Arlingtonu podarilo po príchode do Hollywoodu naplniť jeho mladícky sen, ktovie ako by to dopadlo so všetkými tými Predátormi, Votrelcami, Strihorukými Edwardami, Démonmi pomsty, Ironmanmi, Avatarmi a celou plejádou ďalších čudesných bytostí, ktoré práve on priviedol k životu. Doslova. Stan sa totiž striktne považoval za umelca, nie za majstra vizuálnych efektov. Nesedel za počítačom, nehral sa s pixelmi. Bol to staromódny remeselník, používajúci reálne materiály, kvantá farieb, lepidiel, líčidiel – a vlastné ruky. Za kamerami objavil svet, ktorý si vymýšľal už v detstve, keď si kreslil a vyrábal bábky a hororové postavičky. Na kreslenie mal dokonca vysokoškolský diplom. Maskovať živých ľudí do filmu však bolo čosi iné, a tak si odkrútil ďalšie tri roky šprtania filmového maskérstva v štúdiách Walta Disneyho. Bolo to šťastné rozhodnutie, lebo štúdio bolo priekopníkom v animatronike, ovládaní bábok počítačom, čo bol princíp, ktorý neskôr vo svojej práci hojne využil. Mal 26 rokov, keď si v garáži malého domčeka (obýval ho s manželkou a tromi deťmi) založil svoje štúdio. A darilo sa mu viac než dobre. Už o dva roky vyhral dve ceny Emmy! Porota ocenila jeho majstrovskú gremlinovskú masku v televíznom filme Gargoyles a „zostarujúci“ make-up hlavnej hrdinky vo filme Autobiografia Jane Pittman. Počas takmer 40-ročnej kariéry získal desať nominácií na Oscara, z toho štyri víťazné. Zlatú sošku mu priniesla práca na filmoch Votrelec, Jurský park a dve získal za svoje umenie, ktoré z neskoršieho kalifornského guvernéra urobilo zabijackého kyborga z budúcnosti. Filmy Terminátor a Terminátor 2: Deň zúčtovania vzišli zo spolupráce s režisérom Jamesom Cameronom, ktorý, pravdupovediac, o Stana ako maskéra veľmi nestál. Prehováral maskérsku legendu Dicka Smitha, aby Terminátora vytvoril on. Dick, preslávený kreáciami v Exorcistovi či Amadeovi, mal v tom čase po šesťdesiatke a už sa mu nechcelo púšťať do takej náročnej práce. Cameronovi preto odporúčal iného mimoriadne šikovného maskéra, a tak si tľapli Cameron a Winston. Oboch táto spolupráca vystrelila medzi hollywoodske esá a pracovne spojila na dlhé roky.

Koho nájdeme za maskou: Rakúskeho kulturistu bez hereckého vzdelania Arnolda Schwarzeneggera. Po veľavravných úlohách typu Barbar Conan či Herkules v New Yorku (jeden zo sto najhorších filmov v dejinách podľa databázy IMDb) sa tento svalovec zhostil úlohy vraždiaceho Terminátora. Excelentný herecký výkon táto úloha nevyžadovala, Terminátora napokon preslávilo čosi úplne iné. A to už bola parketa pre maskérskeho mága Stana Winstona. „Neustále nám pripomínal, že nerobíme triky, že tvoríme postavy. Dnes to všetko urobíte za zlomok času v počítači. My sme všetko robili ručne. Tesali sme, odlievali, leštili, porovnávali materiály. Bolo to prelomové obdobie pre nás aj celý filmový priemysel,“ spomínal po rokoch maskér John Rosengrant, pre ktorého to bola prvá práca na filme. Bola to celá armáda tých najlepších vo fachu. Stan mal víziu, ale potreboval konštruktérov, ktorí postavili bezchybný endoskelet, kovovú postavu a potreboval aj odborníkov na elektroniku, ktorí bezduchý kovový skelet oživili. Kovová postava Terminátora vo filme, to nebol trik, to boli hodiny práce, prepájania s elektronikou, vylepšovania aj toho najmenšieho pohybu. Celý endoskelet bol zložený z odliatkov Arnoldových kostí, ktoré sa robili na základe röntgenových snímok, aby sa skelet výzorom aj chôdzou čo najviac podobal na Arnolda. Mimoriadne precízne sa pracovalo i s Arnoldovou hlavou – ozajstnou aj umelou. Na internete môžete nájsť fotky priamo z práce v maskérskom štúdiu, kde vedľa seba stoja štyri jeho hlavy v rôznom štádiu krvavosti, ktoré Stan tvoril svojou trpezlivou prácou. Presne kopíroval Arnoldovu štruktúru a farbu pleti, každú vrásku a, samozrejme, hodiny tvoril plechové nálepky, ktoré má živý Arnold na tvári v scénach, keď príde o polovicu kože na hlave. V dokumente o prípravách Terminátora to Winston definoval ako najvyššie kritérium: „Duplikujeme Arnolda. Duplikujeme život. Keď sa divák pozrie na film a vidí Terminátora -najprv nepoškodeného a potom Terminátora, ktorému vidno kovovú lebku a svietiace červené oko – musí váhať. Alebo presnejšie – nesmie spoznať, čo je herec a čo umelý duplikát. To je to, čo musíme robiť.“  Túto filozofiu si Stan niesol aj do všetkých ďalších filmových produkcií.

 

 

 

Ivana Ilgová

foto Netflix, Sita, Profimedia

 

Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2020)