V roku 2006 jej meno doslova obletelo svet. Školáčka unesená na ceste do školy a nezvestná osem a pol roka sa zrazu objavila v malom mestečku Dolného Rakúska. Príbeh jej prežitia sa stal ukážkou neobyčajnej sily ľudskej vôle. Znovuobjavenie zabudnutého dievčaťa vyvolalo obrovskú eufóriu, ktorú neskôr vystriedal súcit, ale aj zloba a závisť.
Natascha Kampusch vydala desať rokov po úteku zo svojho zajatia knihu „10 Jahre Freiheit“ (10 rokov slobody). Spomína v nej na hrubé múry z betónu a železa, ktoré ju oddeľovali od vonkajšieho sveta. A ani dnes ich ešte nedokázala celkom prekonať. Možno aj preto, že medzitým neustále pribúdali múry nové…
Život pred únosom
Natascha sa narodila do rodiny Brigitte Sirny a Ludwiga Kocha 17. februára 1988, ktorá žila v činžiaku vo viedenskom okrese Donaustadt, kde bývajú sociálne slabšie vrstvy. Sídlisko Rennbahnweg s 2.400 bytmi, navrhnuté v 70. rokoch, časom stratilo svoj glanc, vládla tu vysoká nezamestnanosť, veľa mladých užívalo drogy, zatiaľ čo dospelí svoju frustráciu zaháňali alkoholom. Keď Natascha prišla na svet, matka mala už 38 rokov a dve veľké dcéry z prvého manželstva. Pracovala ako krajčírka, ale s mužom si otvorila malý obchodík s kaviarničkou, neskôr pribudla aj malá pekáreň. Hádky rodičov boli na dennom poriadku, otec sa vysťahoval z domu, keď mala Natascha päť rokov. Nedokázala pochopiť, prečo sa to stalo a ako to už býva, z otcovho odchodu obviňovala seba. V škôlke sa začala pomočovať, druhé deti sa jej stránili. Smútok si kompenzovala jedlom a keďže bola tučná, deti sa jej vysmievali a ona sa ešte viac izolovala. V médiách sa neskôr veľmi pretriasala rodinná situácia, ba objavili sa aj správy, že Natascha bola zneužívaná milencom svojej matky. Niektorí členovia vyšetrovacej komisie otvorene hlásali, že nie náhodou v pozadí tento tragickej udalosti stojí rozháraná rodina a ktovie, pýtali sa, či čas strávený v podzemnej pivnici nebol pre Nataschu lepší, než to, čo by zažívala doma.
Čo sa vlastne stalo
Krátko po svojich 10. narodeninách odcestovala Natascha s otcom k jeho známym do Maďarska. Vrátili sa veľmi neskoro a otec, aby sa vyhol výčitkám matky, nešiel dcéru ani odprevadiť k dverám. Matka si vyliala zlosť na Nataschi, zúrila, že nezodpovedný otec nechal také malé dieťa ísť neskoro v noci samé cez dvor, veď čo keby sa jej niečo stalo… V zlosti zabudla vybrať cestovný pas z vrecka Nataschinej bundy. Potom sa síce snažila o akési zmierenie, zašla do detskej izby pripraviť dcérke oblečenie na druhý deň, ale keď ju chcela pohladiť po vlasoch, Natascha sa otočila k nej chrbtom a na hlavu si stiahla paplón. Ráno sa, ešte stále urazená, rozlúčila s mačkami, ale nie s matkou, a pobrala sa do školy. Bol 2. marec 1998. O 7. 20 videla jedna 12-ročná školáčka, ako neznámy muž strká nejaké dievča do bieleho mikrobusu, zatiaľ čo druhý muž sedel za volantom. Toto tvrdenie neskôr rozpútalo nekončené diskusie o viacerých páchateľoch a mnohí vyšetrovatelia ako aj laická verejnosť dodnes neveria, že páchateľom bola len jedna osoba – nezamestnaný technik, 36-ročný Wolfgang Priklopil. V podvečer matka ohlasuje zmiznutie dcéry na polícii. Začína sa veľká pátracia akcia, v rámci ktorej policajti navštívili aj Priklopila ako majiteľa bielej dodávky. Ten im ochotne ukázal svoje auto, plne naložené stavebným materiálom a hoci nemal svedkov, ktorý by potvrdili, že v inkriminovanú dobu bol doma, policajti bez väčšieho podozrenia odpochodovali preč.
Už nie si Natascha
Únosca strčil unesenú školáčku do pivnice, ktorá bola v skutočnosti montážnou jamou pod garážou. Nebolo tam nič, žiaden matrac, žiadne svetlo. Iba modrá deka, ktorú Priklopil použil pri únose. Jediný zvuk, ktorý Natascha počula, bolo bzučanie ventilátora. Od samého počiatku jej Priklopil nahováral, že už nikomu nechýba, veď inak by ju polícia dávno našla alebo rodičia zaplatili výkupné. Presviedčal ju, že oni sú vlastne radi, že sa jej zbavili a zdôrazňoval, že odteraz patrí už len jemu. Preto aj vyžadoval, aby ho oslovovala „Môj pán“.
Do kobky s rozmermi 2,8 x 1,8 x 2,4 m jej síce pribudla posteľ, písací stolík, detské knižky, rádio a malý televízor, ale aj bitky a tresty, napríklad vypínaním svetla alebo zatváraním prívodu vzduchu. Neskôr mohla ísť občas aj do domu nad zemou, no Priklopil nevynechal ani jednu príležitosť, aby ju ponižoval a častoval nadávkami ako neschopnú, či už to bolo pri varení alebo upratovaní. Keď mala 14 rokov, po prvýkrát s ním musela spať v posteli. Po úteku priznala, že ju Priklopil znásilňoval, ale povedala, že mu ani tak nešlo o sex, ale skôr o to s niekým sa pomaznať. Pre istotu si ju však zväzoval plastikovými putami, aby sa nemohla brániť.
Útek za slobodou
Priklopil sa Nataschi systematicky vyhrážal, že ak náhodou susedia začujú jej hlas, zabije ich a ona už nikdy neuvidí denné svetlo. Kým ju po prvýkrát zobral so sebou autom na trh, najprv jej ukázal, ako by jej podrezal krk v prípade, že by urobila nejaký neuvážený pohyb. Ľudia sa neskôr často pýtali, prečo neušla skôr a či skutočne verila jeho bájkam o podmínovanej pivnici, resp. ako je možné, že bola so svojím únoscom dokonca na lyžovačke! Stalo sa to krátko pred jej 18. narodeninami, Priklopil ju však nezobral na lyže pre zábavu, ale preto, aby jej zasa raz dokázal, aká je nemožná, a tak ju ponížil. Striehol na ňu, aj keď šla na toaletu. A ona bojovala s myšlienkou osloviť tam jednu ženu, ale keď pozbierala odvahu, z úst jej vyšiel len sipot.
A potom sa to stalo: 23. augusta 2006 okolo obeda Natascha vysávala Priklopilovo auto zaparkované v záhrade. Únosca jej stál za chrbtom, veď pozoroval každý jej krok. Vtom mu zazvonil telefón. Musel odísť pár krokov, aby mal lepší signál, navyše ho rušil aj zvuk vysávača. Vtedy si Natascha povedala „teraz, alebo nikdy“ a rozbehla sa, čo jej sily stačili, preskočila niekoľko živých plotov a keď cez okno zbadala v kuchyni jednu ženu, začala ju vzrušene prosiť, aby zavolala políciu. Triasla sa na celom tele, lebo sa bála, že Priklopil jej beží za pätami a že zabije ju aj tú cudziu ženu. On však ešte v ten istý večer skočil pod vlak viedenskej rýchlodráhy neďaleko zastávky Praterstern.
Stretnutie s matkou a médiami
Na druhý deň, hodinu po tom, ako médiá zverejnili správa o úteku mladej ženy, istý Kanaďan si zabezpečil internetovú doménu s menom Natascha Kampusch a o dva týždne neskôr požiadal ďalší muž o ochrannú značku tiež s jej menom na patentovom úrade v Mníchove…
Osem narodenín, osem Vianoc čakalo dievča na ten pravý moment. Osem a pol roka túžila po milom slove alebo dotyku matky (raz sama požiadala Priklopila, aby ju objal – bola ešte dieťa, potrebovala ľudskú blízkosť, hoci bol jej únosca) a teraz prišla tá chvíľa a ona nevedela, ako sa zachovať. Ale ani jej matka. Nataschu vyprevadila z domu ako školáčku a teraz sa jej vrátila plnoletá žena. Už nebola malým dievčatkom z fotografie, pred ktorým doma so starou mamou zapaľovala sviečku a vysedávala dlhé hodiny. Obrovská radosť však napokon prehlušila všetky pocity neistoty.
Prvé týždne nového života
Po návrate domov Nataschu trápili rôzne zdravotné problémy, veď za celých osem rokov ani raz nenavštívila lekára, ani vtedy, keď ju Priklopil do krvi zbil alebo hodil zo schodov, že si zlomila niekoľko kostí. Aj preto jej prvá cesta viedla do Všeobecnej viedenskej nemocnice, kde sa podrobila rôznym vyšetreniam. Veľké problémy mala s očami precitlivenými na striedanie svetla a tmy, len ťažko dokázala pohľad fixovať na jeden bod, oči jej nepokojne pobehovali sem a tam, ba pri dlhšom zaťažení sa jej celé prevracali. Nemala to ľahké ani s motorikou, nevedela dobre odhadnúť vzdialenosti ani sa pohybovať vo veľkom priestore. Tri roky jej trvalo, kým zvládla cestu vlakom alebo autom bez toho, aby jej nebolo zle z rýchlo bežiacej krajiny za oknom. Nevedela automaticky roztriediť jednotlivé obrazy, ba ani jednotlivé hlasy vo väčšej skupine ľudí, všetko akoby počula naraz. Priklopil, ak chcel Nataschu za niečo potrestať, nechával ju o hlade aj niekoľko dní. Alebo keď jej kúsok jedla spadol na zem, na tanier jej vylial čistiaci prostriedok. Nedostatočná strava zhoršila jej alergie a ešte dlhé roky po úteku trpela poruchami príjmu potravy. Váha jej kolísala, v určitom období bola vyslovene tučná. A keďže sa nevedelo, do akej miery je poškodený jej psychický stav, v nemocnici ju umiestnili na oddelenie detskej psychiatrie – v izbe, kde sa nedali dvere otvoriť zvnútra. Tak sa vlastne z jedného uzavretého priestoru dostala do druhého. V pivnici o všetkom rozhodoval únosca, v nemocnici ho nahradil celý tím odborníkov. Všetci jej radili, čo má kde podpísať, čo má kde povedať. Okrem lekárskych vyšetrení musela absolvovať inteligenčné testy, niekoľkokrát jej presvecovali mozog, akoby nemohli uveriť, že dlhoročné zajatie tak dobre zvládla.
Mediálna víchrica
Nemocnici sa jej hospitalizáciu nepodarilo udržať v tajnosti, a tak keď šla po chodbe, všetci pacienti, návštevníci i zamestnanci sa po nej obzerali. Vonku na stromoch čupeli novinári, niektorí sa pokúšali dostať dovnútra ako nemocničný personál. Dievča, ktoré ušlo svojmu únoscovi, sa stalo svetovou senzáciou. Každý, kto s Nataschou prišiel do styku, bol vystavený nátlaku, aby predal médiám jej fotky alebo hocaké informácie o nej. Bolo treba jednať rýchlo a často aj arogantne, pretože všetci boli presvedčení, že o štyri týždne bude jej story už novinársky mŕtva. Istý mediálny odborník sa neskôr vyjadril, že jej prípad bol prvý v histórii, keď (inokedy zdržanlivé) rakúske a nemecké médiá zbúrali všetky bariéry. Päť dní po úteku prečítal profesor Friedrich Max z univerzitnej kliniky na tlačovej konferencii Nataschin list so základnými údajmi o únose, ale hlavne s prosbou pre médiá, aby rešpektovali jej súkromie a intimitu. List mal celkom opačný účinok. Novinári sa predbiehali v ponukách a keď nestačili fakty, pomohli si vlastnou fantáziou. Natascha napokon súhlasila s tromi rozhovormi, pre najväčší rakúsky denník Kronen Zeitung, časopis News a rakúsku televíziu. Televízne interview sa konalo v nemocnici, jednu miestnosť prerobili na útulné štúdio, do ktorého dievčina vstúpila s naivnou predstavou, že teraz môže slobodne povedať všetko, čo chce, a rovnako slobodne mlčať o tom, o čom hovoriť nechce. Veľa divákov sa po rozhovore trochu štipľavo pýtalo, či je možné, aby človek vydržal takú traumu v takom dobrom stave a ešte k tomu rozprával ako múdra kniha.
Ingrid Žalneva
foto Sita
Dokončenie Nataschinho príbehu si prečítate v júnovom čísle MIAU (2017)