Oscarová noc vždy upriami pozornosť na množstvo zaujímavých osudov. Tento rok medzi nimi vynikal najmä ten, čo rozpráva o malom indickom chlapcovi, ktorého vlak unesie tisíce kilometrov od domova, aby napokon našiel cestu späť o dlhých 25 rokov. Toto je jeho skutočný príbeh.
Saroo vyrastal v hlinenej chatrči s matkou, dvomi staršími bratmi a malou sestričkou Shekilou. Rodina po odchode otca žila z ruky do úst a všetci sa snažili priložiť ruku k dielu. Matka Kamla vláčila od svitu do mrku ťažké skaly, no to, čo zarobila, na nakŕmenie všetkých hladných krkov nestačilo. A tak bratia Guddu a Kullu celé dni behali po vonku v nádeji, že sa im podarí nájsť, vyžobrať či „potiahnuť“ drobné mince alebo čosi do žalúdka. Každý večer si všetci spolu sadli a svoje poklady si spravodlivo rozdelili.
Aj päťročný Saroo zastával v rodinnej deľbe práce dôležitú úlohu – staral sa o malú sestričku Shekilu. Škola znamenala luxus, ktorý si jeho mama nemohla dovoliť, a tak nevedel čítať, písať ani počítať, nepoznal svoje priezvisko ani názov mesta, kde býval. Bol to však veľmi vnímavý chlapček a dobre si pamätal miesta, kam ho občas brávali starší bratia. Veľmi rád chodieval najmä k rieke, k tomu miestu, kde stála priehrada a tvoril sa tam vodopád. Bosý sa hral vo vode a okolo neho s obrovským hukotom premávali vlaky. Domov sa vracal až po zotmení, no vždy presne vedel, kadiaľ ísť.
Jedného dňa ho štrnásťročný Guddu zobral k továrni, kde nikdy predtým nebol, aby tam spolu ukradli zopár vajec. Prichytili ich však strážcovia a chlapci sa rozbehli každý iným smerom. Malý Saroo sa musel domov vrátiť sám, no zvládol to bez problémov. V mysli si premietol, akou cestou prišiel a jeho nohy trasu sledovali opačným smerom. Bežal po zaprášených uliciach, zabočil pri kravách, potom popri autách, okolo fontány a priehrady – a bol doma…
Deň, ktorý všetko zmenil
Zmysel pre orientáciu mu nechýbal, a tak sa vydával stále ďalej. „Namiesto jedla sme mali veľkú slobodu a páčilo sa nám to,“ spomína Saroo. S deťmi zo susedstva si púšťal šarkany, vyrezával drevo alebo zašiel na trh v nádeji, že nejakému mäsiarovi spadne pri krájaní kozľaciny vzácny kúsok na zem. Ako to už býva, jeho dobrodružstvá nekončili vždy šťastne a občas sa stalo, že si pri potulkách rozbil čelo alebo dorezal nohu, vždy sa však domov vrátil spokojný, šťastný a pripravený na ďalšie vzrušujúce dobrodružstvo.
Na to najväčšie dlho čakať nemusel. Jedného večera mal ako obvykle strážiť sestru a Guddu sa chystal na železničnú stanicu hľadať drobné mince. Saroo ho uprosil, že chce ísť s ním a hoci sa jeho starší brat najskôr zdráhal, napokon privolil. Obaja sadli na bicykel a po pol hodinke boli na stanici. Tam nasadli do vlaku do Burhanpuru a keď sa súprava rozbehla, začali prehľadávať podlahu pod sedačkami. Našli tam len zopár arašidových škrupiniek, no Saroo bol šťastný. Bol s milovaným bratom a prežívali také dobrodružstvo!
Cesta Burhanpuru, vzdialeného 70 kilometrov, trvala asi dve hodinky. Keď tam dorazili, Saroo bol taký unavený, že sa zložil na lavicu. Guddu mu povedal, nech si oddýchne a nikam nejde: „O chvíľu sa vrátim a nájdeme si miesto na spanie.“ Saroo prikývol a hneď aj zaspal. Keď sa prebudil v prázdnej stanici, okolo neho vládlo ticho ako v božom chráme. Chlapec bol sám a tak to malo aj zostať…
Kolesá osudu
Päťročný Saroo sa posadil na lavici, pretrel si oči a niekoľkokrát na brata zavolal. Nik neodpovedal. Na peróne však stál vlak, čo ak naňho Guddu čaká tam? Chlapec vošiel do vagóna, no nik tam nebol. Nevadí, povedal si, brat určite pracuje alebo spí vo vedľajšom vozni. Saroo sa schúlil na sedadlo a znova sladko zaspal. No vlak sa zrazu pohol a spolu s ním sa naplno rozkrútili aj kolesá osudu. Keď sa prebral, cez okná svietilo slnko a vlak fujazdil neznámou krajinou. Netušil, ako dlho spal, ani kde je. Vo vozni bol sám a na jeho volania o pomoc nik neodpovedal. „Bhaiya! Braček! Guddu!“ volal zúfalo. Do iného vozňa sa počas jazdy prejsť nedalo, a tak bol uväznený v obrovskej plechovej škatuli bez pomoci, bez jedla a rútil sa do neznáma. Vlak občas zastavil v malých staniciach, no chlapcovi sa nepodarilo otvoriť ťažké dvere. Napokon po niekoľkých ďalších hodinách vlak konečne zastavil. Saroo sa ocitol v Kalkate, 1.500 kilometrov od domova. Dieťa, ktoré nikdy neopustilo rodnú dedinu, sa ocitlo úplne samotné na obrovskej železničnej stanici. Nebolo človeka, ktorý by mu pomohol. „Ignorovali ma, lebo mi nerozumeli,“ spomína Saroo, ktorý hovoril len po hindsky a miestnu bengálčinu neovládal. „Ginestlay, Ginestlay,“ opakoval do nekonečna názov svojej dediny, no nikto ho nepoznal. Čo mohol robiť? Prosil, volal, plakal a keď to k ničomu neviedlo, vyštveral sa do vlaku opačným smerom, aby ho zaviezol domov. Každý pokus bol však neúspešný, všetky súpravy smerovali len do ďalšieho neznámeho mesta, a tak sa chlapec stále znova vracal na rušnú stanicu v Kalkate. Tam bol však len omrvinkou v obrovskom prístave beznádeje.
Na ulici
Železničná stanica Howrah Junction je s 23 nástupišťami najväčšou v celej Indii. Prechádza ňou 293 vlakov osobnej dopravy, ktoré mesto spájajú s 1.220 ďalšími stanicami. To bolo obrovské množstvo možností. Ďalší týždeň či dva Saroo strávil vo vlakoch, no napokon pochopil, že to k ničomu nevedie a prijal mesto Kalkata za svoj nový domov. Spával pod staničnými lavicami, vodu naberal vo fontánkach a občas sa mu podarilo nájsť v smetiach či na zemi niečo pod zub. Nebolo to však bezpečné miesto a čoskoro to mal pocítiť na vlastnej koži. „Mohlo sa stať čokoľvek. Mohol som skončiť ako detský otrok, v nejakom gangu alebo ma mohli zneužiť,“ spomína na chvíle, ktoré ho stále desia. Len o vlások unikol únoscom detí, takmer ho zrazil vlak, čelil mladým výtržníkom a dvakrát sa takmer utopil v rieke. Videl mŕtve telá, čelil hladu… Každý deň bojoval o prežitie, no na jeho konci bol stále silnejší. S každou jednou skúsenosťou sa cibrili jeho inštinkty a ostražitosť.
Pri jednej z potuliek po okolí sa mu prihovoril neznámy muž, ktorý mu sľúbil pomoc. Spočiatku všetko vyzeralo nádejne, spolu prišli do plechovej chatrče a po dlhej dobe dostal teplé jedlo a posteľ. Muž mu dokonca sľúbil, že jeho kamarát mu onedlho pomôže nájsť domov. Na tretí deň ho však prišiel navštíviť hostiteľov kamarát a ten si k nemu ľahol do postele. Muž sa ho ani nedotkol, ale keď sa ho začal pýtať na rodinu a rodnú dedinu, pocítil strach. „Vedel som bez pochýb, že s týmto chlapom si netreba začínať a že by som mal utiecť,“ spomína. Keď večer dojedol svoje vaječné karí, pomaly umyl riady a potom, keď muži fajčili na balkóne, zobral nohy na ramená. Ostré kamienky sa mu zabodávali do bosých nôh, no on len utekal a utekal, kým sa svojich prenasledovateľov nezbavil. Opäť bol na ulici.
Život za riekou
Na stanici, kde muž pracoval, už zostávať nemohol. Po prvýkrát teda prekročil rieku a niekoľko ďalších týždňov sa túlal vo vzdialenejšej časti mesta. Bolo to ťažké, no postupne sa opäť naučil dôverovať ľuďom. Až napokon natrafil na človeka, ktorému do smrti neprestane byť vďačný. Neznámy chlapec mal asi len pätnásť rokov, no rýchlo pochopil, že Saroo na ulicu nepatrí. Na tri dni ho prichýlila jeho rodina a potom ho vzal na políciu, aby sa oň postaral štát. Ten však chlapca posadil za mreže. „Vtedy som to nevedel, ale ten mladík mi zachránil život. Nebyť jeho, pravdepodobne by som zomrel na ulici. Kiežby som si pamätal jeho meno.“ Po noci vo väzenskej cele mu policajti položili množstvo otázok. Takmer na žiadnu nevedel odpovedať, a tak ho previezli do detenčného centra, príšerného miesta, plného opustených detí, psychicky chorých, ale aj malých zlodejov či vrahov. Boli tam deti bez rúk či nôh, zranené, nemé… V jednej posteli spávali aj traja či štyria malí pacienti, a čo horšie, k deťom sa v noci zakrádali dospelí… Opäť musel bojovať o prežitie.
Šťastie v nešťastí
Mal však obrovské šťastie. Keď nik nereagoval na jeho fotografiu uverejnenú medzi stratenými deťmi, asi po mesiaci ho z „centra hrôzy“ poslali do sirotinca. Bolo to ako vyhrať športku. Nava Jeevan (v preklade z hindčiny Nový domov) bolo oveľa príjemnejšie miesto a žili tam najmä deti v jeho veku. Na oknách síce viseli mreže, ale kvôli ich bezpečnosti, nie väzneniu, ako rýchlo pochopil.
O štyri týždne sa už mal po svete pohybovať úplne slobodne. Pracovníci indickej neziskovej organizácie ISSA mu našli nový domov – v ďalekej Austrálii. Jedného dňa mu do rúk vložili červený fotoalbum a povedali: „Toto je tvoja nová rodina. Budú ťa milovať a postarajú sa o teba.“ Saroo si album prezrel. Bol tam obrázok usmievajúcej sa dvojice bielej pleti. Žena mala ryšavé kučeravé vlasy, muž športovú bundu a kravatu. Na ďalšej fotografii s domom z červených tehál na prednej verande ten istý muž mával do objektívu. Úradníčka prekladala text, ktorý sprevádzal každú fotografiu. „Toto je dom, ktorý bude naším domovom,“ čítala písmená pod obrázkom. „Toto lietadlo ťa vezme do Austrálie,“ bolo napísané pri pohľadnici s lietadlom na oblohe.
Nový začiatok
John a Sue Brierleyovci mohli mať vlastné deti, z vlastného rozhodnutia si však zvolili inú možnosť. Vedeli, že po svete sa potuluje množstvo nechcených detí Sue navyše mala v detstve videnie, že pri nej stojí dieťa „s hnedou pokožkou“. V Indii v roku 1987 trpelo na chorobu alebo hladomor 14 miliónov detí mladších ako desať rokov. Brierleyovci sa rozhodli jedno z tých detí zachrániť. 25. septembra doma v Hobarte privítali malého indického chlapca. Ako sa dalo očakávať, začiatky boli pomerne náročné. Chlapček vedel po anglicky len zopár slovíčok, a tak s novými rodičmi komunikoval spočiatku najmä gestami. Napriek kultúrnemu šoku sa však rýchlo prispôsobil novému prostrediu. Osvojil si jazyk aj austrálsky prízvuk. Rodina trávila veľa času športovaním, Brierleyovci často vyrážali s loďkou na Tasmánske more, kde sa Saroo učil plávať. Doma ho čakala vlastná izba, mäkká posteľ s námorníckou prikrývkou a plyšová koala. Chladnička bola vždy plná jedla, v obývačke trónil obrovský televízor a v skrini mal kopu krásneho oblečenia, množstvo kníh a hračiek… „Stále znova som sa na tie veci pozeral, aby som sa uistil, že je to skutočnosť.“ No mapa Indie na stene nad posteľou, figúrky slonov a indické dekorácie mu stále pripomínali, že v jeho žilách koluje iná krv, než jeho nových rodičov.
Obraz spomienok
„Samozrejme, keď som prišiel do Austrálie, dôraz sme kládli na moju budúcnosť, nie na minulosť,“ vraví Saroo. O svojom indickom detstve hovoril v novom domove veľmi málo, vo svojom vnútri ho však nosil neustále. V noci, keď nemohol zaspať, sa mu často vynárali spomienky. Nechcel na minulosť zabudnúť, a tak si rovnaké obrazy predstavoval každý deň zas a znova. Videl v nich svoju rodinu, dom aj deň, keď sa jeho život navždy zmenil. „Aj keď som žil s ľuďmi, ktorým som dôveroval, stále som chcel vedieť, ako sa má moja rodina: Uvidím ich niekedy znova? Žije môj brat ešte? Chodil som spať s obrazom mojej mamy v hlave.“
Asi rok po príchode do Austrálie sa odvážil zveriť so svojimi spomienkami novej mame. Sue navrhla, aby spolu nakreslili mapu miesta, odkiaľ pochádzal. Na nej potom označil známe miesta – dom, cestu k rieke, nadchod…
Prešlo detstvo, z chlapca vyrástol mladý muž a hoci indická mapa v jeho izbe visela stále, „ledva som si ju vedľa plagátov Red Hot Chilli Peppers všimol. Vyrástol zo mňa Austrálčan, hrdý Tassie.“
Minulosť ožíva
Od ostatných rovesníkov sa veľmi nelíšil. Venoval sa športu, bol obľúbený v kolektíve a nemal núdzu o priateľky. Po maturite zopár rokov brigádoval v baroch, kluboch a reštauráciách v Hobarte, potom sa rozhodol rozšíriť si vzdelanie a nastúpil do Austrálskej medzinárodnej hotelovej školy v Canberre. Na internáte sa stretol s mnohými Indmi a po rokoch znova počul hindčinu. Mal už 26 rokov, keď vďaka novým spolužiakom, indickým študentom, začal znova objavovať svoje korene. Spolu vyrážali do klubov a na výlety, jedli indické jedlo, sledovali bollywoodske filmy… A zveril sa im aj s vlastným príbehom. Následky na seba nenechali dlho čakať. Minulosť ožívala a zvedavosť kamarátov ho prinútila znova sa zamýšľať nad tým, odkiaľ vlastne pochádza. S ich pomocou sa na geografiu začal konečne pozerať dospelými očami.
Veľa toho nemal, pamätal si len názov Ginestlay, ten mohol označovať jeho rodné mesto, ale aj štvrť či len ulicu. Vedel o stanici, ktorá sa volala Berampur (alebo tak nejako), kde nastúpil sám do vlaku. Vedel, že to bolo v noci a do Kalkaty dorazil nasledujúci deň predpoludním. „Bola to ihla v kope sena, ale bola tam…“ Začal tie miesta hľadal na mape, no všetky názvy mu pripadali rovnaké – Brahmapur, Baharampur, Burhampoor, Birampur, Badarpur, Baruipur, Bharatpur… Ako dlho mu to môže pri takej obrovskej krajine trvať? A potom si v jednu chvíľu uvedomil, že existuje nástroj, ktorý mu umožní vidieť reálnu krajinu bez toho, aby do nej musel vycestovať – Google Earth! Pozrie sa na Zem zhora „ako vták alebo boh“ a potom si priblíži miesta, ktoré ho zaujmú. Sarooovo srdce sa divo rozbúchalo. Sadol za počítač a začal hľadať.
Hľadanie začína
„Letel som ponad Indiu na Google Earth ako Superman.“ Rýchlo však pochopil, že nájsť rodné mesto nebude ani s pomocou Google Earht také jednoduché. Kde začať? Najprv sa pokúsil zhrnúť si známe fakty. Ginestlay (alebo tak nejako) neleží v horách a je tam vysoká prašnosť, nie je teda ani pri mori. Nachádza sa tam železničná stanica, priehrada, kde sa po monzúnových dažďoch tvorí vodopád a fontána, kde sa porezal pri preliezaní plota. Pri Berampure (alebo tak nejako) je nadchod a neďaleko stanice veľká nádrž na vodu.
Teraz už vedel, čo hľadať, no nevedel, kde to nájsť. Začal tým najlogickejším spôsobom: sledovaním železničných koľají smerom z Kalkaty. Tie však vytvárali hustú pavučinu a križovali krajinu všetkými smermi. Západné Bengálsko, Urísa, Bihár, Džhárkhand, Uttarpradéš… dlhé týždne hľadania a nikde nič. Pomaly to začal vzdávať.
„Kde sú možnosti, tam je cesta. Je to niekde tam, ale ak sa teraz vzdáte, vždy si neskôr budete hovoriť, aj na smrteľnej posteli: Prečo som sa nesnažil ďalej alebo aspoň viac?“ A tak sa po dlhých troch rokoch, s novou priateľkou Lucy po boku a rýchlejším internetom, rozhodol, že tentoraz svoje hľadanie dovedie do úspešného konca.
Alexandra Kochová
foto Sita
Celý príbeh indického chlapca si prečítate v júnovom čísle MIAU (2017)